znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. C., zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr.   CIMRÁK   s. r. o.,   Štefánikova   7,   Nitra,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Cimráka, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.   3 Sžo 8/2013 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   čl. 42   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   3 Sžo 8/2013 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádzal o prijatie na denné doktorandské štúdium v študijnom odbore 3.1.8 teória politiky, študijný program politológia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (ďalej len „UKF v Nitre“). Prijímacia skúška na doktorandské štúdium sa konala 21. júna 2010. Zo zápisnice z prijímacích pohovorov vyplýva, že počet uchádzačov na interné štúdium bol 21, navrhnutých na prijatie bolo 7 a ostatní uchádzači, medzi   ktorými   bol   aj   sťažovateľ,   neboli   navrhnutí   na   prijatie.   Na   základe   rozhodnutia dekanky   Filozofickej   fakulty   UKF   v   Nitre   č. FF-OVV-2010-7/155-4:102200   z   24.   júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie dekanky“) nebol sťažovateľ na uvedené denné doktorandské štúdium prijatý, a to vzhľadom na obmedzený počet voľných miest.

Rektor   UKF   v   Nitre   rozhodnutím   č. UKF-2010-18/1344-23:191013   z   5.   augusta 2010   (ďalej   len   „rozhodnutie   rektora   z 5.   augusta   2010“)   prvostupňové   rozhodnutie dekanky potvrdil z dôvodu, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie je v súlade s § 57 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   účinnom   ku   dňu   prijímacích   skúšok   (ďalej   len   „zákon   č. 131/2002   Z. z.“) a vnútornými predpismi fakulty a UKF v Nitre. Proti rozhodnutiu dekanky a rozhodnutiu rektora podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy.

Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k.   11 S/115/2010-25 z 28. februára   2011   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   konanie   o   preskúmanie rozhodnutia rektora zastavil s tým, že rozhodnutie rektora z 5. augusta 2010 nepodlieha súdnemu   prieskumu   v   zmysle   § 244   a   § 247   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“), keďže nejde o rozhodnutie vydané v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sžo 19/2011 z 13. júla 2011 uznesenie krajského súdu zrušil s odôvodnením, že druhostupňové rozhodnutie o neprijatí na štúdium na vysokej škole   je   spôsobilým   predmetom   súdneho   prieskumu   v   režime   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   11 S/115/2010-51   zo 6. decembra   2011   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu zo 6. decembra 2011“) zrušil rozhodnutie rektora z 5. augusta 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne rektor vydal nové druhostupňové rozhodnutie č. ADV-2012-3/9-3:191015 z   24.   februára   2012   (ďalej   len   „rozhodnutie   rektora   z   24.   februára   2012“),   ktorým rozhodnutie   dekanky   potvrdil.   Rozhodnutie   rektora   z   24.   februára   2012   rekapitulovalo priebeh   prijímacieho   konania   a uviedlo   kritériá,   podľa   ktorých   hodnotiaca   komisia posudzovala   prihlášky   uchádzačov.   Sťažovateľ   sa   opätovne   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia rektora z 24. februára 2012 domáhal jeho zrušenia.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   11 S/18/2012-36   z   11.   septembra   2012   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2012“) žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd uvedený rozsudok odôvodnil tým, že zákon č. 131/2002 Z. z. upravuje prijímacie konanie, ktoré aj definuje v § 58, avšak neupravuje spôsob hodnotenia komisie tak, ako to navrhuje sťažovateľ v žalobe. Zo zákona, ako aj z rozhodnutia rektora z 24. februára 2012 vyplýva, že obsahom skúšky a prijímacieho pohovoru bolo preveriť všeobecnú orientáciu uchádzača v odbore a v problematike dotýkajúcej sa zvolenej témy dizertačnej práce, ako aj jeho výsledky   v   tejto   odbornej   (a   inej)   činnosti.   Skúšobná   a   hodnotiaca   komisia   dospela k záveru,   že   sťažovateľ   ako   uchádzač   nevyhovel   stanoveným   kritériám,   a   preto   nebol komisiou navrhnutý na prijatie na štúdium. Dôvodom neprijatia bolo nesplnenie odborných prijímacích podmienok, ako aj podmienok zverejnených vo vzťahu k prijímaciemu konaniu na doktorandský študijný program na webovom sídle univerzity a fakulty. Počet študentov tretieho stupňa vysokoškolského štúdia v dennej forme pre akademický rok 2010/2011 bol určený   Ministerstvom   školstva,   vedy,   výskumu   a športu   Slovenskej   republiky,   ktoré   až následne   na   fakulty   rozpísal   rektor   univerzity,   a   tento   počet   bol   napokon   zúžený   iba na jedno   miesto.   Počet   uchádzačov   bol   21,   z   ktorých   iba   7   podľa   komisie   vyhovelo požiadavkám zákona a kritériám školy, z ktorých bol vybratý iba jeden. Krajský súd ďalej uviedol, že sťažovateľ sa politológii nevenoval a k uchádzaniu sa o prijatie na doktorandské štúdium   ho   viedlo   zrejme   iba „nadobudnutie   doktorandského   titulu   po   získaní   dvoch vysokoškolských titulov v rôznych oblastiach“.

Proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2012 podal sťažovateľ odvolanie. V dôvodoch   podaného   odvolania   uviedol,   že   pri   prijímacom   konaní   neboli   splnené podmienky   § 57   ods. 5   zákona   č. 131/2002   Z. z.,   podľa   ktorého   je   vysoká   škola   alebo fakulta povinná pred prijímacím konaním zverejniť spôsob overovania splnenia podmienok prijatia na štúdium, ako aj spôsob vyhodnocovania výsledkov skúšky. Z oznámenia, ktoré bolo zverejnené na webovom sídle vysokej školy, neboli podľa sťažovateľa zrejmé žiadne hodnotiace kritériá v zmysle § 57 ods. 1 a 5 zákona č. 131/2002 Z. z., na základe ktorých by bolo   možné   zaručiť   objektívnosť   hodnotenia   požadovaných   kritérií.   Taktiež   tvrdil,   že rozhodnutím rektora z 24. februára 2012 neboli odstránené nedostatky rozhodnutia dekanky, keďže v odôvodnení tohto rozhodnutia sa len opisujú fakty, ktoré nastali. Sťažovateľovi nebolo   predložené   výsledné   poradie   uchádzačov   v   prijímacom   konaní   a v rozhodnutí rektora z 24. februára 2012 neboli uvedené dôvody, z ktorých by vyplývalo, prečo nebol sťažovateľ prijatý. Bez uvedenia konkrétnych skutočností, na základe ktorých sa dospelo k takému   výroku,   sa   rozhodnutie   rektora   z 24.   februára 2012 stáva   nepreskúmateľným. Na záver   sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd   sa   mal   odkloniť   od   svojho   skoršieho rozhodnutia v tej istej veci (uznesenie krajského súdu bolo zrušené uznesením najvyššieho súdu), čím mala byť porušená zásada právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2012 ako   vecne   správny   potvrdil.   Podľa   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu „... s uchádzačom sa počas prijímacieho konania na FF UKF zaobchádzalo v zmysle § 55 ods. 2   a   3   zákona   č. 131/2002   Z. z.,   t. j.   pri   prijímacom   konaní   sa   uplatňovala   zásada rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov   a výkon   práv   a   povinností   podľa   zákona   č. 131/2002   Z. z.   vo   vzťahu k uchádzačovi   bol   v   súlade   s dobrými   mravmi   a   jeho   práva   a   povinnosti   vyplývajúce z citovaného   zákona   o   vysokých   školách   neboli   nikým   zneužívané   na   škodu   uchádzača. Druhostupňové rozhodnutie (rozhodnutie rektora z 24. februára 2012, pozn.) vychádzalo zo záverov a návrhu skúšobnej komisie obsiahnutých v Zápisnici z prijímacích pohovorov na doktorandskom štúdiu zo študijného odboru 3.1.8 teória politiky, študijného programu politológia zo dňa 21. júna 2010.

