znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 640/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti H. Š., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.   Chlapík   s.   r.   o.,   Sládkovičova   13,   Žilina,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   Dušana   Chlapíka,   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C   204/2011   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C 580/2000),   za účasti   Okresného   súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. H. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť H. Š. trovy konania v sume 275,94 € (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   Advokátskej kancelárie   JUDr.   Chlapík   s.   r.   o.,   Sládkovičova   13,   Žilina,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2013 doručená   sťažnosť   H.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 [predtým vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe M. V. a S. V. (ďalej len „žalobcovia“) o zaplatenie sumy 200 000   Sk   (neskôr   upravenej   na   175   000   Sk)   z   15.   novembra   2000   voči žalovaným Š. Š. ako   žalovanému   v prvom   rade   a   sťažovateľke   ako   žalovanej   v   druhom   rade (ďalej aj „žalovaní v 1. a 2. rade“).

Okresný súd rozhodol o žalobe žalobcov rozsudkom z 10. júna 2003 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 348/2003 z 3. decembra 2003 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-76 z 20. apríla 2004 tak,   že   zaviazal   žalovaných   v   1.   a   2.   rade   solidárne   zaplatiť   žalobcom   175   000   Sk s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 8 Co 140/2006 z 31. januára 2007 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   6   C   580/2000-183 zo 14. júna 2007   tak,   že   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcom   175 000 Sk s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti žalovanému v 1. rade zamietol.   Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   221/2007 z 9. apríla 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na podnet sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 z 30. júna 2011 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 175 000 Sk s príslušenstvom, a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Veci bola pridelená sp. zn. 4 C 204/2011.

Po vrátení veci nariadil okresný súd 7. decembra 2011 predbežné opatrenie, ktorým určil, že žalobcovia nie sú povinní vrátiť sťažovateľke 3 700 € (sumu zaplatenú na základe rozsudkov konajúcich súdov, pozn.), až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Na základe sťažnosti žalobcov podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012 tak, že ich základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené, prikázal okresnému súdu,   aby   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a žalobcom   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie po 4 000 €.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„... Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 16. októbra 2012, ktoré muselo byť odročené bez prejednania veci pre procesnú chybu súdu týkajúcu sa právneho zastupovania odporcu v rade 1.

... Ďalší termín pojednávania bol Okresným súdom Čadca určený na deň 28. mája 2013..., po viac ako 7 mesiacoch od predchádzajúceho odročeného pojednávania. Na tomto pojednávaní trvajúcom približne 15 minút došlo len k záverečným prednesom účastníkov, po ktorých   súd   oznámil,   že   z   dôvodu   opätovného   preskúmania   súdneho   spisu   odročuje pojednávanie na deň 11. júna 2013, kedy bude vyhlásený rozsudok.

...   Na   pojednávaní   dňa   11.   júna   2013   vyhlásil   Okresný   súd   Čadca   pod   sp.   zn. 4 C 204/2011   v   poradí   už   štvrtý   rozsudok,   ktorým   žalobný   návrh   voči   odporkyni   2 (sťažovateľke) zamietol a odporcu 1 zaviazal k zaplateniu istiny 5.808,93 Eur (175.000.- Sk) s   úrokmi   z omeškania.   Zároveň   zaviazal   odporcu   1   nahradiť   navrhovateľom   1,   2   ale aj odporkyni 2 trovy konania.

...   Proti   rozsudku   zo   dňa   11.   júna   2013   podal   odvolanie   odporca   1   z   dôvodu, že o nároku navrhovateľov voči nemu bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa 14. júna 2007 (v poradí tretím rozsudkom) potvrdeným rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 9. apríla 2008 č. k. 7 Co 221/2007, ktoré rozsudky zostali zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR v tejto časti nedotknuté.

Proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 11. júna 2013 som podala odvolanie aj ja sťažovateľka a to voči výroku o povinnosti odporcu 1 nahradiť trovy konania mne odporkyni v rade 2, pretože takýto výrok je zmätočný a nezrozumiteľný.

