znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 636/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., predbežnej správkyne dlžníka R., s. r. o.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   F.   V.,   B.,   ktorou namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľke ako predbežnej správkyni bola v rámci konkurzného konania uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 2 K 50/2009-44 zo   4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie zo 4. marca   2010“)   priznaná   paušálna   odmena   v sume   663,88   €   a úhrada   preukázaných výdavkov   vzniknutých   pri   výkone   predbežnej   správy   v sume   11,60   €.   Uznesením zo 4. marca 2010 okresný súd nepriznal sťažovateľke zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty s poukázaním na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra 2009, ktorým ústavný súd rozhodol tak, že „zamieta stanovisko IV. senátu ÚS SR napriek tomu,   že   predbežný   správca   je   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty.   IV.   senát   ÚS   SR v uznesení   sp.   zn.   IV.   ÚS   265/2008-33   dospel   k záveru,   že   otázku   DPH   treba   riešiť v súlade so   zmyslom   a účelom   inštitútu   dane   z pridanej   hodnoty   upraveným   tak   v zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Smernice Rady   2006/112/ES   z 28.   novembra   2006   o spoločnom   systéme   dane   z pridanej   hodnoty a s hierarchickým   usporiadaním   právnych   noriem   podľa   stupňa   ich   právnej   sily,   teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právne sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily, napriek tomu, že vyhláška 665/2005 Z. z. v ust.   §   10   určuje   nezvyšovanie   odmeny   predbežného   správcu   (platiteľa   DPH)   o daň z pridanej   hodnoty,   tento   názor   plenárne   rozhodnutie   ÚS   SR   sp.   zn.   PLz.   ÚS   3/09 z 9. septembra 2009 nezdieľa.“ (citované zo sťažnosti, pozn.).

Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   zo   4.   marca   2010   uznesením sp. zn. 43 CoKR 19/2010   z 24.   júna   2010   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že „pokiaľ súd prvého stupňa svoje odôvodnenie rozhodnutia oprel len o závery ústavného súdu riešiace sťažnosti odvolateľky nezaoberal sa namietaným   meritom   veci,   teda   rozporom   ust.   §   10   vyhl.   č.   665/2005   Z.   z.   (platnej do 30. 06. 2010) s ustanovením zák. č. 222/2004 Z. z. (menovite ust. § 22 ods. 1)“ (citované zo sťažnosti, pozn.). Okresný súd následne uznesením č. k. 2 K 50/2009-59 z 11. apríla 2012   (ďalej   len   „uznesenie   z 11.   apríla   2012“)   priznal   sťažovateľke   paušálnu   odmenu v sume   663,88   €   a úhradu   preukázaných   výdavkov   vzniknutých   pri   výkone   predbežnej správy   v sume   11,60   €.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. apríla 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že «... namieta   porušenie   práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Porušenie tohto   práva   sťažovateľka   vidí   v   tom,   že   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   jej   odvolaní nevychádzal z relevantnej právnej normy, a to zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ale z právnej normy, a to vykonávacieho predpisu vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorá vykonáva oblasť konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty, pričom nevykonal ani ústavne súladný výklad ním aplikovanej právnej normy. Závery novšieho plenárneho nálezu ÚS SR sp. zn. Plz ÚS 1/2011 sú však širšie, lebo nepovažujú za podstatné konkrétnu   úpravu   vykonávacieho   predpisu   upravujúceho   odmeňovanie   správcu ale za podstatné považuje zákonnú právnu úpravu dane z pridanej hodnoty, z ktorej vyplýva povinnosť   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty. V odôvodnení zdôraznil str. 5 ods. 5 cit. „Zmyslom a cieľom právnej úpravy konkurzu nie je právna regulácia   zdaňovania   činnosti   správcu   konkurznej   podstaty.   To   je   úlohou   daňových právnych predpisov, preto Krajský súd i Najvyšší súd mali... prioritne vychádzať zo zákona o dani z pridanej hodnoty. A ďalej v ods. 7 na tej istej strane uviedol cit.: „Na pozadí uvedenej   argumentácie   potom   aj   právny   názor   Najvyššieho   súdu   vychádzajúci   z   textu vyhlášky, podľa ktorého súčasťou odmeny správcu... nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia...   ani   daň   z pridanej   hodnoty...   je   z   hľadiska   právnej   úpravy   zákona   o   dani z pridanej hodnoty irelevantný. Vyplýva to z nadradenosti zákonného právneho predpisu nad vykonávacím predpisom ale hlavne z... legálnej definície služby podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.“ Tu dávame do pozornosti skutočnosť, že podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy   dane a poplatky   možno ukladať   zákonom alebo na základe zákona.   Vykonávací predpis   č. 665/2005   Z.   z.   k   zákonu   o   konkurze   a   reštrukturalizácií   nemôže   vo   svojom vykonávacom predpise upraviť v akomkoľvek rozsahu daň z pridanej hodnoty ale môže sa tak stať len v zákone o dani z pridanej hodnoty alebo v jeho vykonávacom predpise. Vykonávací   predpis   dane   z   pridanej   hodnoty   sa   explicitne   takouto   otázkou   nezaoberá a takúto otázku neupravuje. Ak by ho upravoval ako v uvedených súvislostiach vykonávací predpis k inému zákonu napr. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácií išlo by evidentne o postup   v   rozpore   s ústavou.   Potom   by   takýto   záver   nemohol   mať   kvalitu   ústavne konformného výkladu. Preto v uvedených súvislostiach treba posudzovať plenárny nález ÚS SR sp. zn. Plz ÚS 1/2011 za ústavne konformný. Takýmto názorom musia byt vždy viazané všeobecné súdy.

