znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 634/2012-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 12206/2012, sp. zn.   Rvp   12207/2012,   sp.   zn.   Rvp   12208/2012,   sp.   zn.   Rvp   12209/2012,   sp.   zn.   Rvp 12210/2012, sp. zn. Rvp 12211/2012, sp. zn. Rvp 12212/2012, sp. zn. Rvp 12213/2012, sp. zn.   Rvp   12214/2012   a   sp.   zn.   Rvp   12215/2012,   ktorými   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn.   12   Er   1252/2012,   sp.   zn.   12   Er   1664/2011,   sp.   zn.   12   Er   464/2012,   sp.   zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn.   12   Er   1820/2011,   sp.   zn.   12   Er   1730/2011   a   sp.   zn.   12   Er   1374/2012   a   jeho uzneseniami z 3. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   12206/2012,   sp.   zn. Rvp 12207/2012, sp. zn. Rvp 12208/2012, sp. zn. Rvp 12209/2012, sp. zn. Rvp 12210/2012, sp.   zn.   Rvp   12211/2012,   sp.   zn.   Rvp   12212/2012,   sp.   zn.   Rvp   12213/2012,   sp.   zn. Rvp 12214/2012 a sp. zn. Rvp 12215/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12206/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   12   Er   1252/2012,   sp.   zn.   12   Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 3. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 3572/2012, sp. zn. Ex 11049/2011, sp. zn. Ex 716/2012, sp. zn. Ex 5917/2011, sp. zn. Ex 6178/2011, sp. zn. Ex 11373/2011, sp. zn. Ex 6801/2011, sp. zn. Ex 12320/2011, sp. zn. Ex 11737/2011 a sp. zn. Ex 4031/2012 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «...   je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky   obsiahnuté   v   ust.   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06.   06.   2007,   že   z   výkonom   exekučnej činnosti   začne   06.   06.   2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej   komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a]   a   postup všeobecného súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. Ex 3572/2012, sp. zn. Ex 11049/2011, sp. zn. Ex 716/2012, sp. zn. Ex 5917/2011, sp. zn. Ex 6178/2011, sp. zn. Ex 11373/2011, sp. zn. Ex 6801/2011, sp. zn. Ex 12320/2011, sp. zn. Ex 11737/2011 a sp. zn. Ex 4031/2012 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.   z.   sťažovateľ   pristupuje   k   paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd   počká   a   nepristúpi   k   odmietnutiu   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

b)   Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu až   udelením poverenia   súdu na jej vykonanie.)   a   ust.   §   46   ods.   1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých konaniach   a   jeho   napadnuté   uznesenia „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.   6 ods.   1 Dohovoru a to v takej miere,   že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií   v   čase, „keď   takéto   rozhodnutie   nebolo   možné   zo   strany   súdu   vydať,   pretože nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ podaním... požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke   doposiaľ   nerozhodol   a   vydal   len   napadnuté   uznesenie,   ktorým   sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný   prechovával   voči   sťažovateľovi   averziu   a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V   záverečnej   časti   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a   dohovoru   boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12206/2012, sp. zn. Rvp 12207/2012, sp. zn. Rvp 12208/2012, sp. zn. Rvp 12209/2012, sp.   zn.   Rvp   12210/2012,   sp.   zn.   Rvp   12211/2012,   sp.   zn.   Rvp   12212/2012,   sp.   zn. Rvp 10213/2012,   sp.   zn.   Rvp   12214/2012   a   sp.   zn.   Rvp   12215/2012   a   z   ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn.   12   Er   464/2012,   sp.   zn.   12   Er   388/2011,   sp.   zn.   12   Er   571/2011,   sp.   zn. 12 Er 1920/2011,   sp.   zn.   12   Er   849/2011,   sp.   zn.   12   Er   1820/2011,   sp.   zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepripojil   k   sťažnostiam   doručeným ústavnému súdu kópie právoplatných napadnutých uznesení okresného súdu, ústavný súd prípisom   z   9.   októbra   2012   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov   v   určenej   lehote   a   zároveň   ho   poučil   o   možnosti   odmietnutia   sťažností z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na výzvu   ústavného   súdu   svojím   podaním z 25.   októbra   2012,   v   ktorom   požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   odstránenie   nedostatkov sťažností do 15. novembra 2012. Ústavný súd v odpovedi na podanie právneho zástupcu sťažovateľa   z   25.   októbra   2012   prípisom   z   5.   novembra   2012   sťažovateľa   opätovne upozornil,   že   v   prípade,   ak   nedostatky   sťažností   neodstráni   do   dňa   ich   predbežného prerokovania, ústavný súd môže dotknuté sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 16. novembra 2012 prípis, prílohou ktorého boli kópie napadnutých uznesení okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažností   sústredil   na   preskúmanie   ich   opodstatnenosti,   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že jedným z dôvodov odmietnutia sťažností v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je aj ich zjavná neopodstatnenosť.

