znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 649/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. I. Š., G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I, Úradu justičnej a kriminálnej polície a Okresnej prokuratúry Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1557/02-OVK-B1-2009-PL, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) a Okresnej prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod ČVS: ORP-1557/02-OVK-B1-2009-PL.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS: ORP-1557/02-OVK-B1-2009-PL z 25. novembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin poisťovacieho podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 223 ods. 1 a 3 písm. a)   Trestného   zákona.   Proti   uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra uznesením sp. zn. 2 Pv 847/10 zo 14. apríla 2011 zamietla ako nedôvodnú.

Sťažovateľ urgoval podaním z 29. septembra 2011 zabezpečenie ním navrhnutých dôkazov. V nadväznosti na to bol predvolaný na výsluch, ktorý sa uskutočnil 26. októbra 2011.   Sťažovateľ   uvádza,   že   od   tohto   úkonu   mu „nebolo   zaslané   žiadne   rozhodnutie vo veci,   návrh   na   dokazovanie,   ani   oznámenie,   že   vyšetrovanie   nemôže   byť   ukončené v zákonom stanovenej lehote a z akého dôvodu“.

Sťažovateľ pritom „vyslovene uviedol, že žiada, aby bol upovedomený o všetkých úkonoch   uskutočnených   vo   veci,   avšak   do   dnešného   dňa   mu   od   posledného   úkonu dňa 26. 10.   2011   nebolo   zaslané   žiadne   rozhodnutie   vo   veci,   návrh   na   dokazovanie, ani oznámenie,   že vyšetrovanie   nemôže   byť   ukončené   v   zákonom   stanovenej   lehote   a   z akého dôvodu“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti   uvádza, že «vzhľadom k tomu, že...   nebol spokojný s postupom   vyšetrovateľa   a   dozorujúceho   prokurátora   v   trestnom   konaní,   podal... dňa 20. 11. 2012 okresnej prokuratúre sťažnosť pre prieťahy v konaní a dňa 21. 11. 2012 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažnosť na postup prokurátora».

Prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) z 25. januára   2013   bol   sťažovateľ   upovedomený   o   výsledku   šetrenia   jeho   sťažnosti z 21. novembra 2012 na postup prokurátora adresovanej Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   obsahovo   vyhodnotenej   ako   podnet. Vychádzajúc   z   jeho   obsahu   je   zrejmé,   že   samotná   krajská   prokuratúra   pripustila opodstatnenosť   podnetu   sťažovateľa   v   tom   zmysle,   že   v   predmetnom   konaní dochádza k prieťahom v konaní, pričom uviedla, že toto pochybenie bolo vyšetrovateľovi písomne „vytknuté“   už   27.   novembra   2012,   a   v   prípise   ďalej   uviedla,   že „na toto   pochybenie, upozorní dozorujúcu prokurátorku s tým, aby sa kontaktovala s vyšetrovateľom vytkla jeho pochybenia a jeho prieťahy s tým, aby prípravné konanie bolo čo najrýchlejšie ukončené“, čím považovala podnet sťažovateľa za vybavený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že „nakoľko...   neobdržal   odpoveď   na   sťažnosť pre prieťahy   v   konaní   zo   dňa   20.   11.   2012   a   i   napriek   údajným   písomným   pokynom prokurátora   vyšetrovateľovi,   aby   vo   veci   konal,   neznamenal   sťažovateľ   žiadny   posun v konaní a orgány činné v trestnom konaní naďalej nekonali, podal sťažovateľ opätovnú sťažnosť   pre   prieťahy   v konaní   dňa 20.   03.   2013“,   ktorú   doručil   okresnej   prokuratúre. Tvrdí,   že   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (datovanej   zo   17.   apríla   2013 a doručenej ústavnému súdu 25. apríla 2013) „neobdržal odpoveď ani na jednu zo svojich sťažností na prieťahy v konaní“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v sťažnosti konštatuje, že „je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní pri svojom postupe a vyšetrovaní trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-1557/2-OVK-B1-2009-PL nekonali tak, aby vec bola ukončená v lehote podľa ust. § 209 ods. 2 Trestného poriadku, pričom porušenie povinnosti je nielen na strane Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I,   ale   aj   na   strane   Okresnej prokuratúry   Bratislava   I,   ktorá   je   oprávnená   zasahovať   do   priebehu   vyšetrovania a vhodnými pokynmi a opatreniami ho usmerňovať“, a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P., nar..., bytom..., na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   PZ   Bratislava   I a Okresnej   prokuratúry   Bratislava I   vo   veci   vedenej   pod   ČVS:   ORP-1557/02-OVK-B1- 2009-PL bolo porušené.

2. Súd   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Bratislava   I   a   Okresnej prokuratúre   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v konaní   ČVS:   ORP-1557/02-OVK-B1-2009-PL konali bez prieťahov.

3. JUDr. P. P., nar..., bytom..., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR, ktoré sú Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava la Okresná prokuratúra Bratislava I povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresné   riaditeľstvo   PZ   Bratislava   I   a   Okresná   prokuratúra   Bratislava I sú povinné   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške 275,94 EUR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   I.   Š.,   a   to   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sú namietané zbytočné prieťahy v postupe okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry v trestnej veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   základné   právo   na   konanie bez zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   čl.   6   ods.   1   dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva stranou tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného,   sa   aj   v   prípravnom   trestnom   konaní   sleduje   konaním   a   rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02).

