znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., B., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 19 C 92/02 (predtým pod sp. zn. 31 C 36/01 a pôvodne pod sp. zn. 6 C 88/96) a sp. zn. 33 C 304/98, za účasti Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2003 doručená sťažnosť M. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 19 C 92/02 (predtým pod sp. zn. 31 C 36/01 a pôvodne pod sp. zn. 6 C 88/96) a sp. zn. 33 C 304/98.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 19 C 92/02

(predtým pod sp. zn. 31 C 36/01 a pôvodne pod sp. zn. 6 C 88/96)

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 29. novembra 1996 okresnému súdu   žalobu   o zaplatenie   nájomného   za užívanie   pozemkov   smerujúcu   proti   dvom obchodným spoločnostiam ako žalovaným v 1. a 2. rade. Konaniu bola pridelená sp. zn. 6 C 88/96. Podaním z 9. novembra 1997 rozšírila sťažovateľka žalobu o ďalšie obdobie, za ktoré   požadovala   zaplatenie   nájomného,   a zároveň   špecifikovala   výmeru   žalovanými užívaných pozemkov.

Okresný   súd   uznesením   z 24.   apríla   1997   prerušil   konanie   v právnej   veci sťažovateľky   z   dôvodu,   že   na   ňom   prebieha   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   7 C 186/96, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v tejto veci [§ 109 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)].   Tento   súvisiaci   spor   bol právoplatne skončený   4.   februára 1998.   Nadväzne na to   sťažovateľka 5.   februára 1998 žiadala okresný súd o pokračovanie v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 88/96 a jej ďalšia žiadosť obsahujúca rovnakú požiadavku bola doručená okresnému súdu 5. novembra 1998. V tejto žiadosti súčasne opäť rozšírila žalobu o zaplatenie nájomného za ďalšie obdobie. Urgencie, ktorými sa domáhala pokračovania v konaní, boli obsiahnuté aj v ďalších listoch sťažovateľky zo 4. júna 1999 a 28. marca 2000 zaslaných okresnému súdu.

Okresný súd vykonal nasledujúci procesný úkon vo veci až 26. januára 2001, keď z dôvodu   vstupu   do likvidácie   žalovaného   v 1.   rade   konanie   proti   nemu   zastavil a v súvislosti s tým vylúčil vec proti žalovanému v 2. rade na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 31 C 36/01. Dňa 6. apríla 2001 postúpil okresný súd vec s poukazom na § 105 ods. 2 OSP Okresnému súdu Trnava, ktorý však s jej postúpením nesúhlasil, a vzniknutý   kompetenčný   spor   bol   preto   postúpený   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky, ktorý   uznesením   sp.   zn.   Ndc   34/02   z 24.   januára 2002   rozhodol o miestnej príslušnosti tak, že na prejednanie a rozhodnutie veci je príslušný okresný súd. Uvedené uznesenie bolo doručené Okresnému súdu Trnava 8. februára 2002 a okresný súd prevzal znovu spis 28. júna 2002. Následne mu bola pridelená nová sp. zn. 19 C 92/02, pod ktorou je vedené až dosiaľ.

Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 18. marec 2003. Dňa 14. marca 2003 mu však bolo doručené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj neúčasť sťažovateľky na pojednávaní nariadenom na 18. marec 2003, a súčasne navrhol, aby okresný súd konanie prerušil „... až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o sťažnosti   navrhovateľky   na   prieťahy   v konaní   a poskytnutie zadosťučinenia.   Navrhovateľka   sa   rozhodla   vec   riešiť   sťažnosťou   na   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   pretože   konajúci   bol   dlhé   roky   vo   veci   nečinný   a medzičasom odporcovia prestali vykonávať podnikateľskú činnosť (sú v likvidácii, v konkurze) a nie je ani len predpoklad, že by vlastnili nejaký majetok“.

Pojednávanie   nariadené   na 18.   marec   2003   bolo   odročené   na   neurčito s tým, že okresný súd vyzve sťažovateľku, aby predložila doklad potrebný pre účely rozhodnutia o jej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a zároveň   bude   cestou   príslušného obchodného registra a oddelenia Policajného zboru zisťovať aktuálne údaje o žalovanom. Z výpisu   z obchodného   registra   Okresného   súdu   Trnava   doručeného   okresnému   súdu 8. apríla   2003   okrem   iného   vyplynulo,   že „Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 7 K 296/00 zo dňa 14. 9. 2001 bol vyhlásený konkurz na majetok: L. Kabát, s. r. o., T.“.

Dňa   2.   apríla   2004   bol   okresnému   súdu   doručený   požadovaný   doklad od sťažovateľky pre účely jej oslobodenia od súdnych poplatkov, na základe ktorého jej okresný súd uznesením sp. zn. 19 C 92/02 z 9. januára 2004 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením sp. zn. 19 C 92/02 z 20. januára 2004 okresný súd konanie v právnej veci sťažovateľky prerušil v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 33 C 304/98

Čo   sa   týka   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   33 C 304/98, sťažovateľka uviedla, že sa v ňom domáha vypratania nehnuteľnosti na základe žaloby podanej   1. novembra   1998.   Jediným   úkonom   okresného   súdu   v   tejto   veci   bola   výzva z 15. novembra   2001   na   predloženie   potvrdenia   o   výške   dôchodku.   Ani   napriek opakovaným urgenciám okresný súd vo veci meritórne nekonal.

