znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/05-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. G. K., trvale bytom V. K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 46 ods.   1   a čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Nitre vo veci sp. zn. Kv 105/03, postupom a uznesením Okresného súdu Nitra z 28. novembra 2003 sp. zn. 3 Tpr 116/03, postupom   a uznesením Okresného   súdu   Nitra zo 6. februára   2004   sp. zn.   3 Tp 22/04, postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre z 11. decembra 2003 sp. zn. 7 Tpo 58/03 a postupom   a   uznesením Krajského   súdu   v Nitre   zo 4. marca   2004 sp.   zn.   8 Tpo 4/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. G. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2004 doručená sťažnosť MVDr. G. K., trvale bytom V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorý tvrdí, že postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 105/03, postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) z 28. novembra 2003 sp. zn. 3 Tpr 116/03, postupom a uznesením okresného súdu zo 6. februára   2004   sp. zn.   3 Tp 22/04, postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 11. decembra   2003   sp. zn.   7 Tpo 58/03   a postupom   a uznesením krajského súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 8 Tpo 4/04 boli porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné práva podľa čl.17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   uviedol,   že „Uznesením   vyšetrovateľa   oddelenia   vyšetrovania Banská   Bystrica   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   sekcie justičnej   polície   PZ   Ministerstva   vnútra   SR   zo   dňa   27. 11. 2003,   ČVS SPJ- 34/OVOZTČ-BB-2003 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa“) mi podľa § 163 ods. 1 TrP   bolo   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   prijímania   úplatku   a inej   nenáležitej výhody   podľa   § 160a   ods.   1 TrZ   na   skutkovom   základe   uvedenom   v Uznesení vyšetrovateľa.

Dňa   27. 11. 2003   Krajský   prokurátor   v Nitre   podal   Okresnému   súdu   v Nitre návrh na moje vzatie do väzby, č. k. Kv 105/03-66 (ďalej len „Návrh“).

Uznesením   sudcu   Okresného   súdu   v Nitre   zo   dňa   28. 11. 2003,   sp.   zn. 3 Tpr 116/03,   som   bol   podľa   § 68   ods. 1   TrP   z dôvodov   uvedených   v   § 67   ods. 1 písm. b)   TrP   vzatý   do   väzby   (ďalej   len   „Uznesenie OS“).   Proti   Uzneseniu   som bezprostredne   po   jeho   vyhlásení   ústne   do   zápisnice   podal   sťažnosť,   ktorú   som prostredníctvom   svojho   obhajcu   písomne   odôvodnil   podaním   zo   dňa   4. 12. 2003 (ďalej len „Sťažnosť prvá“).

Uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   11.   1. 2003,   sp.   zn.   7 Tpo 58/03 (ďalej   len   „Uznesenie KS“),   bola   moja   sťažnosť   proti Uzneseniu OS podľa   § 148 ods. 1   písm. c) TrP   zamietnutá.   Uznesenie KS   bolo   môjmu obhajcovi doručené dňa 27. 1. 2004.

Podaním   zo   dňa   19. 01. 2003   som   prostredníctvom   svojho   obhajcu   požiadal o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (ďalej   len   „Žiadosť   prvá“),   a pre   prípad nevyhovenia   Žiadosti   prvej   požiadala   moja   manželka   K.   K.   o nahradenie   väzby peňažnou zárukou do výšky 500.000,- Sk, s čím som svojím podpisom na tomto podaní vyslovil svoj súhlas (ďalej len „Žiadosť druhá“) a zároveň som požiadal o nahradenie väzby mojím písomným sľubom (ďalej len „Žiadosť tretia“); Žiadosť prvá, Žiadosť druhá   a   Žiadosť   tretia   (spolu   ďalej   aj   ako   „Žiadosti“).   Moje   Žiadosti   boli   osobne podané   na   Krajskú   prokuratúru   Nitra   dňa   19. 1. 2004.   Podľa   dôvodov   Uznesenie OSoŽ boli Žiadosti Okresnému súdu v Nitre predložené dňa 2. 2. 2004.

