znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 634/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného   súdu   Trebišov   sp.   zn.   11   Er   207/2012   zo   4.   februára   2013   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená a podaním zo 4. júla 2013 doplnená sťažnosť M. O., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 207/2012 zo 4. februára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného   konania vedeného   súdnym   exekútorom   JUDr.   P.   M.,   K. (ďalej   len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 0430/2012 v právnom postavení povinného v druhom rade, v ktorom (exekučnom konaní) sa obchodná spoločnosť S., a. s., B. (ďalej len „oprávnená“), domáha aj vo vzťahu k obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., T. (ďalej len „povinná v prvom rade“), vymoženia sumy 458 667,32 € s príslušenstvom. Exekučným titulom, na podklade   ktorého   sa   oprávnená   vykonania   predmetnej   exekúcie   domáha,   je   notárska zápisnica č. N 283/2009, Nz 22049/2009, NCRIs 22431/2009 z 30. júna 2009 (ďalej len „notárska   zápisnica“)   spísaná   notárkou   JUDr.   D.   K.,   K. Po   tom,   ako okresným súdom poverený   súdny   exekútor   doručil   sťažovateľovi   upovedomenie o   začatí   exekúcie,   podal sťažovateľ v zákonnom ustanovenej lehote u súdneho exekútora námietky proti exekúcii, v ktorých sa na podklade dôvodov v nich uvedených domáhal, aby okresný súd námietkam vyhovel a exekúciu zastavil.

Podstata   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   námietkach   proti   exekúcii   sa zakladala na jeho tvrdení

- o právnych vadách notárskej zápisnice, keďže pri jej spisovaní sa nezúčastnil aj veriteľ, z čoho sťažovateľ vyvodil jej nespôsobilosť byť exekučným titulom,

-   o   vykonávaní   exekúcie   v   širšom   rozsahu   než   postačuje   na   uspokojenie oprávneného, pretože široký okruh nehnuteľností vo vlastníctve povinnej v prvom rade, na ktorých je zriadené záložné právo, odôvodňuje predpoklad, že výťažok z ich speňaženia v rámci výkonu záložného práva oprávnenou bude postačovať na uspokojenie takmer celej vymáhanej pohľadávky,

- o strate vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže došlo k jeho odvolaniu z funkcie konateľa povinnej v prvom rade.

O sťažovateľom podaných námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd (vyšší súdny úradník) uznesením sp. zn. 11 Er 207/2012 zo 16. júla 2012 tak, že ich zamietol v celom rozsahu. Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote postupom podľa § 201 a nasl. v spojení s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie.   Následne   okresný   súd   (sudkyňa)   o   námietkach   proti   exekúcii   napadnutým rozhodnutím opätovne rozhodol tak, že ich v celom rozsahu zamietol.

Okresný súd v časti podstatnej pre toto konanie v napadnutom rozhodnutí uviedol: „V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých   obsahových   náležitostí,   ktoré   predpisuje   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Je samozrejmé, že... aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto   zmysle   exekučná   notárska   zápisnica   musí   obsahovať   presnú   individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia atď.

Súd po preskúmaní obsahu notárskej zápisnice dospel k záveru, že spĺňa formálne a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.“

Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že „...   iné   podmienky   formálnej   a   materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú obsiahnuté   v   tomto   ustanovení,   nemožno   vyvodiť.   Preto   nemožno   súhlasiť   s   názorom povinného 2, podľa ktorého v určitých prípadoch musí byť účastníkom notárskej zápisnice aj veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje a výkladom túto požiadavku nemožno doplniť do ustanovenia § 41 ods. 1 EP. Ani z, logického hľadiska nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku bola v niektorých prípadoch účasť veriteľa....

