znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 633/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval návrh JUDr. V. H., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci   preskúmania   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/56/12-K z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. V. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 26. októbra 2012 doručený návrh JUDr. V. H., D. (ďalej len „navrhovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo   veci   preskúmania   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/56/12-K z 18. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľ v návrhu uvádza:

„Dňa   01.   10.   2012   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pod   spis.   zn.: VP/56/12-K doručil navrhovateľovi JUDr. V. H., bytom: D. rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   v ktorom ukladá navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi a bývalému členovi predstavenstva V., a. s. K. pokutu vo výške 4716,- EUR, čo zodpovedá šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára.... Rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v celom rozsahu považujeme za neopodstatnené, a to z dôvodov uvedených v nasledovných článkoch tohto návrhu.... Odporca   vo   svojom   rozhodnutí   konštatuje,   že   navrhovateľ,   ako   bývalý   člen predstavenstva V., a. s. K., vykonával funkcie nezlučiteľné s verejnou funkciou po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v platnom znení.

Odporca   vo   svojom   rozhodnutí   uvádza,   že   navrhovateľova   funkcia   člena predstavenstva   v   spoločnosti   Š.,   a.   s.   bola   ukončená   dňa   5.   3.   2012,   funkcia   člena predstavenstva   v   spoločnosti   H.,   a.   s,   bola   ukončená   dňa   3.   5.   2012   a   funkcia   člena Dozornej rady bola ukončená dňa 18. 5. 2012

Zároveň odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že navrhovateľovi zaslal písomnú výzvu zo dňa 6.5.2012 a že na navrhovateľ na túto výzvu nereagoval.

Odporca uvádza, že navrhovateľovi údajne zaslal aj list, aby sa písomne vyjadril k uzneseniu o začatí konania a navrhovateľ si list prevzal dňa 2. 8. 2012. Táto skutočnosť sa však nezakladá na pravde.“

Vo   vzťahu   k uvedeným   tvrdeniam   sa   navrhovateľ   „pokúša“   preukázať   listinami priloženými k návrhu, že sa vzdal svojich funkcií v obchodných spoločnostiach, a to člena Predstavenstva obchodnej spoločnosti Š., a. s., člena Dozornej rady obchodnej spoločnosti B., a. s., ako aj člena Predstavenstva v obchodnej spoločnosti H., a. s., bezprostredne po ujatí sa funkcie člena Predstavenstva V., a. s., K., 5. marca 2012.

Ďalej   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   poukazuje   na   skutočnosť,   že „požiadať o zvolanie VZ spoločnosti v zmysle § 129 ods. 2 z. č.: 513/1991 Zb., môže každý spoločník, ktorého vklad dosahuje 10% základného imania alebo v zmysle § 128 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb., konatelia spoločnosti.

§ 127 ods. 1 Obchodného zákonníka hovorí, že Valné zhromaždenie je uznášania schopné, ak sú prítomní spoločníci, ktorý majú aspoň polovicu hlasov.

V tejto súvislosti však zdôrazňujem, že v spoločnostiach, v ktorých bol navrhovateľ činný, je spoločníkom aj zahraničný subjekt a nebolo možné zvolať Valné zhromaždenie týchto spoločností na skorší termín.

Čo sa týka tvrdení odporcu, že navrhovateľovi zaslal písomnú výzvu zo dňa 6. 5. 2012 a že ten na výzvu nereagoval a súčasne, že Odporca údajne zaslal navrhovateľovi aj list, aby sa písomne vyjadril k uzneseniu o začatí konania a navrhovateľ si list prevzal dňa 2. 8. 2012 uvádzame, že navrhovateľ nikdy neprevzal predmetnú výzvu zo dňa 6. 5. 2012 a ani list zo dňa 2. 8. 2012, tak ako to uvádza odporca. Podpis na doručenke, ktorým disponuje pošta nie je navrhovateľov, navrhovateľ nesplnomocnil ani tretiu osobu, ktorá by bola   oprávnená   prevziať   predmetné   dokumenty.   Osoba,   ktorá   poštu   doručuje,   musela predmetné písomnosti doručiť inej osobe, ako osobe navrhovateľa.

