znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 632/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11848/2012, sp. zn.   Rvp   11849/2012,   sp.   zn.   Rvp   11850/2012,   sp.   zn.   Rvp   11851/2012,   sp.   zn.   Rvp 11852/2012, sp. zn. Rvp 11853/2012, sp. zn. Rvp 11854/2012, sp. zn. Rvp 11855/2012, sp. zn.   Rvp   11856/2012,   sp.   zn.   Rvp   11857/2012,   sp.   zn.   Rvp   11858/2012   a   sp.   zn.   Rvp 11859/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 29/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 201/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1485/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er   1331/2002   a jeho   uznesením   zo   6.   augusta   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er   1323/2002   a jeho uznesením   zo 6. augusta   2012,   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er   1392/2002   a jeho uznesením   zo 6. augusta   2012,   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 99/2010 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1132/2009 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uznesením z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   11848/2012,   sp.   zn. Rvp 11849/2012, sp. zn. Rvp 11850/2012, sp. zn. Rvp 11851/2012, sp. zn. Rvp 11852/2012, sp.   zn.   Rvp   11853/2012,   sp.   zn.   Rvp   11854/2012,   sp.   zn.   Rvp   11855/2012,   sp.   zn. Rvp 11856/2012,   sp.   zn.   Rvp   11857/2012,   sp.   zn.   Rvp   11858/2012   a   sp.   zn. Rvp 11859/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 11848/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 29/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 201/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1485/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1331/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1323/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er   1392/2002   a jeho uznesením   zo 6. augusta   2012,   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 99/2010 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1132/2009 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 20/2010 (ďalej spolu aj „napadnuté   konania“)   a   jeho   uznesením   z   28.   júna   2012   (ďalej   spolu   aj   „napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 192/2003, sp. zn. Ex 1992/2003, sp. zn. Ex 1751/2002, sp. zn. Ex 1362/2002, sp. zn. Ex 1340/2002, sp. zn. Ex 1601/2002, sp. zn. Ex 263/2003, sp. zn. Ex 1353/2002, sp. zn. Ex 3319/2007, sp. zn. Ex 783/2010, sp. zn. Ex 12744/2009 a sp. zn. Ex 14145/2009 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «...   je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky   obsiahnuté   v   ust.   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06.   06.   2007,   že   z   výkonom   exekučnej činnosti   začne   06.   06.   2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej   komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného   súdu   Topoľčany,   ktorým   došlo   k nelegitímnym   a   nelegálnym   zásahom   do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a]   a   postup všeobecného súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 5 Er 1326/2002, sp. zn. 5 Er 253/2004, sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.   z.   sťažovateľ   pristupuje   k   paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd   počká   a   nepristúpi   k   odmietnutiu   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

b)   Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu až   udelením poverenia   súdu na jej vykonanie.)   a   ust.   §   46   ods.   1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých konaniach   a   jeho   napadnuté   uznesenia „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.   6 ods.   1 Dohovoru a to v takej miere,   že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom v   zmysle   §   44   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný   prechovával   voči   sťažovateľovi   averziu   a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V   záverečnej   časti   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a   dohovoru   boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11848/2012, sp. zn. Rvp 11849/2012, sp. zn. Rvp 11850/2012, sp. zn. Rvp 11851/2012, sp.   zn.   Rvp   11852/2012,   sp.   zn.   Rvp   11853/2012,   sp.   zn.   Rvp   11854/2012,   sp.   zn. Rvp 11855/2012, sp. zn. Rvp 11856/2012, sp. zn. Rvp 11857/2012, sp. zn. Rvp 11858/2012 a sp. zn. Rvp 11859/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepripojil   k   sťažnostiam   doručeným ústavnému súdu kópie právoplatných napadnutých uznesení okresného súdu, ústavný súd prípisom   z   24.   septembra   2012   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov   v   určenej   lehote   a   zároveň   ho   poučil   o   možnosti   odmietnutia   sťažností z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na výzvu   ústavného   súdu   svojím   podaním z 9. októbra 2012, prílohou ktorého boli napadnuté uznesenia okresného súdu. Vzhľadom na uvedené   skutočnosti   pristúpil   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažností k preskúmaniu   možnej   existencie   ďalších   dôvodov,   ktoré   by   mali   za   následok   ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002 a sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uzneseniami z 12. júla 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002 a sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uzneseniami z 12. júla 2012 vydanými vyšším súdnym úradníkom tvrdiac,   že   k   podaniu   sťažností   pristúpil   preto,   lebo   na   základe   doterajšieho   postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti napadnutým uzneseniam a zároveň sťažností adresovaných ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa zmeškaniu   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   vyjadrujúc presvedčenie,   že   v   prípade   existencie   pochybností   o   jeho   postavení   v   konaní   pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie.

