znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   D.   S.   a V.   S.,   obaja bytom   B.,   zastúpených   advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 a jeho uznesením z 25. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. S. a V. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2011   doručená   sťažnosť   D.   S.   a V.   S.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 a jeho uznesením z 25. novembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Žalobcovia   sa   žalobou   domáhali   určenia   neplatnosti   výšky   nájomného   za   byt tvrdiac, že predmetný byt je náhradným bytom, ktorý predstavuje bytovú náhradu za ich pôvodný byt, ktorý museli opustiť z dôvodu vykonávania rekonštrukcie budovy, v ktorej sa tento byt nachádzal, pretože v rámci tejto rekonštrukcie tento ich pôvodný byt zanikol. Tvrdili preto, že bytová náhrada, ktorá im mala byť poskytnutá musí byť primeraná, keď v zmysle § 712a ods. 1 OZ zahŕňa primeranosť bytovej náhrady aj nájomné zodpovedajúce nájomnému, ktoré mali v pôvodnom byte, ktorý rekonštrukciou zanikol.

Okresný súd v Kežmarku o tejto žalobe žalobcov rozhodol rozsudkom z 24. 3. 2004, č. k. 3 C 269/02-140 tak, že žalobe vyhovel, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom trovy konania.

Proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Vyčítal prvostupňovému súdu nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci....

K tomuto odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomným podaním z 13. 9. 2004. Žiadali prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.“

Krajský súd 7. februára 2007 vec prerokoval a žiadal predloženie ďalších písomných dôkazov. Na pojednávaní konanom 14. februára 2007 rozhodol tak, že zmenil rozsudok prvostupňového súdu, žalobu zamietol a účastníkom trovy konania nepriznal.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že „Krajský   súd   v   Prešove   odňal   žalobcom možnosť   konať   tým,   že napadnutý   rozsudok   zamietol   z   úplne   iných   dôvodov,   ako   tých, z ktorých sa zrušenia domáhal odvolateľ. Túto skutočnosť dokonca Krajský súd v Prešove aj priznáva a to výslovne na str. 7 v treťom odseku svojho rozhodnutia. Žalobcovia tak nemali možnosť uplatniť svoje práva účastníka konania vo vzťahu k tým zrušujúcim dôvodom, pre ktoré zrušil napadnuté rozhodnutie krajský súd.“.

Sťažovatelia podali proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-184 zo 14. februára 2007 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). V dovolaní namietali, že krajský súd im odňal možnosť konať pred súdom tým, že napadnutý rozsudok zamietol úplne z iných dôvodov ako tých, na základe ktorých sa žalovaný domáhal jeho zrušenia.

Dovolaniu   sťažovateľov   (žalobcov)   najvyšší   súd   vyhovel   a   uznesením   sp.   zn. 1 Cdo 89/2009 z 28. júla 2010 napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sťažovatelia uvádzajú, že v odôvodnení svojho uznesenia sa najvyšší súd stotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľov.

V nadväznosti na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov krajský súd zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   vrátil   mu   vec na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľom doručený 19. januára 2011.

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   týmto   rozsudkom   porušil   zákon,   pričom došlo aj k porušeniu ich základných práv a slobôd. V sťažnosti uvádzajú tieto argumenty: «Ako je to výslovne uvedené v odôvodnení rozhodnutia, jediným dôvodom pre ktorý krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   bolo   to,   že   je   potrebné   skúmať   existenciu naliehavého   právneho   záujmu   na   podaní   takejto   žaloby   na   strane   žalobcov,   čo prvostupňový súd v predchádzajúcom prvostupňovom konaní údajne neurobil.

Nezákonnosť tohoto postupu a rozhodnutia krajského súdu spočíva v nasledovnom: 1/   v   celom   zrušujúcom   uznesení   nie   je   ani   zmienky   o   tom,   z   akého   dôkazu   či skutočnosti   vyvodil   odvolací   súd   záver,   že   prvostupňový   súd   sa   nezaoberal   otázkou existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní takejto žaloby. Tým je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne.

2/ Tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní takejto žaloby nielenže nemá oporu v súdnom spise, ale mu odporuje:

V odôvodnení prvostupňového rozsudku je expressi verbis na čl. 142 v odseku 3 je uvedené: „Z dôvodov právnej neistotu a sociálnej núdze podali procesnému súdu návrh na určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý právny záujem“.

