znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 637/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. O., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu   v Žiline sp.   zn. 8 Co 42/2012 z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. O. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 doručená   sťažnosť   RNDr.   M.   O.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 8 Co   42/2012   z   31.   mája 2012   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   pred   Okresným   a   Krajským   súdom   Žilina, v ktorom sa tento domáhal priznania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty voči odporcovi Ing. T. F., podnikajúcemu pod obchodným menom Ing. T. F. – A., a to z dôvodu nesplnenia jeho povinnosti vyplývajúcej z medzi účastníkmi konania uzatvorenej sprostredkovateľskej zmluvy, predmetom ktorej malo byť sprostredkovanie kúpy dvoch pozemkov v kat. úz. T. V   konaní   bolo   postupne   viac   prvo   a   druhostupňových   rozhodnutí,   pričom v poslednom prvostupňovom rozhodnutí bola priznaná sťažovateľovi časť nároku (z dôvodu nesplnenia   si   povinnosti   odporcu   zabezpečiť   kúpu   v   zmluve   označeného   pozemku), rozsudkom odvolacieho súdu následne po preskúmaní napadnutého rozhodnutia priznaný celý nárok, dovolacím rozsudkom NS SR bolo toto rozhodnutie zrušené a posledným v tejto sťažnosti   napádaným   rozsudkom   odvolacieho   súdu   následne   bolo   posledné   rozhodnutie prvostupňového súdu zmenené a žaloba bola zamietnutá, pričom náhrada trov odporcovi ako úspešnému účastníkovi pre dôvody hodné osobitného zreteľa priznaná nebola. Dôvody, ktoré odvolací súd k danému napádanému rozhodnutiu viedli, možno zhrnúť nasledovne: odvolací súd vyhodnotil, že zmluva o sprostredkovaní, z ktorej bolo uplatnené právo   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty   ako   zmluvu   „zmiešanú“   uzatvorenú   ako   zmluvu nepomenovanú a následne ako neplatnú a to z (výlučne) dôvodu, že podmienka, pre ktorú bolo   viazané   splnenie   odporcovej   povinnosti   zabezpečovanej   zmluvnou   pokutou   bola dohodnutá neplatne.

S   takýmto   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   sa   však   sťažovateľ   nestotožňuje, majúc   za   to,   že Krajsky   súd   Žilina   nesprávne   vec   vyhodnotil   a   zaujal   právny   názor   v rozpore   s   konštantnou   judikatúrou   a   svojvoľne   vykladal   na   v   konaní   nesporne   zistený skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia (ustanovenie § 36 OZ a § 41 OZ), ktorým pochybením došlo podľa názoru sťažovateľa až k porušeniu jeho základných práv a slobôd, konkrétne práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého dôvodu   sa potom   sťažovateľ   rozhodol   obrátiť   na   Ústavný   súd   SR   touto   ním   podanou sťažnosťou. Naviac rozhodnutie Krajského súdu je nepreskúmateľné v dôsledku nedostatku právneho   zdôvodnenia   súdom   prezentovaného   názoru   o   neplatnosti   zmluvy   v   dôsledku nemožnosti splnenia podmienky.

