znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 630/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti   K.   G.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Miroslavom   Katunským,   Floriánska   16, Košice,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   48   Er   1915/2009,   za   účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré jej j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť K. G. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu   JUDr.   Miroslava   Katunského,   Floriánska   16,   Košice,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť K. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou   exekučného konania v procesnom   postavení   povinnej   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 48 Er 1915/2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „... na návrh sťažovateľky zo dňa 18. 10. 2010 v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 48 Er 1915/2009 bol exekučným súdom povolený odklad exekúcie až do právoplatnosti skončenia konania o návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 31 Cb/608/1998. Voči uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. 48 Er/1915/2009 zo dňa 9. 11. 2010 o povolení odkladu exekúcie podal oprávnený odvolanie   dňa   25.   11.   2010.   K   odvolaniu   oprávneného   sa   sťažovateľka   ako   povinná v exekučnom konaní na výzvu exekučného súdu riadne a včas vyjadrila podaním zo dňa

3. 12. 2010. Voči sťažovateľke je v dôsledku nekonania exekučného súdu, t. j. v dôsledku nerozhodnutia o odvolaní oprávneného, naďalej vykonávaná exekúcia formou zrážok z jej dôchodku   v   značnej   výške,   na   úhradu   pohľadávky,   ktorej   dôvodnosť   a   výška   je   stále predmetom súdneho sporu.“

Sťažovateľka žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, ktoré odôvodňuje tým, že

„- prieťahy nastali v konaní a vo veci, ktorá nie je právne náročná na posúdenie a rozhodnutie,

- doba rozhodovania exekučného súdu o tak jednoduchej veci v súčasnosti činí cca 2 roky a 9 mesiacov

- sťažovateľka v súvislosti s nečinnosťou súdu je nútená znášať následky - zrážky z dôchodku, ktoré značne ovplyvňujú kvalitu jej života, pričom tieto zrážky sú sťažovateľke zrážané   na   úhradu   pohľadávky,   ktorej   dôvodnosť   a   výška   je   stále   predmetom   súdneho sporu“.

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er/1915/2009 porušil právo K. G..., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu. K. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť jej právnemu zástupcovi do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013, ktorého úvodnú časť tvorí prehľad procesných úkonov súdu. V tejto časti prípisu sa uvádza:

„...   dňa   11.   7.   2009   doručená   súdu   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie,

- dňa 24. 7. 2009 vydané poverenie súdnemu exekútorovi,

- dňa 3. 9. 2009 súdu doručený návrh na odklad exekúcie,

- dňa 22. 9. 2009 rozhodnuté o odklade exekúcie,

-   dňa   6. 10.   2009   podané   odvolanie   oprávneného   proti   rozhodnutiu   o   odklade exekúcie,

- dňa 23. 11. 2009 spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- dňa 10. 6. 2010 doručené súdu uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie o odklade exekúcie,

- dňa 19. 10. 2010 doručený súdu návrh na odklad exekúcie,

- dňa 9. 11. 2010 vydané uznesenie o potvrdení odkladu exekúcie,

- dňa 25. 11. 2010 oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie.“

Predseda okresného súdu v označenom prípise ďalej poukazuje na to, že „zákonný sudca od pridelenia veci vykazuje obdobia neprítomnosti zo zákonných dôvodov, ktoré však z dôvodu ich trvania neumožňovali orgánom riadenia a správy súdu vykonať v súlade so zákonom   a   rozvrhom   práce   opatrenia   smerujúce   k   prerozdeleniu   veci   (v   roku   2009 z celkového   počtu   250 pracovných   dní   odpracoval   zákonný   sudca   160   pracovných   dní, v roku   2010   z celkového   počtu   251   pracovných   dní   odpracoval   zákonný   sudca 183 pracovných   dní,   v roku   2011   z   celkového   počtu   250   pracovných   dní   odpracoval zákonný sudca 146 pracovných dní, v roku 2012 z celkového počtu 250 pracovných dní odpracoval   zákonný   sudca   112   pracovných   dní,   k   30.   9.   2013   z   celkového   počtu 188 pracovných dní odpracoval zákonný sudca 103 pracovných dni). Od 16. 9. 2013 je zákonný sudca opätovne práceneschopný.“.

Podľa názoru predsedu okresného súdu „v konaní došlo k prieťahom v konaní, tieto sú ale čiastočne odôvodnené vyššie uvedenými objektívnymi dôvodmi, na základe ktorých nebolo možné doteraz vo veci rozhodnúť“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 630/2013-12 z 10. októbra 2013 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1   SprV   981/2013   z 5.   decembra   2013   doručenom ústavnému súdu 10. decembra 2013 oznámil, že „v konaní bolo dňa 5. 12. 2013 vo veci konajúcim zákonným sudcom vydané uznesenie o povolení odkladu exekúcie“ a že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd zistil, že uznesenie sp. zn. 48 Er 1915/2009 z 5. decembra 2013, ktorým okresný súd povolil odklad exekúcie ku dňu rozhodovania o sťažnosti, ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Dňa 18. decembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013 a sp. zn. 1 SprV 981/2013 z 5. decembra   2013   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 2. januára 2014 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného poriadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   V súvislosti   s posudzovaním   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   ústavný   súd konštatuje, že exekučné konanie sa spravidla považuje za konanie, ktoré je tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore   účastníkov   exekučného   konania   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté   vo   veci   samej exekučným   titulom,   ktorý   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd z týchto dôvodov konštatuje, že namietané konanie (zohľadňujúc aj jeho konkrétne okolnosti) nemožno hodnotiť z právneho hľadiska ako zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež to, že ani predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentoval zložitosťou napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne   uplatňovaného   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   48   Er   1915/2009   vyplýva,   že   okresný   súd   postupoval v konaní   spočiatku   plynulo,   avšak   po   tom,   čo   oprávnený   podal   25.   novembra   2010 odvolanie   proti   uzneseniu   o odklade   exekúcie,   až   do   5.   decembra   2013   nevykonal v namietanom konaní žiaden procesný úkon, a teda bol viac ako 3 roky nečinný.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   dlhodobou   absolútnou nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie konanie bez porušovania tohto základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto uznesenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru, že len vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv neprestavuje pre ňu dostatočné zadosťučinenie.   Ústavný   súd   preto,   zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania a dĺžku   obdobia,   v   ktorom   bol   okresný   súd   dlhodobo   nečinný,   rozhodol,   že   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v posudzovanej veci primerané (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr.   Miroslavom   Katunským.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014