Ďalej v odseku 6 je uvedené: „Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe vyhovel...“

Tento   exaktný,   jednoznačný   a   nespochybniteľný   text   prvostupňového   rozsudku preukazuje, že nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal naliehavý právna záujem žalobcov na podaní takejto žaloby. Práve naopak, toto tvrdenie odvolacieho súdu odporuje obsahu spisu, ktorý preukazuje, že prvostupňový súd ho skúmal a uznal a videl ho v stave právnej neistoty žalobcov o tom, či takéto vysoké nájomné majú zaplatiť alebo nie, či je stanovené v súlade s právom alebo nie. A až po takomto zistení existencie naliehavého právneho záujmu - in fine - prvostupňový súd uznal že ich žaloba je po práve, teda že sa ňou odstráni tento stav právnej neistoty a na tom základe rozhodol aj o veci samej.

3/   Odvolací   súd   preto   konal   a   postupoval   a   rozhodol   nespravodlivo,   keď   zrušil prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu a to naviac, keď pri riadnom preštudovaní spisu vedieť mal a mohol, že tento dôvod zrušenia neexistuje. Týmto svojim nesprávnym postupom   a   nespravodlivým   rozhodnutím   spôsobil   predĺženie   stavu   právnej   neistoty u žalobcov /a nakoniec aj u žalovaného/, ktorý stav právnej neistoty už v tejto veci trvá 9 rokov od podanie tejto žaloby.

4/ Porušil tým základné právo sťažovateľov na prejednanie a rozhodnutie ich veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov. Podľa už ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu   sa   totiž   za   prieťah   v   konaní   považuje   nielen   nečinnosť   súdu,   ale   aj   nesprávna činnosť /postup/ súdu.

Nesprávna činnosť   Krajského súdu Prešov v tejto veci,   ktorá spôsobila prieťahy v konaní je naviac opakovaná a dlhodobá. Preukazuje to aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ktorým nezákonne, tzv. prekvapujúcim rozsudkom, zmenil predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu. 5/   Nesprávna   činnosť   krajského   súdu   a   jeho   nespravodlivé   rozhodnutie   majúce za následok prieťah v tomto konaní sú preukázané aj tým, že ak by skutočne mala byť otázka naliehavého   právneho   záujmu   dôvodom   zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia,   tak   už vo svojom prvšom rozsudku zrušenom dovolacím súdom, sa mal krajský súd touto otázkou zaoberať, ale urobil to až teraz, t. j. 7 rokov po podaní odvolania proti prvostupňovému rozsudku.

6/ Toto je aktuálne najmä vzhľadom na ďalšiu vadu v konaní krajského súdu a to, že nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   strane   žalobcov   nenamietal   žalovaný v podanom odvolaní a teda vzhľadom na ust.§ 212 ods. 1 O. s. p. sa odvolací súd touto otázkou nemal vôbec zaoberať - prekročil odvolacie dôvody, ktorými je viazaný. Konal teda aj nespravodlivo, pretože sa ako odvolacím dôvodom zaoberal tým, čo odvolateľ v odvolaní nenamietal. /V tejto súvislosti dávame znova do pozornosti, že sa tu opakuje tá istá vada, ktorej sa dopustil krajský súd aj vo svojom prvom odvolacom rozhodnutí, pretože aj vtedy zmenil   prvostupňový   rozsudok   z   dôvodu,   ktorý   odvolateľ   neuplatňoval   v   odvolaní   ako odvolací dôvod, teda našiel ho odvolací súd sám/. Odvolací súd teda koná jednostranne v prospech žalovaného, hľadá zaň dôvody nevyhovenia žalobe - porušuje zásadu objektivity, nestrannosti a kontradiktórnosti konania. Koná teda nespravodlivo v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Ak by sa však krajský súd chcel brániť voči tejto námietke tým, že súd je povinný skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu ex offo a to v každom štádiu konania, tak ju mal takto posúdiť sám v tomto terajšom odvolacom konaní /keď ju už neskúmal vo svojom prvom odvolacom   rozhodnutí/   a   nezrušovať prvostupňové   rozhodnutie   preto,   že odvolací súd nemôže ako druhoinštančný túto otázku skúmať, z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti.

