znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 636/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť mesta M., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/99/2004 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť mesta M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/99/2004 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013.

Zo sťažnosti   a z k nej priloženej   dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ návrhom z 3. septembra 2004 uplatnil proti obci J. (ďalej len „odporca“) nárok na zaplatenie sumy 24 627,66   €   s príslušenstvom.   O   tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12 Cb/99/2004-434 z 12. októbra 2012 tak, že ho zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/224/2012-471 z 28. februára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal 24. mája 2013 dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ namieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, keďže neuviedol, „prečo nevykonal navrhnuté dôkazy..., neakceptoval jeho odvolacie námietky a dôkladne sa s nimi nevysporiadal“.

V sťažnosti sťažovateľ namieta spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal okresný súd,   skutkové   zistenia,   ktoré   vyvodili   konajúce   súdy   z   týchto   dôkazov,   a   tiež   právne posúdenie   zisteného   skutkového   stavu.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta   nesprávnu interpretáciu   Zmluvy   o   uložení   odpadov   č.   1/1-Z-1998   z   18.   augusta   1998   (ďalej   len „zmluva“),   ako   aj   jej   dodatku   o   cene,   záver   týkajúci   sa   ukončenia   zmluvného   vzťahu založeného uvedenou zmluvou, záver konajúcich súdov týkajúci sa odpisovania združených verejných finančných prostriedkov bez ohľadu na poskytnuté protiplnenie. Rovnako tak namieta   spôsob,   akým okresný   súd   hodnotil   výpovede   svedkov   a   posúdil   právny   úkon svedka   p.   R.   pri   samotnom   ukončení zmluvy. V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   v   sťažnosti uvádza:

«Krajský   súd   ako   súd   odvolací   sa   pri   potvrdení   rozsudku   prvostupňového   súdu obmedzil   len   na   prevzatie   jeho   odôvodnenia   avšak   takým   spôsobom,   kedy   sa   vôbec nezmienil   o   tom,   prečo   nevykonal   žalobcom   navrhnuté   dôkazy   a   neakceptoval   jeho odvolacie námietky a účinne sa nimi nezaoberal.

Krajský   súd,   ako   aj   prvostupňový   súd   tak   žalobcovi   svojím   postupom a rozhodnutiami v podstate reálne znemožnili preukázať skutočnosti, ktorými odôvodňoval najmä ukončenie zmluvného vzťahu so žalovaným, založeného zmluvou, ako aj skutočností samotného podľa súdov „automatického“ odpisovania združených verejných finančných prostriedkov   podľa   zmluvy,   ako   aj   úplne   opomenuli   sa   vysporiadať   s   niektorými navrhovanými dôkazmi zo strany žalobcu, či nezákonne vykonávali najmä (listinné dôkazy) a hodnotili dôkazy týkajúce sa najmä vierohodnosti výpovedí účastníkov a svedkov. Okrem toho na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, odvolací súd reagoval len okrajovo a nevzal ich do úvahy bez toho, aby svoj postup v odôvodnení svojho rozsudku bližšie zákonným spôsobom vysvetlil....

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   sa   vôbec nevysporiadal   s   nie   menej   významnými   otázkami   závažných   procesných   pochybení   pri vykonávaní kľúčových listinných dôkazov (a to konkrétne na pojednávaniach dňa 31. 03. 2008, 24. 04. 2008, 05. 06. 2008, 22. 06. 2009, 01. 10. 2012), pri ich vykonávaní ako, či už ich   kópiami   alebo   orginálmi   prvostupňovým   súdom,   pričom   sa   vôbec   nevysporiadal a nehodnotil svedeckú výpoveď svedkyne Ing. P..., či prečo sa vôbec nevysporiadal a nijako nezdôvodnil nevykonanie navrhovaného dôkazu, a to výsluch svedkyne Mgr. S. (ktorú ako svedka rozhodných skutočností týkajúcich sa skládky, ako aj bývalej právne zástupkyne sťažovateľa   majúcej   vedomosť   o   všetkých   dôležitých   informáciách   navrhol   žalobca   na pojednávaní dňa 31. 03. 2008)....

Sťažovateľ uvádza, že ním sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj prvostupňového   súdu   má   zo   všetkých   uvedených   dôvodov   za   následok   porušenie   ním v sťažnosti namietaných práv, pričom okresný a krajský súd mu tak odňali reálnu možnosť konať pred súdom.»

