znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 559/1995 začatom   vydaním   uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach   z 11.   apríla   2002   o vyhlásení konkurzu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2008 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 K 559/1995   (ďalej   aj   „napadnuté   konkurzné konanie“)   začatom   vydaním   uznesenia   krajského   súdu   z 11.   apríla   2002   o vyhlásení konkurzu.

V napadnutom konaní ide o konkurznú vec úpadcu R. (ďalej len „úpadca“), v ktorej má sťažovateľ postavenie konkurzného veriteľa.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Uznesením odporcu sp. zn. 2 K 559/95 zo dňa 11. 4. 2002, bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Navrhovateľ si konkurznou prihláškou zo dňa 25. 5. 2002 uplatnil voči úpadcovi   pohľadávku   vo   výške   394.435,-   Sk   s prísl.   Odporca   oznámil   navrhovateľovi listom zo dňa 3. 6. 2004 č. k. 2 K 559/95-64/9, že správca konkurznej podstaty mu uznal prihlásenú pohľadávku vo výške 767.047,- Sk a zaradil ju do 3. triedy.“

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že sa „3x dožadoval, v akom štádiu je konkurzné konanie, pretože od jeho výsledku záleží, ako a kedy sa uspokojí jeho pohľadávka“. Keďže pohľadávka   sťažovateľa   nebola   uspokojená   ani   napriek   sťažnosti   podanej   6. novembra 2008 predsedovi krajského súdu a „konkurz vyhlásený dňa 11. 4. 2002 trvá už nekonečných 6 a pol roka“, sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že krajský súd svojím postupom „v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 2 K 559/95“ porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sa domáhal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v napadnutej veci bez zbytočných   prieťahov   a aby   mu   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   6 638,78   € (200 000 Sk) a trovy konania v sume 223,46 € (6 732 Sk).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 11.   decembra   2008   sťažovateľ   prípisom z 29. decembra   2008   dodatočne   predložil   splnomocnenie   advokáta   na   zastupovanie v konaní vedenom ústavným súdom a k veci ďalej uviedol:

„Pre objektívne posúdenie sťažnosti Vám v prílohe zasielam aj list Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 K/559/1995-99 zo dňa 8. 12. 2008, adresovaný sťažovateľovi. V ňom sa nepravdivo uvádza, že na tú istú vec podal sťažovateľ žalobu, pričom už mal mať sťažovateľ pohľadávku uznanú správcom. Pravda je taká, že SKP uznal pohľadávku vo výške 767.047,- Sk   na   základe   rozsudku   OS   Humenné   č. k.   10 C 82/96-219   zo   dňa   22. 6. 2000   (istina 394.435,- Sk + úroky z omeškania do 11. 4. 2002 372.612,- Sk). Uvedeným rozsudkom súd priznal   sťažovateľovi   náhradu   škody   v dôsledku   pracovného   úrazu   (strata   na   zárobku) za dobu do 30. 6. 1999. V právnej veci vedenej na OS Humenné pod sp. zn. 11 C 103/2003, si sťažovateľ uplatnil náhradu škody za obdobie od 1. 7. 1999 do 30. 6. 2003 vo výške 368.630,80 Sk   s prísl.,   a to   predovšetkým   z dôvodu,   aby   nedošlo   k premlčaniu   jeho nárokov.“

Krajský súd 16. januára 2009 predložil ústavnému súdu sťažnosťou napadnutý spis sp. zn. 2 K 559/95 a k veci uviedol:

«Pokiaľ ide o zoznam sporov vedených v súvislosti s konkurzom, zistili sme, že sa jedná   o spor   vedený   na   Okresnom   súde   Humenné   pod   sp. zn.   11 C 103/2003,   v ktorom rozhodoval odvolací súd v Prešove dňa 22. 9. 2008 pod sp. zn. 8 Co 53/2007.

Existencia   iných   sporov   vedených   v súvislosti   s úpadcom   R.   nám   nie   je   známa a v evidenčných pomôckach nášho súdu po lustrácii nebol vylustrovaný žiadny spor týkajúci sa tohto úpadcu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   platného a účinného do   31.   decembra 2005 (ďalej len „ZKV“)   účelom   tohto zákona je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.

Podľa § 2 ods. 2 ZKV cieľom   konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Podľa   § 23   ods. 2   ZKV   konkurzní   veritelia   pohľadávok,   ktoré   zostali   sporné   čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a z jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a najmä z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   2 K 559/1995 z 11. apríla 2002   bol   na   majetok   úpadcu   vyhlásený   konkurz.   Sťažovateľ   nadväzne na vyhlásenie   konkurzu   prihláškou   z 25.   mája   2002   uplatnil   voči   úpadcovi   pohľadávku s prísl. a následne žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné 13. júna 2003 sa domáhal nárokov z titulu náhrady škody v súvislosti s pracovným úrazom. Krajský súd sťažovateľovi listom z 3. júna 2004 (sťažovateľ list prevzal 14. júna 2004) oznámil, že správca konkurznej podstaty jeho prihlásenú pohľadávku v sume 767 047 Sk uznal a zaradil do 3. triedy.