Odporca   svojím   tvrdením   v   rozhodnutí   č.   k.:   VP/56/12-K   nepredložil   ani   žiaden písomný dôkaz o tom, že písomnosti boli navrhovateľovi v skutočnosti doručené.“.

Na základe uvedeného navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Rozhodnutie NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií vedené pod spis. zn.: VP /56/12-K sa ruší.“

Navrhovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 20. februára 2013 o vysvetlenie, v ktorom uvádza:

«Ako   je   písané   v   predmetnom   návrhu,   dňa   1.   10.   2012   Výbor   Národnej   rady Slovenskej republiky pod spis. zn.: VP/56/12-K mi doručil rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v ktorom mi ukladá ako bývalému členovi predstavenstva   V.,   a.   s.   K.   pokutu   vo   výške   4716,-   EUR,   čo   zodpovedá   šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

V čl. II daného návrhu rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v celom rozsahu považujem za úplne neopodstatnený.

Ja ako bývalý člen predstavenstva V., a. s. K. som si splnil všetky svoje povinnosti riadne a načas tak,   ako mi zákon   ukladal („ako   člen predstavenstva   a   Dozornej   rady dotknutých spoločností v súlade s čl. 5 ods. 1, 2 a 7 ústavného zákona som vykonal zákonom ustanovený právny úkon, vzdal sa svojej funkcie v súlade so zákonom č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, smerujúci k ukončeniu spomínaných funkcií a činností a tým som splnil esenciálnu podmienku, ktorú mi ukladá ústavný zákon.“).

Dôvod, prečo vznikla celá situácia, je, ako píšem aj v návrhu, že som od Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií nikdy neprevzal predmetnú výzvu zo dňa 6. 5. 2012 a ani list, zo dňa 2. 8. 2012 tak ako to uvádzajú. Podpis na doručenke, ktorým disponuje pošta nie je môj, nesplnomocnil som ani tretiu osobu, ktorá by bola oprávnená prevziať predmetné dokumenty. Osoba, ktorá poštu doručuje, musela predmetné písomnosti doručiť inej osobe, ako osobe navrhovateľa. V dedine je viacero H., mimo iného aj aj mojich menovcov. Výbor   svojím   tvrdením   v   rozhodnutí   č.   k.:   VP/56/12-K   nepredložil   ani   žiaden písomný dôkaz o tom, že písomnosti mi boli v skutočnosti doručené.

Ak by mi boli písomnosti doručené, tak Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií vysvetlím   a   dodám   všetky   potrebné   dokumenty,   ktoré   som   musel   nakoniec   predložiť   aj v návrhu.

V   tejto   súvislosti   by   som   Vás   Vážená   pani   sudkyňa   chcel   požiadať   pri   Vašom rozhodovaní, aby ste brali na zreteľ dôvody, ktoré som uviedol v návrhu a v liste, že Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií nemá dôvod mi uložiť pokutu vo výške 4716,- EUR, svoje povinnosti som si plnil riadne a načas, funkciu bývalého člena predstavenstva V., a. s. K. som   vykonával   len   1   mesiac   a dôvodom   na   tak   vysokú   pokutu   nemôže   byť   pochybenie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií, že mi nedoručil písomnosti alebo sa poštová služba pomýlila pri doručovacej adrese.»

II.

Pôsobnosť   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“ alebo „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) vymedzuje jeho čl.   2 tak, že tento zákon   sa vzťahuje podľa   čl. 2 ods.   1 písm. zb) na štatutárny orgán alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný záujem na účely tohto zákona   je taký   záujem,   ktorý   prináša   majetkový   prospech   alebo   iný   prospech   všetkým občanom alebo mnohým občanom.

Podľa čl. 3 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. osobný záujem na účely tohto zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.

Podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. rozpor záujmov na účely tohto zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný záujem pred verejným záujmom.

Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie,   zamestnania   a   činnosti,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s   funkciou   verejného funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zákonov.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný   funkcionár   nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   ak   verejný   funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej   funkcie,   je   povinný   do   30   dní   odo   dňa   ustanovenia   do   verejnej   funkcie   takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do   30 dní   odo   dňa, keď sa ujal výkonu   verejnej funkcie,   a počas jej výkonu vždy   do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje   aj   povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá v sume   zodpovedajúcej   šesťnásobku   mesačnému   platu   verejného   funkcionára,   ak   ide o porušenie povinnosti podľa čl. 5.

Právomoc ústavného súdu   rozhodovať o návrhoch   vo veciach   ochrany verejného záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   v   súvislosti   s   výkonom   funkcií   verejných funkcionárov vyplýva z čl. 10 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.,   je   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného záujmu a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v   rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu.   Tomu zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v   tomto   konaní;   ak   senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho potvrdí.

Aj   na   konanie   o   návrhoch   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,   či   nie   sú   dôvody   na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať   aj   na predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký návrh   v   týchto   veciach,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistí   takú príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorých   porušenie   namieta,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vyhovieť   návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa dospel k záveru, že navrhovateľ bol v relevantnom čase verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej v tretej vete čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a spĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu navrhovateľa   sústredil   na   posúdenie   jeho   opodstatnenosti   z   hľadiska   námietok,   resp. argumentácie v ňom uplatnených.

Výbor svoje rozhodnutie o uložení pokuty navrhovateľovi v sume 4 716 € odôvodnil takto:„Pri   kontrole   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný podal pri ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011) sekretariát výboru zistil, že JUDr. V. H. bývalý člen predstavenstva V., a. s. K. vykonával funkcie, ktoré sú nezlučiteľné s verejnou funkciou....

Listom zo dňa 6. mája 2012 bol menovaný verejný funkcionár na túto skutočnosť upozornený   ešte   pred   začatím   konania.   Verejný   funkcionár   na   výzvu   nereagoval, doporučená zásielka bola prevzatá 13. 6. 2012.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 31. júla 2012 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcii   o   došlých   oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za jún - júl 2012 a uznesením č. 95 z 31. júla 2012 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného   verejného   funkcionára   o   stanovisko   pre   účely   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania nevyjadril, doporučená zásielka bola prevzatá 2. 8. 2012...

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k záveru,   že   v konaní   bolo   preukázané porušenie   ústavného   zákona.   Z   tohto   dôvodu   prijal   uznesenie,   ktorým   sa   menovanému JUDr. V. H., bývalému členovi predstavenstva V., a. s. K. ukladá pokuta za porušenie čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   18. septembra 2012 schválené uznesením č. 120....

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16   ústavného   zákona   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu, a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu. Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

Podľa   listu   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky č. 3029/2012-II/I zo 6. marca 2012 priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej   republiky   zverejnená   Štatistickým   úradom   Slovenskej   republiky   podľa štvrťročného štatistického výkazníctva v roku 2011 je 786 EUR. Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“

Navrhovateľ   tvrdí,   že   ako   bývalý   člen   Predstavenstva   V.,   a.   s.,   K.,   ako   člen predstavenstva a dozornej rady dotknutých obchodných spoločností v súlade s čl. 5 ods. 1, 2 a   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   vykonal   zákonom   ustanovený   právny   úkon smerujúci ku skončeniu výkonu svojich funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach, čím splnil esenciálnu podmienku, ktorú mu ukladá ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. Túto svoju   skutočnosť   ústavnému   súdu   preukazuje   potvrdeniami   podpísanými   štatutárnymi orgánmi relevantných obchodných spoločností.

Navrhovateľ pritom argumentuje tým, že:

1. od výboru výzvu zo 6. mája 2012 a ani doporučené zásielky vykázané mu ako doručené 13. júna 2012 a 2. augusta 2012 údajne do vlastných rúk neprevzal, tvrdiac, že podpis   na   doručenkách   o ich   prevzatí   mu   nepatrí.   Namieta,   že   výbor   v   namietanom rozhodnutí nijakým spôsobom „nepredložil žiaden písomný dôkaz, že písomnosti“ mu „boli v skutočnosti doručené“;

2. funkciu člen Predstavenstva V., a. s. K., vykonával len jeden mesiac, „pochybenie výboru“ (nedoručenie   mu   „písomností“)   nemôže   byť   dôvodom   na   uloženie   mu   takej vysokej pokuty (4 716 €).