Okresný   súd   v Nitre   dňa   6. 2. 2004   uznesením   sp.   zn.   3 Tp 22/04   (ďalej   len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol okrem iného tak, že podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú   zamietol,   podľa   § 73   ods. 1   písm. b)   TrP   neprijal   môj   písomný   sľub   a podľa § 73a   ods. 1   TrP   neprijal   peňažnú   záruku   K.   K.   Uznesenie OSoŽ   bolo   môjmu obhajcovi doručené dňa 12. 2. 2004.

Proti   Uzneseniu   OSoŽ   som   podaním   zo   dňa   16. 2. 2004   podal   prostredníctvom môjho obhajcu sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť druhá“).

O mojej Sťažnosti druhej proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 8 Tpo 4/04 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 4. 3. 2004 tak, že podľa § 149 ods. 1 písm. a) TrP Uznesenie OSoŽ zrušil a podľa § 72 ods. 2 TrP ma prepustil   z väzby   na   slobodu   (ďalej   len   „Uznesenie   KSoS“).   Uznesenie   KSoS   bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 9. 3. 2004».

Sťažovateľ tvrdí, že postupmi a rozhodnutiami krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu:

„1) bolo porušené moje právo na zákonného sudcu (...)

2) bolo porušené moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody (...)

3) bolo   porušené   moje   právo   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov (...),

4) bolo   porušené   moje   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia (...)“.

ad 1) K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného sudcu sťažovateľ uviedol tieto podstatné argumenty:

„... Podľa § 18 ods. 1 TrP konanie vykonáva súd, v obvode ktorého bol trestný čin spáchaný. V súlade s teóriou, doktrínou a judikatúrou trestného práva miestom, kde bol trestný   čin   spáchaný   (forum   delicti   comissi)   je   miesto,   kde   bol   vykonaný   trestný   čin, t. j. predovšetkým   miesto,   kde   došlo   ku   konaniu   páchateľa,   napĺňajúcemu   objektívnu stránku trestného činu, ako aj miesto, kde nastal alebo mal nastať následok trestného činu. Zo skutkovej   vety   Uznesenia   vyšetrovateľa   vyplýva,   že   ku   konaniu   a   k   následku relevantným z trestnoprávneho hľadiska malo dôjsť v obvode Okresného súdu v Banskej Bystrici,   a teda   vecne   a   miestne   príslušným   prokurátorom   bol   podľa   §   46   ods.   6   ZoP prokurátor Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici a vecne a miestne príslušným súdom na úkony v prípravnom konaní bol podľa § 26 ods. 1 TrP v spojení s § 46 ods. 6 ZoP Okresný súd v Banskej Bystrici.

Opatrením GP došlo v záujme ochrany práv a zákonom chránených záujmov štátu k určeniu   príslušnosti   prokurátora   podľa   §   51   ZoP   tak,   že   dozor   nad   zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní bude vo veci vedenej na Sekcii justičnej polície PZ, Odbore vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Ministerstva   vnútra   SR   oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica pod sp. zn. SPJ-34/OVOZTČ-BB-2003 vykonávať prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre.

Ustanovenie § 51 ZoP síce umožňuje generálnemu prokurátorovi a v rozsahu svojej pôsobnosti   aj   krajskému   prokurátorovi   a   vyššiemu   vojenskému   prokurátorovi   v   záujme ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu v konkrétnej   veci   určiť   výnimky   z   ustanovení   §   46   až   50   ZoP,   teda   výnimky   z   vecnej a miestnej príslušnosti prokurátorov v trestnom konaní podľa § 46 ods. 6 ZoP, ktorých príslušnosť sa určuje podľa príslušnosti súdov (§ 13 až 26 TrP).