Odvolací súd v čase rozhodovania o tejto otázke nesprávne aplikoval aj judikatúru Ústavného   súdu   SR,   pretože   vychádzal   zo   staršieho   zjednocujúceho   stanoviska   pléna Ústavného   súdu   SR   v   uznesení   č.   k.   PLz.   ÚS   3/2009-4   zo   dňa   9.   septembra   2009 a nie nového   zjednocujúceho   stanoviska   pléna   Ústavného   súdu   SR   v   uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 zo dňa 19. januára 2011 lebo sa uspokojil s tým, že obidva tieto rozhodnutia môžu ísť vedľa seba bez toho, aby sa s nimi vysporiadal v súlade s právnou normou týkajúcou sa dani z pridanej hodnoty a právami garantovanými Ústavou SR. Toto je nesprávny   postup,   lebo   tu   musíme   porovnávať   senátne   rozhodnutie   ústavného   súdu s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu a v ich porovnaní je vyšší normatívny účinok tohto novšieho plenárneho rozhodnutia, ktoré zdôraznilo podstatný aspekt, ktorým je čl. 59 ods. 2 Ústavy, ignorovanie ktorého pri výklade nie je možné.

Je potrebné poukázať na to, že v novom zjednocujúcom stanovisku pléna Ústavného súdu SR v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 z 19. januára 2011 sa plénum ústavného súdu zaoberalo touto otázkou tak, že vychádzalo nielen z platných právnych noriem na území Slovenskej republiky,   ale aj v rámci Európskej únie   ako   aj   z judikatúry v rámci únie. Na základe komplexného vyhodnotenia rozhodlo, cit. „Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd... je povinný daň z pridanej hodnoty   v   zodpovedajúcej   sume   priznať,   v   opačnom   prípade   je   takéto   rozhodnutie z ústavnoprávneho   hľadiska   neakceptovateľné.“.   Zároveň   sa   tu   plénum   zaoberalo aj časovými   súvislosťami   vykonávacieho   predpisu   vyhlášky   č.   665/2005   Z.   z.   podľa jednotlivých alternatív a došlo k záveru, že nie sú podstatné.

Odvolací   súd   napádaného   rozhodnutia   touto   sťažnosťou   vychádzal   zo   senátneho rozhodnutia   III.   ÚS   36/2012-9   z   25.   januára   2012,   ktoré   zdôrazňuje,   že   vyhláška (ako vykonávací predpis), ktorá v rôznych časových úsekoch upravovala túto daň vo vzťahu k správcovi   rôzne   je   vo   vzťahu   k   právnej   úprave   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty relevantná a preto odmena správcu sa spravuje ust. § 10 vyhl. č. 665/2005 Z. z. v znení platnom do 30. 06. 2010. Odvolací súd ignoroval nadradenosť zákona nad vykonávacím predpisom a ďalej to, že vykonávací predpis nevykonáva zákon o dani z pridanej hodnoty, ale oblasť konkurznej úpravy (porušenie čl.   59 ods.   2 Ústavy SR),   ale aj nadradenosť všeobecne formulovanej legálnej definície dodania služby podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty ako aj nové plenárne zjednocujúce stanovisko ÚS SR nižšie uvádzané. Napádané uznesenie odvolacieho súdu malo vychádzať z nového zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR z uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 z 19. januára 2011, ktoré tak ako vyššie uvádzame sa problémom zaoberalo komplexne, a to aj časovými súvislosťami vykonávacieho predpisu podľa jednotlivých alternatív a dospelo k záveru, že pri riešení otázky   priznania   správcovi   k   odmene   uplatnené   DPH   (keď   správca   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty) nie sú podstatné.

