znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 632/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 4613/2013, sp. zn. Rvp 4614/2013, sp. zn. Rvp 13758/2013, sp. zn. Rvp 13761/2013, sp. zn. Rvp 14137/2013, sp. zn. Rvp 14141/2013, sp. zn. Rvp 14296/2013, sp. zn. Rvp 14297/2013, sp. zn. Rvp 14298/2013, sp. zn. Rvp 14299/2013, sp. zn. Rvp 14300/2013, sp. zn. Rvp 14301/2013, sp. zn. Rvp 14302/2013, sp. zn. Rvp 15748/2013, sp. zn. Rvp 15754/2013, sp. zn.   Rvp   15757/2013,   sp.   zn.   Rvp   15758/2013,   sp.   zn.   Rvp 15759/2013,   sp.   zn.   Rvp 15760/2013, sp. zn. Rvp 15761/2013, sp. zn. Rvp 15762/2013 a sp. zn. Rvp 15763/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   24   NcC 270/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4613/2013, sp. zn.   Rvp   4614/2013,   sp.   zn.   Rvp   13758/2013,   sp.   zn.   Rvp   13761/2013,   sp.   zn.   Rvp 14137/2013, sp. zn. Rvp 14141/2013, sp. zn. Rvp 14296/2013, sp. zn. Rvp 14297/2013, sp. zn.   Rvp   14298/2013,   sp.   zn.   Rvp   14299/2013,   sp.   zn.   Rvp   14300/2013,   sp.   zn.   Rvp 14301/2013, sp. zn. Rvp 14302/2013, sp. zn. Rvp 15748/2013, sp. zn. Rvp 15754/2013, sp. zn.   Rvp   15757/2013,   sp.   zn.   Rvp   15758/2013,   sp.   zn.   Rvp   15759/2013,   sp.   zn.   Rvp 15760/2013, sp. zn. Rvp 15761/2013, sp. zn. Rvp 15762/2013 a sp. zn. Rvp 15763/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4613/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013, 8. a 18. apríla 2013 a 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 NcC 270/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   práva   na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 12 C 138/2012, sp. zn. 12 C 104/2012, sp. zn. 6 C 158/2012, sp. zn. 6 C 98/2012, sp. zn. 6 C 120/2012, sp. zn. 6 C 135/2012, sp. zn. 6 C 134/2012, sp. zn. 6 C 96/2012, sp.   zn. 6 C 95/2012, sp.   zn. 5 C 86/2012, sp. zn. 6 C 115/2012, sp. zn. 6 C 90/2012 a sp. zn. 6 C 181/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom nerozhodoval   vylúčený   sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP,   teda   splnenie   zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

Sťažovateľka svoje sťažnosti doručené ústavnému súdu 4. januára 2013 následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti   ústavným   súdom   odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   24   NcC   383/2012,   sp.   zn. 24 NcC 340/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 86/2012, sp. zn. 17 NcC 89/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 103/2012, sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn.   17   NcC   90/2012,   sp.   zn.   17   NcC   91/2012,   sp.   zn.   17   NcC   92/2012,   sp.   zn. 17 NcC 93/2012, sp. zn. 17 NcC 94/2012, sp. zn. 17 NcC 95/2012 a sp. zn. 17 NcC 96/2012 z   10.   októbra   2012   (ďalej   aj   „predmetné   uznesenia   krajského   súdu“)   boli porušené   jej základné práva podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   1 ústavy   a právo   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 24 NcC 270/2012 z 11. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 24 NcC 270/2012 okrem iných i konania vedené pod sp. zn. 24 NcC 383/2012 a sp. zn. 24 NcC 340/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania   a   rozhodovania   tam   označených   civilných   vecí   (výrok   2   a   nasledujúce napadnutého uznesenia krajského súdu); uznesením sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné konanie vedené týmto súdom   pod   sp.   zn.   17   NcC   83/2012   okrem   iných   i   konania   vedené   pod   sp.   zn. 17 NcC 86/2012 a sp. zn. 17 NcC 89/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a   rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania a rozhodovania   tam   označených   civilných   vecí   (výroky   2   až   6   napadnutého   uznesenia krajského súdu); uznesením sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 16 NcC 89/2012 okrem   iných   i konania vedené pod   sp.   zn.   16   NcC   89/2012   a   sp.   zn. 16 NcC   103/2012   (výrok   1   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu)   a   rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených   civilných   vecí   (výroky   2   až   3   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu); uznesením sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 17 NcC 90/2012 okrem iných i konania vedené pod sp. zn. 17 NcC 90/2012, sp. zn. 17 NcC 91/2012, sp. zn. 17 NcC 92/2012, sp. zn. 17 NcC 93/2012, sp. zn. 17 NcC 94/2012, sp. zn. 17 NcC 95/2012 a sp. zn. 17 NcC 96/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí (výroky 2 až 6 napadnutého uznesenia krajského súdu).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach o jej žalobách o náhradu škody napadnutými uzneseniami (uznesenia krajského súdu sp. zn. 24 NcC 270/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012,   pozn.),   a nie uzneseniami sp.   zn. 24 NcC 383/2012 a sp.   zn. 24 NcC   340/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 86/2012 sp. zn. 17 NcC 89/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn.   16   NcC   103/2012   z 8.   