znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 635/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval návrh Mgr. Š. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. N., P., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Mgr. Š. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. septembra 2012 doručený návrh Mgr. Š. N., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. N., P., ktorým sa podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005   Z.   z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu“)   domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z návrhu a priloženej dokumentácie vyplýva, že napadnutým rozhodnutím výbor pre nezlučiteľnosť funkcií podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložil navrhovateľovi, ktorý v relevantnom období vykonával funkciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, pokutu v sume 12 054 € z dôvodu porušenia povinnosti podať oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie v ustanovenej lehote podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uvádza:«... 1. Nie je pravdou, že som ako verejný funkcionár - bývalý generálny riaditeľ Slovenskej   televízie   porušil   povinnosť   ustanovenú   v   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. tým, že som v lehote ustanovenej v tomto článku nepodal oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Oznámenie som podal včas, dokonca aj opakovane a to napriek tomu že ako ďalej uvádzam, som toto oznámenie verejného funkcionára podať nemusel.

Verejnú funkciu som vykonával do 31. 12. 2010, oznámenie som zaslal dňa 30. 1. 2012 spolu s listom predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky P. H. Po neoficiálnej informácii   od   môjho   známeho   poslanca   kedy   som   sa   dozvedel,   že   moje   oznámenie   do výboru NR SR nebolo doručené, som toto iniciatívne opakovane zaslal 28. marca 2012. Oznámenie som poslal napriek tomu, že som ani nemal povinnosť toto oznámenie výboru NR SR zaslať, pretože som v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie v zmysle čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nerozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám.

Výbor   NR   SR   vychádzal   pri   určení   mojej   povinnosti   podať   oznámenie z nejednoznačného a mylného písomného vyjadrenia generálnej riaditeľky RTVS v odpovedi na list predsedu Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií M. B., v ktorom konštatuje že: „z ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona prichádza do úvahy (...) podľa názoru RTVS len odpustenie   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo individuálnych   aktov   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám.   Žiaľ,   z tohto nekompetentného a mylného stanoviska generálnej riaditeľky RTVS vychádzal výbor NR SR ako smerodajného pri určení či som mal alebo nemal povinnosť funkcionára výboru zaslať. Údaje, ktoré v liste uvádza generálna riaditeľka RTVS však nemožno považovať za „odpustenie povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo individuálnych   aktov   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám“   pretože   sa   jednalo o odpis   pohľadávky t.   j.   trvalé upustenie   od   jej vymáhania   v súlade   a   podľa   postupov účtovania pre verejnú správu. Podľa nich trvalo upustiť od vymáhania pohľadávky možno:

- ak dlžník zomrel a pohľadávka nemohla byť uspokojená ani vymáhaním od dedičov dlžníka,

-   na   základe   oznámenia   príslušného   orgánu   o   vydaní   rozhodnutia   o   neuznaní pohľadávky, ako aj oznámení, že pobyt dlžníka je neznámy,

-   ak   zo   všetkých   okolností   je   zrejmé,   že   by   náklady   na   vymáhanie   pohľadávky presiahli výťažok z nej

- ak spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra a nemá žiadny majetok

- oznámenie správcu konkurznej podstaty, že dlžník nemá majetok na uspokojenie našej pohľadávky Zákon 7/2005 Z. z. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

- rozhodnutím súdu O týchto   možnostiach   odpisu pohľadávky   sa pojednáva   i   v Postupoch účtovania upravených Opatrením ministerstva financií SR z 9. decembra 2009 č. MF/24240/2009-31, ktorým sa dopĺňa opatrenie č. MF/16786/2007-31 z 8. 08. 2007, ustanovujúce podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre verejnú správu.

Nikde   v   týchto   predpisoch   nie   je   konštatovanie,   ani   v   Zákone   o   účtovníctve č. 431/2002 Z. z., že by odpis pohľadávky trvalým upustením od vymáhania bol úľavou, resp.   štátnou   pomocou,   prípadne   poskytnutím   inej   podpory,   výhody   alebo   odpustením povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo individuálnych aktov fyzickým alebo právnickým osobám.