Dôvodom tejto aplikácie je za predpokladu existencie dvoch plenárnych stanovísk pravidlo času novší nález deroguje starší a pravidlo špeciality, keď nové stanovisko svojou hĺbkou   a   konkrétnosťou   je   konzistentné.   Nové   stanovisko   pléna   Ústavného   súdu   SR z uznesenia   č.   k.   PLz.   ÚS   1/2011-13   z   19.   januára   2011   je   podložené   presvedčivejšou racionálnou argumentáciou, fakticky funguje ako autoritatívny vzor a model pre ďalšie nasledujúce rozhodovanie v tejto otázke a má pre judiciálnu prax relevantnú váhu. V rámci práva na spravodlivý proces ide aj o princíp právnej istoty, ktorý je v tom, že recipient očakáva   (princíp   primeraného   očakávania),   že   v   rámci   tohto   princípu   bude   rovnako rozhodnuté   v   rovnakých   prípadoch   na   strane   jednej   a   ďalej,   že   uplatňovanie   takéhoto rozhodovania   bude   podložené   racionálne   obhájiteľnou   argumentáciou,   čo   najviac vyhovujúcou právnej úprave, na strane druhej. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd   porušil   právo   sťažovateľky,   keď   vychádzal   v   čase   rozhodovania   o   jej   odvolaní so staršieho zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prekonané novším stanoviskom pléna ústavného súdu a dotýkalo sa priamo riešeného problému sťažovateľky. Uvedeným postupom odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručuje, že každý sa môže zákonom ustanoveným postupom dovolať svojho práva na nezávislom súde v prípadoch ustanovených zákonom. Do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa o jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku SR a zároveň každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.   Z tohto vyplýva,   že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   použije   ústavne   súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02) a platná judikatúra. Ďalej uvedeným postupom bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého   každý   má   právo   vlastniť   majetok,   keď   súčasne   sa   určuje,   že   vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzame porušenie   základných   práv   sťažovateľky   bolo   by   dôvodné,   aby   takéto   rozhodnutie   bolo zrušené, lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do jej práva na spravodlivý proces a jej práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia jej základných práv.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn.: 43 CoKR/28/2012 zo dňa 28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis.   zn.:   43 CoKR/28/2012   zo dňa 28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn.: 43 CoKR/28/2012 zo dňa 28. 06. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľke   JUDr.   D.   V.,   so sídlom   B., predbežnej   správkyne   dlžníka   R.,   s.   r.   o.,   so sídlom...   priznáva   náhradu   trov   právneho zastupovania   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov),   ktorú je Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. F. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len   v   prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   To   platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného   súdu   z 11.   apríla   2012,   ktorým   jej   bola   priznaná   paušálna   odmena   v   sume 663,88 €   a   úhrada   preukázaných   výdavkov   vzniknutých   pri   výkone   predbežnej správy v sume 11,60 € bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka argumentuje tým,   že krajský   súd   pri   rozhodovaní   o jej   odvolaní   nevychádzal   z ustanovení   zákona č. 222/2004   Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   účinnom   v čase   rozhodovania, ale z vykonávacieho právneho predpisu „vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorá vykonáva oblasť konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty“ a zároveň nevykonal ústavne   súladný   výklad   ním   aplikovanej   normy.   Napadnuté   uznesenie   krajského súdu je podľa   jej   tvrdenia   v rozpore   so   závermi „plenárneho   nálezu   ÚS   SR   sp.   zn. Plz. ÚS 1/2011“, z ktorého mal krajský súd pri rozhodovaní vychádzať.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky   ústavný   súd uvádza, že sa   k problému priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty   práve   v   súvislosti   so   sťažnosťami   podávanými   sťažovateľkou   v minulosti už viackrát   vyjadril,   a   to   jednak   prostredníctvom   stanoviska   k zjednoteniu   odchylných právnych   názorov   senátov   (ďalej   len   „zjednocovacie   stanovisko“)   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011, ako aj prostredníctvom rozhodnutí vydaných ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky (napr. sp. zn. I. ÚS 139/08 z 29. apríla 2008 alebo sp. zn. III. ÚS 36/2012 z 25. januára 2012).

