znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/02-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorou namietal porušenie základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré   Mesto   v konaní   o prijatí   oznámenia   o zhromaždení   podľa   zákona   č.   84/1990   Zb. o zhromažďovacom práve v znení zákona č. 175/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, za účasti Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2002 doručená sťažnosť Š. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorou namietal porušenie základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 11   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto (ďalej len „mestská časť“) v konaní o prijatí oznámenia o zhromaždení podľa zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení zákona č. 175/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon (ďalej len „zákon o zhromažďovaní“).

Sťažovateľ   tvrdil,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   došlo   kvôli   tomu,   že zamestnanec   mestskej   časti   od   neho   požadoval   doplnenie   oznámenia   o konaní zhromaždenia (súhlas vlastníka pozemku s jeho využitím na konanie zhromaždenia), ktoré nebolo   potrebné   a pre   nepredloženie   tohto   súhlasu   odmietol,   napriek   upozorneniu   na protiprávnosť   jeho   postupu,   zaevidovať   oznámenie   o konaní   zhromaždenia,   ktoré   sa napokon 14. septembra 2002 aj tak konalo, čo viedlo k začatiu priestupkového konania voči sťažovateľovi.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa tohto článku ústavy je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   postupom   orgánu územnej samosprávy, ktorý rozhodoval o tom, či prijme alebo neprijme ako platné jeho oznámenie o konaní zhromaždenia podľa zákona o zhromažďovaní. V sťažnosti uviedol, že jeho   oznámenie   nebolo   prijaté,   aj   keď   9.   septembra   2002   upozornil   mestskú   časť   na protiprávnosť   jej   postupu   vo   vzťahu   k definícii   verejného   priestranstva   podľa   zákona o zhromažďovaní.

Preskúmajúc   negatívnu   enumeráciu   a postupy,   ktoré   sú   vylúčené,   ústavný   súd konštatuje, že tento postup orgánu územnej samosprávy nie je vylúčený.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   štátnej   správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú len tie postupy   správnych   orgánov,   ktorými   neboli   priamo   dotknuté   práva,   právom   chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   o zhromažďovaní   zhromaždenia   sa   musia   oznamovať príslušnému orgánu územnej samosprávy s náležitosťami, ktoré ustanovuje zákon.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o zhromažďovaní ak zvolávateľ neuvedie údaje podľa § 5 ods. 2 a 3 tohto zákona alebo ak sú uvedené údaje neúplné alebo nepresné, príslušný orgán územnej samosprávy na to zvolávateľa pri osobnom predložení oznámenia upozorní s tým, že ak tieto vady nebudú odstránené, nepôjde o platné oznámenie. Zvolávateľ je povinný na mieste   oznámenie   potrebným   spôsobom   doplniť   alebo   upraviť.   Ak   bolo   oznámenie predložené iným spôsobom, orgán územnej samosprávy zvolávateľa na vady bezodkladne písomne upozorní. Povinnosť zvolávateľa podľa odseku 1 je splnená, ak vady oznámenia boli odstránené v lehote tam uvedenej.

Zo   skutkového   stavu   uvedeného   sťažovateľom   a citovaných   právnych   predpisov vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel využiť právny prostriedok ochrany jeho základných práv, ktorý je od 1. januára 2002 určený na ochranu proti nezákonným (protiprávnym) postupom   orgánov   aj   územnej   samosprávy.   Takým   prostriedkom   je   žaloba   v správnom súdnictve.

Sťažovateľ   však   nevyužil   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojho   základného práva na zhromažďovanie spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany (§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku),   ale   priamo   sa   obrátil   na   ústavný   súd.   Taký   postup   však   ústava   ani   zákon o ústavnom súde neumožňujú. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každá   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).

Na   základe   obsahu   sťažnosti,   uvedených   právnych   záverov   a predchádzajúcej judikatúry o uplatnení princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2002