Nakoniec aj v tomto smere si odvolací súd sám svojim konaním odporuje, pretože sa existenciou naliehavého právneho záujmu v odvolacom konaní skutočne sám aj zaoberal a to dokonca dvakrát: prvýkrát pri prvom svojom rozhodnutí zrušenom dovolacím súdom keď   zrejme   uznal,   že   naliehavý   právny   záujem   žalobcov   je   daný,   pretože   zmenil prvostupňové rozhodnutie a žalobu zamietol z iného dôvodu ako z nedostatku naliehavého právneho záujmu. Druhýkrát teraz - po zrušení jeho prvšieho rozhodnutia dovolacím súdom

- a to na pojednávaní 25. 11. 2010, ako to preukazuje zápisnica z tohto pojednávania. Tam to zisťoval položením priamych otázok o naliehavom právnom záujme tak žalujúcej ako aj žalovanej strane a zistil z ich odpovedí, že naliehavý právny záujem je daný a zistil to dokonca dvojnásobne: raz z dôvodu uvedeného žalobcami, t. j. aby sa odstránil ich stav právnej neistoty o tom, či majú zaplatiť takéto nájomné, ktoré už dlhodobo neplatili a preto ho dlhujú alebo nie a druhýkrát ho potvrdila právna zástupkyňa žalovaných keď uviedla, že sú prerušené dve súdne konanie z dôvodu, že v nich konajúce súdy čakajú na právoplatné rozhodnutia o tejto veci.

Táto znôška nezákonnosti, ktorých sa odvolací súd dopustil mala z hľadiska doby trvania tohto konania ten následok, že od začatia odvolacieho konania, t. j. od podania odvolania   žalovaných   dňa 10.   8.   2004   -   t.   j.   7 rokov   -   nedošlo k   odstráneniu   právnej neistoty v postavení žalobcov o tom, či majú zaplatiť nájomné v žalovaným stanovenej a požadovanej   výške,   pričom   za   dobu   trvania   táto   suma   a   teda   dlh   žalobcov   dosiahol značnú výšku, ku ktorej sa „vďaka“ týmto prieťahom v konaní pridáva úrok z omeškania. Táto   neprimerane   dlhá   doba   odvolacieho   konania   je   v   jednoznačnej   príčinnej súvislosti   s   nesprávnou   činnosťou   a   nespravodlivým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu v odvolacom konaní, ktorá čo je preukázaná objektívne:

1/ rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým zrušil prvý odvolací rozsudok krajského súdu ako nezákonný z dôvodu nesprávnej činnosti odvolacieho súdu spočívajúcej v tom, že zmenil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý nebol uvedený v odvolaní a naviac nedal žalobcom ani možnosť sa k tomuto súdom „nájdenému“ dôvodu zmeny prvostupňového rozsudku vyjadriť /tzv. prekvapivý rozsudok/,

2/   znením   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku,   ktorým   je   preukázané,   že prvostupňový súd zisťoval a zistil v prvostupňovom konaní existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní tejto žaloby a teda že nezákonne, nesprávne, nespravodlivo /bez dôvodu/ zrušil odvolací súd tento prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňového   súdu   z   dôvodu,   že   neskúmal   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu žalobcov na podaní tejto žaloby.»

Sťažovatelia po výzve ústavného súdu na spresnenie petitu ich sťažnosti doručenej ich   právnemu   zástupcovi   v podaní   z   18.   januára   2012   (doručeným   ústavnému   súdu 24. januára 2012) navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   Prešov   č.   k.   12   Co   48/2010-248   z   25. novembra 2010 porušené bolo.

2/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   Čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   čl.   6 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (správne má byť zrejme čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 porušené bolo.

3/ Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby   tento   orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, III. ÚS 342/08).

1.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 269/02-140 z 24. marca 2004 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľov   označeným   rozsudkom   tak,   že   ich návrhu vyhovel. Z odôvodnenia označeného rozsudku vyplýva, že „Súd teda vykonaným dokazovaním po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k názoru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe vyhovel po zistení, že pôvodný byt žalobcov po rekonštrukcii zanikol, že žalobcovia pôvodný byt museli vypratať, z dôvodov verejného záujmu, teda záujmu Mesta K. a preto mali právo na primeraný náhradný byt v zmysle § 712a ods. 1 OZ. Súd ďalej zohľadnil, že už k novému bytu, do ktorého sa žalobcovia nasťahovali bola s nimi uzavretá nájomná zmluva za tých istých podmienok ako k pôvodnému bytu. Ak teda berieme do úvahy, že žalobcovia mali právo na náhradný byt, pretože svoj pôvodný byt museli vypratať, naviac v skutočnosti zanikol potom mali právo na poskytnutie náhradného bytu, pričom náhradný byt im mal byť poskytnutý   približne   v   rovnakej   veľkosti,   v   lokalite,   v ktorej   predtým   bývali   a pri posudzovaní primeranosti náhradného bytu, nemožno odhliadnuť aj od primeranosti výšky nájomného.