Podľa názoru odvolacieho súdu komisia komplexne zhodnotila splnenie stanovených podmienok prijatia na predmetné štúdium medzi ktoré patrili:

1. Vopred vypracované podklady uchádzačmi, v ktorých na základe požiadaviek mali vypracovať:

-   projekt   dizertačnej   práce   (ciele,   metódy,   hypotézy,   podrobná   osnova   a   pod.) v rozsahu 5-7 strán na vybranú tému;

-   zoznam   literatúry,   ktorú   možný   doktorand   bude   používať   pri   spracovaní   témy, analýzu stavu teoretickej rozpracovanosti danej témy;

- zoznam vlastnej publikačnej činnosti v danom odbore;

- predstavu o svojej participácii na vedecko-pedagogickom živote Katedry PEŠ FF UKF (uviesť prípadne aj doterajšiu spoluprácu s katedrou) v rozsahu 1-1,5 strany;

- uviesť stručné informácie o účasti a umiestnení ŠVOČ a ŠVK, začatí, resp. ukončení rigorózneho štúdia v odbore teória politiky, o inej odbornej aktivite, súvisiacej s teóriou politiky.

2. Vystupovanie uchádzača počas výberového konania.

3. Vyjadrenie navrhovaného školiteľa. Zo   záveru   skúšobnej   komisie   zo   dňa   21. 06. 2010   vyplýva,   že   komisia   žalobcu navrhla neprijať, keďže stanoveným kritériám na prijatie na štúdium nevyhovel. Uvedeným podmienkam   prijatia   vyhovelo   len   sedem   uchádzačov   z   celkového   počtu   prihlásených 21 uchádzačov.

S poukazom na uvedené skutočnosti odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia o tom, že   na   uvedený   študijný   program   mohla   dekanka   fakulty   prijať   len   vymedzený   počet uchádzačov, sa javí odvolaciemu súdu ako nepostačujúci. Po oboznámení sa s obsahom pripojeného   administratívneho   spisu   a   predovšetkým   s   odôvodnením   preskúmavaného druhostupňového   rozhodnutia,   ktorým   je   možné   doplniť   dôvody   prvostupňového rozhodnutia,   senát   najvyššieho   súdu   dospel   (napriek   vytýkanému   nedostatku prvostupňového   rozhodnutia)   k   záveru,   že   preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného   bolo vydané v súlade so zákonom a to jednak z dôvodu, že žalobca nevyhovel podmienkam prijímacieho   konania,   ktorých   splnenie   preverovala   skúšobná   komisia   (komisionálna skúška)   a   rovnako   i   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   žalobca   sa   neumiestnil   ani na miestach   1.-7.,   t. j.   medzi   uchádzačmi,   ktorí   stanovené   podmienky   prijatia   splnili. Z uvedených dôvodov sa ani podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca nemohol úspešne uchádzať o jedno voľné študijné miesto v doktorandskom štúdiu.

K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 57   ods. 5   zákona   č. 131/2002   Z. z.   senát   odvolacieho   súdu   poukazuje   na   § 58   ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z., podľa ktorého sa prijímacie konanie pre uchádzača o štúdium začína doručením jeho písomnej prihlášky na štúdium na vysokej škole alebo fakulte, ktorá uskutočňuje   príslušný   študijný   program.   Povinnosti   upravené   v   § 57   ods. 5   zákona č. 131/2002 Z. z. si fakulta v tomto prípade splnila (v lehote najneskôr dva mesiace pred posledným dňom určeným na podanie prihlášok zverejnila podmienky prijatia na predmetné štúdium).“.

