znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/04-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   Ing.   B.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Ľ.   F.,   B., vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 135/85, neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) a postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/90, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 135/85, neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10 C 232/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

5. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   B. K. trovy   právneho zastúpenia v sume 11 117 Sk (slovom jedenásťtisícstosedemnásť slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 63/04-43 z 9. júna 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doručenú ústavnému súdu 21. januára 2004 pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 1 do 1. januára 1997; ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 135/85, neskôr   pod   sp.   zn.   12 C 71/87)   a postupom Okresného súdu Bratislava II (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2 do 1. januára 1997) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/90.

Na základe výzvy ústavného súdu z 22. januára 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   2189/03   z   3. februára 2004   doručeným   ústavnému súdu 6. februára 2004, v ktorom uviedol: „... sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť v zmysle ust. § 17 zák. č. 80/1992 Zb. v platnom znení a to dňa 12. 12. 2003. (...) Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.   zn. 10 C 232/1991   došlo   k prieťahom   v konaní.   (...)   Zdĺhavosť   konania   spôsobuje   neúmerná zaťaženosť   sudkyne   z dôvodu   nedostatočného   personálneho   obsadenia   Okresného   súdu Bratislava   I   sudcami   vzniknutého   po   odchode   sudkýň   na   materskú   dovolenku   a do dôchodku.“

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu z 19. júla 2004 vyjadril aj Okresný súd Bratislava II podaním sp. zn. Spr. 2109/04 z 3. augusta 2004 doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2004, v ktorom okrem iného uviedol: „(...) v konaní vedenom pod. sp. zn. 9 C 132/90 Vám oznamujem, že vo veci nemôžem zaujať stanovisko, nakoľko spis bol dňa 22. 1. 1993 zapožičaný Okresnému súdu Bratislava I k sp. zn. 10 C 232/91.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

1. Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 232/91 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 14 C 135/85 a neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 1. októbra 1985 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia „neplatnosti výpovede“ (konanie bolo vedené pod sp. zn. 14 C 135/85) a 20. decembra 1985 okresný súd pripustil rozšírenie žaloby sťažovateľa aj o náhradu mzdy z „neplatnej výpovede“; - 26. marca 1986 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ 21. mája 1986   odvolanie, o ktorom rozhodol Mestský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „mestský   súd“)   rozsudkom   sp. zn. 11 Co 148/86 z 3. júla 1986 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil; - 30. júna 1987 Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky na základe sťažnosti pre porušenie   zákona podanej   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   socialistickej   republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Cz 12/87 tak, že rozsudkom okresného súdu z 26. marca 1986 a rozsudkom mestského súdu z 3. júla 1986 bol porušený zákon, predmetné rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (konanie bolo ďalej vedené na okresnom súde pod novou sp. zn. 12 C 71/87); - 3. marca 1988 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal 29. marca 1988 odvolanie, o ktorom rozhodol mestský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 174/88 z 29. jún 1988 tak, že zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa neplatnosti výpovede, a to tak, že určil, že výpoveď daná sťažovateľovi 27. septembra 1985 je neplatná, a v časti týkajúcej sa trvania pracovného pomeru a mzdových nárokov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; - 8. februára 1989 okresný súd na pojednávaní uznesením vylúčil na samostatné konanie časť nároku sťažovateľa na náhradu mzdy a konanie o tejto časti nároku sťažovateľa sa ďalej vedie pod sp. zn. 10 C 232/91; - 21. októbra 1991 sťažovateľ   svojím   podaním   zmenil   petit   žaloby   (25. novembra 1991 okresný súd sťažovateľom navrhovanú zmenu petitu žaloby pripustil); - 4. augusta 2003 okresný súd nariadil informatívny výsluch sťažovateľa na 17. september 2003,   na   ktorom   sťažovateľ   vyhlásil,   že   na   žalobe   trvá,   a okresný   súd   ho   poučil   o náležitostiach riadnej žaloby; - 6. októbra 2003 sťažovateľ rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky a 30. októbra 2003 a 12. novembra 2003 zaslal okresnému súdu dodatky k rozšírenej žalobe;

- 28. januára 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2004, ktoré bolo pre neospravedlnenú neúčasť žalovaného odročené na 3. máj 2004; - 13. apríla 2004 sťažovateľ opätovne rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky; - 3. mája 2004 pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť   žalovaného   (nevykázané   doručenie predvolania) odročené na neurčito.