K tomu ústavný súd uvádza, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Vychádzajúc   z   príslušných   zákonných   ustanovení   je   zrejmé,   že   orgány   činné v trestnom konaní pri svojom postupe a vyšetrovaní trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-1557/2-OVK-B1-2009-PL nekonali tak, aby vec bola ukončená v lehote podľa § 209 ods. 2 Trestného poriadku, na čo poukázal sťažovateľ vo svojej sťažnosti na prieťahy v konaní z 20.   novembra 2012,   pričom   z „urgencie“ sťažovateľa   z 29.   septembra 2011 vyplýva, že namieta nezákonný postup okresného riaditeľstva PZ   a postup prokurátorky   okresnej prokuratúry, ktorá je oprávnená zasahovať do priebehu vyšetrovania a vhodnými pokynmi a opatreniami ho usmerňovať.

Predmetnú   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní   z   20.   novembra   2012 z hľadiska   platnej   právnej   úpravy   ústavný   súd   považoval   za   žiadosť   obvineného o preskúmanie   postupu   policajta   a   okresného   riaditeľstva   PZ   podľa   §   210   Trestného poriadku,   ktorou   sa   sťažovateľ   ako   obvinený   domáhal   odstránenia   prieťahov   v   konaní a ktorú   bol   dozorujúci   prokurátor   povinný   preskúmať   a   o   výsledku   sťažovateľa upovedomiť.

Následne   podaním   sťažovateľ   podal   sťažnosť   generálnej   prokuratúre   na   postup prokurátora okresnej prokuratúry, ktorá ho postúpila krajskej prokuratúre a tá ho vybavila prípisom č. k. 1 KPt 1129/12-6 ako podnet, ktorý z hľadiska jeho obsahu možno považovať za podnet podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   využil   svoje   procesné   právo   a   požiadal   dozorujúceho prokurátora okresnej prokuratúry podľa § 210 Trestného poriadku o preskúmanie postupu policajta z hľadiska tvrdených zbytočných prieťahov v jeho trestnom stíhaní a následne generálnu   prokuratúru,   resp.   krajskú   prokuratúru   požiadal   o   preskúmanie   postupu prokurátora   okresnej   prokuratúry,   však   ešte   neznamená,   že   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje a na ktorých použitie bol oprávnený podľa   osobitných   predpisov.   Týmto   osobitným   predpisom   nie   je   len   Trestný   poriadok, ale aj už spomenutý zákon o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   môže   podávateľ   podnetu   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa   §   6   ods.   1   písm.   a)   a   b)   zákona   o   prokuratúre   je   nadriadený   prokurátor oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má   postupovať   v   konaní a pri plnení   úloh,   prípadne   vykonať   úkony   podriadeného   prokurátora   alebo   rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok   nápravy   −   opakovaný   podnet   (podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre),   ktorým sa mohol   a   mal   domáhať   preskúmania   zákonnosti   postupu   okresného   prokurátora v predmetnej   veci,   pokiaľ   napriek   tomu,   že   žiadal   o   preskúmanie   postupu   policajta okresného riaditeľstva PZ a o odstránenie prieťahov v trestnom konaní, neboli zo strany okresnej prokuratúry prijaté efektívne a účinné opatrenia na zjednanie nápravy aj napriek oprávneniam vyplývajúcim jej z § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Rovnako tak sa týmto účinným prostriedkom   mohol sťažovateľ domáhať odstránenia ním tvrdených prieťahov v činnosti   okresnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   žiadostí   podľa   §   210   Trestného poriadku.

Uvedený právny prostriedok umožňoval a stále umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   generálnej   prokuratúry,   prípadne aj generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie efektívnych   opatrení   v   predmetnej   veci   aj   napriek   doterajšiemu   postupu   okresnej prokuratúry, ak by na základe opakovaného podnetu sťažovateľa dospeli k záveru, že tento postup   okresnej   prokuratúry   bol   v   rozpore   so   zákonom   (m.   m.   III.   ÚS   261/05, I. ÚS 361/09).

Ústavný súd už opakovane judikoval, že sťažovateľ, ktorý namieta porušenie svojich základných   práv   zbytočnými   prieťahmi   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v prípravnom   konaní   (pred   podaním   obžaloby,   príp.   po   vrátení   veci   na   došetrenie), je povinný   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   využiť   všetky   dostupné   a   účinné prostriedky   nápravy,   teda   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   a   o   odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní (podľa § 210 Trestného poriadku), ako aj prostriedky podľa § 31 až   §   36   zákona   o   prokuratúre,   ak   dozorujúci   prokurátor   nevykoná   efektívne   a   účinné opatrenia na zjednanie nápravy aj napriek oprávneniam vyplývajúcim mu z § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (napr. III. ÚS 365/04).

Sťažovateľ,   zastúpený   advokátkou,   v   sťažnosti   nepreukázal   a   ani   z   predloženej spisovej dokumentácie nevyplýva skutočnosť, že by podal opakovaný podnet v zmysle § 34 zákona   o   prokuratúre.   Z   príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnej prokuratúre 21. marca 2013 sťažnosť na prieťahy v konaní, avšak z logickej a časovej nadväznosti   sťažovateľových   podaní,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   uvedené   podanie   bolo adresované okresnej prokuratúre, je zrejmé, že v danom prípade nešlo o opakovaný podnet podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre,   ale   v   poradí   o   ďalší   podnet   podľa   §   31   zákona o prokuratúre.

Keďže   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   dostupné   účinné   prostriedky   nápravy   podľa zákona   o   prokuratúre,   ale   obrátil   sa   priamo   na   ústavný   súd,   bola   jeho   sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako neprípustná   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde (m. m. I. ÚS 361/09, III. ÚS 96/08).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Odmietnutie sťažnosti však neznamená, že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prebiehajúcich trestných konaniach, avšak iba za predpokladu splnenia všetkých ústavných a zákonných predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane preukázania, že sťažovateľ účinne využil iné právne prostriedky na ochranu svojich práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013