Sťažovateľ   považuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   nedostatočne odôvodnený,   a preto   proti   nemu   podal   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou navrhuje, aby ústavný   súd prijal nález,   ktorým   by vyslovil, že   ním   boli porušené   jeho základné práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že „... konštatovanie o porušení práv sťažovateľa nemôže nahradiť možnosť štúdia, o ktoré mal záujem a o ktoré mohol byť pripravený tým, že prijímacie konanie neprebehlo zákonným spôsobom, t. j. nedá sa zistiť, akým spôsobom boli uchádzači vyberaní... Útočné formulácie   Krajského   súdu...   navyše   vážne   oslabili   dôveru   sťažovateľa   v poskytovanie súdnej ochrany jeho práv.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010).   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základných práv podľa čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 42   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   na   vzdelanie.   Školská   dochádzka   je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľ   v   sťažnosti   sumarizuje   svoje   stanovisko   k doterajšiemu   priebehu a nedostatkom   v konaní.   Svoje   námietky   smeruje   najprv   proti   rozhodnutiu   dekanky (nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne závery), ako aj proti rozhodnutiu rektora z 24. februára 2012. Podľa sťažovateľa nie je z tohto rozhodnutia rektora «zrejmé, prečo nevyhovel   pri   splnení   podmienok   prijímacieho   konania   a prečo   znie   návrh   skúšobnej komisie „nevyhovel“... Žiadnym spôsobom nie je vysvetlené, ktorej požiadavke na prijatie sťažovateľ nevyhovel, keďže... chýbajú posúdenia všetkých ostatných kritérií. Je nejasné, akým   spôsobom   rozhoduje   vysoká   škola   o prijatí   uchádzačov,   keď   neurčuje   poradie uchádzačov, ktoré by malo vychádzať z náležitého posúdenia určených kritérií na prijatie.». Keďže podľa sťažovateľa ani v rozhodnutí dekanky, ani v rozhodnutí rektora z 24. februára 2012   nie   sú   uvedené   výsledky   uchádzača   (okrem   testu   z anglického   jazyka),   nie   je odôvodnenie   predmetného   rozhodnutia   rektora   potvrdzujúce   rozhodnutie   dekanky „vzhľadom   na   výsledky   uchádzača“ dostatočné,   najmä   ak   ide   o   rozhodnutie   súvisiace s realizáciou ústavou garantovaného práva na vzdelanie. Podľa sťažovateľa je žiaduce, aby rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí na štúdium „obsahovalo odôvodnenie, ktoré výslovne obsahuje počet bodov priradených konkrétnej osobe priraďovaných podľa vopred známych kritérií a výsledné poradie uchádzačov o štúdium“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   aj   svoje   námietky   proti   rozsudku   krajského   súdu zo 6. decembra   2011.   Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že   krajský   súd nezrušil   prvostupňové rozhodnutie dekanky, ale iba druhostupňové rozhodnutie rektora z 24. februára 2012, hoci mu najvyšší súd uznesením mal uložiť povinnosť preskúmať aj prvostupňové rozhodnutie. Taktiež sa mal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.   11 S/18/2012 (konanie vo veci sťažovateľa pred krajským súdom potom, ako bolo predchádzajúce uznesenie krajského súdu zrušené) odchýliť od konania vedeného pod sp. zn.   11 S/115/2010 (skoršie konanie vo veci sťažovateľa pred krajským súdom, ktoré predchádzalo uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie). Okrem toho rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľa odporuje uzneseniu najvyššieho súdu,   ktorý   mu   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   po   zrušení   predchádzajúceho   uznesenia krajského súdu.