Krajský   súd   Žilina   v   napádanom   rozhodnutí   uviedol,   že   v   dôsledku   nemožnej podmienky   (dohodnutej   v   zmluve)   je   neplatný   cely   právny   úkon   (zmluva)   (str.   11 predposledný odsek rozhodnutia), čo je v rozpore s expressis verbis úpravou v § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na uvedené nebol daný dôvod pre zamietnutie nároku sťažovateľa a teda pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, keďže iný dôvod nesprávnosti rozsudku Okresného súdu Žilina odvolací súd nezistil, na základe čoho je potom zrejmé, že len a len v dôsledku takéhoto   svojvoľného   výkladu   Krajským   súdom   Žilina   nebola   sťažovateľovi   poskytnutá súdna ochrana a došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné   právo   na   súdnu   ochranu   RNDr.   M.   O...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Krajským súdom Žilina pod č. k. 8 Co/42/2012 porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   31.   5.   2012,   č.   k.   8   Co/42/2012-277 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 1.217,28 € na účet advokáta Mgr. K. R., vedený...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd v súlade s východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ, pozn.) doručil Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh, v ktorom žiadal, aby mu odporca zaplatil sumu 100 000 Sk s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 27. marca 2008 do   zaplatenia   a trovy   konania   (ďalej   len   „návrh“).   Z návrhu   vyplynulo,   že   na   základe zmluvy o sprostredkovaní uzavretej 11. apríla 2006 (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“) medzi sťažovateľom a odporcom sa tento zaviazal sprostredkovať pre sťažovateľa kúpu pozemkov. „Podľa   tejto   zmluvy   sa   zaviazal   obstarať   možnosť   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu, predmetom ktorej budú pozemky špecifikované v článku II a III Zmluvy a to pozemky časť parcely č. 765, ktorá mala byť špecifikovaná geometrickým plánom zapísaná na LV č. 376 kat. územie T. a pozemok č. 1546/45 zapísaná na LV č. 2710 kat. územie T. Podľa článku I bod 3 Zmluvy sa navrhovateľ zaviazal uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa   a to   do   60   pracovných   dní   od   podpísania   zmluvy,   v prípade, že do uvedeného   termínu   bude   ukončené   dedičské   konanie   na   časť   pozemku parc. č. 1546/45. Pozemok parc. č. 765/1 bol predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 22. 5. 2006 vklad   povolený   dňa   29.   5.   2006,   ktorou   navrhovateľ   so   svojou   manželkou   nadobudol vlastnícke právo k tejto   nehnuteľnosti.   Odporca   nesplnil   povinnosť   sprostredkovať   kúpu aj druhého   pozemku   parc.   č.   1546/45   a podľa   údajov   katastra   túto   nehnuteľnosť   kúpil v rozpore   so   zmluvou   spolu   so   svojou   manželkou   a následne   previedol   tento   pozemok na ďalšie   osoby.   V zmysle   článku   IV   bod   3   sprostredkovateľ   zabezpečí   v lehote   60   dní od podpísania zmluvy doplňujúce podklady ako nový geometrický plán na oddelenie časti pozemku parc. č. 765 a ukončenie dedičského konania ako i návrh kúpnej zmluvy. V zmysle článku IV bod 6 sprostredkovateľ sa zaväzuje zaplatiť záujemcovi zmluvnú pokutu vo výške 100.000,- Sk,   ak   sprostredkovateľ   nezabezpečí,   že   budúci   predávajúci   uzavrie v dohodnutom termíne kúpnu zmluvu napriek tomu, že sprostredkovateľ pripravil pre neho všetky   podklady   potrebné   k predaju   nehnuteľnosti   vrátane   toho,   že   budúcemu predávajúcemu   predložil   kúpnu   zmluvu   so   záujemcom.   Navrhovateľ   vyzval   odporcu   na zaplatenie zmluvnej pokuty výzvou zo dňa 10. 6. 2008, ale tento ani z časti nezaplatil. Zároveň   žiadal   navrhovateľ   aj zaplatiť   úrok   z omeškania   v zmysle   §   517   ods.   1,   2 Občianskeho zákonníka.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. 27 C 218/2008 z 11. marca 2009)

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   27 C   218/2008   z 11.   marca   2009   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu   z 11.   marca   2009“)   zaviazal   odporcu   zaplatiť   sťažovateľovi sumu 1 659,69 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 659,69 € od 18. júna 2008 do   zaplatenia   v lehote   15   dní   po   právoplatnosti   rozsudku   a vo   zvyšku   návrh   zamietol. Vychádzal   pritom   z porušenia   povinnosti   odporcu   vyplývajúcej   mu   zo   zmluvy o sprostredkovaní,   pričom   pri   stanovení   výšky   zmluvnej   pokuty   vychádzal   z toho, že „predmetom zmluvy o sprostredkovaní boli dva pozemky a nesporné bolo, že odporca splnil svoju povinnosť a obstaral uzavretie zmluvy ohľadne jedného pozemku parc. č. 765/1 a porušil svoje povinnosti ohľadne druhého pozemku parc. č. 1546/45 a tak je v súlade s § 3 Občianskeho   zákonníka   a v súlade   so   spravodlivým   usporiadaním   vzťahov   medzi účastníkmi,   by   bol   odporca   ako   sprostredkovateľ   povinný   zaplatiť   zmluvnú   pokutu pre nesplnenie povinnosti vo výške 50.000,- Sk v lehote 15 dní po právoplatnosti rozsudku“ [nie   100 000   Sk,   ako   to   vyplýva   z článku   IV   bodu   6   zmluvy   o sprostredkovaní, pozn. (citované z rozsudku okresného súdu z 11. marca 2009)].