K argumentácii navrhovateľa uvedenej v bode 1

Ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z.   zakladá   osobitnú   ústavnoprávnu   zodpovednosť verejných   funkcionárov   zahrnutých   pod   osobnú   pôsobnosť   tohto   ústavného   zákona   za nesplnenie alebo porušenie povinností a obmedzení ustanovených týmto zákonom, ktorej osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných ustanoveniach (pozri čl. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).

Zo spisu výboru vyplýva, že navrhovateľ v oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. doručenom výboru 4. júna 2012 uviedol svoje členstvo v piatich obchodných   spoločnostiach;   skončenie   členstva   v dvoch   z nich   preukázal   výpisom z obchodného registra Slovenskej republiky a v ďalších zápisnicou z valného zhromaždenia (H., a. s.), rozhodnutím akcionára ako jediného spoločníka (Š., a. s.) notárskou zápisnicou (B.,   a.   s.),   pričom   konkrétny   dátum,   keď   urobil   právny   úkon   smerujúci   ku skončeniu výkonu svojich funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach, výboru nepreukázal.

Z čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z vyplýva, že verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, preukázať, že urobil zákonom   ustanovený   právny   úkon   smerujúci   ku   skončeniu   funkcie,   zamestnaní   alebo činností,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s   verejnou   funkciou   (čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z.), t. j. splniť si ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. ustanovenú povinnosť. Z návrhu a aj z rozhodnutia výboru vyplýva, že navrhovateľ splnenie tejto svojej povinnosti v   ustanovenej   lehote   od   ujatia   sa   výkonu   verejnej   funkcie   výboru   právne   relevantným spôsobom nepreukázal. Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pritom nevyplýva,   že   by   príslušný   orgán   (v   prípade   navrhovateľa   výbor)   mal   verejného funkcionára   na   splnenie   tejto   jeho   povinnosti   vyzývať.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd uvádza, že písomnosti doručované výborom (ktoré navrhovateľ osobne, napriek podpísanej doručenke   neprevzal,   tvrdiac,   že   podpisy   na   doručenkách   nie   sú   jeho)   sú   procesnými úkonmi orgánu vykonávajúceho konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov a sú relevantné pre určenie okamihu začatia tohto konania a pre vedenie konania, a nie sú výzvou pre verejného funkcionára na splnenie si jeho povinnosti podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Z uznesenia výboru č. 120 z 18. septembra vyplýva, že navrhovateľ (v súvislosti s ujatím sa funkcie člena Predstavenstva V., a. s., K., 5. marca 2012) sa vzdal

- funkcie člena Predstavenstva v obchodnej spoločnosti Š., a. s.; toto potvrdenie zo 7. marca 2012 bolo podpísané predsedom predstavenstva Ing. T. H. a členom predstavenstva Mgr. V. H. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie vzdal 19. apríla 2012),

- funkcie člena Predstavenstva obchodnej spoločnosti hotel Š., a. s.; toto potvrdenie zo 7. marca 2012 bolo podpísané predsedom predstavenstva Ing. T. H. a podpredsedom predstavenstva Mgr. V. H. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie vzdal 3. mája 2012), ako aj

-   funkcie   člena   Dozornej   rady   v   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   potvrdenie   je podpísané predsedníčkou predstavenstva G. I. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie vzdal 18. mája 2012).

K   dátumom   uvedeným   v uznesení   výboru   o vzdaní   sa   funkcií   v orgánoch označených   obchodných   spoločností   ústavný   súd   uvádza,   že   akceptuje   právny   názor navrhovateľa, že zvolanie zasadnutí orgánov obchodných spoločností a rozhodnutie o jeho vzdaní   sa   svojich   funkcií   v týchto   orgánoch   nemohol   ovplyvniť,   a preto   za   relevantné považuje   urobenie   procesných   úkonov   navrhovateľa   smerujúcich   k ukončeniu   členstva v orgánoch v návrhu uvedených obchodných spoločností.