Čo   sa   týka   námietky   vykonávania   exekúcie   v   širšom   rozsahu   než,   stačí   na uspokojenie oprávneného, z notárskej zápisnice v spojení s oznámením o splatnosti úverovej pohľadávky vyplýva výška pohľadávky na istine 458.667,47 Eur, návrhom na vykonanie exekúcie oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie v rozsahu sumy 458.667,32 Eur titulom istiny.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   oprávnený   v   exekučnom   konaní   nežiada   vykonanie exekúcie v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka; akékoľvek iné konania, ktoré sú vedené na majetok povinného 1, nemajú vplyv na toto exekučné konanie, pokiaľ nie je v danom konaní dosiahnutý nejaký výťažok. Pokiaľ povinný 2 poukázal na existenciu znaleckého posudku v ktorom je majetok povinného 1 ohodnotený vyššou sumou ako je pohľadávka oprávneného k tomu súd udáva, že povinní 1, 2, 3 sú z exekučného titulu zaviazaní každý jeden samostatne, čo znamená, že oprávnený sa môže domáhať plnenia od ktoréhokoľvek z povinných, pričom plnením jedného, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných povinných.“.

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu   podal   sťažovateľ   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s porušením označených práv odôvodňuje takto:

«Okresný   súd   sa   podľa   nášho   názoru   nedostatočne   zaoberal   skutočnosťami namietanými sťažovateľom v jeho námietach proti exekúcii....

Okresný   súd   čo   sa   týka   otázky   materiálnej   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice napádanej   sťažovateľom   v   odôvodnení   napádaného   uznesenia   konštatuje:   „Práve   tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu.“ Po uvedení tohto názoru sa súd vo zvyšku odôvodnenia venuje už len   tomuto   prejavu   vôle   povinného   a   napokon   konštatuje,   že   notárska   zápisnica   spĺňa formálne a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa k rozsahu vykonávanej exekúcie, Okresný súd vyjaruje   svoj   názor   celkovo   v   12   riadkoch,   v   ktorých   len   to,   že   oprávnený   nežiadal vykonávať exekúciu v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka a keďže všetci povinní sú z exekučného titulu zaviazaní každý samostatne konštatuje, že oprávnený sa môže domáhať plnenia od ktoréhokoľvek z povinných.

Námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nemožnosti   vplyvu   na   obchodné   vedenie povinného v prvom rade z dôvodu jeho odvolania z funkcie konateľa sa súd nevenoval vôbec. Vyriešenie tejto námietky sťažovateľa teda súd zrejme nepovažoval za dostatočne podstatné   na   to,   aby   mu   venoval   aspoň   takú   pozornosť   ako   predchádzajúcim   dvom námietkam sťažovateľa.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval ustálenú   rozhodovaciu   činnosť   všeobecných   súdov   pri   posudzovaní   skutkovo   totožných vecí, konkrétne požiadavku účasti oprávnenej osoby pri spisovaní notárskej zápisnice, čo bližšie odôvodnil rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie na prerokovanie jeho námietok napriek tomu, že takáto povinnosť mu podľa jeho názoru vyplývala z § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ spolu s doplnením svojej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 4.   júla   2013   rozšíril   svoju   argumentáciu   o   tvrdenie,   že   okresný   súd   v   napadnutom rozhodnutí nezohľadnil názory ústavného súdu vyplývajúce z nálezu sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 27. januára 2010, keďže podľa tvrdenia sťažovateľa jeho majetok podliehajúci exekúcii bol   súčasne   aj   majetkom   jeho   manželky,   a   teda   patriaci   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že [v]yhlásením   urobeným   do notárskej   zápisnice   na   seba   prevzal...   neprimerane   veľké   riziko   pochádzajúce z podnikateľskej   činnosti   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ktorej   bol   spoločníkom, pričom sa zriekol všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v občianskom zákonníku“. Sťažovateľ tiež uvádza, že hodnota majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj jeho výlučného majetku výrazne prevyšovala výšku záväzku, ku ktorému pristúpil, a táto skutočnosť musela byť veriteľovi zrejmá. Sťažovateľ na záver argumentácie uvádza,   že   jeho   manželka   nemala   vedomosť   o   tomto   jeho   právnom   úkone   (pristúpení k záväzku povinnej v prvom rade) a s takýmto jeho úkonom nikdy nesúhlasila, čo podľa jeho názoru spôsobilo jeho vadu sankcionovanú absolútnou neplatnosťou, na ktorú   mal okresný súd prihliadať ex offo.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj základné právo sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Trebišov, č. k. 11Er/207/2012 vydané dňa 04. 02. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konania.