Rozsudok   okresného   súdu   z 11.   marca   2009   krajský   súd   uznesením sp. zn. 8 Co 230/2009   z 24.   novembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu z 24. novembra   2009“)   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie, a to s odôvodnením, že „prvostupňový súd sa hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania vôbec   nezaoberal   tým,   aký vplyv   na možnosť plnenia   sprostredkovateľa   malo   uzavretie zmluvy   o budúcej   zmluve   zo   strany   navrhovateľa   s pôvodným   vlastníkom   nehnuteľnosti parc.   č. 1546/45...   Podľa názoru odvolacieho súdu pri riešení tejto   otázky je potrebné vychádzať   z toho,   akú   mal   stále   odporca   reálnu   možnosť   aj   za   stavu   uzavretia   zmluvy o budúcej zmluve, splniť si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o sprostredkovaní... Pokiaľ   sa   týka   lehoty   pre   sprostredkovanie   kúpy   nehnuteľnosti,   odvolací   súd sa stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu,   že   táto   medzi   účastníkmi   určená   nebola, a to pre   podmienku,   ktorú   nebolo   možné   splniť   odporcom,   a   to   ukončenie   dedičského konania...

Čo sa týka otázky porušovania dobrých mravov, je potrebné zasa vychádzať z toho, či sa účastníci dohodli na tom, že záujemca o kúpu nehnuteľnosti sa zaviazal výhradne cez sprostredkovateľa kúpiť nehnuteľnosť alebo nie.

Napokon   v otázke   výšky   zmluvnej   pokuty   odvolací   súd   zastáva   to   stanovisko, že jej výšku   možno   znížiť   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom,   prípadne,   ak   by   jej priznanie bolo v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka.“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   27   C 218/2008-146   zo   14.   apríla   2010   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010“) zaviazal opätovne odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1 659,69 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 659,69   €   od   18.   júna   2008   do   zaplatenia   a vo   zvyšku   návrh   zamietol,   pričom predovšetkým   uviedol,   že „Odporca aj   po uzavretí   zmluvy   o budúcej zmluve   mal stále reálnu možnosť splniť si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o sprostredkovaní a daný stav mu neznemožnil splniť si povinnosť a ani nedošlo k zániku jeho povinnosti nemožnosťou plnenia. Z uvedeného skutkového stavu a to zavretia kúpnych zmlúv samotným odporcom ohľadne   pozemku   parc.   č.   1546/45,   ktorý   bol   predmetom   zmluvy   o sprostredkovaní vyplynulo, že samotný odporca svojim konaním a to prevodom vlastníctva na seba a svoju manželku a následným prevodom vlastníctva na tretie osoby, znemožnil splnenie povinnosti tak,   ako   sa   zaviazal   podľa   zmluvy   o sprostredkovaní   a to   sprostredkovať   prevod nehnuteľnosti   parc.   č.   1546/45   na   navrhovateľa...   V konaní   bolo   nesporne   preukázané, že medzi účastníkmi nebola určená lehota riadnym spôsobom, kedy má dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadne tohto pozemku a z vykonaného dokazovania aj v súlade s názorom krajského súdu je zrejmé, že odporca najskôr nemohol pre navrhovateľa sprostredkovať kúpu   nehnuteľnosti   až   po   ukončení   dedičského   konania   po   poručiteľovi...,   ktoré   bolo skončené   podľa   osvedčenia   o dedičstve...   Opačný   výklad   a to   konštatovanie   o zániku povinnosti odporcu ako sprostredkovateľa nemožnosťou plnenia práve z vyššie uvedených dôvodov a to uzavretie dvoch kúpnych zmlúv samotným odporcom V 2668/08 a V 3212/08 ohľadne predmetnej nehnuteľnosti parc. č. 1546/45, by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka.“.