Pri svojom rozhodovaní súd neakceptoval to, resp. tvrdenia svedkov o tom, že zmeny v   projekte   vyvolali   iniciatívne   žalobcovia.   O   zmenách   v   projekte,   v   projektovej dokumentácii, o zmenách stavebných úprav rozhoduje investor, teda mesto - kompetentný štatutárny   zástupca   mesta   a   teda   nie   žalobcovia.   Samozrejmé,   že   žalobcovia   istým spôsobom aj museli - boli donútení vyvíjať aktivity na úpravu priestorov, keď vlastne zistili, že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové a vlastne po rekonštrukcii by sa nemali kde vrátiť.

Súd preto konštatuje, že nájomné tak, ako bolo stanovené výmerom dňa 1. 6. 2001 odporuje zákonu a je neplatné, teda ide o neplatný právny úkon z dôvodov, že takýto postup nie je v súlade s ust. § 712a/ ods. 1 OZ.

Podľa   §   39   OZ,   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali žalovaní odvolanie.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 7/2007 zo 14. februára 2007 vyplýva, že žalovaní „žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie   alebo   rozhodnutie   zmeniť   a   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietnuť“. Argumentovali   tým,   že „súd   z   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a tieto nesprávne vyhodnotil. Súd vo veci konštatoval, že platobný výmer, ktorým bola stanovená výška nájomného v byte žalobcov je neplatný. Súd nedostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie a nevyporiadal sa so všetkými vykonanými dôkazmi, ak konštatoval, že nájomné je stanovené neplatne, pretože odporuje zákonu. Konkrétne ustanoveniu § 712a ods. 1 Obč. zákonníka. Žalovaní preukázali, že dôvodom uzavretia nájomnej zmluvy k bytu č. 10 nebola potreba naložiť s ich pôvodným bytom z dôvodu verejného záujmu. Podľa § 712a   Obč.   zákonníka   nájomca   má   právo   na   náhradný   byt   plochou,   vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má vypratať, ak nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a/ a e/ alebo písm. f/ Obč. zákonníka. Súd však neuviedol,   ktorý   dôvod   zobral   do   úvahy.   Vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav   je predpokladom, že dôvodom bolo ustanovenie § 711 ods. 1 písm. e/ Obč. zákonníka. Podľa toho prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo domom naložiť tak, že byt nie je možné užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nie je možné byt alebo dom počas 6-tich mesiacov užívať.   V   konaní   však   nebolo   preukázané,   aby   žalovaní   v   1/   alebo   2/   rade   mali   vôľu uzatvárať dohodu o skončení zmluvy o nájme pôvodného bytu č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí   domu   z   dôvodu,   že   by   to   bolo   nutné   vo   verejnom   záujme.   Naopak,   bolo preukázané, že ku skončeniu nájomnej zmluvy k pôvodnému bytu č. 1 došlo z dôvodu, že žalobcovia už obývali byt č. 10 nachádzajúci sa na 1. poschodí a mali by tak dva byty. V rozpore   s   pôvodnou   projektovou   dokumentáciou   došlo   k   vytvoreniu   spomínaného 3-izbového   bytu   č.   10   na   prvom   nadzemnom   podlaží.   To   potvrdila   výpoveď   svedka Ing. arch. J. F. Žalobcovia niekedy v roku 2000 prišli za ním do ateliéru a žiadali vykonať dispozičné   opravy   v   jednom   z   bytov   tak,   že   budú   oni   ako   nájomcovia   užívať   tieto novozrekonštruované a upravené úpravy a že pôjdu z menšieho do väčšieho bytu. To svedčí o tom, že dôvodom ukončenia nájomnej zmluvy k bytu č. 1 nebola vôľa žalovaných nájomný vzťah ukončiť. Dôvodom bola snaha žalobcov získať iný byt ako ten, ktorý pôvodne užívali. Súd v tejto veci neakceptoval tvrdenia svedkov, že zmeny v projekte vyvolali iniciatívne žalobcovia. Súd sa tiež nevyporiadal s tým, že byt č. 10 na prvom nadzemnom podlaží vznikol bez súhlasu mesta ako investora.

