znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O., P., zastúpeného JUDr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra   2008,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   5   Cob/1/2009-480   z   12. novembra   2009   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011 doručená sťažnosť O., P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Cob/1/2009-480 z 12. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného na okresnom súde bolo rozhodovanie o žalobe P. D., ktorou sa domáhal určenia neplatnosti uznesení   zhromaždenia   delegátov   sťažovateľa   z   26.   mája   2005.   Okresný   súd   rozhodol rozsudkom č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra 2008 tak, že predmetné uznesenia sú neplatné. Pritom „sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom v Poprade tvrdil, že žaloba je podaná osobou, ktorá nie je aktívne legitimovaná, nakoľko žalobca P. D. v čase podania žaloby nebol členom družstva. Jeho členstvo zo zákona zaniklo prevodom bytu do jeho osobného vlastníctva.

Súd prvého stupňa v rámci svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca P. D. je členom družstva a že teda bol v konaní aktívne legitimovaný. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na rozsudok NS SR 7 ObdoV 29/, v zmysle ktorého zákonom určené spôsoby zániku členstva nemôžu byť rozšírené ďalšími dôvodmi v stanovách.“.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, pričom namietal, že žalobu podala osoba, ktorá nebola aktívne vecne legitimovaná. „Sťažovateľ poukázal   na   to,   že   návrh   na   určenie   neplatnosti   uznesení   prijatých   na   zhromaždení delegátov družstva môže podať len člen družstva, pričom P. D. ako žalobca prestal byť členom družstva dňa 28. 6. 2004, kedy nastali účinky vkladu vlastníckeho práva k bytu v prospech P. D. a jeho manželky....

Krajský   súd   v   Prešove   ako   odvolací   súd   v   konaní   5   Cob/1/2009   sa   stotožnil so záverom súdu prvého   stupňa,   že členstvo v   družstvách môže   zaniknúť   len spôsobom uvedeným   v   zákone.   V   §   231   ods.   1,   resp.   §   232   Obchodného   zákonníka   je   taxatívne uvedený spôsob zániku členstva v družstve. Preto Krajský súd v Prešove ako odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219 O. s. p.... Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného bytu   na   člena   družstva   po   účinnosti   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“

Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu s tým, že sa nestotožňuje s jeho právnym názorom o spôsoboch zániku členstva   v   bytovom   družstve,   pričom   poukázal   na   §   17   ods.   7   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“). V tejto súvislosti v dovolaní vyslovil právny názor, že „člen prevodom bytu do vlastníctva prestáva byť členom družstva, pretože do ceny bytu sa započítava aj základný členský vklad. Tento základný členský vklad sa do ceny bytu započítal už v dobe, keď mu bol pridelený. To znamená, že ak sa vlastník bytu opätovne chce stať členom družstva musí znovu zaplatiť základný členský vklad vo výške, ktorú určujú stanovy družstva. Ak by teda prevodom bytu nezanikalo členstvo v bytovom družstve, úprava nároku na vrátenie členského podielu by nebola vôbec potrebná - bola by nadbytočná.“.

Sťažovateľ   vo svojej   sťažnosti   poukázal   na to,   že najvyšší   súd ako   dovolací súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 tak, že dovolanie zamietol, pričom uviedol, že „členstvo v družstve po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaniklo ani podľa zákona ani podľa stanov družstva. Podľa dovolacie súdu členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva.... Nevieme,   akým   spôsobom   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   členský   podiel predstavuje   majetkovú   účasť   člena   družstva   na   majetku   družstva,   takýto   záver   však nezodpovedá ani samotnej dikcii ustanovenia § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dovolací   súd   svojim   rozhodnutím   vytvoril   dve   kategórie   členov   družstva.   Prvú kategória členov družstva tvoria členovia, ktorí požiadali o prevod bytu do vlastníctva. Členský podiel sa premietol do hodnoty prevádzaného bytu a teda nemajú majetkovú účasť v družstve, nakoľko nemajú nárok na vyplatenie členského podielu. Druhú kategóriu tvoria členovia,   ktorých   členský   podiel   tvorí   majetkový   podiel   na   družstve   a   disponujú   aj jednotlivými právami a povinnosťami člena družstva.

Takáto kategorizácia členov družstva podľa sťažovateľa je zásahom do základných práv družstva /do práva vlastniť majetok/ ako aj jednotlivých členov.