Teda ani po uplynutí 13 rokov od začatia konania, vec nie je právoplatne ukončená a rozhodnutá.“

Sťažovateľka   namieta,   že   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Poukazuje na to, že skutkovo ani právne predmetné konanie   nebolo   zložité,   účastníci   konania   tieto   zbytočné   prieťahy   nespôsobili,   pretože sa riadne zúčastňovali pojednávaní a nespôsobovali žiadne obštrukcie. Podľa sťažovateľky „k   porušeniu   jej   práv   došlo   výlučne   konaním   súdu,   jeho   postupom,   činnosťou a rozhodnutiami“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   pochybil v tom, že neprihliadol   na   dohodu   o   urovnaní   medzi   účastníkmi   napadnutého   konania z 13. júna 2000 uzavretú podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka ďalej uvádza:„Nápravu v tomto smere urobil až Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3 M Cdo 13/2009, ktorý zrušil predchádzajúce rozsudky súdov oboch stupňov práve z dôvodu, že Dohoda o urovnaní zo dňa 13. júna 2000 je platným právnym úkonom, ku ktorému bolo potrebné... pri rozhodovaní vo veci prihliadať.

Vyššie   uvedenou   neefektívnou   činnosťou   Okresného   súdu   Čadca   došlo   k   tomu, že svojimi rozsudkami vždy rozhodol rozdielne.

Prvým rozsudkom žalobný návrh zamietol, druhým rozsudkom zaviazal k zaplateniu žalovanej sumy odporcov 1, 2, tretím rozsudkom zaviazal k plneniu už len odporkyňu 2 a štvrtým, doteraz posledným rozsudkom zo dňa 11. 6. 2013 zaviazal k zaplateniu žalovanej sumy odporcu 1, voči mne, odporkyni 2 návrh zamietol, pričom odporcu 1 zaviazal, aby mne ako odporkyni 2 nahradil moje trovy konania. Voči rozsudku podali odvolanie obaja odporcovia.

Uvedený   rozsudok   možno   kvalifikovať   ako   vyvrcholenie   dovtedajšej   neefektívnej a nesústredenej činnosti Okresného súdu Čadca v predmetnom konaní.

Zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR bol zrušený právoplatný prvostupňový rozsudok   zo   dňa   14.   6.   2007   ako   aj   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   zo   dňa 9. 4. 2008,   avšak   len   v   časti   výroku,   ktorým   bola   odporkyňa   2   zaviazaná   k   zaplateniu žalovanej sumy.

Výrok   oboch   súdov,   ktorým   bol   žalobný   návrh   voči   odporcovi   1   vo   veci   samej zamietnutý, zostal nedotknutý, tento výrok nebol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR. Voči odporcovi 1 bola vec právoplatne ukončená dňom 9. apríla 2008.

Napriek   tejto   právnej   skutočnosti   a   napriek   tomu,   že   konajúca   sudkyňa   bola na pojednávaní dňa 28. 5. 2013 na túto okolnosť výslovne upozornená, rozsudkom zo dňa 11. 6. 2013 bol zaviazaný k zaplateniu žalovanej sumy odporca 1, ktorý v tom čase ani nemal byť účastníkom konania na strane odporcov.

Je zrejmé, že aj v poradí štvrtý rozsudok Okresného súdu Čadca bude zrušený a vec opätovne vrátená tomuto súdu na vydanie piateho rozsudku.

Takýmto spôsobom, na ujmu mojich práv došlo k tomu, že ani za uplynulých 13 rokov od začatia konania nie je o veci právoplatne rozhodnuté.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva H. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny... a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu   Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/204/2011 (6 C 580/2000) porušené boli.

2. Okresnému   súdu   Čadca   prikazuje,   aby   vo   veci   sp.   zn.   4   C/204/2011 (6 C 580/2000) konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. Š. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 Eur (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca je povinný nahradiť... trovy konania, tak ako budú priznané, na účet... právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 640/2013-11 z 10. októbra 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Následne ústavný súd   11. decembra 2013   vyzval   okresný   súd,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti   sťažovateľky. Predsedníčka okresného súdu v liste č. Spr 452/14 zo 4. apríla 2014 uviedla, že súhlasí s tým, aby „ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti“. K vecnej stránke sťažnosti sa predsedníčka okresného súdu osobitne nevyjadrila.

Sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania:

Žalobcovia   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   15.   novembra   2000   domáhali proti žalovanému v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade zaplatenia doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti v sume 200 000 Sk. Predmetná žaloba bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 580/2000.

Okresný súd po vykonaní úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (doplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, vyjadrenie k žalobe, predloženie navrhnutých dôkazov) nariadil 25. marca 2003 prvé pojednávanie na 10. jún 2003, na ktorom v poradí prvým rozsudkom vo veci rozhodol tak, že návrh žalobcov zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   10.   júna   2003   podali   žalobcovia   odvolanie; spis bol na rozhodnutie o odvolaní doručený krajskému súdu 19. septembra 2003. Krajský súd   o   odvolaní   rozhodol   3.   decembra   2003   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 15. marca 2004.