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorými rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií z dôvodu pochybností   o   jeho   nezaujatosti   vo   vzťahu   k   oprávnenej   (spoločnosti   P.,   s. r. o.),   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl. 14 dohovoru.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp.   zn.   12   Er   571/2011,   sp.   zn.   12   Er   1920/2011,   sp.   zn.   12   Er   849/2011,   sp.   zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny exekútor   bol   zamestnancom   oprávneného   pred   vykonávaním   exekúcií   (hlavne   pre   jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávneného), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez zbytočného odkladu.   O tom,   či   je exekútor   vylúčený,   rozhodne súd do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný   súd   v   napadnutých   uzneseniach   okrem   iného   uviedol,   že «1)   Exekútor pracoval v spoločnosti oprávneného na právnom oddelení. Nie je rozhodujúce, ako dlho v spoločnosti pracoval a aký mal formálny vplyv na zásadné rozhodovanie oprávneného o postupe. Ani samotná existencia pracovného pomeru sama o sebe nemusí za každých okolností znamenať automaticky vylúčenie exekútora. Súd však posúdil všetky okolnosti vo vzájomnej súvislosti:

-   Exekútor   v   pracovnom   pomere   pracoval   na   právnom   oddelení.   Z   vyjadrenia oprávneného aj z povahy veci je zrejmé, že právne oddelenie je najvýznamnejším oddelením v   spoločnosti   oprávneného,   pokiaľ   poskytuje   spotrebiteľské   úvery   na   celom   území   SR v desiatkach tisícoch prípadoch. Práve úlohou právneho oddelenia je pripravovať právne úkony, zmluvy a postupy tak, aby boli akceptovateľné pre klientov, štátne orgány a súdy.

-   Exekútor   bol   vymenovaný   do   funkcie   ešte   počas   trvania   pracovného   pomeru u oprávneného.   Ešte   počas   pracovného   pomeru   sa   musel   exekútor   na   budúcu   funkciu pripravovať (exekútorské skúšky a pod.).

- Oprávnený najneskôr v roku 2009 začal podávať návrhy práve u tohto exekútora a pokiaľ   pred   tým   podal   návrhy   na   vykonanie   exekúcií   u   iných   exekútorov,   tak   začal následne podávať návrhy na zmenu exekútora, pričom novým exekútorom má byť práve exekútor JUDr. R. K. Z uvedeného vyplýva, že exekútor plynule pracoval pre oprávneného v pracovnom pomere a následne exekučné tituly aj vykonával ako exekútor. Z uvedeného vyplýva, že je aj priama väzba medzi úkonmi, na ktorých sa na právnom oddelení podieľal a úkonmi v rámci exekučnej činnosti (vykonával fakticky výsledky svoje) práce). V takejto pozícii sa neocitol exekútor náhodou (napr. ak by výber exekútorov bol robený náhodným výberom pomocou informačných prostriedkov ako v prípade sudcov), ale na základe návrhu oprávneného.   Ten   v   zmysle   Exekučného   poriadku   podáva   návrh   u exekútora   podľa vlastného výberu a zváženia.

Takéto okolnosti sú spôsobilé vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Fakticky totiž exekútor bezprostredne pokračuje v činnosti v prospech oprávneného v inej pozícii.

