znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/05-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. mája 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Auxta a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ľ. K. – K., so sídlom N., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 Cb 23/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 Rob 1393/99), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. K.– K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Cb 23/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 Rob 1393/99) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 23/00 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. K. – K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. K. – K. trovy konania v sume 4 600 Sk   (slovom   štyritisícšesťsto   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. K., N.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2005 doručená sťažnosť Ľ. K. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 23/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 Rob 1393/99).

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 63/05-8 z 2. marca 2005 sťažnosť sťažovateľa prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu z 20. apríla 2005 predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr 2640/05 z 2. mája 2005 uviedla:„Dňa 25. 10. 1999 bola doručená na tunajší súd žaloba žalobcu Ľ. K. K., N. proti žalovanému: J. M. Predmetom konania je zaplatenie istiny 44.500,- Sk z titulu záväzku, vyplývajúceho   z   faktúry,   keď   žalobca   pre   žalovaného   vykonal   prepravu   tovaru   z T. do Poľska.   Vo   veci   bol vydaný   platobný rozkaz 7   Rob 1393/99   dňa   28. 10. 1999.   Dňa 15. 3. 2000 žalovaný J. M. podal odpor proti platobnému rozkazu a následne bola vec prevedená do registra Cb a bola zaevidovaná pod č. 12 Cb 23/00. Po výzve žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za odpor podala vo veci 22. 5. 2000 vyjadrenie zástupkyňa žalobcu   k   predmetnému   odporu.   Vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   10. 10. 2000 úkonom sudkyne JUDr. A. M. zo dňa 26. 6. 2000. Pojednávanie bolo odročené po vypočutí účastníkov   konania   na   24. 10. 2000,   na   ktorom   pojednávaní   bol   vynesený   rozsudok. Po doručení   rozsudku   účastníkom   konania   podal   dňa   6. 12. 2000   doručením   na   súd odvolanie   žalovaný   cestou   splnomocneného právneho zástupcu.   Po   doručení odvolania žalobcovi na vyjadrenie a po vyrubení súdneho poplatku za odvolanie úpravou zo dňa 19. 1. 2001 doručila do spisového materiálu zástupkyňa žalobcu oznámenie o ukončení právneho zastupovania žalobcu z 31. 1. 2001.

Opatrením predsedníčky súdu zo dňa 9. 1. 2004 bola predmetná vec po odchode JUDr. A. M., vydatej D., na riadnu materskú dovolenku pridelená na prejednanie sudkyni JUDr. D. V. Táto sudkyňa od 10. 11. 2003 do 1. 3. 2004 bola práceneschopná a po návrate z tejto dlhodobej práceneschopnosti postupne študovala jej pridelené spisy aj z oddelenia JUDr. D. Spis prevzala fyzicky až po 1. 3. 2004. V dňoch 15. 6. 2004 až 15. 7. 2004 bola opätovne práceneschopná. Sudkyňa zistila po preštudovaní predmetného spisu, že rozsudok z 24. 10. 2000 nebol riadne doručený žalovanému, preto vyzvala žalovaného, aby uviedol, či   sa   v   dňoch   doručovania   rozsudku   t. j.   8. 12. 2000   -   11. 12. 2000   zdržiaval   v   mieste bydliska.   Advokát   žalovaného   oznámil,   že   vypovedal   žalovanému   plnú   moc na zastupovanie.   Žalovaný   výzvu   neprevzal,   avšak   pošta   vrátila   nedoručenú   zásielku 4. 1. 2005.   Výzvu   doručovala   sudkyňa   následne   prostredníctvom   polície.   Medzitým podaním z 23. 11. 2004 žiadala oznámiť stav veci advokátka JUDr. K., ktorá v spise nemá plnú moc na zastupovanie. Žalovaný následne oznámil, že v dňoch doručovania rozsudku sa nezdržiaval na adrese trvalého pobytu. Medzičasom sa vrátila z materskej dovolenky JUDr.   A.   D.,   začala   pracovať   od 1. 3. 2005,   predmetný spis jej bol   vrátený na ďalšie konanie.   Úpravou   sudkyne   dňa   31. 3. 2005   sa   doručuje   predmetný   rozsudok   vo   veci na zistenú adresu bydliska žalovaného.