Ako sme už uviedli podľa legálnej definície členského podielu /ustanovenie § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka/ členský podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve. Teda členský podiel má dve stránky a to kvantitatívnu a kvalitatívnu alebo inak povedané zložku majetkovú a nemajetkovú. Členský podiel musí byť tvorený obligatórne obidvoma zložkami (Družstevné právo,   T. Dvořák,   3 vydanie, str.   63,   64 vydavateľstvo C. H. Beck,   2001)   Nie   je   možné,   aby členský   podiel bol   výlučne tvorený kvantitatívnou stránkou alebo výlučne kvalitatívnou stránkou.

Kvantitatívna   stránka   vlastne   prestavuje   majetkový   podiel   člena   na   družstve. Prevodom   bytu   do   vlastníctva   podľa   zákona   č.   182/1993   Zb.   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   zaniká   kvantitatívna   stránka   členského   podielu   a   tým   vlastne zaniká podľa osobitného zákona aj samotné členstvo člena družstva v družstve, pretože od majetkovej stránky členského podielu sa odvíja stanovenie podielu v družstve. Teda miera účasti na družstve.

Tým, že dovolací súd vyslovil záver, že prevodom bytu podľa zákona č. 182/1993 Zb. nezaniká členstvo v družstve, zasiahol do základného práva zaručeného Ústavou SR a to vlastníckeho práva - práva vlastniť majetok.

Podľa názoru sťažovateľa prvá kategória členov družstva, ktorí požiadali o prevod bytu rozhodujú okrem iného o dispozícii s majetkom družstva. Tento zásah sa realizuje tak, že svojou účasťou na členskej schôdzi resp. u sťažovateľa na zhromaždení delegátov hlasujú o   majetku   družstva,   aj   keď   podľa   názoru   sťažovateľa   nie   sú   členmi   družstva,   nakoľko nedisponujú oboma zložkami členského podielu. Teda o majetku družstva rozhoduje aj ten kto k tomu majetku nemá žiadny vlastnícky vzťah.

Je pravdou, že ustanovenie § 17 Ods. 7 zákona č. 182/1993 Zb. výslovne neuvádza, že prevodom bytu do osobného vlastníctva člena družstva zaniká členstvo v družstve, ale vzhľadom na úmysel zákonodarcu je zrejmé, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva dochádza k zániku členstva v družstve.

Sťažovateľ svoj názor o tom, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva členstvo v družstve zaniká opiera aj obdobnú úpravu prevodov bytov v Českej republike.... Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy poskytli svojim rozhodnutím ochranu osobe,   ktorá   nie   je   členom   družstva   a   neposkytli   ochranu   sťažovateľovi,   čím   vlastne dochádza k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ poukázal ďalej na judikatúru ústavného súdu a namietal, že okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd nerešpektovali princípy tvoriace obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Domnieva sa, že „rozsudky okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sú rozporuplné a arbitrárne, nakoľko... [nereagujú] relevantným a dostatočným spôsobom na právnu argumentáciu sťažovateľa, že prevodom bytu do vlastníctva člena členstvo tohto člena v družstve zaniká“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol, že „rozhodnutiami Okresného súdu v Poprade, Krajského súdu Prešove i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [bolo] bezdôvodne znevýhodnené vlastnícke právo sťažovateľa“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Okresného súdu v Poprade č. k. 18 Cb/48/2008-385 (správne má byť č. k. 18 Cb/48/2006-385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudkom Krajského súdu Prešov č. k. 5 Cob/1/2009-1480 (správne má byť č. k. 5 Cob/1/2009-480, pozn.) zo dňa 12. 11. 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/23/2010 zo dňa 26. 5. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu v Poprade č. k. 18 Cb/48/2008-385 (správne má byť č. k. 18 Cb/48/2006-385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 5 Cob/1/2009-1480 (správne má byť č. k. 5 Cob/1/2009-480, pozn.) zo dňa 12. 11. 2009 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/23/2010 zo dňa 26. 5. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 18 Cb/48/2006-385   z   20.   novembra   2008,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 5 Cob/1/2009-480 z 12. novembra 2009

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20.   novembra   2008,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Cob/1/2009-480 z 12. novembra 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   pretože   ho   preskúmal   na   základe   odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajský súd, a rovnako tak ani napadnutý rozsudok krajského súdu, pretože ho preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľa podľa § 236 OSP a nasl. s prihliadnutím na to, že sťažovateľ v sťažnosti namieta skutočnosti, ktoré boli predmetom konania o dovolaní. Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS   133/05).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   pokiaľ   ide   o   požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd   sa   už odvolal na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“),   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   dohovoru   súd   síce   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   z   26.   mája   2011,   ktorým dovolanie   sťažovateľa   zamietol,   poukázal   na   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bolo pripustené dovolanie, pričom uviedol:

„Základná   otázka,   ktorú   dovolací   súd   posudzoval   je   vymedzená   v   rozhodnutí odvolacieho   súdu,   ktorý   dovolanie   na   zodpovedanie   ním   uvedenej   otázky   zásadného právneho   významu   pripustil.   Dovolací   súd   je   viazaný   znením   dovolacej   otázky   a   môže dovolanie preskúmať len v jej rozsahu.

Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného bytu   na   člena   družstva   po   účinnosti   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol svoj právny názor   na   vymedzenú   právnu   otázku   v   zmysle   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a dovolania sťažovateľa:

„Zákon   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Podľa názoru dovolacieho súdu uvedený zákon nerieši otázku členstva vlastníka bytu v družstve.

Vznik   a   zánik   členského   vzťahu   k   družstvu   je   upravený   Obchodným   zákonníkom a stanovami družstva.

Ustanovenie § 231 Obch. zák. vymedzuje spôsoby zániku členstva v družstve, ide o taxatívny výpočet, ktorý nemôže byť rozšírený ďalšími dôvodmi. Stanovy môžu obsahovať len podrobnejšiu úpravu členstva,   jeho vznik a zánik,   ako vyplýva z ust.   § 227 ods.   5 Obch. zák.   Môže   ísť   však len o konkretizáciu ustanovení zákona,   vzhľadom   na   potreby a podmienky družstva.

Výpočet spôsobov zániku členstva v družstve je síce taxatívny v § 231 ods. 1, ale nezahrňuje všetky právne skutočnosti spôsobujúce zánik členstva /§ 227 ods. 3, § 229, 232 ods. 1, 4/.

Stanovy žalovaného spôsoby zániku členstva upravujú v čl. 23 /dohodou, vystúpením, smrťou   člena,   pokiaľ   dedičstvo   neprejde   na   dediča,   vylúčením,   likvidáciou   družstva, prevodom členských práv podľa č. 21/. Podľa čl. 23 písm. f/ členstvo v družstve zaniká prevodom členských práv podľa čl. 21, podľa ktorého prevod práv a povinností spojených s členstvom   v   družstve   na   základe   dohody   nepodlieha   súhlasu   predstavenstva.   Členské práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa vo vzťahu k družstvu predložením zmluvy o prevode členstva k družstvu alebo neskorším dňom, uvedeným v tejto zmluve. Tie isté účinky, ako predloženie zmluvy o prevode členstva nastávajú, ako náhle družstvo   dostane   písomné   oznámenie   doterajšieho   člena   o   prevode   členstva   a   písomný súhlas   nadobúdateľa   členstva.   Odvolací   súd   k   uvedenému   článku   stanov   uviedol,   že výslovne nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného vlastníctva člena. S týmto názorom sa dovolací súd stotožnil a vyslovil, že prevodom bytu do osobného vlastníctva členstvo podľa stanov nezaniklo.

Podľa ust. § 17 ods. 7 zákona č. 183/1993 2. z. /§ 28a ods. 5 zákona 42/1992 Zb./ prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká nárok člena na vrátenie členského podielu. Dovolací súd k citovanému zneniu vyslovuje, že pre vznik členstva v družstve je okrem   prihlášky   potrebné   zaplatiť   aj   základný   členský   vklad,   ktorého   splatenie   je podmienkou vzniku členstva. Členský podiel zase vyjadruje majetkovú účasť v družstve. Podľa   odvolacieho   súdu   teda   základný   členský   vklad   a   členský   podiel,   nie   sú   pojmy totožné /členský podiel vyjadruje účasť člena na majetku družstva, pričom základný členský vklad je jednou z podmienok vzniku členstva/, a po prevode bytu do osobného vlastníctva členstvo v družstve nezaniká,   má za to,   že podmienky potrebné pre členstvo v družstve zostali zachované.

Podľa dovolacieho súdu na členský podiel vzniká nárok členovi družstva, teda osobe, ktorá už bola prijatá za člena družstva a zaplatila základný členský vklad, bez ktorého by členstvo v družstve nevzniklo. Členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva. Pri prevode družstevného bytu do vlastníctva členovi družstva, však ex offo zaniká nárok na vyplatenie členského podielu, ako majetkového podielu, ktorý členovi počas jeho členstva vznikol až do prevodu bytu, neznamená to však, že prevodom bytu zaniká aj členstvo v družstve.