2) Predmetom konania sú nároky zo spotrebiteľských zmlúv, ktoré požívajú vyššiu právnu ochranu ako iné bežné zmluvy. Právna úprava ustanovuje obligatórne podmienky, za ktorých môžu byt zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavreté, ustanovuje širší okruh neprijateľných   podmienok   týchto   zmlúv.   Zaväzuje   aj   osoby   poskytujúce   spotrebiteľské úvery, verejné orgány (rozhodcovské súdy, notárov, exekútori) a aj súdy samotné k určitému relevantnému správaniu pri posudzovaní týchto zmlúv, rozhodcovských doložiek a pod. Aj exekútor má povinnosti napr. podľa § 57 ods. 4 EP (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

Súdy vo všeobecnosti (aj procesný súd v tomto konaní) exekúcie vedené na návrh oprávneného   čiastočne   alebo   úplne   zastavuje.   Exekútor   JUDr.   K.   (takéto   podnety   na zastavenie exekúcie nepodáva.).

Samotná   skutočnosť,   že   exekútor   takéto   podnety   nepodáva,   sama   o   sebe   nie   je dôvodom   na   vylúčenie   sudcu.   Dokonca   by   to   mohlo   byť   posudzované   ako   okolnosť vylučujúca vylúčenie exekútora podľa § 30 ods.   2 EP   (postup exekútora).   Ak však ide o exekútora,   ktorý   pracoval   bezprostredne   pred   vymenovaním   do   funkcie   exekútora   na právnom oddelení oprávneného a vykonáva exekúcie na návrh tohto oprávneného, opäť ide o vzbudenie vážnej pochybnosti, že môže ísť o postup motivovaný mimo rámec § 30 ods. 2 EP.

3)   Pochybnosti   o   nestrannosti   nemusia   byť   subjektívne   dané.   Významné   je   aj objektívne zdanie nestrannosti a nezávislosti vo vzťahu k účastníkom a prejednávanej veci. Pri   spotrebiteľskom   charaktere   sporu   (vyššia   ochrana   práv   spotrebiteľa   európskou a národnou legislatívou a garantovaná ex offo štátom) sú vyššie uvedené pochybnosti takej intenzity, že súd nemôže pripustiť, aby exekútor vykonával exekúcie.

4)   Súd   nemôže   akceptovať   námietku,   ktorá   zaznela   aj   v   konaní   pred   Ústavným súdom, že exekútor vlastne nerozhoduje o hmotných právach účastníka a že o všetkých námietkach a návrhoch fakticky rozhoduje súd. Ide o neodôvodnené znižovanie autority a významu funkcie exekútora, jeho kompetencií a možnosti.

Exekútor podľa Exekučného poriadku má pri výkone exekúcie veľké kompetencie (väčšie   než   mal   súd   vo   vykonávacom   konaní   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku). Prichádza do styku s povinným v rámci súčinnosti, pri zabezpečovaní majetku, predaji hnuteľných   či   nehnuteľných   veci.   Je   významné,   či   v   takejto   pozícii   vystupuje   vylúčený exekútor alebo nie.

Je potrebné zdôrazniť, že výkonom funkcie exekútora plní úlohy namiesto súdu, resp. v   minulosti   tieto   úkony   vykonával   len   súd.   Nemožno   preto   po   presune   kompetencií   na exekútora zľahčiť význam a postavenie týchto úkonov.

4) Súd nemôže akceptovať námietky, ktoré zazneli aj v konaní pred Ústavným súdom, že totiž iná by bola situácia, ak by išlo o zamestnanca povinného.

Funkciu exekútora   je potrebné   vnímať   integrálne   a komplexne.   Nemožno vnímať exekútora   inak   vo   vzťahu   k   oprávnenému   a   inak   vo   vzťahu   k   povinnému.   Vo   vzťahu k obidvom súčasne musí byť nestranný a nezávislý a musí sa tento stav aj takým javiť. Exekútor   má   teoreticky   priestor   a   možnosti   postupovať   nestranne   aj   vo   vzťahu k oprávnenému aj vo vzťahu k povinnému, nemožno to oddeliť. Ak sú vážne pochybnosti o nestrannosti exekútora, tak súd ich akceptuje aj v situácii, že exekútor bol zamestnancom oprávneného (nielen keby bol zamestnancom povinného). Súd tým nekonštatuje, že exekútor tak postupoval, konštatuje existenciu pochybností veľkej intenzity.