Sťažovateľ tvrdí, že namietaných pochybení sa dopustil už okresný súd, v dôsledku ktorých je jeho rozsudok nepreskúmateľný. Krajský súd pochybil tiež, pretože mal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, namiesto toho rozsudok okresného súdu potvrdil, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«...   Sťažovateľ   k   uvedenému   postupu   všeobecných   súdov   konkrétne   namieta,   že krajský súd, ako aj prvostupňový súd bezdôvodne odmietli vyhodnotiť svedecké výpovede jednotlivých účastníkov a svedkov vypočutých počas konania (Ing. I. Z., Ing. E. P., L. R., H. S., J. H., Ing. P. N.) nielen z hľadiska ich vzťahu k meritu posudzovanej veci, ako aj ku všetkým kľúčovým otázkam, ktoré považovali za sporné... s prihliadnutím na vyhodnotenie ich vierohodnosti, a s prihliadnutím k tomu, aký mali svedkovia vzťah navzájom ako aj spoločne   k   prejednávanej   veci,   ale   aj   k   tomu   aký   mali   vzťah   k   otázke   zmyslu,   účelu, platnosti, účinnosti a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného z Dohody o združení finančných prostriedkov zo dňa 25. 05. 1994 a jej Dodatku, k otázke zmyslu, účelu, platnosti, účinnosti a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného Zmluvy o uložení odpadov č- 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 08.   1998,   k   otázke   predloženého   listinného   dôkazu   Dohody   o   ukončení   obchodno- právneho vzťahu zo dňa 28. 12. 1998... v podobe originálu na jednotlivých pojednávaniach, ako aj otázke posudzovania svedkami kľúčovej otázky pre vymáhaný nárok sťažovateľa, a to otázky odpisovania združených finančných prostriedkov na základe Zmluvy, jeho zákonného spôsobu, rozsahu a postupu pri odpisovaní iných osôb, ktoré združili finančné prostriedky na konkrétny verejný účel.

Rovnako   pri   uvedenej   činnosti   všeobecných   súdov   nebola   posúdená   rozumová a duševná   úroveň   vypovedajúcich   účastníkov   a   svedkov,   ako   aj   to,   aké   okolnosti doprevádzali ich vnímanie skutočností o ktorých vypovedali, a ku ktorým vypovedali, ako aj vzhľadom ku spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k ich chovaniu pri výsluchu... Rovnako posúdenie otázky právneho úkonu svedka p.   R.   pri samotnom ukončení zmluvy, a to podľa § 9 zákona č. 138/1991 Zb o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku obcí“),   zostalo   zo   strany   konajúcich   súdov   opomenuté,   a   tieto   neprihliadali   na   tú skutočnosť, že za účelom posúdenia tejto otázky krajský súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č. k. 2Cob/134/2009-368 zo dňa 30. 07. 2010 už upozornil, aj keď len v rámci doplňujúcej argumentácie, aby si prvostupňový súd vysporiadal uvedenú otázku.... Podľa   sťažovateľa   iba   celkové   posúdenie   z   uvedených   hľadísk   mohlo   poskytnúť vo veci   konajúcim   všeobecným   súdom   záver   o   pravdivosti   či   nepravdivosti   tvrdených (preukazovaných)   skutočností.   Navyše   uvedené   skutočnosti   boli   osobitne   namietané v odvolaní   sťažovateľa   ako   žalobcu   v   jednotlivých   samostatných   okruhoch   odvolacích námietok, a to že prvostupňový súd sa nevysporiadal najmä s vytýkanými nedostatkami zo strany krajského súdu po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia a vrátení veci, keď „1. Neposadil hodnovernosť Znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo č. 5/2009 zo dňa 02. 02. 2009..., ktorý bol vyhotovený za účelom zistenia pravosti a hodnovernosti podpisu bývalého starostu R. v konfrontácii so skutočnosťami, ktoré nastali v priebehu konania (nemožnosť   predloženia   originálu   listiny   znaleckému   dokazovaniu),   2.   Nevykonal   dôkaz v súlade s ustanovením § 129 O. s. p., 3. Nesprávne posúdil ukončenie Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 09. 1998, 4. Neposúdil právny úkon podľa § 9 zákona č. 138/1991 Zb., ako aj s tým, že pri hodnotení dôkazov najmä výpovedí účastníkov ako aj svedkov prvostupňový súd nehodnotil:,,a). Vierohodnosť účastníkov, napr. u navrhovateľa najmä   so   zreteľom   na   jeho   tvrdenie   o   odcudzení   originálu   dohody   (posúdenie   listín doložených k preukázaniu tejto skutočnosti - zápisnice vyšetrujúceho orgánu a výsledok šetrenia a u odporcu b) skutočnosti, že originál bol ako dôkaz vykonávaný niekoľkokrát v priebehu konania jeho predložením viacerým svedkom v súvislosti s konfrontáciou jeho obsahu a potvrdenia jeho pravosti účastníkmi konania ako ja svedkami (p. R., p. S., Ing. Z.), c) skutočnosť, či by sa odporca mohol spoliehať na nemožnosť predloženia orginálu dohody vo svoj prospech, pričom krajský súd ich v namietanom rozsudku len okrajovo alebo vôbec nevyhodnotil keď len stroho odkázal na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.»