Bez riadneho doručenia rozsudku vo veci žalovanému nebolo možné urobiť úkony smerujúce k postúpeniu spisu na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o podanom odvolaní. Z   popisu   jednotlivých   úkonov   vyplýva,   že   vo   veci   nastali   prieťahy   v   období od januára 2001   do   9. 1. 2004,   kedy   vec   bola   pridelená   ďalšej   sudkyni   JUDr.   V. Predchádzajúca sudkyňa JUDr. A. M. (D.), ktorá odišla na riadnu materskú dovolenku od 1. 1. 2004,   vykonávala   vo   veci   úkony   priebežne   s   ohľadom   na veľké   množstvo   vecí v svojom   oddelení,   najmä   reštančných,   ktoré   vzhľadom   na problematiku   a obtiažnosť riešenia bolo nutné naštudovať.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.

Obdobné   procesné   úkony,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 12 Cb 23/00.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cb 23/00 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy   s   príslušenstvom   z   titulu   záväzkového   vzťahu.   Vec   nie   je   z   právneho   a ani zo skutkového   hľadiska   zložitá   a   ničím   výnimočná,   pretože   patrí   do   štandardnej rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov.   Skutková   a právna   zložitosť   veci   preto nemohla   mať   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom.   Ústavný   súd konštatuje, že okresný súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú a právnu zložitosť veci.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník konania pred okresným súdom neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje, že v predmetnej   veci   došlo   k niekoľkomesačnému   obdobiu   nečinnosti   bez   akejkoľvek zákonnej prekážky. Takýmto obdobím je obdobie od 25. januára 2001, keď okresný súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie, do 30. novembra 2004,   keď   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   mu   oznámil,   kde   sa   zdržiaval   v   čase od 8. do 11. decembra 2000 (nečinnosť viac ako 47 mesiacov).

Postup   okresného   súdu   ústavný   súd   považuje   aj   za   neefektívny   a   nesústredený. Okresný súd síce v časti uznanej pohľadávky rozhodol už 10. októbra 2000 čiastočným rozsudkom   a   vo   zvyšnej   časti   rozhodol   24. októbra 2000   tak,   že   návrhu   sťažovateľa vyhovel,   ale   tieto   jeho   rozhodnutia   do   dňa   rozhodovania   ústavného   súdu   vo   veci nenadobudli   právoplatnosť.   Proti   rozhodnutiu   z   10. októbra 2000   podal   žalovaný   ešte 6. decembra 2000   odvolanie,   ktoré   okresný   súd   dosiaľ   nepredložil   Krajskému   súdu v Trnave a rozhodnutie z 24. októbra 2000 nebolo dosiaľ žalovanému doručené.

Uvedený   postup   okresného   súdu   od   podania   žaloby   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zbytočné   prieťahy   v tomto   konaní   priznala   aj   predsedníčka   okresného   súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v zmenách   sudcov,   ktorí   vec   prejednávali na tomto súde (odchody na materskú dovolenku a pod.), ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu   vecí,   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov   a   neprimeraného   zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z dosiahnutých   výsledkov   okresného súdu   preto   ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 23/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Cb 23/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie jeho označených práv finančné zadosťučinenie vo výške   44 500 Sk   z dôvodu,   že v   dôsledku   nekonania okresného   súdu   od   roku   1999 pretrváva   u neho   stav   právnej   neistoty   a je   mu   znemožnené   disponovať   s finančnými prostriedkami, ktoré sú predmetom súdneho sporu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu sp. zn. 12 Cb 23/00 a najmä na povahu veci a predmet sporu, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   A.   K.   Sťažovateľ   požadoval   úhradu   trov   konania v celkovej výške 4 600 Sk.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   4 600 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa úhradu právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005