znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/787/1999 a jeho   uznesením   z 3. septembra   2008,   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co/54/2009   a   jeho   uznesením   z   30.   apríla   2009   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/42/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. Š. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., K., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/787/1999   a   jeho   uznesením z 3. septembra   2008,   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/54/2009 a jeho uznesením z 30. apríla 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/42/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ   sa   žalobou   na okresnom   súde domáhal   zaplatenia   sumy   493   586   Sk   s   prísl.   Konanie   o   tomto   návrhu   je   vedené   na okresnom súde pod sp. zn. 7 C/787/1999.

V predmetnom konaní 18. júla 2007 V. C., P. (ďalej len „postupník“), navrhol zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa z dôvodu, že nadobudol pohľadávku, ktorá je predmetom   konania.   K   postúpeniu   pohľadávky   malo   dôjsť   zmluvou   o   postúpení pohľadávky   správcom   konkurznej   podstaty   počas   priebehu   konkurzného   konania   voči sťažovateľovi   ako   dlžníkovi   (úpadcovi).   Predmetný   konkurz   bol   zrušený   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 237/1999.

O návrhu postupníka rozhodol okresný súd uznesením z 3. septembra 2008 tak, že povolil   jeho   vstup   do   konania   namiesto   sťažovateľa.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že nedošlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co/54/2009 z 30. apríla 2009   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom   namietal, rovnako   ako v   odvolaní,   neplatné postúpenie predmetnej   pohľadávky.   O   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6 Cdo/42/2011 z 20. decembra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Postupom a uzneseniami súdov mi bolo odňaté právo konať pred súdom, pretože v rozpore s právnym   poriadkom   SR   mi bolo odňaté postavenie   účastníka   konania   a   to interpretáciou zákona s ktorou nemožno súhlasiť, ktorá je nezmyselná, v rozpore so znením zákona a ktorej dôsledkom je porušenie môjho základného práva na súdnu ochranu.... Tak Krajský súd v Prešove,   ako súd odvolací,   ako aj Najvyšší súd SR,   ako súd dovolací   svoje   rozhodnutie   odôvodnili   totožnými   argumentmi.   Podľa   ich   odôvodnenia otázkou, či tvrdené právo, ktoré malo byť prevedené tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené sa súd nezaoberá, lebo sa týka posúdenia veci samej resp. pre posúdenie otázky zmeny účastníkov musí súd len posúdiť, či nastala formálno-právna skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práva a povinností. Podľa Najvyššieho súdu SR však súd nie je oprávnený hodnotiť, či sú naplnené predpoklady pre právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.

Aj v prípade, ak by výklad súdov v uvedenej veci bol správny, rozhodnutie správne byť nemôže, nakoľko aj pri posudzovaní z hľadiska formálno-právneho musí súd skúmať, či sa zmluva o prevode pohľadávky týka práva o ktoré v konaní ide. Vzhľadom na to, že pohľadávka nebola dostatočne individualizovaná (v samotnej zmluve bola špecifikovaná len odkazom   na   prílohu,   ktorá   nebola   neoddeliteľnou   súčasťou   zmluvy),   nemohol   súd   túto otázku posúdiť resp. nebolo preukázané, že došlo k prevodu práva, ktoré je predmetom konania. Preto ani pri formálno-právnom posudzovaní nemali súdy vstup nového účastníka namiesto mňa pripustiť.

Odôvodnenie   napadnutých   uznesení   považujem   za   arbitrárne,   nakoľko   sa   súdy odchýlili od znenia príslušných ustanovení, tak že došlo k popretiu ich účelu.“

Sťažovateľ následne podáva vlastný právny výklad § 92 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s tým, že podľa neho súd je povinný skúmať, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná a či spôsobuje zamýšľané právne účinky. V rámci tohto výkladu poukazuje aj na odbornú literatúru.

Sťažovateľ   uvádza   tiež   to,   že   v   iných   konaniach,   v   ktorých   uplatnil   svoje pohľadávky, na podklade tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok navrhol postupník zmenu účastníkov   konania,   pričom   konajúce   súdy   tento   návrh   postupníka   zamietli.   V   tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Na základe tej istej zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola podkladom pre napadnuté uznesenia, bol neplatne postúpený celý súbor pohľadávok, ktoré žalujem v iných konaniach samostatne. Aj v týchto konaniach bol zo strany V. C... podaný návrh na jeho vstup na moje miesto do konania.

V konaniach vedených na Okresnom súde Spišská Nová Ves sp. zn. 1C/131/2005 a 1C/87/2006   súd   uzneseniami,   v   spojení   s   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Košiciach, sp. zn. 1Co/506/2006 resp. 3Co/17/2007 návrh na vstup V. C. právoplatne zamietol.... Takéto rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch, predovšetkým čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ktorý tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   bolo   postupom a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C 787/1999 zo dňa 03. 09. 2008...

... postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 54/2009 zo dňa 30. 04. 2009...

...   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky...   sp.   zn. 6Cdo 42/2011 zo dňa 20. 12. 2011 porušené.

... Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn.   7C 787/1999 zo dňa 03. 09. 2008 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 54/2009 zo dňa 30. 04. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 42/2011 zo dňa 20. 12. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Porušovatelia sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/787/1999 a jeho uznesením z 3. septembra 2008

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 3. septembra 2008 a postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. apríla 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý postup okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 7 C/787/1999 a jeho uznesenie z 3. septembra 2008, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Cdo/42/2011 a jeho uznesenia z 20. decembra 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/54/2009 a jeho uznesením z 30. apríla 2009

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietka, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 54/2009 a jeho uznesením z 30. apríla 2009 o odňatí mu možnosti konať pred súdom, je v zásade totožná s námietkou, ktorú uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu (sťažovateľ v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení, pozn.), pričom najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a aj vysporiadal v rámci dovolacieho konania. Ústavný súd sa s právnymi závermi dovolacieho súdu k týmto námietkam stotožňuje a poukazujúc na odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   (pozri   k tomu   časť   II.3   tohto uznesenia,   pozn.)   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/42/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 20. decembra 2011, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, v prvom rade uviedol, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 OSP. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 OSP) a na dovolacie námietky sťažovateľa najvyšší súd skúmal, či nie je dovolanie prípustné z dôvodov podľa § 237 OSP, pričom sa zameral na to, či postupom konajúcich súdov nebola odňatá možnosť sťažovateľovi konať pred súdom. V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol: „Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti pred súdom konať tým, že odvolací súd sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o zámene účastníkov v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok treba uviesť, že z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá O. s. p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zámenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto   štádiu   nie   je   oprávnený   hodnotiť,   či   sú   inak   naplnené   predpoklady   pre   takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod   alebo   prevod   práv   a   povinností   posúdiť   podľa   hmotného   práva   v   rozsahu zodpovedajúcom   možnému   záveru   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   (posúdiť,   či   podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo).

V posudzovanej veci odvolací súd preto postupoval správne, keď nehodnotil v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. V tomto štádiu konania vec správne hodnotil len z hľadísk, či návrh na zámenu účastníkov bol podaný tým, na koho práva a povinnosti, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo po podaní návrhu na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou súhlasila a či v návrhu tvrdená skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať, že po začatí konania došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností. Obsah spisu pritom nedáva podklad pre záver, že by súd vyhovel návrhu na zámenu účastníkov, hoci pre to neboli   dané   vyššie   uvedené   procesné   predpoklady.   Dovolateľ   preto   neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu svojim nesprávnym postupom odňal možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Neobstojí   ani   námietka   dovolateľa,   že   konanie   pred   odvolacím   súdom   bolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O. s. p. Osoba, ktorej súd pripustil vstup do konania namiesto dovtedajšieho žalobcu, má totiž nepochybne spôsobilosť byť účastníkom konania.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   odmietol   jeho   dovolanie,   pričom v odôvodnení svojho uznesenia sa stotožnil s výkladom § 92 ods. 2 a 3 OSP, ktorý vykonal vo veci okresný súd v spojení s krajským súdom, podľa ktorého súd nie je povinný skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pri rozhodovaní o návrhu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú   dostatočne   odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom § 92 ods. 2 a 3 OSP upravujúcim vstup iného subjektu do konania namiesto doterajšieho účastníka konania. Taký výklad § 92 ods. 2 a 3 OSP, podľa ktorého súd pri rozhodovaní o návrhu podľa tohto ustanovenia nie je povinný   skúmať   platnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   ako   jednej   z   právnych skutočností predpokladaných v tomto ustanovení, predstavuje jeden z možných výkladov § 92   ods.   2   a   3   OSP.   Tento   právny   výklad   neodporuje   zneniu   a   účelu   predmetného ustanovenia a je tak ústavne akceptovateľný. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 20. decembra 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že všeobecné súdy v obdobných veciach aplikovali   a   interpretovali   §   92   ods.   2   a   3   OSP   tak,   že   posudzovali   platnosť   zmluvy o postúpení pohľadávky a na základe toho zamietli návrh postupníka. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves a uznesenia Krajského súdu v Košiciach (uznesenie sp. zn. 1 C/131/2005 v spojení s uznesením sp. zn. 1 Co/506/2006 a uznesenie sp. zn. 1 C/87/2006 v spojení s uznesením sp. zn. 3 Co/17/2007). Tým, že konajúce súdy v prerokúvanej veci posúdili túto skutočnosť odlišne, malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, IV. ÚS 342/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán   tento   mechanizmus fakticky   a   riadne   využíva   [pozri   rozhodnutie   ESĽP   Beian   v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   samotná   skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   v   skutkovo podobných   veciach   aplikovali   a   interpretovali   relevantnú   právnu   normu   odlišným spôsobom,   nemôže   automaticky   viesť   k   záveru   o   porušení   práv   podľa   ústavy   alebo dohovoru. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že sťažovateľ neuvádza rozpor v judikatúre na úrovni najvyššej súdnej inštancie, t. j. najvyššieho súdu, preto nie je možné posúdiť to, či najvyšší   súd   využíva   mechanizmus   zjednocovania   rozdielnej   judikatúry   podľa   zákona o súdoch spôsobom, ktorý neporušuje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 155/2012).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   20.   decembra   2011   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje tiež na to, že právny zástupca sťažovateľa predložil k sťažnosti splnomocnenie, ktoré nie je dostatočným podkladom na zastupovanie sťažovateľa v predmetnom konaní (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), čo by zakladalo dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   aj   z   iných   dôvodov   uvedených   v   tomto   uznesení ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vyzvať   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov predloženého splnomocnenia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013