Rozsudok   okresného   súdu   zo   14. apríla 2010   krajský   súd   rozsudkom č. k. 8 Co 194/2010-220   zo   14. decembra 2010   v   spojení   s   opravným   uznesením sp. zn. 8 Co 194/2010   z   29. apríla 2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu zo 14. decembra 2010“) zmenil tak, „že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu

3.319,39 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.319,39 eur od 18. 06. 2008 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Výrok, ktorým súd návrh vo zvyšku zamietol, a to pokiaľ ide o úroky z omeškania 8,5 % ročne odo dňa 27. 03. 2008 do 17. 06. 2008, zostáva nedotknutý.“. Krajský súd sa v rozsudku zo 14. decembra 2010 stotožnil so závermi okresného súdu uvedenými v jeho rozsudku   zo   14.   apríla   2010,   podľa   ktorých   záväzok   odporcu   ako   sprostredkovateľa zo zmluvy   o sprostredkovaní   nezanikol,   ako   aj   s   tým,   že   odporca   uzavretím   zmluvy o budúcej   zmluve   konal   v rozpore   s dobrými   mravmi,   avšak   dospel   k inému   záveru v súvislosti s výškou zmluvnej pokuty a zaviazal odporcu na zaplatenie jej plnej výšky.

Na   základe   dovolania   odporcu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   185/2011   z 30. novembra   2011   (ďalej len „uznesenie   najvyššieho   súdu   z 30.   novembra   2011“)   rozsudok   krajského   súdu zo 14. decembra   2010   zrušil „okrem   výroku   o nariadení   opravy   rozsudku   súdu   prvého stupňa“ a vec   v rozsahu   zrušenia   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V uznesení z 30. novembra 2011 najvyšší súd ako dovolací súd predovšetkým uviedol, že „žalovaný vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že v danej veci je potrebné vysporiadať sa s povahou zabezpečovanej povinnosti. Uviedol (ako aj v dovolaní), že pokiaľ ide   o povahu   povinnosti,   ktorej   splnenie   možno   zabezpečiť   zmluvnou   pokutou,   musí   ísť o takú   povinnosť,   ktorá   je   spôsobilá   byť   predmetom   porušenia.   Táto   vlastnosť   právnej povinnosti je predpokladom na to, aby sa povinnosťou mohla zabezpečiť zmluvnou pokutou, resp., aby zmluvná pokuta mala reálnu silu zabezpečenia. Uviedol, že musí ísť o povinnosť, z ktorej môže vzniknúť nárok, t. j. o takú povinnosť, ktorú možno vymáhať žalobou na súde alebo   iným   spôsobom.   Mal   za   to,   že   v týchto   prípadoch   platí,   že   nemožno   zabezpečiť splnenie   povinnosti,   ktorá   je   nevynútiteľná,   pri   ktorej   absentuje   nárok.   Odvolací   súd sa však s touto   námietkou   žalovaného   vôbec   nevysporiadal.   Rozhodnutie   teda   odôvodnil v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p...“. K sprostredkovateľskej zmluve najvyšší súd uviedol, že je to „zmluva, ktorou sa jedna strana (sprostredkovateľ) zaväzuje vyvíjať činnosť, ktorá vedie k tomu, aby druhá strana (záujemca) mala príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou.   Záujemca   sa   zaväzuje   poskytnúť   sprostredkovateľovi   odmenu,   ak   činnosťou sprostredkovateľa   došlo   k uzavretiu   zmluvy.   Podstatnými   obsahovými   náležitosťami sprostredkovateľskej zmluvy sú vzhľadom na vyššie uvedené a/ záväzok sprostredkovateľa obstarať záujemcovi príležitosť k uzavretiu určitej zmluvy, b/ záväzok záujemcu poskytnúť sprostredkovateľovi   odmenu,   ak   bude   výsledok   dosiahnutý   zásluhou   sprostredkovateľa. Na základe uvedeného je zrejmé, že vec bola navyše nesprávne právne posúdená, keď bolo konštatované,   že   v danej   veci   bola   uzatvorená   zmluva   o sprostredkovaní   v zmysle § 774 Občianskeho   zákonníka   napriek   tomu,   že   zmluva   medzi   účastníkmi   konania z 11. apríla   2006   neobsahovala   podstatnú   náležitosť,   t. j.   záväzok   záujemcu   poskytnúť sprostredkovateľovi odmenu. Bude preto potrebné, aby súd ustálil, o akú zmluvu v danom prípade išlo.“.

