znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 638/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. B. V., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 525/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 525/2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že označené súdne konanie je vedené na základe návrhu sťažovateľa z 8. augusta 2008 na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky vo výške 7 890,19 € s príslušenstvom, v ktorom okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre   súdneho   exekútora   12.   decembra   2008.   Okresný   súd   v   tomto   konaní   rozhodoval o námietkach povinných proti exekúcii, ktoré uznesením z 22. júla 2010 zamietol. Dňa 3. mája 2011 podala povinná vo 4. rade návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom okresný súd uznesením z 3. novembra 2011 rozhodol tak, že vyhlásil exekučné konanie za neprípustné a konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 23. novembra 2011 odvolanie. Povinná   vo   4.   rade   sa   k   odvolaniu   vyjadrila   23.   decembra   2011   a   súdny   exekútor 9. januára 2012.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd v jeho veci ďalej nekonal, preto 10. apríla 2013 podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   jeho   predsedovi.   Sťažnosť   bola   vybavená   až   po vyžiadaní spisu z Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) prípisom č. Spr 1510/13 z   28.   júna   2013,   v   ktorom   predseda   okresného   súdu   priznal   prieťahy   v   konaní a sťažovateľovi oznámil, že jeho odvolanie bolo predložené na rozhodnutie krajskému súdu 24. apríla 2013.

Sťažovateľ namieta, že zákonný sudca v jeho veci bezdôvodne nekonal a nepredložil vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   po   dobu   15   mesiacov,   urobil   tak   až   po   podaní sťažnosti na prieťahy. Poukázal tiež na to, že pôvodné súdne konanie o zaplatenie istiny s príslušenstvom začalo ešte v roku 2001 a bolo právoplatne skončené až v roku 2008, a to z dôvodu   nečinnosti   povinných,   ktorí   zámerne   odďaľovali   skončenie   súvisiaceho dedičského konania, čo vo svojom rozhodnutí konštatoval v roku 2008 aj odvolací súd. V spojení s tým ďalšie štyri roky trvajúce exekučné konanie sa javí pre sťažovateľa ako stav, v ktorom súdy nie sú dlhodobo schopné odstrániť jeho právnu neistotu a vymôcť jemu priznané právo.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I.   Okresný   súd Komárno v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Er/525/2008   porušil základné   právo   Ing.   D.   K.,   nar...,   trvale   bytom   P.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené Článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Okresnému   súdu   Komárno   prikazuje,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/525/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Ing. D. K., nar..., trvale bytom P., finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.500,-   €,   slovom   tisícpäťsto   eur,   ktoré   je   povinný Okresný súd Komárno vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Okresný súd Komárno je povinný zaplatiť trovy konania pánovi Ing. D. K. v sume 275,94 €, slovom dvestosedemdesiatpäť eur a 94 centov, na účet jeho právnej zástupkyne – advokátky JUDr. B. V., so sídlom P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 525/2008   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   označeného   orgánu   verejnej   moci (napriek tomu, že vec nebola ešte právoplatne skončená), ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   z   3.   novembra   2011   vyhlásil exekučné konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 525/2008 za neprípustné a konanie zastavil. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   nebolo   dosiaľ   konanie   právoplatne   skončené,   vec   sa nachádza na krajskom súde, ktorému okresný súd predložil odvolanie sťažovateľa 24. apríla 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (29. júla 2013) už teda okresný súd vo veci   rozhodol   a   vykonal   aj   úkony,   na   ktoré   bol   príslušný   v   súvislosti   s   podaným odvolaním. Hoci tak urobil až po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu, ktorá sa tým ukázala ako účinný prostriedok na odstránenie namietaného stavu (nečinnosti v súvislosti s predložením   veci   odvolaciemu   súdu),   táto   skutočnosť   nič   nemení   na   tom,   že   v   čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať   žiadne   úkony vo veci sťažovateľa, pretože už nebol príslušný konať v jeho veci.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013