znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/201117

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č. k.   10 C 24/2007-269   zo   7.   apríla   2010 v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom   č. k.   10 C 24/2007-286   zo   6.   augusta   2010,   ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 125/2010 z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2011 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 10 C 24/2007-269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 10 C 24/2007-286 zo 6. augusta 2010, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 125/2010 z 13. októbra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie vyplýva, že krajský   súd v právnej   veci sťažovateľa   o zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   proti   Krajskému   riaditeľstvu Policajného   zboru   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Co 125/2010   potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 24/2007-269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom   č. k.   10 C 24/2007-286   zo   6.   augusta   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľa o zaplatenie sumy 139 414,46 € z dôvodu sťaženia spoločenského uplatnenia.

Odvolávajúc   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   boli   porušené   jeho   označené   práva,   opisujúc   priebeh prvostupňového konania zavŕšeného rozsudkom, ktorým okresný súd zamietol jeho žalobu „a bez zohľadnenia záverov znaleckého dokazovania sa stotožnil s námietkou premlčania žalovaného, podľa ktorej sa žalobca o diagnózach... prvýkrát dozvedel v roku 2002, a to či už   z lekárskej   správy   MUDr.   K.   zo   dňa   05.   03.   2002,   resp.   z neurologického   nálezu MUDr. K. zo dňa 16. 09. 2002.

Krajský súd v Prešove následne rozsudok Okresného súdu Prešov v celom rozsahu potvrdil   z dôvodu,   že   znalecké   dokazovanie   je   len   deklarovaním   existujúceho   stavu do bodového ohodnotenia...“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza, že   krajský   súd v rozpore   s „§ 106 ods. 1   Občianskeho zákonníka a v rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v konaní vedenom   pod   sp. zn.:   3 Co 155/2007,   vychádzal   z predpokladanej   vedomosti   žalobcu o škode, v čase keď žalobcovi bola predložená lekárska správa (resp. neurologický nález) s uvedením diagnóz, ktorými žalobca trpí a prvýkrát sa v lekárskych správach objavila diagnóza organický psychosyndróm, avšak bez vedomosti žalobcu o výške škody na zdraví, ktorú stanovenie tejto diagnózy malo pre žalobcu znamenať, bez zistenia rozsahu škody objektívne   vyjadriteľnej   v peniazoch   a bez   označenia   akejkoľvek   súvislosti   stanovenej diagnózy s pracovným zameraním žalobcu, čím konajúci súd, ako aj súd prvého stupňa odňal   žalobcovi   možnosť   konať   pred   súdom   a domáhať   sa   svojich   nárokov   v zmysle vykonaného znaleckého dokazovania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že mu v jeho právnej veci konaním okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to najmä   z   dôvodu   neodôvodnenosti   a nepreskúmateľnosti   prvostupňového,   ako   aj odvolacieho rozsudku. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nezaoberal skutočnosťou, z akého dôvodu   nevzal   okresný   súd   do   úvahy   ním   uvádzané   dôvody, „ktorými   mal   záujem preukázať,   že pred   vyhotovením   bodového   ohodnotenia   nemohol mať   vedomosť o výške (rozsahu škody) tak, ako to má na mysli ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemohol mať vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá a nemohlo mu vzniknúť ani právo podať na súd žalobu o náhradu škody na zdraví“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 15 Co 125/2010 zo dňa 13. 10. 2010 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.   10 C 24/2007-269   zo   dňa   7. 4. 2010   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010 porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 10. 2010 sp. zn. 15 Co 24/2007 a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 10 C 24/2007-269 zo dňa 7. 4. 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010 zrušuje a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   P.   M.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   za   dva   úkony   právnej pomoci   vo   výške   314,18   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   uhradiť   na   účet advokátky JUDr. L. F... do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 24/2007-269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 10 C 24/2007-286 zo 6. augusta 2010 preto, lebo na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému rozsudku   okresného   súdu   v spojení   s uvedeným   dopĺňacím   rozsudkom   podal   riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv predmetným rozsudkom okresného súdu v spojení s jeho označeným dopĺňacím rozsudkom.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu   č. k.   10 C 24/2007-269   zo   7.   apríla   2010   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom   č. k. 10 C 24/2007-286   zo 6.   augusta   2010   odmietol   pre nedostatok   svojej   právomoci   na jej prerokovanie.

2.   Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   domáha   aj vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   zaručeného   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 15 Co 125/2010 z 13. októbra 2010.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl. 127   ods. 1   ústavy   ďalej   vyplýva,   že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   najmä   tvrdenie   o   nesprávnej   a   z   ústavného hľadiska neakceptovateľnej interpretácii a aplikácii § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v jeho právnej veci krajským súdom uplatnenej v odôvodnení namietaného rozsudku, ako aj nesúhlas   s názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   znalecký   posudok   na   bodové ohodnotenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia je len deklarovaním   existujúceho stavu, teda závažnosti poškodenia zdravia premietnutého do bodového ohodnotenia.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ sa ochrany svojho základného práva   garantovaného v   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním doručeným okresnému súdu 21. decembra 2010, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Spis bol doručený najvyššiemu súdu 24. januára 2011.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľ   podaním dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú   uplatňuje   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v časti smerujúcej proti namietanému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011