znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpeného advokátom JUDr.   Jozefom   Vaľom,   Seberíniho   21,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 S/280/2010,   4 S/281/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2013 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S/280/2010, 4 S/281/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 24. 6. 2010 okolo 22.00 hod. na Nábreží... a dňa   7. 7. 2010   asi   o   01.40   hod.   na   parkovisku...   bol...   zaistený   policajnou   hliadkou. V prvom prípade mu bola sloboda obmedzená asi na 4 hodiny a v druhom prípade asi na 7 hodín. V oboch prípadoch mu po prepustení bolo vydané rozhodnutie o zaistení. Proti rozhodnutiam na mieste podal odvolania. Rozhodnutia o zaistení boli odvolacím orgánom potvrdené rozhodnutím pod č. KRP-PP-205-009/2010 zo dňa 23. 8. 2010 a pod č. KRP-PP- 199-008/2010 zo dňa 17. 8. 2010.“.

Proti rozhodnutiam Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, odboru poriadkovej   polície   č. KRP-PP-205-009/2010   z   23. augusta 2010   a č. KRP-PP-199-008/2010 zo 17. augusta 2010 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu (o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   § 247   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku) „zaregistrovanú   pod   č. 4 S/280/2010.   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodol   až 7. 12. 2012   rozsudkom   4 S/280/2010-84,   4 S/281/2010...,   tak   že   zrušil   rozhodnutia odvolacieho   orgánu   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie.“. Rozsudok   bol sťažovateľovi doručený 31. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a   nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, a konštatuje, že v prípade jeho zaistenia „nebolo potrebné nariadiť prepustenie, ale bolo potrebné urýchlene rozhodnúť o zákonnosti pozbavenia jeho slobody. Od podania návrhu na súd do rozhodnutia uplynuli však viac ako dva roky a to nemožno považovať za urýchlené.“.

Vo vzťahu k dodržaniu lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ uviedol, že „vychádza   z oznámenia   v liste   Rvp   10120/2013-5   zo   dňa   19. 2. 2013,   podľa   ktorého po splnení zákonných podmienok podania mu bude lehota na prerokovanie veci ústavným súdom zachovaná“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v označenom konaní došlo k porušeniu jeho práva podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru,   a prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 €.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že mu

- dňa 6. februára 2013 bola doručená sťažnosť sťažovateľa (obsahovo identická so sťažnosťou,   ktorá   je   predmetnom   tohto   prerokovania   pred   ústavným súdom), ktorá však bola prípisom ústavného súdu sp. zn. Rvp 10120/2013 z

19.   februára   2013   podľa   § 23a   zákona o ústavnom   súde   odložená, pretože k nej nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta, a

- dňa 13. marca 2013 bolo doručené splnomocnenie pre advokáta JUDr. Jozefa Vaľa na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. Rvp 10120/2013, ako aj ďalšie prílohy. Ústavný súd toto doplnenie posúdil ako nové podanie a prípisom sp. zn. Rvp 11220/2013 z 3. septembra 2013   ho   odložil,   pretože v predloženej   podobe   po   posúdení   jeho   obsahu nebolo možné považovať ho za sťažnosť, o ktorej by bol oprávnený konať podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv a slobôd). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie   svojho   práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti   pozbavenia slobody   podľa   čl. 5 ods. 4   dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Napadnuté   konanie   bolo   podľa   vyznačenej   doložky   právoplatnosti   na   fotokópii rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 280/2010-84, 4 S 281/2010 zo 7. decembra 2012 (ktoré sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti)   právoplatne   skončené   18.   januára   2013.   Sťažnosť sťažovateľa z 3. novembra 2013 bola osobne doručená ústavnému súdu 6. novembra 2013, pričom   sťažovateľ je toho   názoru   (vychádzajúc pritom   z prípisu   ústavného súdu   sp. zn. Rvp 10120/2013 z 19. februára 2013), že bola podaná včas.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,   III. ÚS 62/02).   Jednou   zo zákonných   podmienok na jej   prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

V danej   situácii   nepovažoval   ústavný   súd   za   právne   významný   dátum   doručenia predchádzajúceho podania sťažovateľa zo 4. februára 2013 (6. februára 2013), na základe ktorého bola vec vedená pod sp. zn. Rvp 10120/2013 skončená jej odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde, hoci aj s poučením, že sťažovateľovi ostáva zachovaná lehota na podanie sťažnosti. Vec vedená pod sp. zn. Rvp 10120/2013 bola teda v súlade s § 23a zákona o ústavnom   súde skončená a sťažnosť z 3.   novembra 2013 (ktorá   je predmetom tohto   prerokovania   pred   ústavným   súdom)   možno   posúdiť   len   ako   nové   podanie sťažovateľa,   ktoré   musí   spĺňať   všetky   ústavné   aj   zákonné   náležitosti   sťažnosti   vrátane podmienky zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V čase,   keď   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Napokon ústavný súd dodáva, že aj keby sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas, musel by ju ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a napadnutým postupom   krajského súdu   spočívajúcim   v prieťahoch   (ktorého predmetom nebolo   rozhodovanie   o osobnej   slobode   sťažovateľa,   ale   rozhodovanie   o žalobe   proti rozhodnutiam správneho orgánu).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014