znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 64/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., bytom B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietol porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp.   zn.   8   C   221/96   o určenie   vlastníckeho   práva,   za   účasti   Okresného   súdu   v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2002   doručená   sťažnosť   V.   G.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 221/96 o určenie vlastníckeho práva.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť postupom sudkyne okresného súdu JUDr. J. D., ktorá je zároveň predsedníčkou okresného súdu a ktorá súdny spor o určenie vlastníckeho práva viedla a následne opatrením z 20. júla 2001 vec pridelila na vybavenie sudkyni Mgr. Z. A. až do skončenia jej stáže na Ministerstve spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Ďalším   opatrením   z 1. februára   2002   Mgr.   Z.   A. poverila vybavením veci od 1. januára 2002 (teda spätne), a to z dôvodu rovnomernosti zaťaženia sudcov okresného súdu. Uvedené opatrenie sa stalo súčasťou rozvrhu práce na rok 2002. Sudkyňa vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 221/96 v nej koná ako zákonná sudkyňa. Po tom, ako sa z predvolania na súd dozvedel o zmene sudkyne, z dôvodu porušenia svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy podal 18. marca 2002 námietku proti sudkyni Mgr. Z. A.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 Nc 198/02 z 30. mája 2002 sudkyňu   Mgr.   Z.   A.   nevylúčil   z konania   a rozhodovania   danej   veci   s odôvodnením,   že presun   agendy   bol   v súlade   s §   34   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sťažovateľ zastáva názor, že v uvedenom konaní o určenie vlastníckeho práva bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti a vydal rozhodnutie, ktorým sa:

-„prikáže   Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici,   aby   vo   veci   vedenej   na tomto súde pod sp. zn. 8 C 221/96, obnovil stav pred porušením práva na zákonného sudcu,   t.   j.   pred   vydaním   opatrení   z 20. 7.   2001,   Spr.   1324/01   a z 1.   2.   2002,   Spr. 224/02,

-prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 Sk a

-priznal sťažovateľovi na trovách konania sumu 1 200 Sk...“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh vrátane   sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo spisu predloženého okresným súdom bolo ústavným súdom zistené, že opatrenia o zmene   zákonného   sudcu   boli   predsedníčkou   okresného   súdu   vydané   20.   júla   2001 a 1. februára 2002. Sťažovateľ podal 18. marca 2002 návrh na vylúčenie sudkyne Mgr. Z. A. z dôvodu zaujatosti. K námietke zaujatosti sa vyjadrila sudkyňa Mgr. Z. A. písomne 16. apríla 2002. Uviedla, že sa necíti vo veci zaujatá, nemá vzťah k prejednávanej veci ani k účastníkom konania, nie je si vedomá toho, že by svojím správaním dala najavo, ako chce rozhodnúť. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 Nc 198/02 z 30. mája 2002 rozhodol, že sudkyňa Mgr. Z. A. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 8 C 221/96. Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesenie mu malo byť doručené 30. augusta 2002 (na doručenke s adresou sťažovateľa je nečitateľný podpis a uvedený dátum prevzatia zásielky   29.   jún 2002).   Právnej zástupkyni sťažovateľa bol   vykonaný neúspešný   pokus o doručenie zásielky 26. júna 2002, opakované doručenie 27. júna 2002. Opakovaný pokus o doručenie bol neúspešný, a preto zásielka po zanechaní výzvy bola uložená od 27. júna 2002 na pošte. Počas odbernej lehoty si právna zástupkyňa sťažovateľa zásielku neprevzala, po jej uplynutí bola 19. júla 2002 vrátená na okresný súd. Sťažovateľ 20. septembra 2002 s poukázaním na ďalšie písomné podanie z 30. augusta 2002, ktorým „namietal konajúcu sudkyňu“, požiadal podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) „o prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o tzv. zákonnom sudcovi“.