Sťažovateľka   v sťažnosti   argumentuje   dvoma   zjednocovacími   stanoviskami ústavného súdu; starším - vyjadreným v uznesení pod sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra 2009   -   a novším   -   vyjadreným   v uznesení   sp.   zn.   PLz. ÚS 1/2011   z 19.   januára   2011. Túto argumentáciu sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné spresniť v tom smere, že v skutočnosti   existuje   len   jedno   zjednocovacie   stanovisko   ústavného   súdu   vyjadrené v uznesení   sp.   zn.   PLz. ÚS 1/2011   z 19.   januára   2011.   Uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/09   z 9.   septembra   2009   totiž   nemožno   považovať   (v   pravom   slova zmysle)   za zjednocovacie   stanovisko,   ale   len   za   procesné   rozhodnutie   ústavného   súdu vychádzajúce z čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy („Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh sa zamietne.“).

Uznesením   sp.   zn.   PLz. ÚS 3/09   z 9.   septembra   2009   plénum   ústavného   súdu zamietlo   návrh   zjednocovacieho   stanoviska,   ktorý   predložil   IV.   senát   ústavného   súdu v súvislosti   so svojou rozhodovacou   činnosťou vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 v tomto znení: „Ak   správca   konkurznej   podstaty   bol   v   čase   rozhodovania   súdu   podľa   zákona č. 222/2004   Z.   z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   tohto rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý   je   v súlade   so   zmyslom   a   účelom   inštitútu   dane   z   pridanej   hodnoty   upraveným tak v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici   Rady   2006/112/ES   z 28. novembra 2006   o   spoločnom   systéme   dane z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto   nepostupuje,   dopustí   sa   tým   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a v spojitosti   s   nimi   aj   porušenia   základného   práva   garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Nepriamym právnym dôsledkom skutočnosti, že väčšina pléna si v danom prípade neosvojila právny názor IV. senátu ústavného súdu, bola aj akceptácia právnych názorov I. senátu ústavného súdu vyjadrených v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 139/08 z 29. apríla 2008, ktoré vychádzali z porovnateľného skutkového stavu, aký existuje aj v aktuálnej sťažnosti sťažovateľky. Uvedené procesné rozhodnutie pléna ústavného súdu z 9. septembra 2009 napokon viedlo aj IV. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 k vysloveniu, že základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   ani   jej   právo   na   spravodlivé   súdne konanie porušené neboli (pozri nález č. k. IV. ÚS 265/08-33 z 25. septembra 2009).

Neskôr   III.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   III. ÚS 243/2010   opätovne   navrhol   plénu   ústavného   súdu   zjednotenie odchylných   právnych   názorov   v   predmetnej   veci.   Plénum   ústavného   súdu   uznesením č. k. PLz. ÚS 1/2011-5   z   19. Januára 2011   prijalo   toto   zjednocovacie   stanovisko: „Ak z právneho   poriadku   v   zákonnej   právnej   úprave   dane   z pridanej   hodnoty   výslovne (explicitne)   vyplýva   povinnosť   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň z   pridanej   hodnoty   v   zodpovedajúcej   sume   priznať;   v   opačnom   prípade   je   takéto rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

Toto zjednocovacie stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať (nešlo teda o prekážku rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08, ktorá viedla IV. senát k návrhu prvého citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ÚS 3/09), tento senát   ústavného   súdu   síce   rozhodoval   o   skutkovo   rovnakom   prípade,   časové   relácie rozhodovania   žalovaného   všeobecného   súdu   však   orientovali   právne   posúdenie   veci do prostredia právnej úpravy, ktorá explicitne neumožňovala priznať správcovi k odmene uplatnenú   daň   z   pridanej   hodnoty   [§   10   vyhlášky   č.   665/2005   Z.   z.   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2010]. Na druhej   strane   III. senát   ústavného   súdu   pri   navrhovaní   svojho   zjednocovacieho stanoviska vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne otázku vzťahu odmeny správcu konkurznej podstaty a dane z pridanej hodnoty neriešil. Zamietnutie   návrhu   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   z   9.   septembra   2009 (PLz. ÚS 3/09) tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku predloženom III. senátom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2011).

Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu prijaté v konaní podľa § 6 zákona o ústavnom súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Zatiaľ čo vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 3/09 bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane, k vyúčtovanej odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty tak, ako to je v okolnostiach namietaného prípadu, vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 mala pre rozhodnutie pléna ústavného súdu rozhodujúci význam právna úprava, ktorá   explicitne neupravovala otázku priznania dane z pridanej   hodnoty k vyúčtovanej   odmene   správcu   konkurznej   podstaty,   a   len   z   rozhodovacej   praxi všeobecných súdov vyplýval názor o nemožnosti takého postupu.