Okresný súd Trebišov je povinný nahradiť trovy konania v sume 496,69 EUR do pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa vedený v T., a. s.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil len na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie okresného súdu (vrátane postupu predchádzajúcemu   jeho   vydaniu)   za   ústavne   udržateľné   a   akceptovateľné   z   hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Z uvedeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata námietok sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sa   prevažne   koncentruje   na   nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ťažiskovým nedostatkom v tomto smere mala byť skutočnosť, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná aj za účasti oprávnenej osoby. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež   tvrdí,   že   okresný   súd   svojvoľne   nezohľadnil   konštantnú   rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov,   z   ktorej   mal   vyplývať   záver   konformný   s   právnou   argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v podaných námietkach proti exekúcii.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd konštatuje, že   okresný   súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil svoj záver, keď vyhodnotil túto argumentáciu sťažovateľa ako nedôvodnú a svoj záver založil na tom, že z § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku nevyplývajú   žiadne   iné   podmienky   týkajúce   sa   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu ako tie, ktoré sú obsiahnuté v § 42 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, a keďže takéto kritérium zo zákonného textu výslovne nevyplýva, extenzívnym výkladom nemožno dospieť k záveru o obligátornej účasti veriteľa pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože tomu   nenasvedčuje ani ratio legis   uvedených   ustanovení   Exekučného poriadku. Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného súdu ani prvky   interpretačnej   svojvôle.   Výklad   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku nevybočil   ani zo   štandardov   interpretačných   metód,   ktoré   sú   v   súdnej   praxi   všeobecne aplikované. Ústavný súd tak konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, aj keď nepochybne stručné, je aj vzhľadom na okolnosti danej veci dostatočné, a preto nemožno dospieť k záveru, že by okresný súd mohol porušiť právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   neakceptoval   ani   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   okresný   súd rozhodol   v   rozpore   s   konštantnou   rozhodovacou   činnosťou   všeobecných   súdov,   keď nedospel k záveru, že nevyhnutnou podmienkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu má byť aj účasť oprávnenej osoby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ ani v sťažnosti,   ani   v   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   neuviedol   také   skutočnosti, z ktorých   by   tieto   jeho   tvrdenia   vyplývali.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   argumentoval s poukazom   na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu   Českej republiky, ktorej závery nemožno z povahy veci považovať za také, ktorých účinkom pri súčasnom rešpektovaní princípu právnej istoty by bola povinnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky zásadne konštantne rozhodovať konformným spôsobom v skutkovo totožnej veci s týmito závermi Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   resp.   prípadne   aj   ustálenej   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov Českej republiky.

Ústavný   súd   ďalej   nezistil   ani   sťažovateľom   uvádzaný   nedostatok   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď podľa jeho tvrdenia okresný súd nedostatočne reagoval na jeho   argumentáciu   o   výkone   exekúcie   v   širšom   rozsahu,   než   postačuje   na   uspokojenie pohľadávky oprávnenej. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu uznesenia, v ktorom okresný súd

- poukázal na skutočnosť, že výška vymáhanej pohľadávky korešponduje s návrhom na vykonanie exekúcie,

-   vyhodnotil   vplyv   iných   konaní   súvisiacich   so   speňažením   majetku   povinnej v prvom rade na účely uspokojenia vymáhanej pohľadávky oprávnenej, konštatujúc, že tieto konania   nemajú   dopad   na   priebeh   exekúcie,   pokiaľ   nedôjde   k   čo   i   len   čiastočnému uspokojeniu pohľadávky oprávnenej,

- zdôraznil, že každý z účastníkov exekučného konania na strane povinnej má v danej veci   samostatné   postavenie,   z   čoho   vyplýva,   že   exekúcia   na   majetok   toho-ktorého povinného môže prebiehať súbežne,

uvádza,   že   okresný   súd   dostatočným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   ani   túto argumentáciu sťažovateľa uvedenú v námietkach proti exekúcii nebolo možné považovať za dôvodnú.