Na   základe   vyššie   uvedených   argumentov   je   zrejmé,   že   spoločnosť   ktorá   vykoná odpis pohľadávky nemá komu poskytnúť úľavu, pretože už nie je komu ani čomu. Podľa nášho názoru úľava by znamenala keby generálny riaditeľ STV napr. znížil cenu prenájmu za meter štvorcový niekomu alebo by zapožičal strižnú za nižšiu cenu ako je stanovená v cenníku   atď...“   „STV   v   prípadoch   vymenovaných   v   liste   generálnej   riaditeľky   RTVS predsedovi   výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcii   nezostávalo   nič   iné,   len   všetky nevymožiteľné   pohľadávky   -   v   súlade   schovanou   platnou   legislatívou   o   účtovníctve, postupujúc podľa Zákona o STV i v súlade s vnútornými predpismi organizácie - odpísať, aby neskresľovali hospodársky výsledok verejnoprávneho média (organizácie).“

Ďalším dôkazom nepresnosti a nekompetentnosti v stanovisku generálnej riaditeľky RTVS v liste predsedovi výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii je konštatovanie v bode č. 4 kde konštatuje, že „do úvahy prichádza podľa názoru RTVS len odpustenie povinností... atd. ktoré spočíva v : 4. odpísaní dlhu v sume vyššej ako 10 000,- EUR.

Táto suma však nebola odpísaná ako štátna pomoc, podpora, výhoda či odpustenie povinnosti,   ale   bola   odpísaná   na   základe   právoplatného   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 5 Cob 7/07-156 zo dňa 24. 4. 2007 (v prílohe) ktorý zmenil rozsudok Okresného súdu v Bratislave II. č. k. 23 Cb 65/01-125 zo dňa 14. 11. 2006 (v prílohe) vo veci   navrhovateľa   Slovenská   televízia   Bratislava   proti   odporcovi   T.   s.   r.   o.   B. o zaplatenie   123   000,-   Sk   s   prísl.   Táto   pohľadávka   bola   vedená   v   STV   na   základe predošlého rozsudku okresného súdu vo výške 10 615,42 EUR avšak po zmene rozsudku zo strany   Krajského   súdu   musela byť   zákonite odpísaná.   V   rozpore   s tým však   generálna riaditeľka RTVS uviedla v liste predsedovi výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii že sa jedná o „odpustenie povinností“... Týmto nepresným konštatovaním uviedla výbor NR SR do omylu a domnienky že som mal povinnosť oznámenie funkcionára podať pretože som poskytol „odpustenie povinností“ čo však nebolo pravdou.

V   prílohe   predkladám   prvostupňový   rozsudok   a   rozsudok   odvolacieho   súdu. Predmetom konania bola pohľadávka STV voči spoločnosti T., s. r. o. vo výške 123.000,- Sk s 20 % úrokom z omeškania od roku 1999. Vec bola právoplatne skončená zamietnutím žaloby   STV   v   roku   2007.   Spolu   s   úrokom,   ktorý   STV   účtovala   do   roku   2007   bola   v účtovníctve STV účtovaná istina 123.000,- Sk s úrokom vo výške 20 % x 8 rokov teda cca 160 % z istiny, t. j. cca 200.000,- Sk, teda spolu s istinou cca 323.000,- Sk čo zodpovedá čiastke cca 10.615,42 €,.

STV   nezostávalo   nič   iné   len   pohľadávku   v   účtovníctve   stornovať   s   ohľadom   na rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   bola   žaloba   STV zamietnutá.

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. VP/46/12-K, zo dňa 31. 7. 2012 pri stanovení pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. vychádzal z nesprávnej informácie pri stanovení pokuty za (údajné) nesplnenie uvedenej povinnosti, keď v odôvodnení rozhodnutia o uložení pokuty vo výške 12   054,-   EUR   zodpovedajúcej trojnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára tvrdí, že môj mesačný plat v roku 2012 bol 4 018,- Eur. V skutočnosti som bol od 12. 1. 2011 do 29. júna 2012 ako nezamestnaný evidovaný na Úrade práce a nemal som teda žiaden príjem.