Ústavným súdom už vyslovený právny názor v rozhodovacej činnosti (I. ÚS 174/09, IV. ÚS 635/2012) založený na tom, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bolo podané riadne a včas, spočíva na dotknutom verejnom funkcionárovi, je primerane aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.

Navrhovateľ bol teda zaťažený dôkazným bremenom preukázania urobenia právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu výkonu funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach, t.   j.   bol   povinný   túto   skutočnosť   preukázať   výboru   (zo   spisu   výboru   vyplýva,   že navrhovateľ výboru iné písomnosti pri podávaní oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nepredložil). Tým, že nepredložil dôkaz o urobení tohto právneho úkonu a výboru predložil len listiny dotknutých obchodných spoločností o skončení výkonu funkcie   v ich   orgánoch   datovaných   po   uplynutí   30-dňovej   lehoty   podľa   čl.   5   ods.   7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., sa dostal do dôkaznej núdze.

Navrhovateľ písomnosti (potvrdenia), ktoré majú preukázať, že sa v 30-dňovej lehote odo   dňa   ujatia   sa   výkonu   verejnej   funkcie   vzdal   členstva   v orgánoch   obchodných spoločností,   resp.   že   v 30-   dňovej   lehote   urobil   právny   úkon   smerujúci   ku   vzdaniu   sa členstva v nich, doložil až k svojmu návrhu doručenému ústavnému súdu.

Ústavný   súd   vyhodnotil   predložené   potvrdenia   a dospel   k záveru,   že   ani   jedno z potvrdení predložených ústavnému súdu nepovažuje za právne významné pre posúdenie splnenia podmienok podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pretože „pravdivosť“   dátumov   na nich uvedených nemožno „overiť“, a preto z tohto hľadiska nemajú relevantnú dôkaznú hodnotu. Pritom navrhovateľ, sám právnik a dokonca advokát, zastúpený v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom, si musí byť vedomý, že podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je jeho povinnosťou navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V predloženej podobe sú písomnosti predložené navrhovateľom vzhľadom na absenciu ich dôkaznej sily bez akejkoľvek právnej relevancie na účely konania ústavného súdu.

Potvrdenia   predložené   navrhovateľom   ako   príloha   jeho   návrhu   doručeného ústavnému súdu, ktorým sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, nemôžu podľa názoru   ústavného   súdu   postačovať   na   preukázanie   skutočnosti,   že   si   splnil   povinnosť ustanovenú v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a nemožno nimi vyvrátiť ani spochybniť zistenia výboru uvedené v napadnutom rozhodnutí (navyše ktorými výbor v čase rozhodovania nedisponoval). Ústavný súd považuje v nadväznosti na uvedené predmetnú argumentáciu navrhovateľa za zjavne účelovú.

K argumentácii navrhovateľa uvedenej v bode 2

Navrhovateľ   argumentuje   tým,   že   verejnú   funkciu   vykonával   len   jeden   mesiac, a poukazuje na „pochybenie výboru“ (nedoručenie mu „písomností“), ktoré   nemôže byť dôvodom na uloženie mu takej vysokej pokuty (4 716 €).

K dĺžke výkonu verejnej funkcie ústavný súd uvádza, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. nerozlišuje pri ukladaní povinností, či verejnú funkciu vykonával verejný funkcionár jeden deň alebo v inom časovom rozpätí, t. j. dĺžka trvania výkonu funkcie je irelevantná pre posúdenie splnenia si povinnosti verejného funkcionára podľa uvedeného ústavného zákona.

Čo sa týka výšky (sumy) uloženej pokuty navrhovateľovi podľa čl. 9 ods. 10 a 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., táto je ustanovená v závislosti od druhu porušenia povinnosti. Výbor dospel k záveru, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a ústavný súd nemá dôvod tento záver výboru meniť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   námietky   navrhovateľa   proti napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na spochybňovanie rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie   konanie,   a preto   návrh   navrhovateľa   ako   celok   odmietol   už   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi navrhovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013