Nestotožňujú sa s názorom súdu, že žalobcovia museli vyvíjať aktivity na úpravu priestorov, keď zistili, že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové byty. Vlastne po rekonštrukcii by sa nemali kde vrátiť. Žalobcovia ako nájomcovia nemali žiadne právo   rozhodovať   o   stavebných   úpravách   domu.   To   prislúchalo   iba   Mestu   K.   ako vlastníkovi domu. Aj takéto konštatovanie súdu je dôkazom toho, že žalobcovia neoprávnene zasahovali do plánovanej realizácie rekonštrukcie bytu. Žalovaní nedali žalobcom pokyn na vysťahovanie sa z ich pôvodného bytu a nasťahovanie sa do iného. Dohoda o ukončení nájomnej zmluvy bola podpísaná až v mesiaci júl 2001. K podpisu došlo z dôvodu, aby žalobcovia neplatili za dva byty. Žalobcom ani nebola doručená výpoveď z nájmu. Byt č. 10, ktorého nájomcami sú v súčasnosti žalobcovia, nie je náhradným bytom z rozhodnutia žalovaných. O vyhotovení tohto bytu žalovaní nerozhodli slobodne, ale v dôsledku zistenia, že práce v dome neprebiehajú podľa projektovej dokumentácie. Už boli vykonané v takom rozsahu, že bolo nehospodárne požiadať o vrátenie do pôvodného stavu. Z pôvodného bytu sa žalobcovia jednoznačne vysťahovali svojvoľne.“ (citované z rozsudku krajského súdu, pozn.).

Na   základe   odvolania   podaného   žalovanými   krajský   súd   rozsudkom sp.   zn. 12 Co 7/2007 zo 14. februára 2007 zmenil označený rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľov (ktorým „žiadali v žalobe určiť, že nájomné za užívanie bytu č.10, stanovené uznesením Mestského zastupiteľstva Mesta K. z 22. 5. 2001 a platobným výmerom MPBH K. vo výške 3.004,- Sk mesačne je neplatné“, a „vysloviť neplatnosť nájomného za užívanie bytu č. 10“) zamietol z týchto dôvodov:

„Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Je to vymedzenie definície právneho úkonu. Konanie subjektu, ktorý tejto definícii nezodpovedá, nie je možné považovať za právne úkony, preto v takomto prípade nie je možné uvažovať ani o prípadnej platnosti či neplatnosti právneho úkonu.

Ak sa niekto domáha vyslovenia neplatnosti právneho úkonu (§ 38 Obč. zákonníka) musí v tomto prípade preukázať, že išlo o právny úkon. Podľa žaloby je napádané nájomné stanovené Mestským zastupiteľstvom v K. a platobným výmerom MPBH K. Podľa žaloby sa za právny úkon považuje nájomné.

Odvolací súd v tomto prípade vychádzal z toho čo je nájomné. Podľa § 663 Obč. zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne užíval (v dojednanej dobe), pričom pojmovým znakom nájmu je, že zriaďuje sa za odplatu   (nájomné).   Podľa   §   671   ods.1   Obč.   zákonníka   nájomca   je   povinný   platiť nájomné   podľa   zmluvy,   inak   nájomné   obvyklé   v čase   uzavretia   zmluvy   s   prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania, teda pod nájomným je treba rozumieť poskytovanú   odplatu   za   prenechanie   určitej   veci   na   dočasné   užívanie.   Nedostatok zmluvného dojednania o výške nájmu nemá za následok neplatnosť nájomnej zmluvy. Nájomné a úhrada za plnenie poskytované s užívaním bytu sú upravené v § 696 Obč. zákonníka, že spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob   ich   platenia...   ustanovuje   osobitný   právny   predpis.   Tu   sa   má   na   mysli   zákon o cenách   č.   18/2001   Z.   z.,   či   výnos   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   SR o regulácii cien nájmu bytov. O výške nájomného potom rozhoduje obec, ak sa nájomné týka mestských bytov.

Orgánmi   obce   sú   obecné   -   mestské   zastupiteľstvo   a   starosta   obce   (§   10   zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľským zborom obce zloženým   z   poslancov   zvolených   obyvateľmi   obce.   Obecné   zastupiteľstvo   rozhoduje o základných otázkach života obce. Podľa § 12 ods. 2 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore a   takéto   rozhodnutia   zboru   majú   formu   uznesenia   či nariadenia.