Pretože som bol v dôsledku novely zákona o RTVS zbavený od 1. januára 2011 funkcie generálneho riaditeľa STV a následne preukázateľne som bol od 12. januára 2011 do 29. júna 2012 evidovaný na Úrade práce (viď potvrdenie z evidencie ÚP), nemal som za celý rok 2011 žiaden príjem, nemohol som ani ako „bývalý verejný funkcionár“ v zmysle čl. 3   písm.   2),   3),   4)   Ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   spôsobiť   rozpor   záujmov, nenadobudol som žiaden osobný prospech, neuprednostnil som ani žiaden osobný záujem pred verejným záujmom...»

Na základe argumentácie uvedenej v návrhu sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) zrušil.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania návrhu si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií sa k návrhu vyjadril v prípise č. VP/46/12-K z 12. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«...   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   na   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia uvádza, že:

1. Nie je pravdou, že ako verejný funkcionár - bývalý riaditeľ Slovenskej televízie porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona tým, že v ustanovenej lehote nepodal oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie (ďalej „oznámenie“).

Verejnú funkciu vykonával do 31. 12. 2010, oznámenie zaslal 30. 1. 2012 spolu s listom   predsedovi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   P.   H.   Neskôr   sa   neoficiálne dozvedel, že oznámenie výboru nebolo doručené, tak ho opakovane zaslal 28. 3. 2012.

2. Povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona mu nevznikla, pretože nespĺňa kritériá verejného funkcionára podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Výbor podľa   jeho   názoru   vychádzal   pri   určení   jeho   povinnosti   podať   predmetné   oznámenie z nejednoznačného písomného vyjadrenia bývalej generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska...

Poukazuje na nekompetentnosť a nepresnosť stanoviska bývalej generálnej riaditeľky RTVS, ktoré bolo zaslané predsedovi výboru.

2. Výbor pri svojom rozhodnutí o povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona vychádzal z podkladov, ktoré mu boli zaslané na žiadosť výboru zo dňa 9. 4. 2012 bývalou generálnou riaditeľkou RTVS listom zo dňa 4. 5. 2012.

Čo sa týka tvrdenia, že oznámenie poslal aj napriek tomu, že nemal povinnosť takéto oznámenie podávať uvádzame, že výbor vychádzal z rozhodovacej praxe ústavného súdu (II. ÚS 100/07-59 a II. ÚS 205/2012-20).

Výbor považoval navrhovateľa za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona, alebo by podľa čl. 8 ods. 5 písm. a) až d) ústavného zákona deklarovala úroveň dodržiavania zákazov uložených čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) spolu s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť zákazu.

Výbor   pri   posudzovaní   predmetných   nálezov   ústavného   súdu   v   kontexte s rozhodovaním v tejto veci vychádzal predovšetkým z dvoch skutočností:

a) účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru výkon   kontroly   (nad   dodržiavaním   zákazov)   vo   vzťahu   k   takto   vymedzeným   verejným funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov, ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov),

b) verejný funkcionár je povinný podať oznámenie podľa čl.   8 ods.   5 v každom prípade. Pokiaľ by nespĺňal podmienky podľa čl. 8 ods. 5, má verejný funkcionár povinnosť podať   takéto   oznámenie   s   prípadným   uvedením   týchto   negatívnych   skutočností o nevykonávaní zakázaných činností.

V danom prípade však výbor nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľ má povinnosť podať   také   oznámenie,   vychádzajúc   z   listu   bývalej   generálnej   riaditeľky   RTVS   zo   dňa 4. mája 2012. Výbor nemal ani dôvod skúmať predmetné vyjadrenie bývalej generálnej riaditeľky RTVS, keďže ide o hodnoverný listinný dôkaz v konaní.

3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia výboru sa skutočne uvádza, že mesačný plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012 bol 4 018 EUR.