Podľa   čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   vždy   prípustný   opravný   prostriedok,   o   ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť uzneseniami okresného súdu sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn.   6 Er 1485/2002,   sp.   zn.   6   Er   1331/2002,   sp.   zn.   6   Er   1323/2002,   sp.   zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 31/2003 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 z 12. júla 2012 a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podľa jeho názoru porušené.   Oprávnenie   sudcu   (resp.   odvolacieho   súdu   v   prípade,   že   sudca   odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom postupe okresného súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6   Er   29/2003,   sp.   zn.   6   Er   201/2003,   sp.   zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn.   6   Er   31/2003,   sp.   zn.   5   Er   253/2004   a   sp.   zn.   5   Er   1326/2002   a   napadnutých uzneseniach   okresného   súdu   vydaných   v   týchto   konaniach   vylučuje   v   týchto   veciach právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Keďže v daných veciach je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenia vydané v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím súdom na základe odvolaní sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniam okresného súdu vydaným v týchto konaniach, a preto treba podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavnému   súdu   pred   konečným   rozhodnutím   sudcu,   resp.   odvolacieho   súdu považovať za predčasné.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťami sťažovateľa pred rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu o podaných odvolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania   všeobecných   súdov.   V   prípade,   že   by   ústavný   súd   čakal   na   rozhodnutie o odvolaniach   sťažovateľa   proti   napadnutým   uzneseniam,   mohlo   by   to   viesť   jednak k predĺženiu konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t.   j.   na paralelné podávanie sťažností ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   čo   vzhľadom   na čl. 142 ods. 2 poslednú vetu ústavy a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného súdu, ako aj vzhľadom na dikciu § 374 ods. 4 OSP nie je opodstatnené.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež z právneho   vyhodnotenia   skutkových   okolností   predmetných   vecí   ústavný súd sťažnosti sťažovateľa už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľ v na tomto mieste posudzovaných sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4 Er 99/2010,   sp.   zn.   4   Er   1132/2009   a   sp.   zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez zbytočného odkladu.   O tom,   či   je exekútor   vylúčený,   rozhodne súd do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný súd v uzneseniach sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 okrem iného uviedol, že «Exekútor je štátom splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. V Slovenskej republike vykonávajú súdnu moc súdy (článok 141 Ústavy Slovenskej republiky). Štát však zákonom preniesol časť svojich mocenských oprávnení (oprávnenia na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú všeobecným   súdom,   na   neštátny   orgán,   čo   bolo   zvýraznené   aj   tým,   že   sa   exekútorovi priznalo postavenie verejného činiteľa. Súčasne však exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako   slobodné   právnické   povolanie   (exekútora   vyberá   oprávnený,   odmena   exekútora   je priamo úmerná jeho procesnej aktivite a pod.). Postavenie exekútora je vymedzené len zákonom.   Exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne   a   nezávisle.   Nezávislosť exekútora   vyjadruje   predovšetkým   to,   že   je   viazaný   Ústavou   Slovenskej   republiky, ústavnými   zákonmi,   medzinárodnými   zmluvami   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5,   zákonmi,   inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom   v exekučnom   konaní.   Zárukou   nezávislosti   a   nestrannosti   exekútora   je   aj nezlučiteľnosť funkcie exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 EP. Nestrannosť   exekútora   osobitne   zvýrazňuje   požiadavka   zákona,   že   výber   exekútora uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí vykonávať exekúciu ako tretí subjekt   nepodriadený   iným   než   ústavným   a   zákonným   kritériám   výkonu   svojej   funkcie. Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako nestranný javiť pre účastníkov a aj pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí pôsobí. Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30 EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor, u ktorého sú už pochybnosti o jeho nezaujatosti   (nevyžaduje sa zaujatosť exekútora dokazovať).   Dôvody zaujatosti súdneho exekútora   môžu   byť   rôzne.   Jedným   z   dôvodov   zaujatosti   exekútora   je   jeho   pomer   k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom. Takýmto pomerom môže byť napr. priateľský   alebo   naopak   nepriateľský   vzťah,   či   už   k   účastníkom   konania   alebo   ich zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe exekútora a uplatniť voči nemu námietku zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - § 30 ods. 4, 5 EP).