Sťažovateľ   tiež   namieta   výklad   čl.   III   bodu   4   zmluvy   týkajúci   sa   odpisovania združených finančných prostriedkov. Prijatý výklad tohto ustanovenia zmluvy bol podľa neho formalistický a vedie k nelogickým záverom. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:„...   interpretácia   zmlúv   ako   prejavov   autonómnej   normotvorby   účastníkov súkromnopravných vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné   súdy   nerozhodujú   v   extrémnom   rozpore   s   obsahom   súdneho   spisu,   alebo s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne, opačný postup je možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva....

...   je logické,   že ak nedochádzalo   k protiplneniu   zo   strany žalovaného   vo forme uskladňovania tuhého komunálneho odpadu, čo v konaní nepreukázal nemohol žalovaný bez ďalšieho odpisovať každoročne 1/10 zdužených finančných prostriedkov, a navyše aj po tom, čo mu na podklade podanej žaloby v konaní už v oku 2004 bolo zrejmé, že koná v rozpore so samotným zmyslom a účelom zmluvy, ku ktorej reálnemu naplneniu nikdy nedošlo a žalobca odpad v zmysle zmluvy reálne nevyvážal.   Uvedené zakladalo aj pre konajúce   súdy   ten   predpoklad,   že   žalovaný   nemohol   pri   napĺňaní   zmluvného   vzťahu založeného   medzi   účastníkmi   Zmluvou   konať   v   dobrej   viere,   aj   keď   podľa   doslovného gramatického výkladu textu zmluvy, avšak v rozpore so samotnou podstatou a princípmi hmotného súkromného práva....

... všeobecné súdy dospeli k tomu jednoznačnému záveru, že žalovaný mohol v zmysle zmluvy   bez   akéhokoľvek   protiplnenia   a   riadneho   zákonného   oznamovania   takejto skutočnosti druhej strane odpisovať každoročne 1/10 združených finančných prostriedkov pôvodne   účelovo   združených   verejných   prostriedkov   na   konkrétny   účel,   ku   ktorého naplneniu v prospech žalobcu nikdy nedošlo....

Sťažovateľ má za to, že v namietanej časti svojich rozhodnutí tak zvolili konajúce všeobecné   súdy   taký   výklad,   ktorý   prikladá   posudzovanej   zmluve   veľmi   iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán oproti strane druhej.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta spôsob, akým okresný súd vykonal listinné dôkazy, a tiež to, že k podanému znaleckému posudku nebol vypočutý znalec. Sťažovateľ uvádza:

«...   odvolací súd   nezaujal po podaní odvolania jednoznačné   stanovisko   k otázke vykonania   dôkazov   listinami   najmä   vykonania   kľúčového   dôkazu   k   spornej   otázke ukončenia   zmluvného   vzťahu   založeného   Zmluvou,   a   to   písomnej   „Dohody   o   ukončení obchodno-právneho vzťahu na náklade Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 8. 1998“...

K uvedenému považuje sťažovateľ za potrebné uviesť, že ako vyplýva zo Zápisnice z pojednávania   prvostupňového   súdu   zo   dňa   31.   03.   2008   prvostupňový   súd   vykonával dôkaz   originálom   Dohody   listinou   takým   spôsobom,   že   síce   vo   veci   konajúca   sudkyňa listinný dôkaz neprečítala (v podstate tak neurobila pri žiadnom z vykonaných listinných dôkazov počas celého prvostupňového konania), ale oznámila prítomným na tom ktorom pojednávaní jej obsah (ako aj pri všetkých iných listinných dôkazoch) a po nahliadnutí vrátila originál právnej zástupkyni žalobcu, pričom jedna kópia predloženého originálu bola na pojednávaní doručená právnemu zástupcovi žalovaného.

Čo je však značne rozporuplné a u sťažovateľa zakladá porušenie ním namietaných práv najmä práva na spravodlivý proces je opakované konštatovanie prvostupňového súdu v jeho zápisniciach, že na č. l. 73 (neskôr podľa súdu na inom č. l.) sa nachádzal originál dohody majúci vplyv na ukončenie Zmluvy, ktorý následne zmizne zo spisu a nie je možného ho vo forme predložiť aj z ďalšieho dôvodu krádeže motorového vozidla právnej zástupkyne žalobcu   na   znalecké   skúmanie,   čím   je   zmarené   vykonanie   tohto   dôkazu   a   zo   strany konajúcich   súdov   nezákonne   konštatované   neunesenie   dôkazného   bremena   žalobcom,   a teda neúspech v spore....

