znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 631/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Ď.,   L.,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   11064/2012, sťažnosť A. B., P., vedenú pod sp. zn. Rvp 11065/2012 a sťažnosť E. R., P., vedenú pod sp. zn. Rvp 11066/2012, zastúpených H., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta   Mgr.   P.   K.,   ktorými   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 108/2004 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 541/2011 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. Ď. vedenú pod sp. zn. Rvp 11064/2012, sťažnosť A. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 11065/2012 a sťažnosť E. R. vedenú pod sp. zn. Rvp 11066/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11064/2012.

2. Sťažnosti A. Ď., A. B. a E. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená   sťažnosť   A.   Ď.,   L.,   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp 11064/2012,   sťažnosť   A.   B.,   P., vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   11065/2012   a   sťažnosť   E.   R.,   P.,   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp 11066/2012   (ďalej   aj   „sťažovateľky“),   zastúpených   H.,   s. r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K. Sťažovateľky označenými sťažnosťami namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp.   zn. 18 C 108/2004 a jeho rozsudkom   z 22. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 541/2011 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012.

Zo   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   11064/2012,   sp.   zn. Rvp 11065/2012 a sp. zn. Rvp 11066/2012 a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľky (A. Ď. ako žalobkyňa v 2. rade, A. B. ako právna nástupkyňa po poručiteľovi M. B. — žalobcovi v 5.   rade,   a E.   R.   ako   žalobkyňa   v   9.   rade,   pozn.)   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, náhrady škody s príslušenstvom spôsobenej im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu.

Okresný súd žalobu sťažovateliek rozsudkom sp. zn. 18 C 108/2004 z 22. februára 2011 zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   541/2011 z 20. júna   2012   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 18 C 108/2004 z 22. februára 2011 potvrdil.

Sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci konania pred prvostupňovým okresným súdom a krajským súdom ako odvolacím súdom poukázali najmä na tieto skutočnosti:

„Súdy   oboch   stupňov   pri   posudzovaní   rozsahu   povinností   odporcov   vo   vzťahu k činnosti   nebankových   subjektov   podľa   zákona   o   investičných   spoločnostiach,   zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia   pôsobnosti   daných   zákonov   a   zmluvnú   formu   a   povahu   právnych   vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalisticky sa riadili sa len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k   záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý... Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci   zbavil   zodpovednosti   dohľadu   nad   určitým   sektorom   hospodárskeho   života   s poukazom   na   skutočnosť,   že   určitá   činnosť,   respektíve   pôsobenie   určitého   subjektu, nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore... Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah do   finančného   a   bankového   sektora   a   hospodárstva   celkovo   pri   hodnotení   rozsahu zodpovednosti odporcov (najmä odporcov v 2. a 3. rade) je podľa názoru navrhovateľov alibistické a nezlučiteľné s Ústavou.

Pokiaľ ide o čiastkový argument o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov súkromnoprávnej   povahy   medzi   nebankovými   subjektmi   a   ich   klientmi,   i   keby   tento argument mal byť správny, nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych klientov. Navyše, dozor nad finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah do zmluvnej autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to bez zrejmého dôvodu predpokladajú súdy oboch stupňov.“

Podľa názoru sťažovateliek žalované mali „skúmať, či s ohľadom na svoj obsah činnosť   nebankových   subjektov   spĺňa   alebo   nespĺňa   podmienky   stanovené   zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy až v prípade, ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť nebankových subjektov mala spĺňať, ale nespĺňa formálne zákonné kritériá.

Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach žalovaných, ak taký postup umožňuje zákon, alebo v podnete OČTK na prešetrenie okolností nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania. Žalovaní teda mali konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú škodu.“.

Sťažovateľky   namietajú,   že „súdy   oboch   inštancií   účelovo   zužujú   pohľad   na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu zmluvy   či   už   požičiavateľ,   tichý   spoločník   či   člen   družstva,   voči   jednému   subjektu   - nebankovému subjektu, kde správne používajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Súdy však, podľa nášho názoru, účelovo prehliadajú skutočnosť,   že   v   uvedenom   prípade   nešlo   o   jednotlivé   samostatné   právne   akty,   ale hromadné investovanie veľkého množstva súkromných subjektov. Bez ohľadu na právnu podstatu   úkonov,   ktoré   navrhovatelia   vykonali,   pri   posudzovaní   v   kontexte   celej   šírky právnych vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sa sťažovateľky domáhajú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 108/2004 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 541/2011 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012, napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň im prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

V súvislosti so skutočnosťou, že v uvedenej právnej veci podali proti právoplatnému rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   sťažovateľky   súčasne   žiadajú,   aby   ústavný   súd rozhodol o prerušení konaní pred ústavným súdom vedených pod sp. zn. Rvp 11064/2012, sp. zn. Rvp 11065/2012 a sp. zn. Rvp 11066/2012 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o podanom dovolaní.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   11064/2012,   sp.   zn. Rvp 11065/2012 a sp. zn. Rvp 11066/2012 vyplýva, že ide o veci, ktoré spolu skutkovo súvisia, pretože predmet týchto sťažností vecne súvisí s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 108/2004 a tiež s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 541/2011, v rámci ktorého vystupujú sťažovateľky ako žalobkyne, pričom sú v konaní pred ústavným súdom zastúpené tým istým právnym zástupcom a namietajú porušenie toho istého ústavou garantovaného práva (základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 108/2004 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľky sťažnosťami napádajú postup okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutý rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní, ktorým okresný súd zamietol ich žalobu o náhradu škody spôsobenú im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu (sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11064/2012, sp. zn. Rvp 11065/2012 a sp. zn. Rvp 11066/2012, pozn.).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľky   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využili svoje právo podať proti namietanému postupu   a   rozsudku   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateliek v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   541/2011   a   jeho rozsudkom z 20. júna 2012

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   11064/2012,   sp.   zn. Rvp 11065/2012 a sp. zn. Rvp 11066/2012 vyplýva, že sťažovateľky podali dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu z 20. júna 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   108/2004   z   22.   februára   2011   o   zamietnutí   ich   žaloby o náhradu škody s príslušenstvom.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosti na predbežnom prerokovaní z hľadiska sťažovateľkami namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 541/2011 a jeho rozsudkom z 20. júna 2012.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   proti   namietanému   postupu   a   rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky 31. júla 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania   sťažnosti   najvyšší   súd   ešte   nerozhodol   (v   čase   predbežného   prerokovania sťažnosti   ústavným   súdom   okresný   súd   dovolanie   sťažovateliek   ešte   nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, pozn.).

Pri posudzovaní týchto častí sťažností ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej právomoci   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľky subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej veci dovolanie (31. júla 2012) ešte predtým, ako podali sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

V posudzovanej   veci   sťažovateľky   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vedome   vytvorili   stav,   keď   by   o   ich   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateliek predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažností ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné   (m.   m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľky   v   prípade   podania   dovolania   podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že ich dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateliek v týchto častiach uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012