Dňa 16. marca 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. apríl 2004, na ktorom v poradí druhým rozsudkom vo veci rozhodol tak, že zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 175 000 Sk; rozsudok bol účastníkom konania doručený 1. júla 2004, resp. 2. júla 2004.

Proti   v   poradí   druhému   rozsudku   okresného   súdu   podal   23.   júla   2004   žalovaný v 1. rade odvolanie a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov; žalobcovia sa k odvolaniu   vyjadrili   podaním   doručeným   okresnému   súdu   16.   septembra   2004. Po zistení   majetkových   pomerov   žalovaného   v   1.   rade   mu   okresný   súd   uznesením z 28. októbra 2004 priznal čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný v 1. rade, o ktorom krajský súd rozhodol   31. decembra   2004   tak,   že odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdil.

Spis na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku z 20. apríla 2004 bol krajskému súdu doručený 22. marca 2005. Krajský súd spis vrátil okresnému súdu na účely odstránenia nedostatkov; okresný súd ho krajskému súdu opätovne predložil 9. marca 2006. Krajský súd uznesením z 31. januára 2007 aj v poradí druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 26. apríla 2007.

Okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť sťažovateľky odročené na 12. jún 2007 a následne na 14. jún 2007.

Na   pojednávaní   konanom   14.   júna   2007   okresný   súd   opätovne   o   veci   rozhodol rozsudkom tak, že uložil sťažovateľke uhradiť žalobcom 175 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade žalobu zamietol; účastníkom konania bol rozsudok   doručený   17.   júla   2007.   Proti   rozsudku   podali   odvolanie   žalobcovia a sťažovateľka.

Krajský   súd   v   poradí   tretí   rozsudok   okresného   súdu   na   pojednávaní   konanom 9. apríla 2008 potvrdil.

Na   podnet   sťažovateľky   podal   14.   júla   2009   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky   mimoriadne   dovolanie   proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu   o   uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcom sumu 175 000 Sk v spojení s potvrdzujúcim výrokom   rozsudku   krajského   súdu.   O mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 z 30. júna 2011 tak, že zrušil dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu, ako aj dovolaním napadnutý výrok rozsudku okresného   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobcom   sumu 175 000 Sk s úrokom z omeškania. V rozsahu zrušenia najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bola jej pridelená sp. zn. 4 C 204/2011).

Dňa   31.   októbra   2011   doručili   žalobcovia   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   týkajúceho   sa   zaplatenia   trov   konania;   o tomto   návrhu   rozhodol okresný   súd   uznesením   zo   7.   decembra   2011   tak,   že   predbežným   opatrením   rozhodol, že žalobcovia   nie   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   3 700   €   až   do   právoplatného rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej.   Proti   nariadeniu   predbežného   opatrenia   podala sťažovateľka odvolanie. Dňa 11. januára 2012 okresný súd vyzval žalobcov, aby sa vyjadrili k   odvolaniu   sťažovateľky,   a   tiež   uložil   sťažovateľke,   aby   zaplatila   súdny   poplatok za odvolanie.   Vyjadrenie   žalobcov   k   odvolaniu   sťažovateľky   bolo   okresnému   súdu doručené 26. januára 2012.

Dňa   21.   marca   2012   bola   opatrením   podpredsedu   okresného   súdu   vec   pridelená inej sudkyni z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne.

Súdny spis bol 14. júna 2012 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky. Krajský súd rozhodol 28. júna 2012 uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zmenil tak, že nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Súdny spis bol okresnému súdu doručený 13. júla 2012.

Dňa 11. mája 2012 podala sťažovateľka podpredsedovi   okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“). Podpredseda   okresného súdu v prípise z 11. júna 2012 označenom ako „Upovedomenie o vybavení sťažnosti“ uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní podanú sťažovateľkou považuje za neopodstatnenú.

Dňa 20. augusta 2012 bola opatrením predsedníčky okresného súdu vec pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni po ukončení jej práceneschopnosti.

Okresnému   súdu   bol   7.   septembra   2012   doručený   nález   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 224/2012-29   z   3.   júla   2012,   ktorým   vyslovil   porušenie   základného   práva žalobcov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Vzhľadom na nález ústavného súdu nariadila 11. októbra 2012 predsedníčka okresného súdu dohľad v predmetnej veci určením povinnosti zákonnej sudkyni podávať jej mesačné správy o stave konania.