Ústavne konformným je však len taký výklad, že ustanovenie § 51 ZoP síce umožňuje zmenu príslušnosti prokurátora, nemení sa tým však už skôr založená príslušnosť súdu pre úkony prípravného konania podľa § 46 ods. 6 ZoP v spojení s § 26 TrP. Opačný výklad by umožňoval jednej zo strán trestného konania ľubovoľne meniť príslušnosť súdu pre úkony prípravného konania, nakoľko ustanovenie § 51 ZoP tak umožňuje urobiť v záujme ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Odhliadnuc od skutočnosti, že tieto kritériá sú na zmenu príslušnosti súdu pre vykonávanie úkonov v prípravnom   konaní   nie   dostatočne   určité   a   pre   každého   predvídateľné,   ktoré   by   boli v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné a akceptovateľné, opačný výklad ustanovenia § 51   ZoP   by   umožňoval   ľubovoľne   a   nekontrolovateľne   meniť   príslušnosť   súdu   pre vykonávanie úkonov v prípravnom konaní, teda aj pre rozhodnutia o väzbe. A to i napriek tomu,   že   počas   rozhodovania   sudcu   o väzbe   v   prípravnom   konaní   sa   prokurátor   stáva jednou zo strán takéhoto konania rovnako ako obvinený.“

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ cituje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Európskej komisie pre ľudské práva, s odvolaním sa na ktorú dospel k názoru, že «... sudca Okresného súdu v Nitre nespĺňal požiadavku „súdu zriadeného zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru na rozhodnutie   o   Návrhu,   nakoľko   výber   tohto   súdu   na rozhodovanie   o   Návrhu   nebol urobený   podľa   vopred   daných   procesných   pravidiel,   ale   závisel   od   rozhodnutia generálneho prokurátora, teda vzhľadom na ustanovenie § 2 ZoP mojej protistrany v tomto konaní. (...) hoci som príslušnosť Okresného súdu v Nitre namietal v písomnom vyhotovení svojej   Sťažnosti   prvej,   Krajský   súd   v   Nitre   v   zmysle   §   147   ods.   1   TrP   nesplnil   svoju prieskumnú povinnosť a moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru porušil aj Krajský súd v Nitre, keď ani tento nebol „súdom zriadeným zákonom“».

Sťažovateľ   preto   zastáva   názor, «... že   nepredvídateľnosť   vopred   stanovených trestnoprocesných pravidiel pre stanovenie zákonného sudcu v prípravnom konaní v mojej trestnej   veci,   ako   aj   predloženie   Návrhu   na   rozhodnutie   Okresnému   súdu   v   Nitre   ma dostávajú do značne znevýhodnenej pozície vis-á-vis prokurátorovi Krajskej prokuratúry Nitra, v dôsledku čoho som bol pozbavený práve na zákonného sudcu, nakoľko jeho výber záležal od rozhodnutia mojej protistrany. V dôsledku toho bolo porušené aj moje právo byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (...) Nakoľko ani Krajský súd v Nitre nesplnil svoju prieskumnú povinnosť, porušil okrem čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 aj moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keď ani tento nebol „súdom zriadený zákonom“. Z rovnakých dôvodov bolo porušená aj moje právo vyplývajúce z čl. 48 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 3 Ústavy SR».

S   poukazom   na   uvedené   bolo   podľa   sťažovateľa   porušené   jeho   právo „... na zákonného sudcu pri rozhodovaní o Návrhu a o Sťažnosti prvej bolo postupom a rozhodnutiami Krajskej prokuratúry Nitra, Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre   porušené   a   k   rozhodnutiu   o   Návrhu   a   o   Sťažnosti   prvej   nedošlo   v   súlade s vnútroštátnym právom a v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 3 Ústavy SR“.

ad 2) Tvrdenie o nezákonnom pozbavení osobnej slobody odôvodnil sťažovateľ takto:

„Mám za to,   že ohľadom mojej osoby neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzobné dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) TrP.