Pri určovaní výšky pokuty výbor vychádzal z listu generálneho riaditeľa RTVS z 8. 8. 2012, ktorý uviedol, že mesačný plat navrhovateľa v roku 2010 bol vo výške 4 018 EUR... V danom prípade pri vyhotovovaní predmetného rozhodnutia v časti odôvodnenie došlo k zrejmej nesprávnosti v uvedení kalendárneho roka. kde namiesto „mesačný plat bývalého   generálneho   riaditeľa   Mgr.   Š.   N.   v   roku   2012“   malo   byť   správne   uvedené „mesačný plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2010“.

Uvedená chyba v písaní nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že v konaní sa preukázalo, že navrhovateľ porušil ústavný zákon, a že výbor rozhodol vecne správne.

3. Výbor pri stanovení pokuty vychádzal z nesprávnej informácie, keď v odôvodnení rozhodnutia o uložení výšky pokuty tvrdí, že jeho mesačný plat v roku 2012 bol 4 018 EUR. V   skutočnosti   bol   od   12.   1.   2011   do   29.   6.   2012   evidovaný   na   úrade   práce   ako nezamestnaný,   a   nemal   žiaden   príjem.   Pretože   bol   v   dôsledku   novely   zákona   o   RTVS zbavený   od   1.   1.   2011   funkcie   generálneho   riaditeľa   Slovenskej   televízie   a   následne preukázateľne bol od 12. 1. 2011 do 29. 6. 2012 evidovaný na úrade práce, nemal za rok 2011 žiaden príjem a nemohol ani ako bývalý verejný funkcionár porušiť ustanovenie čl. 3 ods. 1, 2 a 3 ústavného zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky...   po preskúmaní rozhodnutia   a   nesprávnych podkladov   rozhodnutie   výboru   v súlade   s § 73 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov zrušil...

S   uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme   a   tvrdíme,   že   výbor v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne, a to z týchto dôvodov:

1. Výbor nemal pochybnosti o tom, že menovaný nepodal predmetné oznámenie, a že využil fakt, že v čase, ktorý vo svojom vyjadrení uvádza, zaslal list iný predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky..., ktorý nemal charakter podania podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Výbor si vyžiadal kópiu listu zo dňa 30. 1. 2012 a zistil, že išlo o list zo dňa 30. 1. 2012 označený ako „Sťažnosť na tvrdosť zákona, diskrimináciu a poškodenia práv“... Výbor pri posúdení tejto námietky navrhovateľa vychádzal i z rozhodovacej praxe ústavného   súdu   (I.   ÚS   174/09-19).   V   predmetnom   konaní   sa   verejný   funkcionár   P.   Č. odvolával na skutočnosť, že oznámenie do 31. marca kalendárneho roka (oznámenie typu B)   podal v jednej obálke s oznámením   po uplynutí   jedného   roka   od skončenia výkonu verejnej funkcie (oznámenie typu C). Ústavný súd v rozhodovaní predmetnej uviedol, že „je vecou   verejného   funkcionára   dostatočne   preukázať,   že   podal   predmetné   oznámenie   v zákonnej   lehote“.   Z   tohto   dôvodu   považoval   takúto   obranu   za   účelovú   a   právne nerelevantnú. a pri svojom rozhodovaní na ňu neprihliadol.

Pri posudzovaní námietok navrhovateľa sme z označenia obálky, ktorou údajne bolo zaslané predmetné oznámenie zistili, že nemá žiadne osobitné označenie, z ktorého by bolo zrejmé, aké listiny táto zásielka obsahovala.

S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu uvedenú vyššie máme za to, že navrhovateľ   sa   dostal   rovnako   do   dôkaznej   núdze,   keďže   doteraz   okrem   tvrdenia,   že oznámenie   zaslal   30.   1.   2012   spolu   s   listom   adresovaným   predsedovi   národnej   rady nepredložil žiadne iné dôkazy.

Z   tohto   dôvodu   si   dovolíme   tvrdiť,   že   ide   o   účelovú   obranu   v   rámci   ktorej navrhovateľ nevie preukázať, že oznámenie zaslal a preto vytvára fikciu, že v tomto liste bolo aj predmetné oznámenie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi prípadnú náhradu trov konania.»