Dňa 16. októbra 2012 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bez prerokovania veci   odročil   na   neurčito   z   dôvodu,   že   žalovaný   v   1.   rade   žiadal,   aby   si   mohol   zvoliť právneho   zástupcu.   Dňa   25.   októbra   2012   žalovaný   v   1.   rade   predložil   splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi na zastupovanie v napadnutom konaní.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z   2.   januára   2013   bola   vec   pridelená inej zákonnej sudkyni z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   zo   7.   februára   2013   bola   vec   pridelená inému   zákonnému   sudcovi   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   predchádzajúcej zákonnej sudkyne, ktorej bola vec pridelená opatrením z 2. januára 2013.

Dňa 3. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. máj 2013. Podaním doručeným   okresnému   súdu   11.   apríla   2013   právny   zástupca   žalovaného   v   1.   rade a sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z   dôvodu   kolízie   termínov pojednávaní.

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 22. apríla 2013 bola vec po ukončení práceneschopnosti pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni.

Na pojednávaní 28.   mája 2013 okresný   súd poučil   účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o ich povinnosti, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Právni zástupcovia účastníkov konania nemali ďalšie návrhy na dokazovanie. Pojednávanie bolo odročené na 11. jún 2013 na účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 11. júna 2013 rozhodol okresný súd rozsudkom tak, že žalovaného   v   1. rade zaviazal zaplatiť žalobcom sumu 5 808,93 € s príslušenstvom. Voči sťažovateľke návrh zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný   v   1. rade   odvolanie   24.   júna   2013, sťažovateľka podala odvolanie 25. júna 2013 – proti výroku o trovách konania. Okresný súd 27.   júna   2013   doručoval   odvolania   účastníkov   konania   ostatným   účastníkom   konania. Dňa 8.   júla   2013,   12.   júla   2013   a   16.   júla   2013   boli   doručené   príslušné   vyjadrenia účastníkov konania k odvolaniam. Krajský súd rozhodol 29. novembra 2013 o podaných odvolaniach tak, že v poradí štvrtý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdny spis bol doručený okresnému súdu 15. januára 2014.

Na   pojednávaní   18.   februára   2014   vyhlásil   okresný   súd   uznesením   dokazovanie za skončené   a   na   účely   vyhlásenia   rozsudku   odročil   pojednávanie   na   11.   marec   2014. Následne 11. marca 2014 rozhodol okresný súd v poradí piatym rozsudkom tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, žalovanému v 1. rade a sťažovateľke náhradu   trov konania nepriznal. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania podali sťažovateľka 19. marca 2014 a žalovaný v 1. rade 26. marca 2014 odvolania. Dňa 28.   marca 2014   podali žalobcovia   odvolanie proti   rozsudku   okresného súdu v časti týkajúcej   sa   výroku   vo   veci   samej.   Okresný   súd   4.   apríla   2014   doručoval   dovolania účastníkom   konania   na   vyjadrenie   a vyhotovil   predkladaciu   správu   pre krajský   súd ako odvolací súd.

