znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 642/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 13660/2012, sp. zn. Rvp 13661/2012, sp. zn. Rvp 13662/2012, sp. zn. Rvp 13663/2012, sp. zn.   Rvp   13664/2012,   sp.   zn.   Rvp   13665/2012,   sp.   zn.   Rvp 13666/2012,   sp.   zn.   Rvp 13667/2012, sp. zn. Rvp 13668/2012 a sp. zn. Rvp 13669/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn.   11   Er   1666/2004,   sp. zn.   11   Er   4253/2006,   sp.   zn.   11   Er   497/2004,   sp.   zn.   11   Er 1724/2003, sp. zn. 11 Er 2754/2004, sp. zn. 11 Er 5927/2007, sp. zn. 11 Er 780/2007, sp. zn. 11 Er 1657/2007, sp. zn. 11 Er 92/2004 a sp. zn. 11 Er 4407/2006 a jeho uzneseniami z 12. januára 2011, 30. apríla 2012, 19. apríla 2011, 6. februára 2012, 20. septembra 2010, 10. novembra 2011, 2. mája 2012, 30. apríla 2012, 6. februára 2012 a 30. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 13 CoE 80/2012, sp. zn. 1 CoE 353/2012, sp. zn. 41 CoE 150/2012, sp. zn. 13 CoE 79/2012, sp.   zn.   1   CoE 200/2012,   sp.   zn.   41   CoE   106/2012,   sp.   zn.   2 CoE 394/2012,   sp.   zn. 17 CoE 162/2012, sp. zn. 2 CoE 219/2012 a sp. zn. 41 CoE 188/2012 a jeho uzneseniami zo 7.   augusta   2012,   12.   júla   2012,   8.   augusta   2012,   7.   augusta   2012,   12. júla   2012, 27. augusta 2012, 31. júla 2012, 26. júla 2012, 31. júla 2012 a z 8. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13660/2012, sp. zn. Rvp 13661/2012, sp. zn. Rvp 13662/2012, sp. zn. Rvp 13663/2012, sp. zn. Rvp 13664/2012, sp. zn. Rvp 13665/2012, sp. zn. Rvp 13666/2012, sp. zn. Rvp 13667/2012, sp. zn. Rvp 13668/2012 a sp. zn. Rvp 13669/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13660/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 11 Er 1666/2004, sp. zn. 11 Er 4253/2006, sp. zn. 11 Er 497/2004, sp. zn. 11 Er 1724/2003, sp. zn. 11 Er 2754/2004, sp. zn. 11 Er 5927/2007, sp. zn. 11 Er 780/2007, sp. zn. 11 Er 1657/2007, sp. zn. 11 Er 92/2004 a sp. zn. 11 Er 4407/2006 a jeho uzneseniami z 12. januára 2011, 30. apríla 2012, 19. apríla 2011, 6. februára 2012, 20. septembra 2010, 10. novembra 2011, 2. mája   2012,   30.   apríla   2012,   6.   februára   2012   a 30.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaniach vedených pod sp. zn. 13 CoE 80/2012, sp. zn. 1 CoE 353/2012, sp. zn. 41 CoE 150/2012, sp.   zn.   13 CoE 79/2012,   sp.   zn.   1   CoE 200/2012,   sp.   zn.   41 CoE 106/2012,   sp.   zn. 2 CoE 394/2012,   sp.   zn.   17   CoE   162/2012,   sp.   zn.   2 CoE 219/2012   a   sp.   zn.   41   CoE 188/2012 a jeho uzneseniami zo 7. augusta 2012, 12. júla 2012, 8. augusta 2012, 7. augusta 2012, 12. júla 2012, 27. augusta 2012, 31. júla 2012, 26. júla 2012, 31. júla 2012 a z 8. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré obsahovali   právny   záväzok   dlžníkov   a   v   ktorých   bola   označená   oprávnená   osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej   doložky   alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom   na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky,   aby Stály rozhodcovský   súd autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažných   pohľadávok   a   uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex   offo   exekúcie   uzneseniami   sp.   zn.   11   Er   1666/2004   z 12.   januára   2011,   sp.   zn. 11 Er 4253/2006   z   30.   apríla   2012,   sp.   zn.   11   Er   497/2004   z   19.   apríla   2011,   sp.   zn. 11 Er 1724/2003 zo 6. februára 2012, sp. zn. 11 Er 2754/2004 z 20. septembra 2010, sp. zn. 11 Er 5927/2007 z 10. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 780/2007 z 2. mája 2012, sp. zn. 11 Er 1657/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 92/2004 zo 6. februára 2012 a sp. zn. 11 Er 4407/2006   z   30.   apríla   2012   vyhlásil   za   neprípustné   a zastavil   ich.   Na   základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   13 CoE 80/2012   zo 7.   augusta   2012,   sp.   zn.   1 CoE 353/2012 z 12. júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   150/2012   z   8.   augusta   2012,   sp.   zn.   13 CoE 79/2012 zo 7. augusta   2012,   sp.   zn.   1   CoE 200/2012   z   12. júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   106/2012 z 27. augusta   2012,   sp.   zn.   2 CoE 394/2012   z   31. júla   2012,   sp.   zn.   17   CoE   162/2012 z 26. júla   2012,   sp.   zn.   2   CoE   219/2012   z   31.   júla   2012   a   sp.   zn.   41   CoE   188/2012 z 8. augusta 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci,   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný...   a...   neprihliadol k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   napadnuté   uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 13660/2012, sp. zn. Rvp 13661/2012, sp. zn. Rvp 13662/2012, sp. zn. Rvp 13663/2012, sp.   zn.   Rvp   13664/2012,   sp.   zn.   Rvp   13665/2012,   sp.   zn.   Rvp 13666/2012,   sp.   zn. Rvp 13667/2012,   sp.   zn.   Rvp   13668/2012   a   sp.   zn.   Rvp   13669/2012   a   z   ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   okresného   súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   napadnutým   postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu podala   sťažovateľka   dovolania,   o   ktorých   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd nerozhodol (okrem vecí vedených pod sp. zn. Rvp 13666/2013 a sp. zn. Rvp 13667/2013).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažností   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak v druhej skupine sťažností podala dovolania až po podaní sťažností ústavnému súdu. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013