K   vyjadreniu   predsedu   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   právny   zástupca navrhovateľa   v určenej   lehote   zaujal   stanovisko   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 13. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„... oboznámil som sa s vyjadrením výboru Národnej rady SR k nášmu návrhu... Aj po   jeho   preštudovaní   naďalej   zotrvávame   na   našom   stanovisku   a vo   veci   navrhujeme vykonať znalecký posudok – audit zo strany znalca predmetného odboru, ktorý preskúma, či Mgr. Š. N. v skúmanom období rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci...

Toto stanovisko bude rozhodujúce v posúdení, či mal môj mandant povinnosť zaslať predmetné   oznámenie   výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   alebo   nie.   Stanovisko vtedajšej riaditeľky RTVS považujme za nejednoznačné a mylné, ktoré však môže spôsobiť veľmi   závažnú   ujmu   môjmu   mandantovi   ak   by   sa   vychádzalo   pri   rozhodovaní   z jej nejednoznačného a nekompetentného stanoviska...“

II.

Skutkový stav

Z návrhu, dokumentácie predloženej navrhovateľom, z vyjadrenia predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ako aj z ním predloženej spisovej dokumentácie v predmetnej veci ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ vykonával v priebehu celého roka 2010 funkciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, pričom jeho funkcia zanikla k 1. januáru 2011 v zmysle § 23 ods. 8 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov,   podľa   ktorého   „...   funkcia   generálneho   riaditeľa   Slovenskej   televízie   zaniká k 1. januáru 2011“.

Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej lehote   písomné   oznámenie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného záujmu,   uznesením   č.   53   z   26.   júna   2012   začal   proti   navrhovateľovi   konanie   vo   veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v liste z 26. júna 2012 predložil navrhovateľovi označené uznesenie a zároveň ho vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k nemu vyjadril v lehote 15 dní od jeho doručenia (označené uznesenie si navrhovateľ prevzal 4. júla 2012).

Navrhovateľ na výzvu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií reagoval svojím vyjadrením z 8. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„...   Pôvodne som oznámenie za rok 2011 poslal dňa 30.   januára 2012 s listom predsedovi Národnej rady SR P. H. Telefonicky som však v marci zistil, že moje oznámenie s prílohami sa do výboru nedostali. Obe tlačivá som si teda otvoril v počítači ešte raz, aktualizoval v nich len dátum a poslal som ich podpísané opätovne do NR SR.

Považujem preto svoju povinnosť – v súlade s duchom, poslaním aj cieľom ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. za splnenú. Ostatné, v súlade s uvedeným zákonom, som si svoju povinnosť splnil vždy aj v predchádzajúcich rokoch: 2007, 2008, 2009, 2010 i v roku 2011. Predpokladám, že list, ktorý som dostal od Vás poštou o začatí konania – obdobne ako isto aj konanie všetkých ostatných členov Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií – predovšetkým   vecnú   a   faktickú   stránku   možného   konfliktu   záujmu,   resp.   kontrolu   nad konfliktným konaním verejných funkcionárov. Chcem veriť, že dospejete k záveru absencie akéhokoľvek konfliktu v mojom prípade...“

Navrhovateľ   k   svojmu   vyjadreniu   priložil   fotokópiu   podacieho   lístka,   z   ktorého vyplýva,   že   podľa   odtlačku   pošty   zaslal   30.   januára   2012   list   vtedajšiemu   predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky P. H. (ďalej len „predseda národnej rady“).

Súčasťou   spisovej   dokumentácie   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   aj   list navrhovateľa z 30. januára 2012 adresovaný predsedovi národnej rady označený ako „Vec: sťažnosť na tvrdosť zákona, diskriminácia a poškodenie práv“ (v liste sa neodkazuje na žiadne prílohy, príp. iné písomnosti, pozn.), ako aj odpoveď riaditeľky kancelárie predsedu národnej rady na tento list z 29. februára 2012, v ktorom nie je žiadna zmienka o tom, že s týmto listom boli národnej rade doručené aj iné písomnosti.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa v súvislosti s obranou navrhovateľa, že súčasťou zásielky adresovanej predsedovi národnej rady bolo aj „oznámenie za rok 2011“, uvádza:

«Výbor   sa   pri   posudzovaní   zaoberal   i   týmto   vyjadrením   a   preveril   si   uvedené skutočnosti za účelom jeho presného zistenia skutkového stavu. V tejto súvislosti si výbor vyžiadal   kópiu   korešpondencie   zaslanú   predsedovi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky a zistil, že jej obsahom neboli oznámenia ako uvádzal verejný funkcionár, ale „sťažnosť na tvrdosť zákona, diskrimináciu a porušenie práv“. Z tohto dôvodu výbor vyhodnotil tvrdenie verejného funkcionára ako účelovú obranu v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za nesplnenie povinnosti určenej ústavným zákonom a preto k nemu nemohol prihliadnuť.»

Dňa   31.   júla   2012   na   svojej   4.   schôdzi   výbor   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   prijal napadnuté   rozhodnutie,   v   ktorého   bode   „A“   sa   konštatuje,   že   navrhovateľ   nepodal oznámenie podľa čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej týmto ústavným zákonom, čím „porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona...“, a preto uložil „verejnému funkcionárovi Š. N... v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona... pokutu v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára“ (bod   „B“   napadnutého   rozhodnutia).   Výbor   pre   nezlučiteľnosť   funkcií zároveň   poveril   svojho   predsedu „prípravou,   vyhotovením   a doručením   písomného rozhodnutia...“.

Listom z 1. augusta 2012 predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií adresovaným Rozhlasu a televízii Slovensko (ďalej len „RTVS“) požiadal o oznámenie mesačného platu, ktorý poberal navrhovateľ za výkon verejnej funkcie v roku 2010. Generálny riaditeľ RTVS reagoval   listom   z   8.   augusta   2012,   v   ktorom   oznámil,   že „mesačný   plat   bývalého generálneho riaditeľa STV Mgr. Š. N. v roku 2010 bol 4 018,- €“. Na tomto základe sa v písomnom   vyhodnotení   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   pokuta   uložená navrhovateľovi konkretizovala sumou 12 054 €. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa v   tejto   súvislosti   uvádza: „Listom   V.   M.,   generálneho   riaditeľa   Rozhlasu   a   televízie Slovenska č. 26882/2012 zo dňa 8. augusta 2012, bolo Výboru... oznámené, že mesačný plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012 bol 4 018 €. Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“

Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 23. augusta 2012.

III.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o   tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Navrhovateľ sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, pričom vo svojom návrhu formuluje proti nemu tieto námietky:

1. Oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podal včas, keďže ho zaslal 30. januára 2012 spolu s listom predsedovi národnej rady (ďalej len „prvá námietka“);

2. V období dvoch rokov pred skončením verejnej funkcie nerozhodoval o veciach uvedených v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a preto nemal povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona (ďalej len „druhá námietka“);

3.   Výbor   v   napadnutom   rozhodnutí   nesprávne   určil   pokutu   podľa   čl.   9   ods.   10 písm. c)   ústavného   zákona   o   ochrane verejného   záujmu, keďže   vychádzal z   nesprávnej informácie, podľa ktorej mal mať v roku 2012 mesačný plat verejného funkcionára vo výške 4 018 €, hoci v skutočnosti bol nezamestnaný a nemal žiadny príjem (ďalej len „tretia námietka“).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   zameral   na   preskúmanie,   či možno námietky navrhovateľa považovať za opodstatnené.

III.1 K prvej námietke navrhovateľa

Námietku navrhovateľa, podľa ktorej podal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu včas, keďže ho zaslal spolu s listom z 30. januára 2012 predsedovi národnej rady, považuje výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v zmysle vyjadrenia svojho   predsedu   za   účelovú   (takto   je   vyhodnotená   aj   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia – pozri časť II tohto uznesenia, pozn.) poukazujúc

a) na zistenie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, podľa ktorého zásielka navrhovateľa z 30. januára 2012 adresovaná predsedovi národnej rady obsahovala len list označený ako „Vec:   Sťažnosť   na   tvrdosť   zákona,   diskrimináciu   a   porušenia   práv“ a   neobsahovala predmetné oznámenie,

b) na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (I. ÚS 174/09).