Napokon   aj   oprávnený,   ak   by   bol   v   pozícii   povinného   by   zrejme   neakceptoval exekútora, ktorý by pred tým pracoval v organizácii poskytujúcej ochranu spotrebiteľom, ak by   vymáhal   pohľadávky   v   prospech   takejto   organizácie   a   v   priamej   súvislostí s predchádzajúcou prácou exekútora.

5) Exekútor vykonáva exekúciu na základe poverenia súdu a namiesto súdu, ako verejný orgán a verejný činiteľ. Na jeho činnosť sa teda hľadí ako na činnosť súdneho orgánu a to aj pri nárokoch na nestrannosť či nezávislosť exekútora.

Preto platia na činnosť exekútora všetky ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky, judikatúra ESĽP a Ústavného súdu tak, ako aj na súdy samotné. V danej veci totiž ide o porušenie základných ľudských práv.

6) Rozhodnutie súdu podporuje aj názor Ústavného súdu SR vyjadrený v citovanom náleze, na ktorý súd odkazuje v tomto odôvodnení.

6.1) K námietke exekútora a povinného, že nález Ústavného súdu je individuálnym normatívnym   právnym   aktom,   ktorého   pôsobnosť   je   limitovaná,   pričom   jej   hranice   sú určené konaním, ktorého sa nález týka a že nález nemá všeobecnú platnosť, súd uvádza:

- Podľa nálezu Ústavného súdu I. ÚS 49/03 (vzťah rozhodnutí ÚS k všeobecným súdom): „Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu ústavy majú práva a slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný význam,   pričom   ústavu   nemožno   vysvetľovať   spôsobom   zakladajúcim   porušenie   takejto medzinárodnej   zmluvy,   ak   je   Slovenská   republika   jej   účastníkom   (mutatis   mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 15/98), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou zaručených práv a slobôd   ústavný   súd   prihliada,   pokiaľ   to   ústava   nevylučuje,   na   znenie   príslušných medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98). Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   je   jednou   z   orientačných   smerníc,   prostredníctvom   ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou. V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide o súvislosť obsahu práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy s obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nevyhnutné vykladať v ich väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 75/96), pričom práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany (mutatis   mutandis   I.   ÚS   26/94,   I.   ÚS   28/01),   a   tým   aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah   ústavných   práv   a   slobôd.   Zo   vzájomnej   súvislosti   týchto   ustanovení   vyplýva,   že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“.

Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Inými slovami, účinky výkladu a aplikácie   práva   všeobecnými   súdmi   musia   byť   v   súlade   s   ústavou,   prípadne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná.

6.2) K námietkam exekútora, že Ústavný súd zaradil do odôvodnenia nálezu nad rámec predmetu konania vedeného podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj všeobecnú konštatáciu o vylúčení   exekútora   pre   pomer   k   oprávnenému,   ktorý   bol   jeho   zamestnávateľom,   že konanie pred Ústavným súdom svojim charakterom opomínalo dôsledne aplikovať zásady spravodlivého súdneho procesu, najmä zásadu rovnosti zbraní a preto takéto konanie nie je legitímnym aktom aplikácie súdnej moci, v právnom štáte neobstojí a jeho právne účinky musia byť súd negované do času, kým nedôjde k náprave, uvádza:

- Všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať správnosť, zákonnosť, či ústavnosť nálezu Ústavného súdu, resp. či postupoval Ústavný súd nad rámec konania.

- Ústavný súd konštatoval, že konal na základe § 127 ods. 1 ústavy, pričom súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj relevantné správanie súdov a iných orgánov. Nemôže súd potom akceptovať námietku, že

- o postup neprípustný v právnom štáte by naopak išlo, ak by súd „negoval účinky“ nálezu Ústavného súdu len na základe tvrdenia jednej strany sporu.

- Exekútor uvádza, že účinky nálezu by mali byť negované do času, kým nedôjde k náprave   porušeného   jeho   práva   na   spravodlivý   proces   vnímaný   cez   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe aj na ďalšie práva. Exekútor teda akceptuje význam judikatúry Európskeho súdu, ale popiera judikatúru národného ústavného súdu. Ide o účelový postup vyplývajúci z nespokojnosti s obsahom konkrétneho nálezu.

