znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 637/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. D., T., zastúpenej advokátkou JUDr. L. M., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/130/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   D.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/130/2002.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   23.   septembra   2002 okresnému súdu návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu T. D., nar... Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 P/130/2002.

Sťažovateľka podala 15. júna 2005 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd sťažnosti vyhovel a nálezom č. k. I. ÚS 275/05-41 z 29. marca 2006 vyslovil porušenie práv sťažovateľky, taktiež okresnému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Ďalšiu   sťažnosť   ústavnému   súdu   podala   sťažovateľka   3.   marca   2011,   v   ktorej namietala   porušenie   rovnakých   práv   ako   v   sťažnosti   podanej   15.   júna   2005   postupom okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd opäť vyhovel sťažnosti sťažovateľky a nálezom č. k. IV. ÚS 206/2011-26 z 27. júla 2011 rozhodol o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období po vydaní nálezu ústavného súdu z 29. marca 2006 postupom okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 12 P/130/2002-818 zo 4. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/14/2013-858 z 25. marca 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Svoje právo na prerokovanie a rozhodnutie vo veci som uplatňovala už od 23. 09. 2002, kedy som ako matka maloletého podala na OS MT návrh na úpravu práv a povinností k maloletému. Uvedené konanie bolo právoplatne skončené až dňa 7. 5. 2013, aj napriek tomu, že ide o konanie v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku... - Starostlivosť   súdu   o   maloletých.   Odo   dňa   podania   môjho   návrhu   vo   veci   samej   do právoplatného skončenia veci určením výživného tak uplynulo viac ako desať (10) rokov a osem (8) mesiacov. Moja právna neistota ako matky mal. dieťaťa tak bola odstránená po viac ako 10-tich rokoch....

Zákonodarca pri týchto konaniach - starostlivosť súdu o maloletých, aj vzhľadom na medzinárodnoprávnu úpravu, vyjadril osobitný záujem na rýchlom a efektívnom konaní a rozhodovaní.

Na OS MT som podala návrh vo veci samej dňa 23. 09. 2002, tzn. bolo zákonnou povinnosťou OS-u MT   rozhodnúť danú vec najneskôr do 23.   03.   2003.   Predmetná vec o určenie výživného na maloletého bola právoplatne skončená dňa 7. 5. 2013. Preto možno dôjsť k záveru, že OS MT prekročil zákonom stanovenú dĺžku konania 20-násobne, a to aj napriek zaväzujúcemu príkazu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 03. 2006 sp. zn.: I. ÚS 275/05-41.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a tiež na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu, z ktorých možno dospieť k záveru, že požiadavka rýchlosti a efektívnosti konania je osobitne dôležitá v konaniach vo veci maloletých detí. Uviedla tiež, že ústavný súd v predchádzajúcich nálezoch vyslovil porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania   však   tieto   prostriedky   nápravy   nepovažuje   za   dostatočné.   V   tejto   súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojich   dvoch   nálezoch,   ktoré   prijal v súvislosti s danou vecou (Nález sp. zn.: I. ÚS 275/05-41 zo dňa 29. 3. 2006, Nález sp. zn.: IV. ÚS 206/2011-26 zo dňa 27. 7. 2011), veľmi podrobne rozobral a odôvodnil splnenie kritérií,   ktoré   sú   významné   pre   uplatnenie   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov v spojitosti s predmetnou vecou sťažovateľky....

Je zrejmé, že prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru musí byť spôsobilý buď urýchliť konanie v mojej veci alebo poskytnúť mi primerané odškodnenie za prieťahy, ktoré vo veci nastali.

Ako som sa už zmieňovala vyššie, doposiaľ mi nebol poskytnutý účinný prostriedok nápravy za prieťahy v konaní - konanie o úpravu práv a povinností k maloletému bolo právoplatne skončené po viac ako 10-tich rokoch a odškodnenie za prieťahy v celkovej výške 3.995,82 EUR (995,82 EUR + 3.000 EUR) nemožno, vzhľadom na dĺžku konania o tak významnej otázke akou je určenie výživného na maloleté dieťa za obdobie od 01. 09. 2002 do 08. 03. 2007, považovať za dostatočné. Na podklade uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že došlo k porušovaniu čl. 13 Dohovoru....

V súvislosti s porušovaním základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl 6 ods. 1 Dohovoru mi vznikajú aj značné náklady vynaložené na trovy právneho zastúpenia pred OS MT ako aj pred odvolacím Krajským súdom v Žiline. O náhrade trov konania nebolo doposiaľ rozhodnuté, čim mi o. i. postupom OS-u MT a odvolacieho Krajského súdu Žilina, vzniká aj majetková škoda.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. I. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,   právo   na   právnu   istotu   podľa   čl.   1   ods.   1   Ústavy...,   právo   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru..., postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 12P/130/2002 porušené boli.

Ing. I. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Martin je povinný uhradiť Ing. I. D. trovy konania v sume 275,94,- EUR. a to na účet jej právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje takto:

„Od augusta 2002 sama zabezpečujem výchovu a výživu maloletého dieťaťa. Otec maloletého dieťaťa si dobrovoľne neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť od opustenia spoločnej domácnosti, tzn. od augusta 2002, hoci ma obral o všetky finančné prostriedky, ktoré sme spoločne nadobudli najmä v rámci podnikania. Z uvedeného dôvodu som sa dostala   do   veľmi   nepriaznivej   a   neistej   situácie,   sprevádzajúcej   častými   pocitmi   stresu a frustrácie či som schopná postarať sa o svoje maloleté dieťa. V záujme vyriešenia daného nepriaznivého   stavu   som   sa   obrátila   na   súd.   Namiesto   dosiahnutia   a   nastolenia   stavu právnej a materiálnej istoty pre svoje maloleté dieťa - zabezpečenie výživného, som bola postupom OS-u MT vystavovaná pocitu neistoty viac ako 10 rokov.

Vychádzajúc   z   neprimeranej   dĺžky   konania   (viac   ako   10   rokov),   mimoriadneho významu   predmetu   konania   -   výživné   na   maloleté   dieťa,   z   obsahu   obidvoch   nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatých v súvislosti s danou vecou, výšky priznaného finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (3.995,82 EUR), žiadam,   aby   mi   Ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 30.000 EUR (slovom: tridsaťtisíc euro), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

Podľa môjho názoru, požadovaná suma je primeraná vzhľadom na to, že OS MT nebol schopný rozhodnúť o výške výživného na maloleté dieťa za obdobie od 01. 09. 2002 do 08. 03. 2007 po dobu viac ako 10 rokov. Počas tohto obdobia som bola odkázaná na pomoc blízkych osôb so zabezpečovaním základných potrieb pre svoje maloleté dieťa ako aj s vysporiadaním sa s danou vecou po psychickej stránke.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo, pretože uvedená   situácia   alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m.   m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/130/2002 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom   č.   k.   12   P/130/2002-818   zo   4.   decembra   2012.   Tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/14/2013-858 z 25. marca 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2013, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namieta v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, t. j. takého   ustanovenia   ústavy,   ktoré   má   charakter   ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho základného práva alebo slobody garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 303/2010, IV. ÚS 160/2012). V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo,   resp.   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tohto ustanovenia ústavy.

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru (m. m. I. ÚS 582/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013