Pokiaľ ide o odôvodnenie existencie dôvodov väzby, dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) TrP je v Uznesení OS odôvodnený tým, že moja výpoveď ako obvineného a výpoveď obvineného Ing. M. M., ktoré boli urobené či v prípravnom konaní alebo pred sudcom sú odlišné, v zásadných veciach sa odlišujú. Ďalej tým, že bude potrebné v danej predmetnej veci vypočuť ďalších svedkov, a to pána D., Ing. K., pána P. Títo svedkovia doposiaľ   neboli   vypočutí.   Vzhľadom   na   to,   že   títo   svedkovia   neboli   vypočutí,   na   tú skutočnosť, že je potrebné opätovne vypočuť svedka J. H., je potrebné vykonať konfrontácie medzi obvinenými a svedkami a vzhľadom na tú skutočnosť, že obidvaja obvinení sú známe osoby   v Banskej   Bystrici,   a v širokom   okolí,   je podľa   Okresného   súdu   v   Nitre   daná jednoznačná obava, že títo budú pôsobiť na svedkov a tiež že budú obidvaja navzájom pôsobiť na seba, t. j. na obvinených a takýmto spôsobom zmaria skutočnosti závažné pre trestné stíhanie. Odôvodnenie Uznesenia KS vo vzťahu k mojej osobe v časti týkajúcej sa existencie   dôvodov   väzby   je   povrchné   a   všeobecné   a v podstate   len   zopakoval   časť Uznesenia OS, ktorá sa týka dôvodnosti existencie dôvodov kolúznej väzby bez toho, aby odkazoval na konkrétnu skutočnosť alebo okolnosť, ktorá by odôvodňovala moje vzatie do väzby. Z Uznesenia OS a ani z Uznesenia KS však nevyplývajú vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu z môjho prípadného kolúzneho správania sa, hoci z dikcie ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) TrP vyplýva, že musia existovať jednak konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného a jednak   predmet   (vec,   listina,   osoba)   ohrozený   kolúznym   správaním   sa   obvineného. Konkrétne skutočnosti musia byť spojené s predpokladanou aktívnou činnosťou obvineného smerujúcou k mareniu skutočností závažných pre trestné stíhanie, pričom také konkrétne skutočnosti   svedčiace   o   kolúznom   zámere   obvineného   musia   byť   zistené   postupom prípustným podľa Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré mám za to, že v čase rozhodnutia Okresného súdu v Nitre o Návrhu a Krajského súdu v Nitre o Sťažnosti prvej neexistovali vo vzťahu k mojej osobe   žiadne   zákonné   dôvody   väzby,   odkazujem   v   detailoch   na   časť   V.   tejto   ústavnej sťažnosti.

Podľa § 134 ods. 2 TrP v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za   dokázané,   dôkazy,   o   ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných   dôkazov,   ako   aj   právne   úvahy,   na   podklade   ktorých   posudzoval   dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a   právnymi   závermi   súdu   na   strane   druhej. Odôvodnenie Uznesenia OS a Uznesenia KS týmto požiadavkám nevyhovuje. Okrem toho neobsahujú   ani   konkrétne   skutočnosti   vo   vzťahu   k   mojej   osobe,   odôvodňujúce   obavu z naplnenia   väzobného   dôvodu   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   TrP,   ale   len   reprodukciu zákonných ustanovení, keď podľa Uznesenia OS dôvodnosť tzv. kolúznej väzby spočíva v potrebe vykonávania ďalšieho dokazovania a samotným charakterom skutku.

Odôvodnenie Uznesenia OS, ako i Uznesenia KS vo vzťahu k mojej osobe časti týkajúcej sa existencie dôvodov väzby, je povrchné, abstraktné a bez akéhokoľvek odkazu na konkrétnu okolnosť alebo skutočnosť, ktorá by mala existenciu kolúzneho väzobného dôvodu v prípade mojej osoby založiť.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Uznesenie OS ako aj Uznesenie KS sú nezákonné aj z dôvodov neexistencie konkrétnych skutočností odôvodňujúcich moje vzatie do väzby. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že tak Uznesenie OS, ako aj Uznesenie KS   neboli   odôvodnené   konkrétnymi   skutočnosťami,   ale   zostali   len   v   rovine   dohadov a hypotetických   úsudkov.   Z   týchto   dôvodov   nedošlo   ani   k   zbaveniu   slobody   v   súlade s vnútroštátnym právom, ako to má na mysli čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ktoré   bolo   takýmto   postupom   Okresného   súdu   v   Nitre   porušené.   Nakoľko   Krajský   súd v Nitre nesplnil svoju prieskumnú povinnosť, bolo porušené i moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z č. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.“

ad 3) Namietané   porušenie   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   bez zbytočných prieťahov odôvodnil sťažovateľ okrem iného takto:

«Podľa   môjho   názoru   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   Sťažnosti   prvej   záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď konanie pred Krajským súdom v Nitre trvalo neprimerane dlho, nakoľko odo dňa podania Sťažnosti prvej (28. 11. 2003)   do   dňa   doručenia   Uznesenia   KS   (27. 1. 2004)   uplynulo   60 dní,   čo nezodpovedalo povinnosti Krajského súdu v Nitre konať urýchlene.

Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané ani v súvislosti s rozhodovaním o Žiadostiach. Žiadosti boli Krajskej prokuratúre v Nitre predložené dňa 19. 1. 2004. Ako vyplýva z odôvodnenia Uznesenia OS, Okresnému súdu v Nitre boli Žiadosti predložené na rozhodnutie až dňa 2. 2. 2004, teda po 14 dňoch. (...) Ak teda Krajská prokuratúra Nitra predložila Žiadosti Okresnému súdu v Nitre až 14-ty deň po ich obdržaní, takýto postup nezodpovedal pojmu „bez meškania“ v zmysle § 72 ods.   2   TrP   ani   pojmu   „urýchlene“   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   Dohovoru.   Takého   prieťahy spôsobené   Krajskou   prokuratúrou   Nitra   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   Žiadostiach Okresným súdom Nitra nemožno odôvodniť ani konkrétnymi okolnosťami danej trestnej veci. (...)

I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvalo 45 dní (od 19. 1. 2003 do 4. 3. 2004), čo nezodpovedalo povinnosti Krajskej prokuratúry Nitra, Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre konať urýchlene, a to i napriek tomu, že dňa 4. 3. 2004 som bol prepustený z väzby na slobodu na základe Uznesenia KSoS.»

ad   4)   K namietanému   porušeniu   práva   na riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia sťažovateľ uviedol:

„Uznesenie OS a Uznesenie KS nie sú dostatočne odôvodnené. Okresný súd v Nitre a ani   Krajský   súd   v   Nitre   sa   nezaoberali   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   vo   vzťahu k mojej osobe odôvodňovali dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) TrP. Krajský súd v Nitre sa vôbec nevysporiadal s námietkami, ktoré boli uplatnené písomne ako dôvody podanej Sťažnosti prvej proti Uzneseniu OS. Tak Uznesenie OS, ako aj Uznesenie KS neboli odôvodnené   konkrétnymi   skutočnosťami,   ale   zostali   v   rovine   dohadov   a   hypotetických úsudkov. (...)

Odôvodnenia   Uznesenia   OS   a   Uznesenia   KS   sú   natoľko   vágne,   že   nespĺňajú podmienky   kladené   na   obsah   uznesenia   v   ustanovení   §   134   ods.   2   TrP   (§   138   TrP). Rozhodnutie, ktorým je osobná sloboda jednotlivca obmedzená, nie je v súlade s ústavným poriadkom republiky, ak obsahuje len povrchné a všeobecné odôvodnenie, v podstate len citujúce text príslušných zákonných dôvodov väzby bez akéhokoľvek odkazu na konkrétne okolnosti,   ktoré   by   mali   existenciu   väzobných   dôvodov   založiť.   Ak   takéto   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) TrP existovali, ako tvrdia Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre, bolo povinnosťou oboch súdov tieto skutočnosti označiť. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre rozhodujúce o uvalení väzby tak preskúmateľným spôsobom neodôvodnili (...).

Vzhľadom   na   arbitrárnosť   Uznesenia   OS   a Uznesenia   KS,   ktoré   neobsahujú   vo vzťahu   k mojej   osobe   žiadne   okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom ha prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oba súdy neuviedli vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre   obmedzenie   mojej   osobnej   slobody,   rovnako   ako   nespochybnili   a nevyvrátili   mnou uvádzané dôvody o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že Uznesením OS Okresný súd v Nitre a Uznesením KS Krajský súd v Nitre porušili moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

3. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.

5. Uznesenie   Okresného   súdu   v   Nitre   zo   dňa   28. 11. 2003,   sp. zn.   3 Tpr 116/03 v spojení   s   Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   11. 1. 2003,   sp. zn.   7 Tpo 58/03 sa v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušujú.

6. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 6. 2. 2004, sp. zn. 3 Tp 22/04 v spojení s Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   4. 3   2004,   sp. zn.   8 Tpo 4/04   sa   v   časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušujú.

7. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   500.000,-   Sk,   ktorú   sumu   sú   mu   povinní   zaplatiť   spoločne a nerozdielne   Krajská   prokuratúra   Nitra,   Okresný   súd   v   Nitre   a Krajský   súd   v   Nitre do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Krajská prokuratúra Nitra, Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. J. H., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2004 sťažovateľ doplnil dôvody svojej   sťažnosti   z   26. marca 2004,   pričom   upriamil   pozornosť   najmä   na   to, že ústavným   zákonom   č.   90/2001   Z. z,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   ústava,   došlo   pod bodom 7 čl. I s účinnosťou od 1. júla 2001 k zmene čl. 17 ods. 3 druhej vety v tom zmysle, že lehota na prepustenie zadržanej osoby na slobodu bola zmenená z 24 hodín na 48 hodín, avšak podľa   čl. 8 ods.   3 Listiny základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“) je lehota na prepustenia zadržanej osoby aj naďalej 24 hodín.

V súvislosti s tým sťažovateľ ďalej uviedol:

«Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. I keď zákonom 253/2001 Z. z. ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   460/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   došlo   pod   bodom   12   čl.   III k zmene   ustanovenia   §   77   ods.   1   TrP   v   tom,   že   slová   „24   hodín“   sa   nahrádzajú slovami „48 hodín“ vzhľadom na listinu uvedenú ústavným zákonom, ktorá je podľa čl.   152   ods.   1   Ústavy   SR   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vykladať a uplatňovať ustanovenie § 77   ods. 1   TrP   v   súlade   s   čl.   8   ods.   3   Listiny   (...)   Vzhľadom   na   uvedené   bolo povinnosťou prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra odovzdať ma súdu do 24 hodín od zadržania.»

Podľa   sťažovateľa   však   tomu   tak   v   jeho   prípade   nebolo,   a   preto   vzhľadom na absenciu   riadneho   zákonného   a   procesného   postupu   možno   vyvodiť   záver o nesplnení   formálnych   podmienok   pre   jeho   vzatie   do   väzby.   Keďže   krajská prokuratúra, okresný súd ani krajský súd nebrali tieto skutočnosti do úvahy, malo aj z toho dôvodu dôjsť ich označenými postupmi a rozhodnutiami k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.

Všeobecné východiská na posudzovanie namietaných porušení práv a slobôd

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   sťažnosti,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu je len subsidiárna.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosť sa uplatní v celom rozsahu na sťažnosť podľa § 49 zákona o ústavnom súde a uplatňuje sa nielen na návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), ale aj na odôvodnenie sťažnosti a ostatné náležitosti sťažnosti (§ 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde).

K   jednotlivým namietaným porušeniam práv a slobôd

ad   1) Namietané   porušenie   označených   základných   práv   Krajskou prokuratúrou v Nitre v konaní vo veci sp. zn. Kv 105/03

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súd sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namieta porušenie takých základných práv podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   krajskou   prokuratúrou,   o   ktorých   rozhodovali   okresný   súd   aj krajský súd. Tento záver vychádza z toho, že všeobecné súdy aj pri rozhodovaní o vzatí do väzby a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby mohli, ak by boli zistili na to zákonný dôvod, vysloviť svoju nepríslušnosť, resp. postupovať inak, než to navrhla krajská prokuratúra, ktorá ako strana v trestnom konaní pred súdom už nemá žiadne rozhodovacie právomoci.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   proti   krajskej   prokuratúre,   ktorá vo väzobnom konaní voči sťažovateľovi bola len stranou, nemožno prijať na ďalšie konanie pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   dospel   okrem   uvedeného   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti k názoru, že sťažovateľovi začala plynúť lehota na podanie sťažnosti proti postupu krajskej   prokuratúry   v označenej   veci   dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tpr 116/03 z 28. novembra 2003, ktorým bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“) z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1   písm.   b)   Tr.   por.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť (ako posledný opravný prostriedok, ktorý proti namietanému postupu krajskej prokuratúry využil), avšak túto jeho sťažnosť krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 58/03 z 11. decembra 2003 zamietol. Krajský súd sa v predmetnom uznesení zaoberal aj námietkami sťažovateľa týkajúcimi   sa   príslušnosti   súdu,   pričom dospel   k záveru,   že   nie   sú   dôvodné.   Z doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. 3 Tpr 116/03 z 28. novembra 2003 ústavný súd zistil, že toto uznesenie v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 58/03 z 11. decembra 2003 nadobudlo právoplatnosť dňom vydania druhostupňového rozhodnutia.

Sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajskej   prokuratúry   je   preto   možné odmietnuť aj ako podanú oneskorene. Dôvody na tento záver sú obsiahnuté a podrobnejšie rozvedené v nasledujúcej časti tejto sťažnosti pod bodom 2.

Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   postup   a   rozhodnutia   krajskej prokuratúry   mohol   sťažovateľ   okamžite   napádať   aj   podľa   §   31   a   nasl.   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona č. 458/2003 Z. z. Ak tak neurobil (a netvrdil, že tak konal), je jeho sťažnosť súčasne aj neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

ad 2) Namietané porušenie základných práv a práv pri vzatí sťažovateľa do väzby (postupom a uznesením okresného súdu z 28. novembra 2003 sp. zn. 3 Tpr 116/03   a   uznesením   krajského   súdu   z   11. decembra 2003 sp. zn. 7 Tpo 58/03)

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   okrem   iného   aj   sťažnosti podané oneskorene.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a Trestného   poriadku,   ktorý   upravuje   právoplatnosť   rozhodnutí   v   trestnom   konaní, resp. postupy trestných súdov vo väzobnej agende (konanie neverejných zasadnutí). Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže posudzovať začiatok plynutia lehôt a posúvať ich v závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní.

V konaní, v ktorom sťažovateľ bol vzatý do väzby, bolo právoplatne rozhodnuté 11. decembra 2003 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 30. marca 2004 (na poštovú prepravu podaná 26. marca 2004), zjavne po zákonom ustanovenej lehote od právoplatnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tpr 116/03 z 28. novembra 2003 (v spojení s uznesením krajského súdu   z 11. decembra 2003   sp. zn. 7 Tpo 58/03),   ktoré   bolo právoplatné dňom vydania druhostupňového rozhodnutia (§ 140 ods. 1 Tr. por.). Vyplýva to aj z doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. 3 Tpr 116/03 z 28. novembra 2003. Na dni nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu nemení nič ani   to,   kedy   bolo   doručené,   hoci   aj od   jeho doručenia   sťažovateľovi   (z   doručenky nachádzajúcej sa na č. l. 105 v spise okresného súdu sp. zn. 3 Tpr 116/03 vyplýva, že mu bolo   doručené   21. januára 2004)   uplynuli   viac   ako   dva   mesiace   do   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ,   ktorý   bol   od   začiatku   trestného   stíhania   zastúpený   obhajcom   (§   36 Tr. por.),   odo   dňa   doručenia   uznesenia   krajského   súdu   vedel,   že   citované   rozhodnutie decembra   2003   a mal   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočný   časový   priestor   na   to (od 21. januára 2004), aby dodržal zákonom ustanovenú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti počítanú od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   proti   postupom   a   rozhodnutiam   okresného   súdu a krajského súdu v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby odmietol pre jej oneskorenosť.

K tvrdeniu sťažovateľa, že v konaní o jeho vzatí do väzby mal byť aplikovaný pre   neho priaznivejší   čl.   8   ods.   3   listiny,   považuje ústavný   súd   za   potrebné uviesť nasledovné:

Podľa   čl.   8   ods.   3   listiny   zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď   oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná   súdu.   Sudca   musí   zadržanú   osobu   do   24   hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa   čl.   152   ods.   1   ústavy   ústavné   zákony,   zákony   a   ostatné   všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú ústave.   Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   musí   byť   v   súlade s ústavou.

Z týchto ustanovení ústavy vyplýva, že ústava má prednosť aj pred čl. 8 ods. 3 listiny. Preto sa uplatní v celom rozsahu čl. 17 ods. 3 ústavy bez možnosti jeho nahradenia priaznivejším   znením   listiny.   Tento   záver   zodpovedá   ustálenej   rozhodovacej   praxi ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, I. ÚS 2/05).

