znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného spoločnosťou m., s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   Z.,   B.,   vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 4 Tos 44/2009 z 11. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2009 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 44/2009 z 11. augusta 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného   súdu   Bratislava   V (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   0 Tp 219/2008 zo 7. decembra 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby s tým, že lehota väzby začala plynúť 5. decembra 2008 o 23.05 h. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 219/2008 z 26. mája 2009 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená o 2 mesiace, t. j. do 5. augusta 2009.

Sťažovateľ 22. júna 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a v rámci nej žiadal o nahradenie väzby sľubom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“) a tiež ponúkol peňažnú záruku podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá by bola uhradená jeho matkou.

Následne bola okresnému súdu 6. júla 2009 v sťažovateľovej trestnej veci podaná na sťažovateľa   a ďalšieho   obvineného   obžaloba   pre   zločin   obmedzovania   osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a d) v jednočinnom súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného   zákona   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   oba spolupáchateľstvom.

Okresný súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 22. júla 2009 uznesením sp. zn. 2 T 58/2009   rozhodol,   že   sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamieta a neprijíma   písomný   sľub   ani   peňažnú   záruku.   Zároveň   rozhodol,   že   sťažovateľ   sa i po podaní obžaloby ponecháva vo väzbe.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom   zasadnutí   uskutočnenom   11. augusta 2009   uznesením   sp. zn. 4 Tos 44/2009 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na § 238 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. februára 2009,   podľa   ktorého   ak   je   obvinený   vo   väzbe,   rozhodne   súd   o väzbe   prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní, ako aj na § 567c ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009.

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho označené práva tým, že rozhodol o jeho sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 58/2009 z 22. júla 2009 „až   po   uplynutí   lehoty,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní   naposledy predĺžená“, ako aj tým, že tak urobil „na neverejnom zasadnutí, teda rozhodol o väzbe sťažovateľa   bez   toho,   aby   sťažovateľa   vypočul   k okolnostiam   a dôvodom   väzby,   teda... postupoval spôsobom ústavne neakceptovateľným“.

Podľa názoru sťažovateľa „nemôže byť uznesenie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 4 Tos44/2009   vydané   dňa   11. 08. 2009,   t. j.   po   uplynutí   lehoty,   na   ktorú   bola   väzba obžalovaného   J.   H.   v   prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená,   titulom   pre   ústavne konformné držanie obžalovaného J. H. vo väzbe, znamenajúce obmedzenie osobnej slobody. Sťažovateľ teda legálne nemôže zostať vo väzbe po uplynutí lehoty, na ktorú bola jeho väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená, bez toho, aby ešte pred jej uplynutím rozhodol vecne a miestne príslušný súd o ďalšom trvaní väzby. Ak takéto rozhodnutie nie je včas vydané, potom sa väzba stáva protiprávnou, s následkami porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktoré spočíva v obmedzení jeho osobnej slobody držaním vo väzbe bez právneho titulu odo dňa 05. 08. 2009.“.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   nebol   krajským   súdom   vypočutý,   preto   s poukazom na judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 84/06), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   je toho názoru,   že boli porušené   jeho označené práva v súvislosti s jeho nevypočutím krajským súdom.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   11. 08. 2009   spis. zn. 4 Tos 44/2009, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) zamietnutá, bolo porušené právo J. H. podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 08. 2009 spis. zn. 4 Tos 44/2009 sa v časti týkajúcej sa J. H. zrušuje a Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby neodkladne prepustil J. H. na slobodu.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť J. H. trovy konania v sume 292,38 Eur do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   v   prospech   bankového   účtu   jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 435/09).

1. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   došlo   v dôsledku   oneskoreného rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   právoplatne   rozhodol   až   11.   augusta   2009,   teda až po 5. auguste   2009,   dokedy   mu   bola   ostatný   raz   predĺžená   lehota   trvania   väzby v prípravnom konaní.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne rozhodnúť o jeho sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu (ktorým bolo rozhodnuté aj o tom, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe aj po podaní obžaloby) do dátumu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda do 5. augusta 2009. Preto podľa názoru sťažovateľa nemôže byť napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   vydané   po   uplynutí   lehoty,   na   ktorú   bola   väzba sťažovateľa   v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená,   titulom   pre   ústavne   konformné držanie sťažovateľa vo väzbe.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 5. decembra 2008, sťažovateľova väzba bola 26. mája 2009 predĺžená do 5. augusta 2009, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola podaná 22. júna 2009 a súčasne okresný prokurátor podal 6. júla 2009 na sťažovateľa obžalobu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v danom prípade neaplikoval § 238 ods. 3 Trestného poriadku (ktorý bol účinný od 1. februára 2009) v spojení s § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   januára   2009,   ako   aj   v znení účinnom od 1. februára 2009.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné   konanie   rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   pracovných   dní   pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa § 76 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak bolo rozhodnuté, že lehota väzby obvineného sa predlžuje, je v prípravnom konaní prokurátor po každom takomto rozhodnutí povinný opäť podať návrh podľa odseku 2 alebo prepustiť obvineného na slobodu.