Za neopodstatnenú považoval ústavný súd aj argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd v napadnutom rozhodnutí opomenul akokoľvek reagovať na tvrdenie o strate jeho vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže sťažovateľ v sťažnosti bližšie neuviedol také skutočnosti, z ktorých by vyplývala relevantnosť tejto argumentácie na možný výsledok exekučného konania, o to viac, ak sťažovateľ mal v exekučnom konaní samostatné procesné postavenie.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi závermi okresného súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti uznesenia okresného súdu.

Napokon   ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   ani   námietke   sťažovateľa   obsiahnutej v doplnení jeho sťažnosti zo 4. júla 2013, v ktorom tvrdí, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil ústavnoprávne východiská, ku ktorým ústavný súd dospel v náleze sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 27. januára 2010, keďže sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nezaoberal   otázkou   prípadnej   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu  pristúpenia sťažovateľa k záväzku povinnej v prvom rade. V tejto súvislosti je podstatné, že sťažovateľ nepreukázal, že táto argumentácia bola súčasťou jeho exekučnej (námietkovej) obrany. Za tohto stavu tak chýba príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu a touto námietkou sťažovateľa, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva taký záver, že otázka posúdenia (ne)platnosti jeho pristúpenia k záväzku povinnej v prvom rade bola hodnotená nekonformne so závermi ústavného súdu vyslovenými v uvedenom náleze. Je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nie je oprávnený samostatne vyhodnotiť, či skutkový stav a procesná situácia v exekučnej veci sťažovateľa odôvodňovali,   aby   závery   vyplývajúce   z nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   26/2010 z 27. januára 2010 mohli byť primerane aplikovateľné aj vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ nepochybne mal možnosť túto argumentáciu uplatniť už v rámci námietkového konania a náležite   v   tomto   smere   uviesť   rozhodujúce   skutkové   okolnosti   a   ich   prípadné   právne posúdenie, a tak zvrátiť pre neho nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z exekúcie. Sťažovateľ však   túto   možnosť   nevyužil.   Z   uvedeného   dôvodu   tak   ústavný   súd   nie   je   oprávnený posudzovať   prípadnú   neústavnosť   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   z   tohto aspektu.

Ani   v   sťažovateľom   namietanom   postupe   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil možnosť porušenia ním označených práv, keď uviedol, že okresný súd v rozpore s § 57 ods. 5   Exekučného   poriadku   nenariadil   pojednávanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti považuje za podstatné uviesť iba to, že povinnosť, ktorej porušenie sťažovateľ namieta, v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   nebola   súčasťou   právneho poriadku, keďže zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 335/2012 Z. z.“), ktorý okrem iného v rozsahu čl. IV bod 3 a 4 nadobudol účinnosť 1. januára 2013, došlo z Exekučného poriadku k vypusteniu celého znenia § 57 ods. 5 (bod 3 čl. IV zákona č. 335/2012 Z. z.) a v §   58   za   odsek   1   bol   síce   vložený   nový   odsek   2,   ktorým   sa   však   zavádza   už   len fakultatívna možnosť súdu rozhodujúceho o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) nariadiť pojednávanie, ak je to zároveň nevyhnutné na objasnenie veci (bod 4 čl. IV zákona č. 335/2012 Z. z.). Vzhľadom na uvedené tak akékoľvek ďalšie úvahy o prípadnom nezákonnom, resp. neústavnom postupe okresného súdu sú jednoznačne vylúčené.

Ústavný súd, vychádzajúc z týchto záverov, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   okresný   súd   v označenej   exekučnej   veci   postupoval a rozhodol tak, že nemožno reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol byť prijatý záver o porušení sťažovateľom uvádzaných práv, a preto sťažnosť   v celom   rozsahu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013