Podľa   sťažovateľa   má   aj   rozsudok   krajského   súdu   z   11.   septembra   2012   trpieť „vážnou   vadou   nezrozumiteľnosti   a nepreskúmateľnosti“,   keďže   namiesto   riadneho odôvodnenia odkazuje na rozhodnutie žalovaného a obsahuje útočné formulácie namierené voči   nemu,   čo   má   indikovať   pochybnosti   o nezaujatosti   konania   krajského   súdu a spochybňovať dodržanie zásady rovnosti medzi účastníkmi.

Sťažovateľ   ďalej   nesúhlasí   ani s napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorý považuje za nedostatočne odôvodnený. Jedinou konkrétnou námietkou voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je tá, že najvyšší súd „v rozsudku uvádza, že sťažovateľ nesplnil podmienky prijatia, neupresňuje však aké podmienky sťažovateľ nemal splniť, a táto otázka nebola v celom konaní pre súdom zodpovedaná“. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa sťažovateľa nie je „v rámci princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí... obhájiteľn(ý)   a má   za   následok   porušenie   sťažovateľovho   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces“. Tým, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, malo dôjsť k porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 42 ods. 1 ústavy sťažovateľ neuvádza žiadne   dôvody   ani   ďalšie   okolnosti   mimo   odôvodnenia   svojho   nároku   na   primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd v rozsahu potrebnom pre predbežné prerokovanie sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a to vzhľadom na to, či postup najvyššieho súdu a jeho napadnutý rozsudok   nevylučuje možnosť porušenia označených základných práv, ktorých porušenie by bolo možné vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd už rozhodol, že čl. 42 ods. 1 ústavy sa vzťahuje aj na vysokoškolské vzdelávanie (PL. ÚS 3/08, m. m. I. ÚS 167/2013) a rozhodnutie rektora univerzity o prijatí na štúdium je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré podlieha preskúmaniu v rámci správneho súdnictva (m. m. IV. ÚS 210/08).

Základného práva vyplývajúceho z čl. 42 ods. 1 ústavy sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno   domáhať   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   uvedené   ustanovenie   vykonávajú, v okolnostiach danej veci je to zákon č. 131/2002 Z. z.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právo   na   vzdelanie   v zmysle   čl. 42   ods. 1   ústavy neobsahuje   neobmedzené   subjektívne   oprávnenie   študovať   na   vysokej   škole   podľa vlastného výberu spojené s povinnosťou štátu zabezpečiť každému také vzdelanie (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 32/95 z 3. apríla 1996), ale iba právo uchádzať   sa   o možnosť   štúdia   na   vysokej   škole   za   podmienok   ustanovených   zákonom a touto vysokou školou, keďže kritériá na prijímacie konanie sú v samosprávnej pôsobnosti vysokých škôl.

Podľa   § 57   ods. 1   zákona   č. 131/2002   Z. z.   vysoká   škola   môže   určiť   na   prijatie na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom zabezpečiť, aby sa   na   štúdium   dostali   uchádzači   s potrebnými   schopnosťami   a   predpokladmi.   Určené podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať výber uchádzačov, ktorí prejavia najvyššiu mieru schopností na štúdium...

Podľa § 57 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. vysoká škola zverejní včas... najneskôr dva   mesiace   pred   posledným   dňom   určeným   na   podanie   prihlášok,   lehotu   na   podanie prihlášok na štúdium, podmienky prijatia podľa odseku 1, termín a spôsob overovania ich splnenia, a ak je súčasťou overovania schopností na štúdium prijímacia skúška, aj formu a rámcový   obsah   skúšky   a spôsob   vyhodnocovania   jej   výsledkov.   Tieto   skutočnosti   sa musia zverejniť na úradnej výveske vysokej školy alebo fakulty a hromadným spôsobom podľa osobitného predpisu...