- Exekútor na podporu svojich tvrdení odkazuje na závery niektorých súdov, ktoré exekútora   nevylúčili   (OS   Trebišov   15   Er   2014/2009;   12   Er   701/2009,   OS   Martin 22 Er 29/2009).   Exekútor   neakceptuje   nález   Ústavného   súdu   ani   ako   individuálny normatívny akt ani jeho akékoľvek účinky voči iným konaniam, bráni sa však odkazom individuálnych rozhodnutí prvostupňových všeobecných súdov. Teda takých rozhodnutí, kde akákoľvek záväznosť vôbec neprichádza do úvahy.

6.3) Ak judikatúru Ústavného súdu k dohovoru súd akceptuje ako výkladové pravidlá pri svojom rozhodovaní, platí to osobitne v prípade, ak sú okolnosti veci prejednávanej pred Ústavný súdom totožné ako v spornej exekúcii. Niet dôvodu, aby súd rozhodoval inak. Keďže ide o porušenie základných ľudských práv možno aplikovať aj ustanovenie § 135 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho konania: „Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd.“

V danom prípade (nález Ústavného súdu) došlo v inom spore a pred iným súdom, ale za rovnakých skutkových okolností, k porušeniu základného právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7) Na okolnosti vylučujúce exekútora z vykonávania exekúciu súd musí prihliadať ex offo a kedykoľvek za konania.   Bez ohľadu na námietku účastníka a na to,   či ju podal relevantne   a   včas.   Súdu   sú   známe   okolnosti   z   jeho   činnosti   (podania   exekútora, oprávneného a nález Ústavného súdu).».

V nadväznosti na posudzované sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že   výklad   a   používanie   ustanovení   §   30   Exekučného   poriadku   musí   v   celom   rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že poskytuje   v   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   pre   účely   zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný   bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,... nestačí, že sudca (v danom prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach strán.   Spravodlivosť   musí   byť   nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   v   zmysle   ktorej   okresný   súd   nemôže v napadnutých konaniach rozhodnúť o jeho vylúčení pred vydaním poverení na vykonanie exekúcií, keďže „Sťažovateľ podaním... požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie.   Porušovateľ   o   jeho   požiadavke   doposiaľ   nerozhodol   a   vydal   len napadnuté uznesenia, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“, ústavný súd poukazuje   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   je   povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať,   či   sú   splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie   takéhoto   konania   (m.   m. III. ÚS 322/2010),   okrem   iného   aj   zabezpečenie   nestrannosti   exekútora   v   súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte predtým, ako rozhodol o jeho žiadostiach   o   udelenie   poverení   na   vykonanie   exekúcií,   preto   nemožno   z   ústavného hľadiska spochybňovať.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp.   zn.   12   Er   388/2011,   sp.   zn.   12   Er   571/2011,   sp.   zn.   12   Er   1920/2011,   sp.   zn. 12 Er 849/2011,   sp.   zn.   12   Er   1820/2011,   sp.   zn.   12   Er   1730/2011   a   sp.   zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp.   zn.   12   Er   571/2011,   sp.   zn.   12   Er   1920/2011,   sp.   zn.   12   Er   849/2011,   sp.   zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť   v   posudzovaných   veciach   ani   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   12   Er   1252/2012,   sp.   zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp. zn. 12 Er 571/2011, sp. zn. 12 Er 1920/2011, sp. zn. 12 Er 849/2011, sp. zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 12 Er 1252/2012, sp. zn. 12 Er 1664/2011, sp. zn. 12 Er 464/2012, sp. zn. 12 Er 388/2011, sp.   zn.   12   Er   571/2011,   sp.   zn.   12   Er   1920/2011,   sp.   zn.   12   Er   849/2011,   sp.   zn. 12 Er 1820/2011, sp. zn. 12 Er 1730/2011 a sp. zn. 12 Er 1374/2012 a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľ   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim jednoznačné   právne   závery   (pozri   m.   m.   IV.   ÚS   193/2012,   IV.   ÚS   221/2012, IV. ÚS 354/2012,   IV.   ÚS   355/2012,   IV.   ÚS   458/2012).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí   z   materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti   konania   ústavný   súd   sťažovateľa   upozorňuje,   že   pokiaľ   bude   aj   naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012