III.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   vo   veci   sp.   zn.   8   C   221/96   sa   na okresnom súde stále koná, takže sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi v súdnom konaní, ktoré doposiaľ právoplatne neskončilo.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je   určený   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Ak   súd rozhoduje   v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na konanie a rozhodovanie v senáte.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   vo   veci   sp.   zn.   8   C   221/96   sa   na okresnom súde stále koná. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi v súdnom konaní, ktoré doposiaľ právoplatne neskončilo, a tvrdí, že v jeho veci naďalej koná a rozhoduje sudca, ktorý nie je zákonným sudcom. Využil námietku zaujatosti, o ktorej nadriadený súd rozhodol tak, že namietaného sudcu nevylúčil z konania a rozhodovania vo veci samej. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa nadriadený súd vyrovnal aj s námietkou nezákonného sudcu. Napriek tomu sťažovateľ trvá na tom, že vo veci koná a rozhoduje sudca, ktorý nie je zákonným sudcom.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy skúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či existujú opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov, v jeho prípade podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   zatiaľ   v konaní   využil   postup   podľa   §   14   a nasl.   OSP   a   namietol pojednávajúceho sudcu ako sudcu, ktorý nie je zákonným sudcom. Podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno   odôvodniť   najmä   tým,   že   neboli   splnené   podmienky   konania,   rozhodol   vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu.

Podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. b) OSP ak nie sú podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, súd rozhodnutie zruší. Najmä ho zruší, ak sú tu také vady, že konanie nemalo pre nedostatok podmienok konania prebehnúť alebo že rozhodoval vylúčený sudca alebo že súd nebol správne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva   podľa   názoru   ústavného   súdu,   že dôvodom   opravných   prostriedkov   v občianskom   súdnom   konaní   je   aj   to,   že   súd   nebol správne obsadený. Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Nasvedčuje tomu aj nová definícia zákonného sudcu (porovnaj znenie § 7 ods. 2 zákona   o súdoch   a sudcoch   novelizovaného   zákonom   č.   185/2000   Z.   z.   o Súdnej   rade Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov),   ktorá   nielen   opakuje ústavný text (čl. 48 ods. 1 ústavy), ale zdôrazňuje aj to, ako je určovaný pre účastníka konania zákonný sudca – rozvrhom práce.

Prax   všeobecných   súdov   už   akceptuje   skutočný   zmysel   zákonného   sudcu   ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí preskúmať aj v mimoinštančných, aj v opravných   konaniach.   Vyplýva   to   v tomto   konaní   z obsahu   uznesenia   nadriadeného Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   17   Nc   198/02   z 30.   mája 2002,   v ktorom   sa nadriadený súd vyrovnal aj s námietkou nezákonného sudcu. Potvrdzuje to aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 28. januára 1998 (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rok 1999, č. 99, strana   35),   podľa   ktorého   tým,   že   obchodnú   vec   na   súde   vecne   a miestne   príslušnom prejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne spory, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a ani nerozhodoval súd nesprávne obsadený [§ 237 písm. g) OSP]. Toto rozhodnutie dokazuje, že dovolací   súd   už   v merite   preskúmal   otázku   správneho   obsadenia   súdu   aj   z hľadiska zákonného   sudcu.   Vyplýva   to   bez   akýchkoľvek   pochybností   aj   z obsahu   dovolania [citované   podľa   odôvodnenia   uznesenia   „...pretože   takto   o veci   nerozhodovali   zákonní sudcovia“ (§ 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch)].

Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)   dôvodom   na   námietku   zaujatosti   sudcu   podľa   §   14   a nasl.   OSP,   na   podanie odvolania [podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP] i na podanie dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP].

Vo   veci   sťažovateľa   treba   uviesť,   že   citovaný   riadny   a mimoriadny   opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z toho plynie, že sú to v prvom rade všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu   základnému   právu   sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. Právomoc ústavného súdu je pri ochrane tohto základného práva každého účastníka konania pred všeobecným súdom subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ( podobne aj II. ÚS 13/01). Uplatnenie právomoci ústavného súdu pri ochrane základného práva podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   zároveň   predpokladá,   že   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu základnému   právu   sťažovateľa   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   súdu   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných predpokladov prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie takisto vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy,   ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   právnych   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k dispozícii,   ale   sťažnosť   je   prípustná   vtedy,   ak   napriek vyčerpaniu   všetkých   právnych   možností   nápravy   dôjde   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa.

Ústavný súd na základe uvedeného skutkového stavu a právnej analýzy konštatuje, že sťažovateľ   stále   má   (do   právoplatného,   ale   aj   po   právoplatnom   skončení   jeho občianskoprávnej   veci)   k dispozícii   prostriedky   dostupnej   a účinnej   ochrany   jeho základného   práva   nebyť odňatý   zákonnému sudcovi,   ktoré   nepoužil   a ani použiť   zatiaľ nemohol. Z tohto dôvodu nie je daná právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o jeho sťažnosti.

Preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2002