V   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   v napadnutom   konaní   nebolo   ešte   vo   veci právoplatne rozhodnuté.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38 ods. 2 listiny,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 (predtým vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   napadnutého   konania,   v   ktorom   sťažovateľka   namieta   zbytočné prieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhajú proti žalovanému v 1. rade a sťažovateľke zaplatenia sumy 200 000 Sk, resp. sumy 175 000 Sk (z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti). Ústavný súd z obsahu spisu ani z vyjadrení sťažovateľky nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo   možné   kvalifikovať   napadnuté   konanie   ako   právne   či   skutkovo   zložitá   a   ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania.   Zo   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   zúčastňovala   pojednávaní   nariadených okresným súdom, na výzvy súdu reagovala v súdom určených lehotách prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovateľka sa prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v   konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   domáhala   urýchlenia   priebehu napadnutého   konania.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   neexistuje   žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či svojím správaním negatívne prispela k doterajšej neodôvodnene dlhej dobe napadnutého konania.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (m.   m.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje závery, ktoré vyslovil v náleze č. k. IV.   ÚS   224/2012-29 z   3.   júla 2012,   v ktorom   už hodnotil   postup okresného súdu v napadnutom   konaní   na   základe   sťažnosti   žalobcov.   V   uvedenom   náleze   ústavný   súd uviedol,   že   postup   okresného   súdu   bol   poznamenaný   predovšetkým   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou.   Vychádzal z toho, že   okresný   súd vo veci   rozhodol   trikrát, pričom prvý rozsudok okresného súdu z 10. júna 2003 krajský súd zrušil predovšetkým z dôvodu, že „sa riadne nezaoberal návrhom a tvrdením navrhovateľov 1) a 2). Neskúmal návrh   navrhovateľov   1)   a 2)   v   podstate,   keď   neskúmal,   že   sa   jedná   o   neoprávnené obohatenie...“. Druhý rozsudok okresného súdu z 20. apríla 2004 krajský súd opätovne zrušil   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Tretí   rozsudok   okresného   súdu zo 14. júna 2007 vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho   predošlom   zrušujúcom   uznesení,   preto   ho   krajský   súd   potvrdil.   Tento   rozsudok vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť navrhovateľom sumu 175 000 Sk s úrokom   z   omeškania   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudku   odvolacieho   súdu   bol ale na základe   mimoriadneho   dovolania   uznesením   najvyššieho   súdu   z   30.   júna   2011 v dovolaním napadnutej časti zrušený a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po   doručení   nálezu ústavného   súdu   z 3. júla 2012 predsedníčka   okresného súdu nariadila dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy o stave konania. Následne okresný súd   rozhodol   11.   júna 2013 v poradí   štvrtým   rozsudkom   tak,   že žalovaného v   1.   rade zaviazal   zaplatiť   žalobcom   sumu   5   808,93   €   s   úrokom   z   omeškania,   návrh   proti sťažovateľke zamietol. Tento rozsudok zrušil krajský súd uznesením z 29. novembra 2013 pre nesprávne právne posúdenie veci   z dôvodu, že „rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa   14. 6. 2007...   v   časti,   ktorou   bol   návrh   navrhovateľov   v 1)   a 2)   rade   voči odporcovi v 1) rade zamietnutý v spojení s rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 9. 4. 2008...   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Účastníkom   predmetného   konania s poukazom na vyššie uvedené už nemohol byť odporca v 1) rade a prvostupňový súd mal konať   výlučne   s   odporkyňou   v 2)   rade   ako   účastníčkou   konania.   Taktiež   odôvodnenie rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   v   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   považuje odvolací súd za zmätočné a nepreskúmateľné.“. Po vrátení veci krajským súdom okresný súd rozhodol 11. marca 2014 v poradí piatym rozsudkom tak, že žalobu proti sťažovateľke zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku   podali   odvolanie   žalobcovia,   žalovaný   v   1.   rade   a   sťažovateľka.   V   čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky krajský súd o týchto odvolaniach nerozhodol.

Napadnuté   konanie,   ktorého   je   sťažovateľka   účastníčkou,   nie   je   ani   po   takmer 13 a pol   roku   od   jeho začatia   právoplatne   skončené,   čo   je   už samo   osebe   z ústavného hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj   neefektívna   a   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

K právoplatnému skončeniu predmetnej veci nedošlo ani po 1 roku a 10 mesiacoch od   nálezu ústavného   súdu   z   3.   júla 2012,   ktorým   vyslovil   porušenie   základného   práva žalobcov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   K   dostatočnej   náprave   neviedlo ani podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa   zákona   o   súdoch   sťažovateľkou a ani opatrenie   predsedníčky   okresného   súdu   spočívajúce   v   nariadenom   dohľade   nad predmetnou vecou.

Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že predovšetkým pretrvávajúcou neefektívnou a   nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už svojím nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012 prikázal, aby okresný súd v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov,   nepovažoval   za   potrebné   opakovane   mu   prikázať   konať   v   ďalšom   období bez zbytočných prieťahov, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €. Poukazuje pritom na to, že nedala príčinu na vznik predmetného konania, na svoj vek a sociálne postavenie (invalidná dôchodkyňa) a na to, aké zdravotné a sociálne dopady malo predmetné konanie v jej živote (psychické napätie, stres, finančné náklady, hmotnú núdzu a pod.). Uvádza tiež, že na základe uvedeného konania bolo už voči nej vedené exekučné konanie, ktoré uvedené zdravotné a sociálne dopady ešte zintenzívnilo.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   zohľadnil   predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania, intenzitu neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu a nepriaznivý dopad tohto postupu   okresného   súdu   na   život   sťažovateľky,   jej   postavenie   ako   žalovanej   v   2.   rade v napadnutom konaní a tiež jej správanie ako účastníčky konania. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k   záveru,   že v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia sťažovateľke v sume 5 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume 130,16 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky), ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (7,81 €), čo spolu predstavuje sumu 137,97 € za jeden úkon právnej   služby   (porovnaj   I.   ÚS   417/2010,   II.   ÚS   25/2011,   III.   ÚS   354/2010, IV. ÚS 475/2010).   Za   dva   úkony   právnej   služby   patrí   odmena   v   sume   2   x   137,97   €, t. j. v sume 275,94 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014