znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 639/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach sp. zn. KRPZ-KE-KD12-P-164/2012 zo 6. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2012   osobne   doručená   sťažnosť   Mgr.   I.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   dopravný inšpektorát“)   sp.   zn.   KRPZ-KE-KD12-P-164/2012   zo   6.   septembra   2012   (ďalej   len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   4.   júla   2012   doručené   rozhodnutie Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice, oddelenia   cestnej   premávky   (ďalej   len   „okresný   dopravný   inšpektorát“), č. ORPZ-KE-ODII-287-006/2012 z 12. júna 2012, ktorým mu bola v zmysle § 91 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) uložená povinnosť podrobiť sa v lehote   2   mesiacov   po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a predložiť závery výsledkov do 7 dní odo dňa podrobenia sa uvedenému preskúmaniu okresnému dopravnému inšpektorátu. Odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   dopravného   inšpektorátu č.   ORPZ-KE-ODII-287-006/2012   z 12.   júna   2012   krajský   dopravný   inšpektorát napadnutým rozhodnutím zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil v súlade s §   59   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (Správny   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správnom   konaní“).   Aj   napriek   tomu,   že sťažovateľ   bol   v zmysle   napadnutého   rozhodnutia   krajského   dopravného   inšpektorátu poučený, že toto rozhodnutie je v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   vylúčené   zo   súdneho   preskúmavania,   doručil   žalobu   o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu 16. novembra 2012 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a „z opatrnosti“ podal aj sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Nakoľko z obsahu napadnutého rozhodnutia je bezpochyby zrejmé, že ním bola uložená   sťažovateľovi   povinnosť   podrobiť   sa   preskúmaniu   zdravotnej   spôsobilosti   na vedenie motorového vozidla, a to bez toho, aby na to existoval akýkoľvek relevantný dôvod, sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   týmto   rozhodnutím   došlo   k   obmedzeniu   nedotknuteľnosti sťažovateľa, resp. došlo k zásahu do jeho telesnej integrity,   súkromia, keďže je nútený podrobiť sa uloženej povinnosti.

Podľa ust. § 91 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ak možno dôvodne predpokladať,   že   nastala   zmena   zdravotnej   spôsobilosti   alebo   psychickej   spôsobilosti držiteľa vodičského oprávnenia, najmä na základe oznámenia podľa § 90 ods. 3, orgán Policajného   zboru   rozhodne   o   preskúmaní   zdravotnej   spôsobilosti   alebo   psychickej spôsobilosti.

Podľa ust. § 86 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. zdravotnou spôsobilosťou sa rozumie telesná schopnosť a duševná schopnosť viesť motorové vozidlo.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je bezpochyby zrejmé, že na to, aby orgán Policajného zboru rozhodol o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti   musí existovať dôvodný predpoklad, pre ktorý u držiteľa vodičského oprávnenia nastala zmena zdravotnej spôsobilosti, teda zmena telesnej, prípadne duševnej schopnosti viesť motorové vozidlo... je zarážajúce,   ako   prvostupňový   orgán,   resp.   porušovateľ   mohli   dospieť   z   záveru,   že u sťažovateľa došlo k zmene zdravotnej spôsobilosti viesť motorové vozidlo, resp. z čoho vyvodili, že v prípade sťažovateľa existuje dôvodný predpoklad, že k takejto zmene došlo. Z jednotlivých potvrdení totiž vyplýva výlučne to, že sťažovateľ bol v uvedených časoch chorý,   v   dôsledku   čoho   sa   nemohol   riadne   venovať   svojim   pracovným   povinnostiam. Predmetné potvrdenia však vonkoncom nehovoria o druhu choroby, resp. o jej závažnosti, na základne čoho by teoreticky bolo možné dôvodne predpokladať, že u sťažovateľa došlo k zmene   zdravotnej   spôsobilosti   na   vedenie   motorového   vozidla.   Je   preto   vonkoncom nepochopiteľné   na   základe   čoho   mohol   prvostupňový   orgán,   resp.   porušovateľ   dospieť k záveru, že u sťažovateľa existuje dôvodný predpoklad, že u neho došlo k zmene zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla.

Okrem   vyššie   uvedeného   je   tiež   nutné   si   uvedomiť,   že   vychádzajúc   z   vyššie citovaných ustanovení (ust. § 91 ods. 2; ust. § 86 ods. 1) pre rozhodnutie o nariadení preskúmania zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný predpoklad   o tom,   že došlo k zmene   telesnej   alebo duševnej schopnosti   viesť   motorové vozidlo. Základom je teda tá skutočnosť, aby u držiteľa vodičského oprávnenia došlo k takej zmene...

Nemôže   ísť   teda   o   akúkoľvek   zmenu   zdravotného   stavu   držiteľa   vodičského oprávnenia,   tak   ako   si   to   zrejme   vysvetľuje   prvostupňový   orgán,   resp.   porušovateľ. V opačnom prípade by totiž preskúmanie zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla   mohol   orgán   Policajného   zboru   nariadiť   každému   držiteľovi   vodičského oprávnenia, u ktorého by mal dôvodný predpoklad, že bol v istom období chorý, čo je vonkoncom absurdné.“

Podľa   sťažovateľa „postup   resp.   rozhodnutie   prvostupňového   orgánu,   resp. porušovateľa nebol vonkoncom v súlade s ust. § 91 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. a bez akýchkoľvek   pochybností   je   založený   na   svojvôli   príslušných   správnych   orgánov. Rozhodnutie porušovateľa. resp. prvostupňového orgánu je preto rozhodnutím arbitrárnym. Je vonkoncom neakceptovateľné, aby orgán Policajného zboru svojvoľne bez toho, aby   mu   takéto   oprávnenie   umožňoval   príslušný   právny   predpis   zasahoval   výrazným spôsobom do práv sťažovateľa, a tým mu spôsoboval škodu na jeho právach. Porušovateľ postupoval,   resp.   rozhodol   v   priamom   rozpore   s   čl.   16   ods.   1   Ústavy,   nakoľko   bez akéhokoľvek   oprávnenia,   v   rozpore   so   zákonom   obmedzil   nedotknuteľnosť   sťažovateľa, resp. zasiahol priamo do jeho telesnej integrity, súkromia, a sťažovateľ je v dôsledku tohto zásahu nútený podrobiť sa uloženej povinnosti.