Od 3. mája 2004 okresný súd vo veci nekoná.

2. Zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 132/90 Okresného súdu Bratislava II, ktorý bol ústavnému   súdu   predložený   16. septembra 2004,   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   bolo v predmetnej veci právoplatne skončené 17. októbra 1990.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (IV. ÚS 232/03, IV. ÚS 140/04).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote,   čo   je   zásadne   to   isté   právo,   ktoré   pre   účastníka   konania   zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ku konaniu okresného súdu vedenému pod sp. zn. 10 C 232/91

Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   z 20.   decembra   1985   pripustil sťažovateľom   navrhované   rozšírenie   žaloby   aj   o nárok   na   zaplatenie   náhrady   mzdy z „neplatnej výpovede“, teda aj o nárok, ktorý bol uznesením okresného súdu z 8. februára 1989 vylúčený na samostatné konanie v súčasnosti vedené pod sp. zn. 10 C 232/91, ústavný súd hodnotil celé toto obdobie konania vedeného pred okresným súdom (m. m. IV. ÚS 152/03).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vec   sťažovateľa   prerokovala   na   okresnom   súde   bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliadol aj na dobu, ktorá v konaní uplynula od 20. decembra 1985 do 15. februára 1993 (m. m. IV. ÚS 22/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02, IV. ÚS 271/04).

1) Predmetom   konania   je   nárok   sťažovateľa   na   zaplatenie   náhrady   mzdy   z neplatného rozviazania pracovného pomeru, konanie o ktorom podľa názoru ústavného súdu nemožno vo všeobecnosti považovať za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna   úprava   prijatá   v   Zákonníku   práce   (zákon   č.   65/1965   Zb.   v znení   neskorších predpisov – účinný v čase sťažovateľom uplatňovaného nároku) a v mzdových predpisoch rovnako   účinných   v tomto   období.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov, ktorá   upravuje   aj metodiku   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Ústavný   súd   však   pripúšťa,   že posudzované   konanie   vykazuje   znaky   faktickej   zložitosti   vyplývajúcej   z   množstva súvisiacich sporov vedených sťažovateľom vo veci jeho pracovnoprávnych nárokov voči identickému žalovanému. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania (od 20. decembra 1985 – pripustenie rozšírenia žaloby), jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov (konanie o mzdových   nárokoch   sťažovateľa   nebolo   ešte   právoplatne   skončené   aj   napriek tomu, že o neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   bolo   právoplatné   rozhodnuté už 28. júla 1988) ústavný súd uvádza, že aj napriek predchádzajúcemu konštatovaniu určitej faktickej   zložitosti   veci   (náročnosť   dokazovania)   nemožno   v žiadnom   prípade   hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania (viac ako 19 rokov).

Z   hľadiska   povahy   veci   považuje   ústavný   súd   pracovnoprávne   spory   za   spory mimoriadne citlivej povahy (II. ÚS 32/02), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle než pri iných súdnych sporoch, ktoré nesúvisia s existenčnou otázkou účastníka (m. m. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 271/04, IV. ÚS 152/03).

Okresný   súd   k   otázke   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   vo   vyjadrení sp. zn. Spr. 2189/03 z 26. júla 2004 okrem iného uviedol, „že sa jedná o pracovnoprávny spor,   ktorý   je v súlade   s platným   rozvrhom   práce   (...)   vykazovaný   ako   vec   s osobitnou rýchlosťou konania“. Vzhľadom na to, že doterajšia dĺžka konania predstavuje viac ako 19 rokov, ústavný súd nemôže súhlasiť s postojom okresného súdu vyplývajúceho z jeho citovaného vyjadrenia.

2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že   k doterajšej   dĺžke   konania   prispel   aj   sťažovateľ,   a to   najmä   svojimi   častými a neodôvodnenými   podaniami   (15. december 1987,   12. február 1988,   10. október 1991,

6. október 2003, 30. október 2003 a 12. november 2003), ako aj podávaním ďalších žalôb, ktorými   si   v iných   konaniach   uplatňoval   voči   identickému   žalovanému   ďalšie   mzdové nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, čím do značnej miery zneprehľadnil celé konanie. Okrem toho podania sťažovateľa boli v mnohých prípadoch nezrozumiteľné (16. február 2004, 18. február 2004, 20. február 2004 a 13. apríl 2004).