Právny   úkon   má   byť   prejavom   vôle   právneho   subjektu   spôsobilého   na   práva a povinnosti. Takúto spôsobilosť môže mať len fyzická osoba a právnická osoba, nie orgány takýchto právnických osôb. Za právnické osoby konajú jej štatutárni zástupcovia, preto nie je možné priznať spôsobilosť na právne úkony kolektívnym orgánom obce, pretože tieto kolektívne orgány obce nerobia právne úkony. Nie je možné už formulovanú vôľu (vo forme nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva) tohto orgánu zamieňať za jednania jeho jednotlivých   členov,   poslancov   (obecných   zástupcov).   Poslanci   sa   totiž   zákonom stanoveným   spôsobom   podieľajú   na   vytváraní   rozhodnutia   takéhoto   orgánu.   Pritom zhromaždenie obecného zastupiteľstva nie je orgánom oprávneným prejavovať vôľu obce navonok,   spôsobom,   ktorý   by   činil   z   ich   rozhodnutia   právny   úkon   obce.   Obecné zastupiteľstvo nie je orgánom spôsobilým vykonávať v mene obce právne úkony, pričom uznesenia či nariadenia nerobia poslanci ako fyzické či právnické osoby, ale prijíma ich obecné zastupiteľstvo, teda kolektívny orgán obce.

Ak   nájomné   ako   také   určené   mestským   zastupiteľstvom   nie   je   právnym   úkonom a nerobil ho (právny úkon) subjekt spôsobilý na práva a povinnosti (robil ho orgán obce) nie je možné podľa príslušných ustanovení Obč. zákonníka napádať neplatnosť nájmu, ak neplatnosť   sa   týka   právnych   úkonov   a tým   nie   je   nájomné,   i keď   stanovené   obecným zastupiteľstvom.   Preto   nie   je   možné   domáhať   sa   neplatnosti   nájmu.   Nájom   je   formou odplaty,   termín   pri   nájomných   vzťahoch,   nie   je   prejav   vôle,   ale   konkrétne   rozhodnutie určitého orgánu. Preto by sa malo pri nesúhlase so stanovenou výškou nájomného napádať rozhodovanie obecného zastupiteľstva, nie už formulovaná vôľa (stanovená výška nájmu) tohto obecného zastupiteľstva.

Aj keď nebolo žalovanými priamo namietané, že takýto petit žaloby o neplatnosť nájmu nemôže byť úspešný, pričom z vyjadrení žalovaných sa dalo usudzovať, že trvajú na platnosti rozhodnutia o nájme, resp. výmeru o nájme, tak odvolací súd musel prihliadnuť na všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch o tom, kto je nositeľom práv a povinností a kto môže svojimi právami vyvolať aj právne následky. Preto bolo potrebné prihliadnuť na to,   že   nie   je   možné   potvrdzovať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak posudzuje platnosť či neplatnosť formulovanej vôle   orgánu   a neposudzuje   sa,   či   rozhodovanie   mestského   zastupiteľstva   bolo   v   súlade so zákonom a právnymi predpismi.

O jazykovom pojme - nájme - nie je možné hovoriť, či je platný či neplatný. Ak by sa vyslovilo,   že   nájomné   je   neplatné,   stále   by   zostalo   nedotknuté   rozhodnutie   mestského zastupiteľstva o stanovení nájmu a o tom sa nerozhoduje. Spor bol vedený o neplatnosť nájmu,   nie   o obsahu rozhodnutia   mestského   zastupiteľstva.   Ak   nie je možné považovať nájomné za právny úkon, nie je možné rozhodovať, či nájomné je platné alebo neplatné. Ak žalobcovia   napádajú   neplatnosť   právneho   úkonu   podľa   §   39   Obč.   zákonníka,   pričom za platný úkon považujú nájomné stanovené mestským zastupiteľstvom, tak odvolací súd je toho názoru, že samotné nájomné nie je právnym úkonom, pričom o nájomnom rozhodoval kolektívny   orgán   obce   -   zbor   poslancov,   ktorí   len   zákonným   spôsobom   vytvárajú rozhodnutie orgánu obce. Preto nie je možné riešiť otázku neplatnosti nájmu. Krajsky súd preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ rozhodoval o neplatnosti nájomného tak, že návrh zamietol.“.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia dovolanie.

Najvyšší súd v dovolacom konaní o podanom dovolaní sťažovateľov rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 1 Cdo 89/2009 z 28. júla 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-184 zo 14. februára 2007, pričom konštatoval, že

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia [§ 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   čo   bol   dovolacím   dôvodom sťažovateľov, pozn.] rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov....