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 33 C 304/98 ústavný súd zistil, že 13. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania“, v   ktorom   okrem   iného   uviedla „mám   zato, že vzhľadom na uplynutý čas, konanie v uvedenej veci je v súčasnosti už bezpredmetné“.

V nadväznosti na uvedené okresný súd na pojednávaní nariadenom na 19. február 2004 konanie vo veci sp. zn. 33 C 304/98 zastavil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej   neistoty   účastníka   konania   domáhajúceho   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti, z jej príloh a z dotknutého občianskoprávneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 92/02 vyžiadaného ústavným súdom   vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa   sťažovateľky   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy, je v dôsledku   skutočnosti, že uznesením   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd)   sp.   zn.   7   K 296/00 zo 14. septembra   2001   bol   na   majetok   úpadcu   L.   Kabát,   s.   r.   o.,   T.   (t.   j.   účastníka napadnutého konania pred okresným súdom v procesnom postavení žalovaného) vyhlásený konkurz, zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)]. Z tohto   dôvodu   ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania   postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie.

K uvedenému   sa   žiada   poznamenať,   že   všetky   účinky   uvedené   v   §   14   zákona o konkurze a vyrovnaní nastávajú už vyvesením uznesenia o vyhlásení konkurzu na úradnú tabuľu konkurzného súdu,   a to   bez ohľadu   na to,   či   sa   o tom   dotknuté osoby   a orgány dozvedia alebo nie, a bez ohľadu na to, či je uznesenie o vyhlásení konkurzu právoplatné alebo nie.

Sťažovateľka   netvrdila   ani   neuviedla   žiadnu   skutočnosť,   z ktorej   by   vyplývalo, že v danej   veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania,   resp.   že   prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   je   to   v danom   prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   II.   ÚS   3/00,   I. ÚS   78/02, III. ÚS 42/02).

K uvedenému je potrebné dodať, že sťažovateľka svojou sťažnosťou nenamietala porušenie označeného základného práva postupom krajského (konkurzného) súdu v konaní po vyhlásení konkurzu, ktoré počas trvania konkurzu a za podmienok uvedených v zákone o konkurze   a vyrovnaní   vyvoláva   uvedenú   zákonnú   prekážku   namietaného   postupu okresného   súdu,   resp.   ktorého   výsledkom   môže   byť   ukončenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľky v súvislosti s tými právami a povinnosťami, ktoré sú predmetom prerušeného konania pred okresným súdom.

Pokiaľ sa zbytočné prieťahy v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku vyhláseného konkurzu) týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 21. marca 2003, t. j. v čase, keď už vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľky v období   do   vyhlásenia   konkurzu   (do   14.   septembra   2001)   uplynula   lehota   ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu je potrebné dodať, že ústavná ani zákonná   úprava   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   (s   účinnosťou   od   1. januára   2002) ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahradzujúci   individuálne   konania   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd pred ústavným   súdom   prístupné   navrhovateľom   (sťažovateľom)   do   31. decembra   2001 (II. ÚS   29/02,   II.   ÚS   57/02).   Sťažovateľka   mala až do   31.   decembra   2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho základného práva pred ústavným súdom, ktoré však   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   zaručeného v ústave nevyužila a ani netvrdila, že by jej v tom bránili vážne prekážky.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o sťažnosti   sťažovateľky   v časti   týkajúcej   namietaného   porušenia   jej   označeného základného   práva   v prerušenom   konaní   pred   okresným   súdom   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 92/02 tak, že ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   33 C 304/98,   ústavný   súd   vychádzajúc zo stavu konania existujúceho v čase vydania tohto rozhodnutia a tiež so zreteľom na účel základného   práva,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   aj v uvedenej časti zjavne neopodstatnená.

Ako už bolo uvedené, okresný súd po tom, ako sťažovateľka podaním, ktoré mu bolo doručené 13. februára 2004, vzala svoju žalobu vo veci sp. zn. 33 C 304/98 v celom rozsahu späť, uznesením z 19. februára 2004 konanie zastavil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   (v   napadnutom   konaní   pred okresným súdom žalobkyňa) späťvzatím žaloby uplatnila svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán a v dôsledku tohto jej procesného úkonu okresný súd nemal inú zákonnú možnosť, než konanie podľa § 96 ods. 1 OSP zastaviť (m. m. I. ÚS 59/00). Aj keď je pravdou, že právnu istotu   vytvára   až   právoplatné   rozhodnutie   súdu,   v   tomto   prípade   však   rozhodnutie o zastavení konania už nie je meritórnym rozhodnutím o predmete konania vymedzenom v žalobe. Podľa názoru ústavného súdu sa takýmto procesným úkonom sťažovateľky ako účastníčky   konania   zásadne   zmenil   aj   jej   záujem   na   odstránení   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádzala počas súdneho konania pred tým, než urobila tento procesný úkon.

Aj   keď z obsahu sťažnosti   a   vyžiadaného súdneho spisu   okresného súdu   možno vyvodiť, že postup okresného súdu v danej veci naznačoval znaky zbytočných prieťahov, neprichádza podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na účel základného práva zaručeného v citovanom článku ústavy do úvahy uvažovať o tom, že by odstránenie právnej neistoty sťažovateľky bolo možné dosiahnuť po tom, čo konanie v jej právnej veci bolo zastavené.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že konanie o tejto časti sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.   33 C 304/98,   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2004