znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r. o.,   P.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou P.,   spol. s r. o.,   P.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   sp. zn. 1 Co/362/2005   zo   16.   septembra   2009,   ako   aj   jeho uznesením sp. zn. 1 Co/362/05 zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 Co/362/2005   zo 16. septembra   2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 1 Co/362/05 zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení   žalovanej   účastníčkou   konania   v spore s ôsmimi   účastníkmi   na   strane   žalobcov,   ktorí   sa   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam s prísl. Predmetné konanie bolo vedené Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 78/98, ktorý rozsudkom zo 16. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005“) okrem iného určil, že žalobcovia v 1. až 8. rade   sú   podielovými   spoluvlastníkmi „parcely   KN   č. 1133/32   –   zastavaná   plocha... vedenej na LV č. 1924,..., vytvorenej z parcely KN č. 1133/4 v zmysle geometrického plánu Ing. J. B.“.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, v ktorom   navrhla   žalobu   ako   nedôvodnú   zamietnuť,   alternatívne   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto: „Pripúšťa zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 1. 6. 2009 tak, že určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý po 1/8-ne parc. 1286/5 o výmere 7752 m2 a parc. 1284/2 vo výmere 760 m2..., vzniknutých z parciel evid. na LV č. 1924 uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009.

Nepripúšťa   zmenu   žaloby   podľa   písomného   podania   žalobcov   zo   dňa   1. 6.   2009 vo vzťahu k parc. 1285 vo výmere 2645 m2... odčlenenej z parciel LV 1924 uvedenej v znal. posudku č. 8/2009.

Mení rozsudok a určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/8-ine parc. KN 1284/2 – zast. plocha vo výmere 760 m2 a parcely KN 1286/5 – zast. plocha vo výmere 7752 m2..., vzniknutých z parciel KN 1284 a KN 1286, zapísaných na LV č. 1924..., uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009 znalca Ing. J. B. z 27. 4. 2009.

Žalobcom   v   1. – 8.   rade   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   vo   výške   každému po 3 706,57 eur a žalovaná je povinná ju zaplatiť JUDr. V. B., advokátovi, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná je povinná nahradiť štátu trovy konania vo výške 280,46 eur na účet OS Prešov a trovy konania štátu vo výške 536,64 eur na účet KS Prešov, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Krajský súd zároveň uznesením zo 16. septembra 2009 priznal súdnemu znalcovi Ing. J. B. za podaný znalecký posudok odmenu v sume 536,64 € a „upravil učtáreň KS Prešov“,   aby   uvedenú   sumu   po   právoplatnosti   tohto   uznesenia   vyplatila   znalcovi „zo štátnych prostriedkov“. Ako vyplýva z výroku namietaného rozsudku krajského súdu, tento   zaviazal   sťažovateľku   nahradiť   trovy   konania   štátu   v priznanej   sume   536,64   € (odmena za znalecký posudok) na účet krajského súdu.

Zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu, ako aj namietaným uznesením   krajského   súdu došlo   k porušeniu   označených   práv,   podala   sťažovateľka ústavnému súdu   sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou   sa   domáha vydania   tohto nálezu:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/05 zo dňa 16. 09. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25.000,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Sťažovateľka podrobne opisuje skutkové okolnosti daného prípadu a odôvodňuje, prečo považuje namietaný rozsudok krajského súdu za arbitrárny a na základe čoho dospela k záveru   o porušení   svojich   označených   práv   odvolávajúc   sa   pritom   aj   na   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj ústavného súdu.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka podala v predmetnej veci dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu predložené 28. decembra 2009 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku krajského   súdu   vyúsťujúce   do   záveru   o nerešpektovaní   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie),   ako   aj   práva   vlastniť   majetok, v dôsledku   namietaného   porušenia   ktorých   sa   domáhala,   ako   v konaní   pred   ústavným súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   namietaného   rozsudku krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   spojitosti s prípustnosťou dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu pri dôslednom rešpektovaní „zásady   diformity“ (t. j.   rozdielnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa)   bolo   dovolanie   proti   napadnutému   rozhodnutiu krajského   súdu   prípustné   podľa   § 238   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“), pretože rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (sťažnosťou dotknuté) boli „vecne“ rozdielne.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sa v okolnostiach daného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už ústavný súd judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na   prípadné   podanie   sťažnosti   po rozhodnutí   o dovolaní bude   považovaná   v   zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Bulena   a   spol.   proti   Českej   republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Ústavný súd napokon poukazuje aj na to, že akceptovaním námietky sťažovateľky by vznikol ústavne neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány   súdneho   typu   (IV. ÚS 146/08).   Išlo   by   o   taký   stav,   ktorý   je   v   právnom   štáte neaprobovateľný.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   v petite   sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, okrem iného žiadala, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   a to „rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove,   sp. zn.:   1 Co/362/2005   zo   dňa 16. 09. 2009“. Uvedené odôvodnila stručne: „Predmetné konanie bolo pred súdmi vedené od roku 1998 do 2009, odvolacie konanie bolo vedené po podaní odvolania od septembra 2005. Rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený v septembri 2009.“

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   (III. ÚS 61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať (m. m. I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05),   t. j. vtedy,   ak mu   bola sťažnosť   doručená   v   čase,   keď   ešte   nedošlo   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci sťažovateľov právoplatne nerozhodol.

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené po nadobudnutí   právoplatnosti   príslušného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   alebo   iného orgánu verejnej moci, odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr.   rozhodnutie   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť č. 16970/05).

Namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. novembra 2009. Sťažnosť sťažovateľky bolo odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2009.

Z uvedených   dôvodov   bola sťažnosť sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   odmietnutá podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka   navyše   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   označeným   rozsudkom   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu k porušeniu   označeného   práva   by   mohlo   dôjsť   v dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej činnosti   všeobecného   súdu,   avšak   iba   samotným   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 1 Co/362/2005   zo   16. septembra   2009 toto   právo   sťažovateľky   porušené   byť   nemohlo (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).

Sťažnosť   ďalej   smeruje   aj   voči   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   1 Co 362/2005 zo 16. septembra   2009,   ktorým   bola   priznaná   odmena   znalcovi   za   znalecký   posudok č. 8/2009   v sume   536,64   €.   Výhrady   sťažovateľky   spočívajú   v tom,   že   jej   krajský   súd „neumožnil   podať   opravný   prostriedok   a   teda   porušil   zásadu   dvojinštančnosti   súdneho konania“, čím jej podľa jej tvrdenia bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky na ochranu majetku podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v   súvislosti   s   napádaným uznesením krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol namietaný postup krajského súdu   protiprávny, a   týmto postupom   by bola sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať pred súdom,   v   tom   prípade   je   potrebné   takýto   postup   považovať   za   dovolací   dôvod   podľa citovaného § 237 písm. f) OSP (m. m. III. ÚS 88/02, I. ÚS 244/07).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   v súvislosti   s rozhodovaním   o znalcovskom   výslovne namieta, že jej bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo je v danom prípade dovolací dôvod proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP.   Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka,   pokiaľ   ide   o namietané   uznesenie, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jej základných práv.

Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k   napádanému   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 1 Co 362/2005   zo 16.   septembra   2009 disponovala dostupným   a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jej základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc   z uvedeného   a zo   zisteného   skutkového   stavu   ústavný   súd   dospel k záveru, že v predmetnej veci sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu o znalcovskom nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde),   a   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010