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil tak, že žalobu zamietol, avšak z iných dôvodov vychádzajúcich zo skutočností, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvého stupňa (a teda aj z iných dôvodov, než z ktorých sa žalovaný ako odvolateľ domáhal zrušenia prvostupňového   rozhodnutia),   pričom   s   možnosťou   iného   právneho   posúdenia   veci účastníkov konania neoboznámil a tým žalobcom neposkytol reálnu možnosť sa k tomuto právnemu   posúdeniu   veci   vyjadriť.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak   prekvapivé, opierajúce sa o právny záver vyvodený zo skutočností nehodnotených súdom prvého stupňa. Takýmto   postupom   odvolací   súd   žalobcom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom v zmysle ustanovenie § 237 písm.   f/ O.   s. p.   Keďže táto vada konania je samostatným dovolacím   dôvodom,   dovolací   súd   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   aj   ďalším   uplatneným dovolacím dôvodom (zaujímať stanovisko k nemu by bolo predčasné), podľa § 243b ods. 2, 3 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Krajský súd v nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 89/2009 z 28. júla 2010, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-184 zo   14.   februára   2007   a vec   vrátil   krajskému   súdu,   nariadil   vo   veci   pojednávanie na 25. november 2010, na ktorom sa zúčastnili sťažovatelia a ich právny zástupca, ako aj právna zástupkyňa žalovaného (Mesta K.).

Sťažovatelia na tomto pojednávaní navrhli posúdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pričom dôvody pre takéto rozhodnutie predložili písomne a poukázali na to,   že   odvolací   súd   je   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   rozhodnutia   najvyššieho   súdu. V danom prípade však krajský súd podľa ich názoru nedodržal tento princíp a tvrdili, že „našiel odvolacie dôvody pre žalovaného“. Krajskému súdu podali písomne formuláciu petitu   na   rozhodnutie.   Sťažovatelia   poukazovali   aj   na   to,   že   pri „nájomnom“ ide o dvojstranný právny akt, a preto vyrubenie nájomného nemôže byť riešené jednostranným právnym úkonom.

Právna zástupkyňa žalovaného v tejto súvislosti poukázala na to, že právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení „chce napraviť nešťastnú formuláciu petitu“. Tvrdila, že sťažovatelia   nepreukázali,   že   došlo   k zámene   bytu   z verejného   záujmu   na   strane prenajímateľa, ale že „práve to bolo konanie žalobcov, ktoré viedlo k zrušeniu pôvodného nájomného vzťahu a k uzatvoreniu nového“, čo bolo následne riešené aj určením nájomného pre nový byt, pre ktorý sa určovala cena za jeho nájom podľa právneho predpisu; nejde podľa nej teda o jednostranný úkon určenia ceny nájmu, ako tvrdia sťažovatelia.

Krajský   súd   v nadväznosti   na   ústne   pojednávanie   vyhlásil   25.   novembra   2010 uznesenie č. k. 12 Co 48/2010-248, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia neplatnosti nájomného za užívanie bytu č. 10,   stanoveného   uznesením   Mestského   zastupiteľstva   K.   z   22.   5.   2001   č.   55/2001 a platobným výmerom MPBH K. vo výške 3.004,- Sk. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacia žaloba), sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem, ako to vyplýva z § 80 písm. c/ O. s. p., kde žalobou je možné uplatniť, aby bolo rozhodnuté najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Vecná legitimácia v konaní o určenie, či je tu právny vzťah alebo právo je, a má ju ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, ak právnej sféry sa právny vzťah alebo právo týka. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo rozhodné právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Určovacie žaloby majú preventívnu povahu a majú za účel poskytnúť ochranu právneho postavenia žalobcu skôr, než   dôjde   k   porušeniu   právneho   vzťahu   alebo   práva.   Povinnosť   preukázať,   že   v   čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Ak žalobca neposkytne súdu také tvrdenia a dôkazy, z ktorých by bol zrejmý aj jeho naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie   je,   je   to   dôvod   pre   zamietnutie   žaloby.   Nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení nie je dôvodom k zastaveniu konania alebo k odmietnutiu žaloby, ale k zamietnutiu žaloby. Ak zamieta súd určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke.

Nakoľko   žalobcovia   sa   domáhajú   určenia   neplatnosti   nájomného,   stanoveného uznesením Mestského zastupiteľstva K., súd prvého stupňa mal posúdiť návrh v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., t. j. zistiť, aký majú žalobcovia naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti nájomného. Keďže súd prvého stupňa neskúmal naliehavý právny záujem na takejto žalobe u žalobcov ako podmienku pre rozhodnutie vo veci samej, bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade   zistenia   naliehavého   právneho   záujmu   súdom   prvého   stupňa   je   možné   vec preskúmať aj po vecnej stránke.