Sťažovateľ   prispel   k dĺžke   konania   aj   využívaním   opravných   prostriedkov   proti každému rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ na uplatnenie opravných   prostriedkov,   ktoré   mu Občiansky   súdny   poriadok   síce   umožňuje využiť,   je oprávnený, ale v prípade, že v dôsledku nich sa predlžuje konanie, nemôže to ísť na ťarchu súdu, ale v spornom konaní to musí ísť na ťarchu účastníka (m. m. IV. ÚS 126/03).

Na druhej strane sťažovateľ opakovane urgoval plynulosť konania (4. august 1988 a 4. máj 1989)   a sťažnosťou   podanou   orgánu   štátnej   správy   súdu   (12. december 2003) sa domáhal   urýchlenia   konania   v jeho   veci   (okresný   súd   listom   sp. zn.   Spr.   2189/03 z 18. decembra 2003 uznal sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní za dôvodnú).

3) Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   po   založení   jurisdikcie   ústavného   súdu (15. februára 1993), ústavný súd zistil, že okresný súd od uvedeného dňa do rozhodnutia ústavného   súdu   (20.   apríla   2005)   bol   v rozhodovaní   o uplatnenom   nároku   sťažovateľa nečinný okrem vykonaného informatívneho výsluchu sťažovateľa (17. septembra 2003), na ktorom   sťažovateľa   len   poučil   o náležitostiach   žalobného   návrhu,   a nariadených   dvoch termínov pojednávaní (24. marca 2004 a 3. mája 2004), ktoré odročil bez toho, aby na nich vykonal akýkoľvek úkon v merite veci alebo ohľadom dôkazných prostriedkov. Čo sa týka vzťahu   nedostatkov   návrhu   a   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ústavný súd už uviedol, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký postup, ktorého výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania súd pristupuje k poučeniu účastníka konania o náležitostiach žalobného návrhu, teda k úkonu, ktorý svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (m. m. I. ÚS 21/00, I. ÚS 35/01).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2189/03 z 3. februára 2004 okrem   iného   uviedol: „Zdĺhavosť   konania   spôsobuje   neúmerná   zaťaženosť   sudkyne z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku.“

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu   a v   nadväznosti   na   to   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,   ktoré   však   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa uvedených troch kritérií dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 porušil označené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ku konaniu Okresného súdu Bratislava II vedenému pod sp. zn. 9 C 132/90

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní Okresného   súdu   Bratislava   II   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   132/90,   ústavný   súd   z obsahu súdneho   spisu   sp. zn.   9 C 132/90,   ktorý   mu   bol   predložený   16. septembra 2004,   zistil, že predmetné   konanie   bolo   právoplatne   skončené   už 17. októbra 1990.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu 21. januára 2004 podal po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené sťažnosťou napadnuté konanie Okresného súdu Bratislava II, t. j. lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   konaním   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v súlade s § 56 ods. 3 písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 10 C 232/91 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 300 000 Sk, ktorého výšku odôvodnil „(...) povahou konania (pracovno-právny spor), jeho dĺžkou (220 mesiacov) a vážnosťou stavu, do ktorého sa z dôvodu protiústavného postupu okresného súdu sťažovateľ dostal“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   (vzhľadom   na   dobu   nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   spočívajúce   v   podiele   sťažovateľa   na   prieťahoch   v konaní,   ako aj v nekonaní okresného súdu. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu   nemožno žiadať od sťažovateľa, aby 19 rokov   čakal na výsledok   súdneho   sporu, v ktorom sa rieši jeho existenčný problém, a aby po takej dobe bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu pociťuje   krivdu   a beznádej.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   sťažovateľa   na   celú   situáciu, z princípov   spravodlivosti   a zo   spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej oprávnenej   osoby   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou sankciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu   žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej výške 16 671,90 Sk pozostávajúcu z paušálnej náhrady a odmeny za tri úkony právnej služby podľa § 16 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 14 010 Sk (vrátane 19 % DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) uskutočnené v roku 2004 v sume 9 070 Sk (2 x 4 534)   po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) a dvakrát náhradu režijného paušálu v sume 272 Sk (2 x 136) so zvýšením o 19 % daň z pridanej hodnoty (§ 22 ods. 3 vyhlášky) v sume 1 775 Sk [19 % x (9 070 + 272)]. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 11 117 Sk (9 070 + 272 + 1 775).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005