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 na základe porovnateľného skutkového stavu (v tejto veci mal navrhovateľ povinnosť podať oznámenie nielen podľa čl. 8 ods. 5, ale aj oznámenie podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom tvrdil, že chýbajúce oznámenie podľa čl. 8 ods. 1 tohto ústavného zákona zaslal v jednej obálke spolu s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona, pozn.) formuloval právny záver, podľa ktorého „V uvedenom konaní to bol práve navrhovateľ, ktorý bol zaťažený dôkazným bremenom preukázania podania oznámenia výboru“, pričom „záver   výboru   týkajúci   sa   nesplnenia   povinnosti   podať   oznámenie   navrhovateľom vychádzajúci z toho, že navrhovateľom predložené dôkazy nemôžu spochybniť tvrdenie výboru o nedoručení uvedeného oznámenia navrhovateľom, ktoré je podložené evidenciou sekretariátu   výboru   (podľa   tejto   evidencie   bolo   uvedenou   poštovou   zásielkou   výboru doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona) a aj programom 16. schôdze výboru z 3. apríla 2008, do takej miery, aby založilo odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie výboru. Vzhľadom na uvedené záver výboru   o   nedoručení   oznámenia   navrhovateľom,   z   ktorého   v   napadnutom   rozhodnutí vychádzal, podľa ústavného súdu nemožno označiť za svojvoľný alebo arbitrárny.“.

Právny záver vyslovený ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 (na ňom je založená obrana výboru aj v tejto veci, pozn.) založený na tom, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podal riadne a včas, spočíva na dotknutom verejnom funkcionárovi, je aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.

Za týchto okolností záver výboru vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého výbor vzhľadom na zistenie, že zásielka navrhovateľa z 30. januára 2012 adresovaná predsedovi národnej rady neobsahovala oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona   o   ochrane   verejného   záujmu, „vyhodnotil   tvrdenie   verejného   funkcionára   ako účelovú obranu...“, ústavný súd ani v posudzovanom prípade nepovažuje za svojvoľný, príp. zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto považuje prvú námietku navrhovateľa za zjavne neopodstatnenú.

III.2 K druhej námietke navrhovateľa

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. u) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento ústavný zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu.

Podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1 písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje

a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u   tých   osôb,   ak   je   jeho   mesačná   odmena   v   tomto   zamestnaní   vyššia   ako   10-násobok minimálnej mzdy,

b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu tých osôb,

c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,

d)   mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,

e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb.

Podľa   čl.   8   ods.   2   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   zákaz   podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na verejného funkcionára, ktorého rozhodnutie alebo súhlas bol nevyhnutnou podmienkou na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1. Ak bolo rozhodnutie alebo   súhlas   vydaný   kolektívnym   orgánom,   vzťahuje   sa   zákaz   na   každého   verejného funkcionára,   ktorý   bol   členom   tohto   kolektívneho   orgánu   a   ktorý   hlasoval   za   toto rozhodnutie alebo súhlas.

Podľa   čl.   8   ods.   3   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   zákaz   podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na verejného funkcionára, ktorý

a) v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie uzatvoril v mene obstarávateľa   zmluvu   s   uchádzačom   vo   verejnom   obstarávaní   vykonanom   nadlimitnou metódou alebo podlimitnou metódou alebo

b)   v   období   dvoch   rokov   pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie   vykonával zriaďovateľskú pôsobnosť voči právnickým osobám.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať určenému výboru písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti vymenované v písm. a) až d).

V   rámci   svojej   druhej   námietky   navrhovateľ   tvrdí,   že   nemal   povinnosť   podať oznámenie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   keďže v relevantnom čase (počas výkonu verejnej funkcie) nerozhodoval o veciach uvedených v čl.   8   ods.   1   tohto   ústavného   zákona.   Predseda   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií vo svojom   vyjadrení   k   tejto   námietke   poukázal   na   skutočnosť,   že   výbor   vo   vzťahu k interpretácii povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vychádzal z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 100/07 a sp. zn. II. ÚS 205/2012.

