znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 638/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 131/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 131/2012 (ďalej aj „namietaný postup krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   obžalovaný   zo   spáchania viacerých trestných činov. Trestné konanie je vedené Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 75/2011.

Žiadosťou z 31. augusta 2012 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd na hlavnom pojednávaní uznesením z 11. septembra 2012 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť.

Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 11. septembra 2012 obsahujúce dôvody,   pre   ktoré   okresný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu nevyhovel   (zamietol   ju),   bolo   sťažovateľovi   doručené   24.   septembra   2012.   Následne sťažovateľ   v   podaní   z 26.   septembra   2012   písomne   odôvodnil   svoju   sťažnosť   proti označenému uzneseniu okresného súdu, pričom toto podanie podal na poštovú prepravu 27. septembra   2012.   Dňa   27.   septembra   2012   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 131/2012 z 20. septembra 2012, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 11. septembra 2012 zamietnutá.

Sťažovateľ zastáva názor, že postupom krajského súdu, ktorý mu (vzhľadom na už uvedené)   vôbec   nedal   možnosť   odôvodniť   jeho   sťažnosť   smerujúcu   proti   uzneseniu okresného súdu z 11. septembra 2012, došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Trnava v konaní č. k. 5 Tos 131/2012 svojím konaním a postupom porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivý proces a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 Eur, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 471,27 Eur vrátane DPH, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. P. P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 5 Tos 131/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   v zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu   k čl. 46   ods. 1   ústavy.   Z obsahu   čl. 17   ústavy   vyplýva,   že   tento   vo   svojich ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho konania   s   prihliadnutím   na povahu   a   účel   konania   o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom krajského súdu ústavný súd považoval za   potrebné   v zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   uviesť,   že   konania   všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní   alebo   rozhodnutí,   ktoré   sa   priamo   netýkajú   oprávnenosti   trestného   obvinenia, a spravidla   tieto   konania,   okrem   iného   aj   konanie   o   rozhodnutí   o   väzbe,   nepodliehajú režimu   čl. 6   dohovoru.   Článok   6   dohovoru   upravuje   právo   na   spravodlivý   proces.   Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v   čl. 5   dohovoru   upravujúcom   právo   na slobodu   a   bezpečnosť   (napr. II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje   aj na stabilnú   rozhodovaciu   prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ochrana   práv   a slobôd súvisiaca s rozhodovaním všeobecných súdov o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania) spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri III. ÚS 135/04,   III. ÚS 108/06).   Porušenie   práv   garantovaných   týmito   článkami   ústavy a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vzhľadom   na   ich   neaplikovateľnosť   v posudzovanej   veci, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012