znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 633/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2012   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B. (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 123/2010, pričom jej žaloba smeruje proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.   V   označenom   konaní   sa   sťažovateľka   domáha   náhrady   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 1 685 622,34 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s ustanovením § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateľky založený na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   keďže   okresný   súd   na   zistený   skutkový   stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa   sťažovateľky   interpretácia   ustanovenia   §   141a   ods.   1   OSP   založená   na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,   pričom   u   navrhovateľa   nie   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza: «Pri   rozhodovaní   súdu   o   návrhu   odporcu   uložiť   navrhovateľovi   povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nie   je   totiž   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je odporcom   subjekt,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia   §   141a   OSP.   Podľa   ustanovenia   §   141a   ods.   1   veta   štvrtá   OSP   cit.   „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca,   ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie   preddavku   na   trovy   konania   zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na   návrh   vecne   oslobodenej   žalovanej   strany,   ktorá   má   evidentný   záujem   na   tom,   aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez   existencie   racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého   majetkové   pomery ako dlžníka nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu   nebude   mať   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   rovnakej   výške   ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu   o   konkurznom   konaní,   musí   súd   takýto   návrh   zamietnuť   a   to   s   poukazom   na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP. Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda   akýkoľvek   zmysel,   pretože   aj   keď   žalobca   zaťažený   povinnosťou   preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľka   upozorňuje   na   to,   že   okresný   súd   si   túto   jej   argumentáciu   osvojil v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).

Sťažovateľka   ďalej zdôrazňuje, že   je v   konaní vedenom   okresným súdom   vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie,   a preto   nie je dôvod,   aby bola sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy,   ak   sa   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   výška   preddavku   je   5   %   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných   prípadoch   je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku   prevyšuje   5   % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou a dôvodmi   vôbec nezaoberal. Pritom   je zrejmé, že zloženie tak   enormne vysokej   sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti   s rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   upriamuje pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS   112/2012   zo   7.   marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a zároveň   odložil vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces   bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania. Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR   bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 1 685 622,34 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   33 712 446,85   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nitra, pretože „neprijal návrhy navrhovateľa na začatie občianskeho súdneho konania podané elektronickou formou dňa 24. 7. 2006“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo   výške   určenej   podľa   §   141a   ods.   2   OSP.   Okresný   súd   27.   januára   2012   vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov   účastníka   konania   požadujúceho   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola   sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka argumentovala   ďalej   tým,   že   žalovaná neuviedla   žiadne   dôvody   na   podanie   návrhu   na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľku.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľka   v   sťažnosti poukazuje,   by totiž   mohlo dôjsť   až prípadným vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 11 C 123/2010 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť   sa   aj   k námietke   nekonzistentnosti   jeho   rozhodovacej   činnosti   v obdobných   či rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   nemá   síce   dôvod   spochybňovať sťažovateľkou   tvrdenú   skutočnosť,   že   v obdobnej   právnej   veci   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,   avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý   (menšinový)   názor   jedného   zo   senátov   ústavného   súdu,   ktorého   ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého   senátu (I.   ÚS),   ktorý v obdobnej   veci (nie vo   veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. decembra 2012