októbra   2012,   sp.   zn.   17   NcC   91/2012,   sp.   zn. 17 NcC 92/2012, sp. zn. 17 NcC 93/2012, sp. zn. 17 NcC 94/2012, sp. zn. 17 NcC 95/2012 a sp. zn. 17 NcC 96/2012 (citované uznesenia krajský súd ani nevydal, pozn.). Za týchto okolností   by   ústavný   súd   uplatnením   formalistického   prístupu   k   preskúmaniu   sťažností sťažovateľky (okrem sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14141/2013, sp. zn. Rvp 14296/2013 a sp. zn. Rvp 15757/2013) v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14141/2013, sp. zn. Rvp 14296/2013 a sp. zn. Rvp 15757/2013) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to s prihliadnutím na príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 4613/2013, sp. zn. Rvp 4614/2013, sp. zn. Rvp 13758/2013, sp. zn. Rvp 13761/2013, sp.   zn.   Rvp   14137/2013,   sp.   zn.   Rvp   14141/2013,   sp.   zn.   Rvp   14296/2013,   sp.   zn. Rvp 14297/2013, sp. zn. Rvp 14298/2013, sp. zn. Rvp 14299/2013, sp. zn. Rvp 14300/2013, sp.   zn.   Rvp   14301/2013,   sp.   zn.   Rvp   14302/2013,   sp.   zn.   Rvp   15748/2013,   sp.   zn. Rvp 15754/2013, sp. zn. Rvp 15757/2013, sp. zn. Rvp 15758/2013, sp. zn. Rvp 15759/2013, sp.   zn.   Rvp   15760/2013,   sp.   zn.   Rvp   15761/2013,   sp.   zn.   Rvp   15762/2013   a   sp.   zn. Rvp 15763/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   rozhodnutia   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 4361/2013, sp. zn. Rvp 4362/2013, sp. zn. Rvp 9959/2013, sp. zn. Rvp 11449/2013, sp. zn. Rvp 9961/2013, sp. zn. Rvp 11649/2013, sp.   zn.   Rvp   7064/2013,   sp.   zn.   Rvp   7065/2013,   sp.   zn.   Rvp   7066/2013,   sp.   zn. Rvp 4460/2013, sp. zn. Rvp 7067/2013, sp. zn. Rvp 7068/2013 a sp. zn. Rvp 7069/2013 prebiehajú   na   ústavnom   súde   konania   o   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených 4., 8. a 28. januára 2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 24 NcC 270/2012 z 11. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd okrem iných spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti   vedené   pod   sp.   zn. 24 NcC 383/2012   a sp.   zn.   24   NcC   340/2012   a   ďalšími   výrokmi   rozhodol   o zaujatosti sudcov okresného súdu; uznesením sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012, v ktorom prvým   výrokom   krajský   súd   okrem   iných   spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania o námietkach zaujatosti vedené pod sp. zn. 17 NcC 86/2012 a sp. zn. 17 NcC 89/2012 a ďalšími   výrokmi   rozhodol   o   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu;   uznesením   sp.   zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd okrem iných spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti   vedené   pod   sp.   zn. 16 NcC 89/2012 a sp. zn. 16 NcC 103/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu; uznesením sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd okrem iných spojil na spoločné konanie aj konania o námietkach zaujatosti   vedené pod sp.   zn. sp.   zn. 17 NcC 90/2012, sp.   zn. 17 NcC 91/2012,   sp.   zn. 17 NcC 92/2012, sp. zn. 17 NcC 93/2012, sp. zn. 17 NcC 94/2012, sp. zn. 17 NcC 95/2012 a sp. zn. 17 NcC 96/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod už uvedenými spisovými značkami   vystupujú   identickí   účastníci   konania   (sťažovateľka   a   krajský   súd),   predmet uvedených   konaní je   identický   (namietané porušenie   sťažovateľkiných   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní pod sp. zn. Rvp 4361/2013, sp. zn. Rvp 4362/2013, sp. zn. Rvp 9959/2013, sp. zn. Rvp 11449/2013, sp. zn.   Rvp   9961/2013,   sp.   zn.   Rvp   11649/2013,   sp.   zn.   Rvp   7064/2013,   sp.   zn. Rvp 7065/2013, sp. zn. Rvp 7066/2013, sp. zn. Rvp 4460/2013, sp. zn. Rvp 7067/2013, sp. zn. Rvp 7068/2013 a sp. zn. Rvp 7069/2013 bráni tomu, aby proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 24 NcC 270/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 83/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 89/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 90/2012 z 10. októbra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 4613/2013, sp. zn. Rvp 4614/2013, sp. zn. Rvp 13758/2013, sp. zn. Rvp 13761/2013, sp. zn. Rvp 14137/2013, sp. zn. Rvp 14141/2013, sp. zn. Rvp 14296/2013, sp.   zn.   Rvp   14297/2013,   sp.   zn.   Rvp   14298/2013,   sp.   zn.   Rvp   14299/2013,   sp.   zn. Rvp 14300/2013, sp. zn. Rvp 14301/2013, sp. zn. Rvp 14302/2013, sp. zn. Rvp 15748/2013, sp.   zn.   Rvp   15754/2013,   sp.   zn.   Rvp   15757/2013,   sp.   zn.   Rvp   15758/2013,   sp.   zn. Rvp 15759/2013, sp. zn. Rvp 15760/2013, sp. zn. Rvp 15761/2013, sp. zn. Rvp 15762/2013 a sp. zn. Rvp 15763/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. októbra 2013