Z odpovedí   správcu   konkurznej   podstaty   z 21.   mája   2004   a 14.   novembra   2004 a z jeho vyjadrenia k podaniu konkurzného veriteľa č. 9 (sťažovateľa, pozn.) adresovaných krajskému   súdu   vyplýva,   že   konkurzné   konanie   nebolo   možné   skončiť „z   dôvodu neukončenia súdneho sporu 11 C/103/2003 podaného veriteľom č. 9 V. K....“.

Ústavný súd   zistil,   že uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   8 Co 53/2007 z 29. septembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2008, bolo konanie vyvolané sťažovateľom vedené Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 11 C 103/2003 voči správkyni konkurzne podstaty úpadcu zastavené. Pred právoplatným skončením uvedeného konania nemohol krajský súd v konkurznej veci sp. zn. 2 K 559/1995 riadne pokračovať.

Následne podľa   zistenia ústavného súdu   29. januára 2009 bola na úradnej tabuli krajského   súdu   vyvesená   konečná   správa   vypracovaná   správcom   konkurznej   podstaty úpadcu a 13. februára 2009 boli krajskému súdu faxom doručené námietky voči konečnej správe od veriteľa S., a. s.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, II. ÚS 28/04, I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia (m. m. I. ÚS 4/00).

Na základe opísaného postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 559/1995 ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v konaní   vo   veci   samej.   V súvislosti   s uvedeným záverom prihliadol ústavný súd najmä na to, že na Okresnom súde Humenné prebiehalo vo väzbe na predmetné konkurzné konanie od 13. júna 2003 do 20. novembra 2008 konanie vyvolané   sťažovateľom,   ktorým   uplatňoval   nároky   z titulu   náhrady   škody   v súvislosti s pracovným   úrazom,   bez   skončenia   ktorého   nebolo   možné   skončiť   ani   napadnuté konkurzné   konanie.   Od výsledku   aj   tohto   konania   závisel   pomer,   v akom   sa   medzi konkurzných   veriteľov   mal   v rámci   rozvrhového   konania   rozdeliť   výťažok   z predaja konkurznej   podstaty.   Ústavný   súd   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho   základného   práva   v takom   osobitnom   type   konania,   ktoré   najmä so zreteľom na jeho účel a cieľ (§ 1 ods. 1 a § 2 ods. 2 ZKV) nemožno ponímať výslovne ako „vec sťažovateľa“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd vzhľadom na to konštatuje, že krajský súd v napadnutom konkurznom konaní   postupoval   primerane   k okolnostiam   danej   veci,   a to,   že   existovali procesné prekážky brániace odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v tomto konkurznom konaní   nachádzal,   nebolo   v rozhodujúcej   miere   spôsobené označenou   nečinnosťou krajského   súdu,   ale, ako už   bolo uvedené,   nutnosťou   vyčkať na   právoplatné skončenie súvisiaceho pracovnoprávneho sporu vyvolaného sťažovateľom vedeného Okresným súdom Humenné.

Opísaný skutkový stav neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť prijatia záveru   o   takom   postupe   krajského   súdu,   z   ktorého   by   bolo   možné   vyvodzovať   vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že napadnuté konkurzné konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer siedmich rokoch. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   na   to,   že   po   právoplatnom   zastavení   súvisiaceho   konania   vyvolaného sťažovateľom   na   Okresnom   súde   Humenné   vedeného   pod   sp. zn.   11 C 103/2003 (20. novembra 2008)   bola na úradnej   tabuli krajského súdu   29. januára 2009 vyvesená konečná   správa   vypracovaná   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu,   teda   krajský   súd po odpadnutí procesnej prihlášky v konaní pokračoval v primeranej lehote.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už nerozhodoval o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti, ktoré v nej boli sťažovateľom uplatnené.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia napokon poukazuje na to, že podľa jeho zistenia sťažovateľ   nevyužil   právo   sťažovať   sa   na prieťahy   v   ním   vyvolanom   konaní   vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 11 C 103/2003 prebiehajúcom od 13. júna 2003 do 20. novembra 2008.

Urýchlenie priebehu tohto konania mohlo podľa názoru ústavného súdu pozitívne ovplyvniť z časového hľadiska aj plynulosť a priebeh sťažnosťou napadnutého konkurzného konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009