Podľa § 76 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak bolo rozhodnuté, že lehota väzby obvineného sa predlžuje, je v prípravnom konaní prokurátor po každom takomto rozhodnutí povinný opäť postupovať podľa odseku 2 a súd alebo sudca pre prípravné konanie podľa odseku 3.

Podľa   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   od   1.   februára   2009 (do 31. januára   2009   Trestný   poriadok   neobsahoval   odsek 3)   ak   je   obvinený   vo   väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa   § 567c   ods. 2   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   od   1.   februára   2009 ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   tento   v znení   účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   najneskôr   do   uplynutia   lehoty   väzby   (základnej   či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd ale v tejto súvislosti vo viacerých prípadoch vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   sa   väzba   vždy   musí   opierať   o rozhodnutie   súdu, pričom   iba   podanie   obžaloby   nepostačuje   na   to,   aby   sa   súdna   väzba   stala   zákonnou po podaní   obžaloby   bez   výslovného   rozhodnutia   súdu   o   jej   ďalšom   trvaní   (napr. I. ÚS 187/07). Rovnako Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal nadriadenému   všeobecnému   súdu   výslovnú   povinnosť   rozhodnúť   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste najneskôr   do   uplynutia   lehoty   väzby   (základnej   či   predĺženej)   v   prípravnom   konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby v   prípravnom   konaní   právoplatné,   pretože   vzhľadom   na   predbežnú   vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby,   ak   toto   bolo   vydané   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní   (napr. II. ÚS 252/08, IV. ÚS 139/08, IV. ÚS 51/09).

Uvedené   závery   vyplývajúce   z judikatúry   ústavného   súdu   premietol   zákonodarca do Trestného   poriadku   prostredníctvom   novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 5/2009   Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších predpisov.   Zvolil   pritom   taký   postup,   ktorým   pre   rozhodovanie   o ďalšom   trvaní   väzby po podaní obžaloby zaviedol rovnaký režim, aký platí v zmysle § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku pre rozhodovanie o predĺžení väzby v prípravnom konaní. Uzákonil teda, že aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby musí byť príslušné rozhodnutie o ďalšom   trvaní   väzby   právoplatné   v momente   uplynutia   skoršej   lehoty   väzby   ešte z prípravného konania.

Intertemporálne   ustanovenie   § 567c   ods. 2   Trestného   poriadku   vzťahujúce   sa na úpravy   Trestného   poriadku   účinné   od   1.   februára   2009   umožňuje   podľa   názoru ústavného súdu výklad, že režim rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby v zmysle   nového   ustanovenia   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom od 1. februára 2009 nemožno vôbec použiť v prípadoch väzieb, ktoré začali plynúť pred 1. februárom   2009,   pretože   tento   režim   sa   uplatní   iba   v prípadoch   väzieb,   na   ktoré   sa vzťahuje   § 76   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   od   1.   februára   2009.   Znamená,   že v prechodnom   období   (v   prípadoch   väzieb   v prípravnom   konaní,   ktorých   lehota   začala plynúť pred 1. februárom 2009 a obžaloba bola podaná po tomto termíne) sa režim § 238 ods. 3   Trestného   poriadku   neuplatní   a povinnosť   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby možno vyvodiť z § 79 ods. 2 Trestného poriadku (podľa ktorého je súd   povinný   skúmať   dôvodnosť   trvania   väzby   v každom   období   trestného   stíhania) v spojení s čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Účinnosť   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku   nebola   síce   intertemporálnym ustanovením   § 567c   ods. 2   Trestného   poriadku   výslovne   obmedzená   na   väzby,   ktorých lehota začala plynúť po 1. februári 2009, avšak uvedené ustanovenie je odkazovou právnou normou   (výslovne   odkazuje   na   § 76   Trestného   poriadku)   a   možno   ho   aplikovať   len s kompatibilným znením § 76 Trestného poriadku, t. j. so znením vzťahujúcim sa na väzby, ktorých lehota začala plynúť po 1. februári 2009 (pozri aj IV. ÚS 435/09).

Krajský súd preto pri rozhodovaní o sťažovateľovej sťažnosti ani nemohol aplikovať postup podľa § 192 ods. 4 Trestného poriadku účinného od 1. februára 2009 (podľa ktorého o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.).