Aby   bola   zachovaná   dvojinštančnosť   rozhodovania   súdu,   otázku   naliehavého právneho   záujmu   musí   prv   vyriešiť   súd   prvého   stupňa,   či   je   naliehavý   právny   záujem na veci,   a následne   sa   zaoberať   aj vecou   samou.   Z   tohto   dôvodu   bolo potrebné   zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   12   Co/48/2010-248 z 25. novembra   2011   za   kľúčový   dôvod   zrušenia   označeného   rozsudku   okresného   súdu považoval   krajský   súd   skutočnosť,   že   sťažovatelia   (žalobcovia)   nepreukázali   naliehavý právny záujem, ako to ustanovuje § 80 písm. c) OSP ako podmienku konania o určovacích žalobách,   ktorou   bola   aj   žaloba   sťažovateľov   (žalobcov),   prostredníctvom   ktorej   sa domáhali o určenie neplatnosti stanovenej výšky nájomného. Okresný súd v odôvodnení označeného rozsudku síce konštatoval, že sťažovatelia sa v žalobe odvolávajú na naliehavý právny záujem, ale sám sa posúdením naliehavého právneho záujmu nezaoberal.

Sťažovatelia   namietajú,   že   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu   sú   nezákonné, pričom podľa nich táto skutočnosť spočíva v tom, že

„1/   v   celom   zrušujúcom   uznesení   nie   je   ani   zmienky   o   tom,   z   akého   dôkazu   či skutočnosti   vyvodil   odvolací   súd   záver,   že   prvostupňový   súd   sa   nezaoberal   otázkou existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní... žaloby...

2/   tvrdenie   odvolacieho   súdu...   nielenže   nemá   oporu   v   súdnom   spise,   ale   mu odporuje...“.

Podľa   sťažovateľov   tieto   skutočnosti   vyplývajú   zo   znenia   odôvodnenia prvostupňového rozsudku, na ktoré poukazujú vo svojej sťažnosti:

„Z   dôvodov   právnej   neistoty   a   sociálnej   núdze   podali   procesnému   súdu   návrh na určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý právny záujem.“, resp.

„Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe vyhovel.“

Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   sťažovateľov „nie   je   pravdivé   tvrdenie odvolacieho   súdu,   že   prvostupňový   súd   neskúmal   naliehavý   právny   záujem   žalobcov na podaní tejto žaloby“, a preto podľa nich „odvolací súd... konal a postupoval a rozhodol nespravodlivo, keď zrušil prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu...“, napriek tomu, že „neexistoval zákonný dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie“.

Článok   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   prvotným   východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd uviedol zákonný dôvod, a to preukázanie potreby naliehavého právneho záujmu, ktorého absencia je všeobecne   akceptovateľným   dôvodom   na   zamietnutie   určovacej   žaloby.   Podľa   názoru ústavného   súdu   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   ústavne   akceptovateľným spôsobom, ktorý má svoj základ v zákonnej úprave, preto napadnuté rozhodnutie nie je arbitrárne.   Z   rozsudku   prvostupňového   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovatelia   preukázali naliehavý právny záujem a že by bol predmetom posudzovania okresného súdu. Na tomto základe krajský súd zrušil označený rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania; preto nemožno považovať vyhovenie návrhu jedného z účastníkov konania pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv druhého účastníka (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   po   vrátení   veci   okresnému   súdu   bol   nariadený   termín pojednávania   na   8.   marec   2011,   na   ktorom   sťažovatelia   oznámili,   že   podali   sťažnosť ústavnému súdu. Z tohto dôvodu okresný súd konanie 6. mája 2011 prerušil do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené, čo vytvára priestor na to, aby sa sťažovatelia mohli v ďalšom konaní domáhať zákonom ustanoveným spôsobom ochrany svojich práv.

2. Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03), resp. k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.   3   C   269/02-140   z   24.   marca   2004,   v   ktorom   podľa   nich   krajský   súd   porušil   ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľov,   ako   aj   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Co   48/2010   rozhodol   uznesením   č.   k. 12 Co 48/2010-248   z   25.   novembra   2010   o   predmetnom   odvolaní   sťažovateľov   tak,   že rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodnutím   vo veci   ešte   pred doručením   sťažnosti   sťažovateľov ústavnému súdu,   t.   j. pred 9.   februárom   2011   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 3. januára 2011 a sťažovateľom bolo doručené 19. januára 2011, a   preto   už   označený   súd   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať základné práva označené sťažovateľmi.

Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 9. februára 2011, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   už   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   k   veci   uvádza,   že   vzhľadom   na   viazanosť petitom sťažnosti a na skutočnosť, že sťažovatelia boli v konaní zastúpení advokátom, sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012