Vzhľadom   na   uvádzané   skutočnosti   bolo   v rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti   sťažovateľky   rozhodujúce   ustáliť   časové   relácie   právnej   úpravy,   na   základe ktorej krajský   súd   v napadnutom   konaní   rozhodol;   bolo   totiž   potrebné   ustáliť, či pri rozhodovaní   o nej   možno   aplikovať   právne   názory   vyjadrené   v zjednocovacom stanovisku   sp.   zn.   PLz. ÚS   1/2011   z 19.   januára   2011.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na svoj právny názor vyjadrený vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 21/2010, v ktorej uviedol, že podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne okrem iného aj   o   zjednocovaní   právnych   názorov   senátov,   keďže   plénum   ústavného   súdu   treba považovať za najširší   kolektívny   orgán   ochrany ústavnosti.   Ak   plénum ústavného súdu prijme   zjednocovacie   stanovisko   v   určitej   veci,   nie   je   rozumné   predpokladať, že by sa ktorýkoľvek   senát   ústavného   súdu   v   podobnej   alebo   dokonca   rovnakej veci v budúcnosti   od   právneho   názoru   pléna   ústavného   súdu   odchýlil.   Tento   záver nie je výsledkom   výkladu   §   6   zákona   o ústavnom   súde,   ale   výrazom   dôsledného rešpektovania jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej   istoty   [(čl.   1   ods.   1   ústavy),   napr.   PL.   ÚS   36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie   musia   byť   rovnakým   spôsobom   právne   posudzované.   Za   diskriminačný   potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,   pričom   ho nemožno objektívne   a rozumne odôvodniť   (m.   m.   PL.   ÚS   21/00 a PL. ÚS   6/04).   Uvedené   požiadavky   formulované   v   rozhodnutiach   ústavného   súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Z príloh, ktoré sťažovateľka doručila spolu so sťažnosťou ústavnému súdu, vyplýva, že správu o stave majetku dlžníka, vyúčtovanie odmeny a výdavkov sťažovateľka predložila okresnému   súdu   17.   februára   2010.   Pritom   práve   predloženie   takejto   správy   považuje ústavný súd za rozhodujúci okamih na jednoznačnú identifikáciu na vec aplikovateľných právnych predpisov (m. m. III. ÚS 243/2010, PLz. ÚS 1/2011).

V napadnutom uznesení krajský súd k nepriznaniu zvýšenia odmeny o daň z pridanej hodnoty predovšetkým uviedol:

„...   odmena   správkyne   sa   v prejednávanej   veci   spravuje   vyhl.   č.   665/2005   Z.   z. v znení platnom do 30. 06. 2010, ktorá v § 10 výslovne a jednoznačne stanovila, že zvýšenie odmeny o DPH predbežnému správcovi nepriznáva.

Keďže pri rozhodovaní okresného súdu bola rozhodujúcou právna úprava,   ktorá výslovne   neumožňuje   priznať   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   dane k vyúčtovanej odmene uplatnenú DPH, nemohol konkurzný súd, a to aj s prihliadnutím na rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PLz ÚS 3/09-4 zo dňa 09. 09. 2009, správcovi ním uplatnenú DPH priznať.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo veci sťažovateľky správne vychádzal z právnej úpravy obsiahnutej vo vyhláške č. 665/2005 Z. z. účinnej v čase rozhodovania o odmene predbežnej správkyni konkurznej podstaty (účinnej do 30. júna 2010, pozn.), ktorá v § 10 výslovne neumožňovala zvýšiť správcovi alebo predbežnému správcovi, ktorí sú   platiteľmi   dane   z pridanej   hodnoty,   odmenu   o daň   z pridanej   hodnoty,   čo   súčasne znamená, že v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nie sú pre rozhodnutie vo veci aplikovateľné právne názory vyjadrené v zjednocovacom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19.   januára   2011,   resp.   presnejšie   z ich   obsahu   a contrario   vyplýva,   že   krajský   súd v predmetnej   veci   rozhodol   o odmene   sťažovateľky   ako   predbežnej   správkyne   ústavne konformným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a obsahom   sťažovateľkou   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie v konaní vo veci samej. Na tomto základe ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd vo svojej   ustálenej judikatúre konštantne uvádza, že všeobecný   súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07). V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012