Ústavný súd poznamenáva, že zákon č. 131/2002 Z. z. neobsahuje úpravu toho, akým konkrétnym   spôsobom   má   byť   prijímacie   konanie   vyhodnocované,   a neupravuje   ani náležitosti rozhodnutia o prijatí na doktorandské štúdium. Je preto v právomoci vysokej školy určiť, či bude výsledky prijímacieho konania vyhodnocovať na základe počtu bodov tak, ako to navrhuje sťažovateľ, alebo iným spôsobom, ako aj to, ktoré údaje budú uvedené v rozhodnutí o prijatí alebo neprijatí na doktorandské štúdium, ak tým nedôjde k porušeniu ostatných ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. alebo iných všeobecne záväzných predpisov. Rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o prijatí na doktorandské štúdium a ktoré je výsledkom prijímacieho   konania,   musí   byť   ako   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   dostatočné odôvodnené tak, aby bolo spôsobilé preskúmania v rámci správneho súdnictva, ktoré musí spĺňať garancie ustanovené ústavou, najmä právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide   (meritórne alebo procesné)   a v akom štádiu   súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

Pri posúdení sťažnosti zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok   bol   vydaný   v rámci   správneho   súdnictva.   Správny   súd   (súd,   rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať   činnosť   orgánov   verejnej   správy   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   ale   len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Taktiež najvyšší súd nemohol nahrádzať úvahu orgánu verejnej správy vlastnou úvahou (v okolnostiach danej veci ide o úvahu, či sú splnené jednotlivé podmienky prijímacieho konania).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v súvislosti s uvedeným dostatočne vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu uvedeného v I. časti tohto uznesenia, najvyšší súd uviedol, ktoré podmienky hodnotiaca komisia posudzovala, a rekapituloval aj jej závery, čím preskúmal, či komisia postupovala podľa vyhlásených kritérií   a či   aj   vyhodnocovala   ich   splnenie.   Posúdil   pritom   aj   splnenie   procesných podmienok   prijímacieho   konania,   najmä   dodržanie   lehôt   v zmysle   § 57   ods. 5   zákona č. 131/2002 Z. z. Zároveň zohľadnil, že rozhodnutie rektora z 24. februára 2012 odstránilo nedostatky   odôvodnenia   rozhodnutia   dekanky,   najmä   vo   vzťahu   k nedostatočným kapacitným   možnostiam   v danom   študijnom   programe.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa stotožnil so závermi vyplývajúcimi z uvedeného rozhodnutia rektora, sama osebe neindikuje možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   alebo   iný   právny   nedostatok,   ale predstavuje výsledok konkrétneho posúdenia okolností danej veci najvyšším súdom.

Osobitne vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o útočných formuláciách obsiahnutých v rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2012 namierených voči nemu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa stotožnil, keď uviedol, že:

„Podľa názoru odvolacieho súdu krajskému súdu neprislúcha hodnotenie motívov žalobcu, na základe ktorých sa uchádzal o doktorandské štúdium vo zvolenom študijnom programe.   Súčasne   je   irelevantné,   či   je   žalobca   v   kontakte   so   súdom   v   súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb   a   vystupuje   ako   advokát   účastníkov   konania,   preto považuje uvedené konštatovanie súdu prvého stupňa za nadbytočné. Žalobca má právo, aby sa   uchádzal   o   štúdium   na   ktorejkoľvek   vysokej   škole   a   to   aj   napriek   tomu,   že   už   má vysokoškolské   tituly   v   dvoch   rôznych   oblastiach.   Uvedené   nebráni   tomu,   aby   bol po úspešnom   absolvovaní   prijímacieho   konania   a   dostatku   študijných   miest   študentom ktorejkoľvek vysokej školy, v akomkoľvek študijnom odbore a to za predpokladu splnenia podmienok prijatia na štúdium.“

Vzhľadom   na   to   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   odôvodňujúcich   jeho výrok, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   zákona č. 131/2002 Z. z., ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Podľa   názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedeného,   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), a vzhľadom na to, že obsahom základného práva na vzdelanie nie je právo na úspech v prijímacom konaní na doktorandské štúdium, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   s odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (najmä nárokom na primerané finančné zadosťučinenie) uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014