Okrem vyššie uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že postupom, resp. rozhodnutím porušovateľa došlo tiež k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy,   ktoré   je   priamo   späté   s   ochranou   osobnosti,   teda   s   ochranou   práv   spätých s osobnosťou   človeka   a   s   jej   rozvojom.   Uloženie   povinnosti   podrobiť   sa   preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla považuje sťažovateľ za neoprávnený zásah do svojej ľudskej dôstojnosti, resp. svojej osobnej cti a týmto zásahom sa cíti byť vážne dotknutý. Je vonkoncom neakceptovateľné, aby orgán Policajného zboru zneužíval svoju   právomoc   a   bez   akéhokoľvek   oprávnenia   vyplývajúceho   z   príslušného   právneho predpisu obmedzoval sťažovateľa, resp. mu zasahoval do jeho osobnostných práv. Zásahom môže   byť   pritom   každý   prejav   inej   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ktorý   sa   svojim obsahom, formou a cieľom dotýka cti, prípadne dôstojnosti fyzickej osoby, pričom môže ísť tak   o ústny,   ako   aj   písomný   prejav.   Okrem   vyššie   uvedeného   považuje   sťažovateľ   za potrebné zdôrazniť, že postupom, resp. rozhodnutím porušovateľa došlo tiež k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy.

Podľa   ust.   §   91   ods.   7   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   náklady   spojené   s   preskúšaním odbornej spôsobilosti, s preskúmaním zdravotnej spôsobilosti, s preskúmaním psychickej spôsobilosti, s podrobením sa doškoľovaciemu kurzu a s plnením povinností podľa odseku 4 uhrádza ten, kto je povinný podrobiť sa takejto povinnosti.

Z vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že náklady, ktoré súvisia s preskúmaním zdravotnej   spôsobilosti   na   vedenie   motorového   vozidla,   ktorého   sa   sťažovateľ   musí vzhľadom na arbitrárne rozhodnutie porušovateľa zúčastniť, musí uhradiť sťažovateľ.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy, čl. 19 ods. 1 Ústavy, čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy, rozhodnutím Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach,   Krajský   dopravný   inšpektorát v konaní pod č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012 porušené bolo.

II.   Rozhodnutie   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach,   Krajský dopravný   inšpektorát   zo   dňa   06.   09.   2012,   č.   KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012   o   uložení povinnosti podrobiť sa preskúmania zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla sa   zrušuje   a   vracia   sa   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   v   Košiciach,   Krajský dopravný inšpektorát na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.600 €, ktoré mu je Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV.   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Košiciach,   Krajský   dopravný inšpektorát je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súvislosti s paralelným podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu krajskému súdu a sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ   uvádza,   že   tak   urobil   v záujme   dodržania   zákonom   ustanovenej   lehoty   na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, „z opatrnosti,   že   vyššie   uvedená   žaloba   bude   zamietnutá   z dôvodu   nepreskúmateľnosti rozhodnutia“,   keďže   v zmysle   poučenia   vyplývajúceho   z   napadnutého   rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu je toto rozhodnutie vylúčené zo súdneho preskúmavania v zmysle § 248 písm. a) OSP.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom...

V   okolnostiach   danej   veci   sťažovateľ   odôvodňuje   paralelné   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   a žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského dopravného inšpektorátu svojimi pochybnosťami o tom, že všeobecný súd (krajský súd, pozn.) „žalobu zamietne z dôvodu nepreskúmateľnosti“ (správne má byť „konanie vo veci žaloby v súlade s §   250d   ods.   3   OSP súd zastaví, ak smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania“, pozn.).

Sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   nepredstavuje právny prostriedok   nápravy, ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02). Uvedené platí aj vtedy, ak sa sťažovateľ pri podaní právneho   prostriedku   nápravy   (v   danom   prípade   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu) riadi nesprávnym poučením príslušného orgánu o možnosti podať opravný prostriedok v prípadoch, keď právna úprava podanie   opravného   prostriedku   vylučuje,   resp.   aj   vtedy,   ak   samotný   sťažovateľ   (ktorý právny   prostriedok   nápravy   podal,   ako   to   je   v okolnostiach   prípadu,   pozn.)   má   obavy zo zastavenia konania vo veci podaného právneho prostriedku nápravy.

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   sťažovateľ   podaním   žaloby   o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (krajský súd ako súd prvostupňový a ústavný súd), čo nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   krajského   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím krajského súdu o žalobe o preskúmanie zákonnosti, ktorá bola sťažovateľom podaná, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím krajského súdu o podanej žalobe, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade,   že   by ústavný   súd   čakal   na   rozhodnutie   o žalobe o preskúmanie zákonnosti, mohlo   by   to   navádzať   potenciálnych   sťažovateľov   na   obdobný   postup,   aký   zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním iných prostriedkov nápravy, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. decembra 2012