Ústavný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   100/07   okrem   iného   uviedol: «... verejný   funkcionár   podľa   osobitného   ustanovenia   čl.   8   ods.   1   ústavného   zákona   je vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám, t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej rozhodovacej   činnosti.   So   zreteľom   na   túto   skutočnosť   sú   koncipované   aj   zákazy formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona.

Účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru výkon   kontroly   (nad dodržiavaním   zákazov)   vo   vzťahu   k   takto   vymedzeným   verejným funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov, ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov).

Výbor   vydal   uznesenie   podľa   označeného   ústavného   zákona   a   jeho   príslušných ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8 ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona (t.   j. že v období   dvoch   rokov   nerozhodovala o skutočnostiach taxatívne   vymedzených   v   tomto   odseku),   alebo   by   podľa   čl.   8   ods.   5   písm.   a)   až   d) deklarovala   úroveň   dodržiavania   zákazov   uložených   čl.   8   ods.   1   písm.   a)   až   e)   spolu s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona» (obdobne II. ÚS 205/2012).

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci navrhovateľa postupovať inak, ako vo svojej doterajšej   judikatúre.   V posudzovanom   prípade   mal navrhovateľ nepochybne povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže v predchádzajúcom období vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. u) tohto ústavného   zákona   (funkciu   generálneho   riaditeľa   Slovenskej   televízie,   pozn.)   a   jeho povinnosťou bolo v oznámení deklarovať skutočnosti vyplývajúce z dikcie čl. 8 ods. 1 až 3 tohto   ústavného   zákona.   Z   uvedeného   dôvodu   v   prípade,   ak   výbor   pre   nezlučiteľnosť funkcií vo veci navrhovateľa vychádzal pri interpretácii jeho povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu z doterajšej judikatúry ústavného súdu, nemožno považovať ani druhú námietku navrhovateľa za opodstatnenú.

III.3 K tretej námietke navrhovateľa

Tretia námietka navrhovateľa je založená na tvrdení, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v napadnutom rozhodnutí nesprávne určil výšku pokuty. Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií určil výšku pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého sa   pokuta   ukladá   v   sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu   verejného funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.

V danom prípade je nepochybné, že navrhovateľ porušil povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 8 ods. 5), pričom jeho mesačný   plat verejného funkcionára   (generálneho riaditeľa   Slovenskej   televízie)   v roku 2010 (teda v roku, keď ešte vykonával túto verejnú funkciu, a v roku, vo vzťahu ku ktorému mal podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona, pozn.) predstavoval podľa oznámenia   generálneho   riaditeľa   RTVS   sumu   4   018   €.   Za   týchto   okolností   výbor   pre nezlučiteľnosť   funkcií   postupoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným spôsobom, keď určil výšku pokuty v napadnutom rozhodnutí ako trojnásobok sumy 4 018 €, t. j. v sume 12 054 €, a túto sumu premietol do výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Námietka navrhovateľa je v danom prípade opodstatnená len v tej časti, v ktorej tvrdí,   že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   sa   nesprávne uvádza,   že v roku   2012 poberal mesačný plat 4 018 €. Vychádzajúc zo svojich zistení (pozri časť II tohto uznesenia) ústavný súd konštatuje, že v texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je text „mesačný plat   bývalého   generálneho   riaditeľa   Mgr.   Š.   N.   v   roku   2012   bol   4 018   €“ skutočne nesprávny,   keďže   namiesto   číslovky   „2012“,   tam   mala   byť   číslovka   „2010“,   ale   túto nesprávnosť možno v okolnostiach posudzovanej veci posudzovať len ako zjavnú pisársku chybu,   ktorá   nezakladá   pochybenie   takej   intenzity,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné vyhovieť   návrhu   navrhovateľa   a   zrušiť napadnuté   rozhodnutie.   Po   zrušení   napadnutého rozhodnutia by totiž výbor pre nezlučiteľnosť funkcií nemohol postupovať inak, ako opraviť túto zjavnú pisársku chybu a rozhodnúť opätovne tak, ako už rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky   navrhovateľa   smerujúce   proti   napadnutému   rozhodnutiu   výboru   sú   zjavne neopodstatnené, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012