Námietku prednosti listiny pred ústavou v zmysle uvedeného ústavný súd považuje za zjavne   neopodstatnenú   a   z   toho   dôvodu   je   tá   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ vyvodzuje porušenie svojich práv na základe argumentácie poukazujúcej na porušenie čl. 8 ods. 3 listiny, tiež zjavne neopodstatnená.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom námietku prekročenia lehoty zadržania podľa čl. 8 ods. 3 listiny vôbec neuplatnil. Prvýkrát sa na ňu odvoláva až v konaní pred ústavným súdom.

ad   3) Namietané   porušenie   základných   práv   a   práv   pri   rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   (uznesenie   okresného   súdu zo 6. februára 2004   sp. zn.   3 Tp 22/04   a   uznesenie   krajského   súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 8 Tpo 4/04)

Ako už bolo uvedené, dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   môže   byť   aj   jej   zjavná   neopodstatnenosť   a nedostatok   právomoci ústavného súdu.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, (m. m. I. ÚS 91/03,   IV. ÚS 74/02,   IV. ÚS 184/03),   prípadne   z   dôvodov,   ktoré   spočívajú vo výsledku konania pred všeobecným súdom, ktorým sa sťažovateľovi poskytla ochrana požadovaná v konaní pred ústavným súdom.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže byť teda v zmysle uvedeného aj dôsledkom toho,   že   sa   ňou   sťažovateľ   domáha   takého   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorému predchádzalo   rozhodnutie   iného   orgánu   verejnej   moci,   spravidla   všeobecného   súdu, s rovnakými účinkami, aké by mal – v prípade úspechu sťažovateľa – aj nález ústavného súdu. Zjavne neopodstatnená je rovnako aj sťažnosť, ktorej dôsledkom by bolo zhoršenie právneho   postavenia   sťažovateľa,   najmä   ak   smeruje   proti   postupu   a rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorým sa sťažovateľovi v konaní pred ním úplne vyhovelo.

Sťažovateľ   bol   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   zo   4. marca 2004   sp. zn. 8 Tpo 4/04   prepustený   na   slobodu.   Toto   uznesenie   krajského   súdu   treba   považovať za rozhodnutie,   ktorým   sa   sťažovateľovi   poskytla   ochrana   pred   postupom   a   uznesením okresného súdu zo 6. februára 2004 sp. zn. 3 Tp 22/04, pretože výrok v tomto uznesení bol v celom rozsahu zrušený a sťažovateľ bol prepustený na slobodu.

Ústavný súd nemôže nahrádzať rozhodovaciu právomoc tohto opravného súdu tak, že opätovne   bude   skúmať   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu.   Vylučuje   to   princíp subsidiarity jeho právomoci. Preto bolo potrebné sťažnosť proti okresnému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom procesne úspešný, pretože za úspech treba považovať to, že na základe jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, bol z tejto väzby prepustený. Tento výsledok konania pred   krajským   súdom   vylučuje   súvislosť   postupu   a   rozhodnutia   tohto   súdu   s   tými základnými právami podľa   ústavy   a právami podľa   dohovoru,   ktoré   sťažovateľ označil v sťažnosti proti krajskému súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Takú vecnú spojitosť nemôže vytvárať postup   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktorým   sa   sťažovateľovi   poskytla   požadovaná ochrana v celom rozsahu. Preto je sťažnosť proti krajskému súdu v tomto konaní zjavne neopodstatnená.

Záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti sa vzťahuje aj na námietku porušenia čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorú sťažovateľ konkretizoval ako porušenie   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   bez   zbytočných   prieťahov. K odstráneniu prieťahov vo väzobnom konaní došlo 4. marca 2004 tak, že sťažovateľ bol prepustený z väzby, pričom sťažnosť doručil ústavnému súdu až 5. apríla 2004. Po takom rozhodnutí krajského súdu nevidno už žiadnu súvislosť postupu okresného súdu a krajského súdu   v   konaní   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   s   označenými   základným právom podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorá by po prijatí sťažnosti v tomto rozsahu reálne ukazovala na ich porušenie.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   odmietol   túto   sťažnosť   pre nedostatok právomoci, neprípustnosť, oneskorenosť a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Z tohto dôvodu už nebolo možné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatených sťažovateľom v nadväznosti na ochranu označených základných práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005