Dovolací súd vyslovil, že členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaniklo, ani zo zákona ani podľa stanov družstva.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   zamietol   jeho   dovolanie,   pretože   dospel k záveru, že v predmetnej veci členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaniklo ani zo zákona, ani podľa stanov družstva.

Podľa § 231 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“)   členstvo   zaniká   písomnou   dohodou, vystúpením,   vylúčením,   vyhlásením   konkurzu   na   majetok   člena,   zamietnutím   návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena alebo zánikom družstva.

Podľa § 17 ods. 7 zákona o bytoch ak sa prevádza byt alebo ateliér z vlastníctva bytového družstva do vlastníctva člena bytového družstva, ktorý je jeho nájomcom, je člen povinný   uhradiť   bytovému   družstvu   ako   cenu   bytu   nesplatený   investičný   úver s príslušenstvom pripadajúci na tento byt. Prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká nárok člena družstva na vrátenie členského podielu. Ustanovenia osobitných predpisov nie sú týmto zákonom dotknuté.

Podľa čl. 21 stanov O. (ďalej len „stanovy“) prevod práv a povinností spojených s členstvom v družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva.

Členské   práva   a   povinnosti   spojené   s   členstvom   prechádzajú   na   nadobúdateľa vo vzťahu k družstvu predložením zmluvy o prevode členstva družstvu alebo neskorším dňom uvedeným v tejto zmluve. Tie isté účinky ako predloženie zmluvy o prevode členstva nastávajú,   akonáhle   družstvo   dostane   písomné   oznámenie   doterajšieho   člena   o   prevode členstva a písomný súhlas nadobúdateľa členstva.

Podľa čl. 23 stanov členstvo v družstve zaniká

a) písomnou dohodou,

b) vystúpením,

c) smrťou člena, pokiaľ jeho členstvo neprejde na dediča,

d) vylúčením,

e) zánikom družstva,

f) prevodom členských práv a povinností,

g) vyhlásením konkurzu na majetok člena,

h) zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena.

Podľa čl. 27 ods. 1 bodu 1.b.8 stanov predstavenstvo môže rozhodnúť o vylúčení člena:   ak   po   prevode   bytu   do   osobného   vlastníctva   nezaplatil   v   lehote   určenej predstavenstvom základný členský vklad.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že zákon o bytoch nerieši otázku členstva vlastníka bytu v družstve, spôsoby zániku členstva v družstve upravuje § 231 Obchodného zákonníka s tým, že ide o taxatívny výpočet, ktorý nemožno rozšíriť o ďalšie dôvody. Konkretizáciu tohto ustanovenia Obchodného zákonníka obsahujú stanovy v čl. 23. Najvyšší súd konštatoval, že čl. 23 písm. f) v spojení s čl. 21 stanov výslovne nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného vlastníctva člena. Uviedol   tiež,   že   zánik nároku   na vyplatenie   členského   podielu   pri   prevode   bytu do osobného   vlastníctva   neznamená,   že   prevodom   bytu   zaniká   automaticky   aj   členstvo v družstve.   Najvyšší   súd   tiež   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   poukázal   na   záver okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   podľa   ktorého   predstavenstvo   družstva   môže rozhodnúť   o   vylúčení   člena,   ak   po   prevode   bytu   do   osobného   vlastníctva   nezaplatil základný členský vklad podľa čl. 5 ods. 1 stanov, pričom v tejto veci takéto rozhodnutie predstavenstva neexistuje. Na základe týchto skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že „členstvo   žalobcu   v   družstve   po   prevode   bytu   do   osobného   vlastníctva   nezaniklo,   ani zo zákona ani podľa stanov družstva“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   najvyššieho   súdu   vyúsťujúci   do   záveru o členstve   sťažovateľa   v družstve   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny, a teda je ústavne udržateľný. Je jedným z možných a podľa názoru ústavného súdu   aj   akceptovateľným   výkladom   zodpovedajúcim   požiadavke   ústavne   konformného výkladu   právnych   predpisov   a nemožno   ho považovať ani za   vybočenie zo   štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, zákona o bytoch a stanov najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 23/2010 z 26. mája 2011 považoval za ústavne udržateľný, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.  

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012