Na základe uvedeného bolo preto v predmetnej veci pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti podstatné, či neprávoplatné uznesenie okresného súdu z 22. júla 2009 (ktorým bolo rozhodnuté okrem iného aj o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby) bolo dostatočným podkladom (súdnym titulom) na trvanie väzby sťažovateľa po uplynutí predĺženej lehoty väzby.

Podľa   § 83   ods. 1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení obvineného z väzby alebo proti rozhodnutiu, ktorým   nebola   predĺžená   lehota   väzby.   Ak   však   bol   prokurátor   prítomný   pri   vyhlásení takého rozhodnutia, má jeho sťažnosť odkladný účinok iba vtedy, ak bola podaná ihneď po vyhlásení rozhodnutia.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného   súdu   z 22.   júla   2009   bolo   predbežne   vykonateľné,   hoci   ešte   nenadobudlo právoplatnosť.   Je   to   zrejmé   zo   skutočnosti,   že   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ   proti   tomuto uzneseniu   podal,   nemala   odkladný   účinok.   Neprávoplatné,   ale predbežne   vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu   o trvaní   väzby v zmysle čl. 17 ods. 2   a 5 ústavy   a čl. 5 ods. 1   dohovoru   (obdobne II. ÚS 252/08,   III. ÚS 330/08).   Uznesenie   okresného   súdu   z 22.   júla   2009,   ktoré   bolo vydané   pred   uplynutím   predĺženej   lehoty   trvania   väzby   (5. august   2009),   preto predstavovalo (minimálne do rozhodnutia krajského súdu o podanej sťažnosti) relevantný právny titul pre ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   rozhodol   o tejto   časti   sťažnosti   tak,   že   ju   odmietol z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ taktiež namietal, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 tým, že krajský súd rozhodol 11. augusta 2009 uznesením sp. zn. 4 Tos 44/2009 o jeho sťažnosti   podanej   proti uzneseniu okresného súdu   z 22. júla 2009 bez jeho prítomnosti a bez toho, aby ho osobne vypočul a dal mu možnosť vyjadriť sa k okolnostiam týkajúcim sa jeho väzby.

Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že prostredníctvom čl. 5   ods. 4   dohovoru   sa   fyzickým   osobám   garantuje   predovšetkým   právo   podať   návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, resp. ďalšieho trvania väzby, ale tiež právo osoby, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe, t. j. byť vypočutý k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva byť vypočutý pred rozhodnutím   krajského súdu   o jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného súdu   z 22. júla 2009 k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby ústavný súd považoval za potrebné poukázať   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   väzba   je   zásadným   zaisťovacím inštitútom a predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne   sa   vyjadriť“,   teda   byť   vypočutá   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

Ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich   porušenie   práv   vyplývajúcich   z dohovoru   je   povinný   uplatňovať čl. 154 ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o prednostné   uplatnenie   čl. 5   ods. 4 dohovoru,   vzhľadom   na   jeho   výklad   uplatňovaný   ESĽP,   pred   vnútroštátnou   úpravou upravujúcou   podmienky   rozhodovania   všeobecných   súdov   o návrhoch   obvinených (obžalovaných) o zákonnosti ďalšieho trvania väzby.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   určité   procesné   záruky   sa   musia   poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré zabezpečujú podmienky spravodlivého súdneho   procesu.   Možno   však   konštatovať,   že   pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou zo spomínaných záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl. 5   ods. 1   písm. c) dohovoru,   ESĽP   sa   prikláňa   k nutnosti   a   nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaní sp. zn. IV. ÚS 45/08 a III. ÚS 318/06   zdôraznil,   že   ani   judikatúru   ESĽP   k čl. 5   ods. 4   dohovoru   nemožno vykladať   tak   bezmedzne,   že   by   z nej   vyplývala   povinnosť   všeobecného   súdu   a zvlášť odvolacieho   súdu   rozhodovať   o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom   zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom   prípade   ústavný   súd   konštatoval,   že   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým skutočnosť, že išlo o sťažnostné konanie, t. j. rozhodovanie krajského súdu v druhom   stupni,   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   (okresný   súd)   rozhodol   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu po jeho vypočutí, t. j. na verejnom zasadnutí, skutočnosť,   že   zo   sťažnosti   ani   z   pripojených   dôkazov   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ o výsluch   krajským   súdom   výslovne   požiadal,   umožňujú   urobiť   záver,   že   napadnutým uznesením krajského súdu prijatým na neverejnom zasadnutí, t. j. bez predchádzajúceho vypočutia   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 5   ods. 4 dohovoru, t. j. postup, ktorý v danom prípade krajský súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zlučiteľný   s požiadavkami   vyplývajúcimi z označeného článku dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010