Vychádzajúc   z   právnych   názorov   najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   vyslovené   v jeho uznesení z 30. novembra 2011, krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 42/2012-277 z 31. mája 2012 (napadnutým rozsudkom, pozn.) rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010 zmenil vo   výroku,   ktorým   zaviazal   odporcu   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   1 659,69   €   s 8,5   % úrokom   z omeškania   ročne   zo   sumy   1 659,69   €   od   18.   júna   2008   do   zaplatenia, tak, že návrh   v tejto   časti   zamietol,   a vo   výroku,   ktorým   okresný   súd   návrh   vo   zvyšku zamietol, rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010 potvrdil.

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou.   Ústavný súd preto   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje, že v   týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   m.   m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01), resp. posúdenie, či nemožno skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie, považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   pričom   tieto majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základom argumentácie sťažovateľa je arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu,   ktorý   vyslovil   neplatnosť   zmluvy   o   sprostredkovaní „(výlučne)   dôvodu,   že podmienka, na ktorú bolo viazané splnenie odporcovej povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou   bola   dohodnutá   neplatne“. Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne „vec vyhodnotil a zaujal právny názor v rozpore s konštantnou judikatúrou a svojvoľne vykladal   na   v   konaní   nesporne   zistený   skutkový   stav   aplikované   zákonné   ustanovenia (ustanovenie § 36 OZ a § 41 OZ)“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:«Po oboznámení sa s obsahom, medzi účastníkmi uzatvorenej zmluvy bol odvolací súd   toho   názoru,   že   vzhľadom   k tomu,   čo   bolo   jej   predmetom   a síce   záväzok „sprostredkovateľa“ zabezpečiť pre navrhovateľa „ako záujemcu“ nielen uzavretie zmluvy k bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam, ale i nový geometrický plán a ďalšie podklady potrebné   k uzavretiu   riadnej   zmluvy,   prichádzalo   by   v danom   prípade   v úvahu uzavretie zmiešanej   zmluvy   podľa   §   491   Občianskeho   zákonníka   s prvkami   príkaznej zmluvy a sprostredkovateľskej   zmluvy   (k   uvedenému   porovnaj   Ro   NS   ČR   sp.   zn. 33 Obo/374/2004)...

Za ďalšie sa pri rozhodovaní o prejednávanej veci odvolací súd zaoberal otázkou platnosti samotnej „sprostredkovateľskej zmluvy“.

Správne posúdenie uvedenej otázky bolo dôležité preto, lebo zmluvná pokuta (§ 544 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorú si navrhovateľ v prejednávanom prípade uplatňoval predpokladá   riadne   platne   uzavretú   hlavnú   zmluvu.   V prípade   neplatnej   zmluvy   nemá dohovor   o zmluvnej   pokute   žiadne   právne   účinky.   Dohoda   o zmluvnej   pokute   je   teda vedľajším   dohovorom,   ktorá   je   tak   dlho   platná,   dokiaľ   je   platná   hlavná   zmluva.   Inak povedané,   záväzok   z dohody   o zmluvnej   pokute   má   akcesorickú   povahu   –   že   existencia a dôsledky sa viažu na existenciu hlavného záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. Ak ku vzniku hlavného záväzku z akéhokoľvek dôvodu nedôjde, nemôžu nastať ani účinky akcesorického záväzku, ktorý má zabezpečovať plnenie zmluvnej povinnosti.

V predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd dospel k záveru,   že   ohľadom lehoty, v ktorej   malo   dôjsť   k splneniu   záväzku   nedošlo   medzi   účastníkmi   k riadnej   dohode, a to preto lebo lehota na sprostredkovanie – 60 dní od podpísania zmluvy bola okrem iného viazaná aj na ukončenie dedičského konania. Účastníkom pritom táto skutočnosť musela byť známa. Išlo o dodatočné prejednanie dedičstva po nebohom poručiteľovi... na pozemok parc.   č.   1546/45.   Vzhľadom   na   formuláciu   čl.   IV.   bod   3   zmluvy   odvolací   súd   dospel k záveru, že v tejto časti je v zmluve podmienka, ktorú nemožno splniť. Lehota dokedy malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom pozemku parc. KN-C č. 1546/45 preto určená nebola.

Podľa   §   36   ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka,   vznik,   zmenu   alebo   zánik   práva, či povinnosti   možno   viazať   na   splnenie   podmienky.   Na   nemožnú   podmienku,   na   ktorú je zánik   práva   alebo   povinnosti   viazaný,   sa   neprihliada.   Podmienka   je   odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podmienka je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa následky právneho úkonu (vznik, zmena alebo zánik práva či povinnosti) robia závislým od skutočnosti, o ktorej konajúci (zmluvné strany) nevedia, či sa splní. Pojmovým znakom podmienky je teda neistá skutočnosť,   ktorá   má   buď   nastať   v budúcnosti   (napr.   narodenie   dieťaťa,   dosiahnutie určitého   veku,   smrť   určitej   osoby)   alebo   skutočnosť,   ktorá   nastala   v minulosti,   avšak účastníkom právneho úkonu nie je známe či nastala (napr. či konkrétna osoba dosiahla určitý   vek).   Podmienka   obsahuje   takú   obsahovú   súčasť   právneho   úkonu,   ktorou   strany obmedzujú účinky svojho právneho úkonu. Ak právne následky (účinky) právneho úkonu (zmluvy) závisia od splnenia podmienky platí, že podmienka nesmie byť v čase právneho úkonu   nemožná   (nesplniteľná).   Možnosť   podmienky   znamená,   že   nastane   skutočnosť ustanovená za podmienku. Možnosť podmienky musí byť fyzická a objektívna. Podmienky možno deliť podľa rôznych hľadísk. Za odkladacie (suspenzívne) sa považujú také, ktoré sa týkajú účinnosti právneho úkonu; vznik účinnosti (vznik, zmena alebo zánik právneho pomeru) sa robí závislým od toho, či sa stanovená neistá skutočnosť stala alebo stane, prípadne či sa nestala alebo nestane.

V prejednávanom prípade už skôr odvolací súd dospel k záveru, že článok IV. ods. 3 „sprostredkovateľskej   zmluvy“   obsahoval   nemožnú   podmienku,   keďže   ukladal sprostredkovateľovi zabezpečiť ukončenie dedičského konania, na čo bezpochyby menovaný nemal žiadne právne možnosti už v čase podpísania zmluvy. Preto mal odvolací súd za to, že lehota   určená   k uzavretiu   riadnej   kúpnej   zmluvy   ohľadne   pozemku   parc.   KN-C   č. 1546/45   určená   nebola.   Pri   svojom   rozhodovaní   sa   ale   nezaoberal   tým,   či   uvedená nemožná, podľa povahy svojej formulácie odkladacia podmienka, zakoncipovaná aj v čl. I ods. 3, nemala vplyv na samotnú platnosť zmluvy. Podľa spomínaného článku sa totiž záujemca „zaviazal uzavrieť kúpnu zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa, a to do 60 pracovných   dní   od podpísania   tejto   zmluvy   v prípade,   že   do   uvedeného   termínu   bude ukončené dedičské konania na časť parc. č. 1546/45“. Vychádzajúc z predmetného textu zmluvy bol odvolací súd toho názoru, že jej účastníci podmienili uzavretie riadnej kúpnej zmluvy tým, že do termínu 60 pracovných dní bude ukončené dedičské konania. Keďže túto skutočnosť mal zabezpečiť   sprostredkovateľ,   jednalo sa už podľa skôr prijatého záveru odvolacieho   súdu   o nemožnú   a s ohľadom   na   jej   povahu   odkladaciu   podmienku spôsobujúcu neplatnosť celého právneho úkonu.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom ďalšom rozhodovaní dospel k záveru o neplatnosti   celej   „sprostredkovateľskej   zmluvy“,   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.659,69 eur spolu s príslušenstvom zmenil (§ 220 O. s. p.) tak, že návrh navrhovateľa zamietol, keďže navrhovateľ si nemohol uplatňovať zmluvnú pokutu z neplatnej zmluvy. Vo výroku, ktorým prvostupňový súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol, odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil, avšak po vykonanom dokazovaní z iných skutkových a právnych dôvodov a síce preto, lebo právny úkon, na podklade ktorého si navrhovateľ uplatňoval právo na zmluvnú pokutu, považoval za neplatný. S poukazom na vyššie uvedené konštatovania sa odvolací súd už ani nemal dôvod   zaoberať   ďalšími   skutočnosťami,   ktoré   mu   boli   vytýkané   dovolacím   súdom (námietkou odvolateľa – dovolateľa, „že nemožno zabezpečiť splnenie povinnosti, ktorá je vynútiteľná, pri ktorej absentuje nárok“).»