Vo veci konajúce súdy porušili v podstate, v namietanom konaní zásadu rovnosti zbraní keď niektoré listinné dôkazy (najmä Dohodu o združení finančných prostriedkov číslo listu základného spisu... 4-8, Uznanie dlhu čl. 9, Zmluvu o uložení odpadov a jej dodatok čl. 62-65, Zmluva o odvoze odpadu čl. 79-83, Zmluva o uložení odpadov čl. 84-85, faktúry s prílohami čl. 89-139, Dodatok k zmluve o uložení odpadov č. l. 141 a iné...) vykonané uvedeným nezákonným spôsobom považovali za spôsobilé na zistenie skutkového a   právneho   stavu   a   iné   (Dohoda   o   ukončení   zmluvy   č.   l.   73)   tiež   vykonané   uvedené nezákonným spôsobom nie.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   originálom   listiny,   a   to   originálom   dohody,   ktorú prvostupňový súd podrobil dokazovaniu na pojednávaniach a ktorá bola založená v zmysle zápisníc v spise bolo preukázané ukončenie zmluvného vzťahu založeného Zmluvou medzi sťažovateľom   a   žalovaným,   a   zistenia   konajúcich   súdov   v   tejto   otázke   sú   arbitrárne a nezakladajú sa na vykonanom dokazovaní...

... K otázke vykonania a posúdenia znaleckého dokazovania sťažovateľ namieta, že prvostupňový   pochybil,   pričom   krajský   súd   to   bez   ďalšieho   akceptoval,   že   nebol   pred prvostupňovým súdom ku všetkým relevantným otázkam pravosti spochybňovanej Dohody či jej kópie v zmysle § 127 O. s. p. vypočutý znalec, ktorý podal znalecký posudok čím je namietaný rozsudok aj v tomto smere zaťažený vadou a konečnom dôsledku porušené ním namietané práva.»

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:

„... bezdôvodným odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k pohľadávke sťažovateľa bolo závažne zasiahnuté do sťažovateľovho ústavou a dohovorom zaručeného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok.

Nesprávne skutkové a právne závery všeobecných súdov podrobne opísané v tejto sťažnosti,   navodili   právny   stav,   v   ktorom   sťažovateľ   a   to   celkom   zjavne   bez   svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe ako okresného tak aj krajského súdu bol a je vystavený bezdôvodne možnosti odňatia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj do práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa 46 ods. 1 ústavy a právo... podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj   základné   právo...   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo...   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cob/174/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 (ide o zrejmú nesprávnosť, pretože z odôvodnenia sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/224/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Cob/224/2012-471 z 28. februára 2013, pozn.), ako aj postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12Cb/99/2004 a jeho rozsudkom č. k. 12Cb/99/2004-434 zo dňa 12. 10. 2012 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/174/2011-178   zo   dňa   29.   03.   2012 (taktiež   ide   o zrejmú   nesprávnosť,   pretože z odôvodnenia sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozsudkom č. k. 2 Cob/224/2012-471 z 28. februára 2013, pozn.), ako aj rozsudok Okresného súdu Košice-okolie č. k. 12Cb/99/2004-434 zo dňa 12. 10. 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   Mestu   M...   primerané   finančné zadosťučinenie   v   peniazoch   v   sume   24.627,66   EUR,   ktoré   jej   zaplatí   Krajský   súd v Košiciach spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Košice-okolie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice-okolie   sú   povinný   spoločne a nerozdielne uhradiť Mestu M... trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 EUR... na účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto:„Sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie s ohľadom na skutočnosť, že konanie krajského súdu zneistilo sťažovateľa v dispozícií s verejnými prostriedkami, ako aj v podnikaní a ohrozilo jeho majetok v Slovenskej republike tým, že sú ohrozené právne možnosti ako účinne ochraňovať majetok a disponovať ním.

Ako   už   bolo   sťažovateľom   uvedené   v   odôvodnení   porušenia   hmotných   práv, nesprávne skutkové a právne závery všeobecných súdov podrobne opísané v tejto sťažnosti, mali za následok a navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe ako okresného tak aj krajského súdu bol a je vystavený bezdôvodne možnosti odňatia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cb/99/2004   a   jeho   rozsudkom z 12. októbra   2012   ústavný   súd   poukazuje na princíp   subsidiarity   ustanovený v   čl.   127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/99/2004 a jeho rozsudok z 12. októbra 2012, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 28. februára 2013

Proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   24.   mája   2013 dovolanie, ktoré je založené na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP. Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľ tvrdí, že „vyčerpal možnosť všetkých riadnych opravných prostriedkov“ s tým,   že „podal   dňa   24.   mája   2013   proti   namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu, mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie“, čím sú podľa neho dané podmienky prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   uvedeným   tvrdením   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva názor (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   ESĽP   z   12.   novembra   2002   vo   veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. októbra 2013