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť vylučujúcu ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že na návrh oprávneného sa proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora vo väčšom počte týchto konaní oprávnený navrhol zmenu   exekútora   s tým,   aby   bol ďalším výkonom   exekúcie poverený JUDr.   K. Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútor sama o sebe neznamená, že sú pochybnosti   o   nezaujatosti   exekútora.   Keď   sa   však   k   tejto   skutočnosti   pridá   aj   ďalšia okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť exekútora   narušená   -   minimálne   sú   o   tom   pochybnosti.   Je   totiž   predpoklad,   že   medzi oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom vznikol   počas   zamestnaneckého   pomeru   priateľský   vzťah.   Záver   o   zaujatosti   súdneho exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr. K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na uvedené   dôvody   súd   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   z   vykonávania exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na skutočnosť,   že   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   v   tomto   konaní   zastupuje   ten   istý   právny zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o., B., čo je známe súdu z rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie..».

V nadväznosti na posudzované veci ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že výklad   a   používanie   ustanovení   § 30   Exekučného   poriadku   musí   v   celom   rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že poskytuje   v   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   pre   účely   zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný   bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,... nestačí, že sudca (v danom prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach strán.   Spravodlivosť   musí   byť   nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   v zmysle   ktorej   okresný   súd   nemôže rozhodovať v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie exekúcií,   keďže   týmto   bol   podľa   neho   už   ukončený   proces   prieskumu   zákonnosti   ich výkonu   sťažovateľom   v   zmysle   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   a „opätovný   proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m.   m.   III.   ÚS   322/2010).   Z   Exekučného   poriadku   priamo   vyplýva   povinnosť exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto   jeho povinnosť vzniká potom,   ako sa   dozvedel   alebo mohol   dozvedieť   o   takýchto okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn.   4   Er   20/2010   z   28.   júna   2012   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uzneseniami sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi uzneseniami okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie   ním   označených   práv.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s uzneseniami okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť   v   posudzovaných   veciach   ani   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesení okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 dospel k záveru, že z ich odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   nimi   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.II.2.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a uzneseniami z 28. júna 2012.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľ   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k nim jednoznačné   právne   závery   (pozri   m.   m.   IV.   ÚS   193/2012,   IV.   ÚS   221/2012, IV. ÚS 354/2012,   IV. ÚS 355/2012,   IV.   ÚS   458/2012).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí   z   materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov   nápravy,   ku   ktorým   patria   požiadavka   ich   prístupnosti,   adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké   Komentáře.   Praha:   C.   H.   Beck,   2012,   s.   198).   Povinnosť   vyčerpať   prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto   sa   však   uplatní   v prípadoch,   keď   pochybnosti   sťažovateľa   o   účinnosti   prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti   konania   ústavný   súd   sťažovateľa   upozorňuje,   že   pokiaľ   bude   aj   naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012