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) z 30. novembra 2011 vyplýva, že dovolací súd vytýkal krajskému súdu, že konal v rozpore s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   o   riadnom   odôvodnení   rozhodnutí   všeobecných   súdov (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), keďže sa nezaoberal námietkou odporcu, že pokiaľ ide o povahu povinnosti, ktorej splnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou, musí ísť o takú povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia, pričom zároveň uložil   krajskému   súdu   ustáliť   typ   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľom   a   odporcom. Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   v intenciách uznesenia najvyššieho súdu z 30. novembra 2011 logickou postupnosťou krokov zaoberal v prvom   rade   platnosťou   „sprostredkovateľskej   zmluvy“ ako hlavného   záväzku,   ktorého existencia   je   nevyhnutnou   podmienkou   na   uplatnenie   záväzku   a   tomuto   záväzku zodpovedajúcemu nároku akcesorickej povahy (v okolnostiach prípadu uplatnenie nároku z dohody o zmluvnej pokute, pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku rešpektujúc právne názory najvyššieho súdu vyjadrené v jeho uznesení z 30. novembra 2011 ústavne konformným   spôsobom   vysporiadal   s otázkou   (ne)platnosti   zmluvy   uzavretej   medzi sťažovateľom   a odporcom,   pričom   ním   podané   odôvodnenie   neplatnosti   tejto   zmluvy existenciou   odkladacej   (nemožnej)   podmienky   možno   považovať   z ústavného   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť, že právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku je svojvoľný, v rozpore s ustanovením § 36 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vznik, zmenu alebo zánik práva či   povinnosti možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.

Použitím argumentum a contrario možno z citovaného § 36 Občianskeho zákonníka dospieť   k záveru, že   na „nemožnú   podmienku“,   na ktorú   je viazaný vznik   práva alebo povinnosti (tak ako to je v okolnostiach prípadu), je potrebné prihliadať. V okolnostiach prípadu išlo o podmienku odkladaciu a navyše nemožnú (lehota 60 dní na splnenie záväzku sprostredkovať kúpnu zmluvu bola viazaná na ukončenie dedičského konania, ktoré mal zabezpečiť   sprostredkovateľ,   pozn.),   na   splnenie   ktorej   bola   viazaná   povinnosť sprostredkovateľa   „sprostredkovať“   uzavretie   kúpnej   zmluvy   (teda   vznik   povinnosti „sprostredkovať“).   Táto   podmienka   bola   v posudzovanom   prípade   obsahom   samotného právneho úkonu, a preto bola aj podľa názoru ústavného súdu spôsobilá vyvolať neplatnosť „sprostredkovateľskej zmluvy“ ako celku.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod spochybňovať správnosť právneho   záveru   krajského   súdu,   podľa   ktorého   nemožná   (odkladacia)   podmienka predstavuje nesplniteľnú právnu skutočnosť, a preto zakladá neplatnosť právneho úkonu ako celku. Tento právny záver nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Medzi   právnymi   závermi   vyslovenými   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje podľa názoru ústavného súdu taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Vzhľadom   na   dosiaľ   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012