znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 63/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. Š., trvale bytom ČR, U. B., t. č. ÚVV Ž., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T 224/02 z 21. novembra 2002 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 724/02 z 15. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2003   doručená   sťažnosť   S.   Š.,   trvale   bytom   ČR,   U.   B.,   t.   č.   ÚVV   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   a uznesením   Okresného   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T 224/02 z 21. novembra 2002 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 724/02 z 15. januára 2003.

Sťažovateľ je vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Ž. z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) (ide o cudzieho štátneho príslušníka s miestom   trvalého   bydliska   v ČR,   t.   j.   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   a podľa uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 59/02 z 2. mája 2002 a krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 95/02 z 21. mája 2002 sa ako vodič na podobnej akcii v minulosti už zúčastnil a mohol by pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti).

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   a   okresný   súd   v konaní   o žiadosti o prepustenie z väzby nesprávne posúdili trvanie dôvodov jeho väzby a držanie v nej podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Je to nesprávna fikcia súdu, že sa ako český občan nemusí   dostavovať   na   predvolania   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   zo   spáchania trestného   činu,   za   ktorý   je   stíhaný,   sa   necíti   byť   vinným,   pričom   nie   je   daná   žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca tomu, že by ušiel alebo sa skrýval. Podľa sťažovateľa „spáchanie   obdobného   trestného   činu   v   minulosti,   resp.   úmysel   ho   spáchať   nebolo sťažovateľovi v konaní preukázané. Preto tvrdenie súdu o tom, že sťažovateľ sa opäť ako vodič na podobnej akcii v minulosti zúčastnil, nie je podložené žiadnym dôkazom, resp. nie je preukázané inak“.

Obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby podľa § 67   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku   ústavný   súd   podľa   sťažovateľa   musí posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, prípadne aktuálnej vnútroštátnej   judikatúry,   ale   aj   s prihliadnutím   na   medzinárodné   záväzky   Slovenskej republiky vrátane záväzkov pri ochrane práva jedinca na slobodu a bezpečnosť.

Podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy nebolo v napadnutých uzneseniach rešpektované.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal uznesenie:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijíma   sťažnosť   o porušení   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 224/02 zo dňa 21. 11. 2002 a uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 724/02 zo dňa 15. 01. 2003.

Po konaní vo veci samej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

1. Základné právo sťažovateľa, a to právo na to, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 224/02 zo dňa 21. 11. 2002 a uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 724/02 zo dňa 15. 01. 2003, porušené.

2. Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 224/02 konal v súlade s Trestným poriadkom.

3. Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd prikazuje Okresnému   súdu   v Žiline,   aby   sťažovateľovi   zaplatil   primerané   finančné zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   vo   výške

5.000,-   Sk   za   každý   deň   trvania   väzby,   počínajúc   dňom   vydania   rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 724/02, t. j. odo dňa 15. 01. 2003 až do dňa vydania   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorým   bude   zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 724/02 zo dňa 15. 01. 2003.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   marca   2003   sťažovateľ   doplnil   svoju sťažnosť o uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ v Žiline ČVS: OÚV 510/20-ZA-2002   z 30. apríla   2002,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   59/02   z 2.   mája   2002, uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 224/02 z 21. novembra 2002 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 724/02 z 15. januára 2003.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh vrátane   sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Právo   na   prepustenie   z väzby,   ktoré   vyplýva   z čl.   17   ods.   5   ústavy   (...   na   čas ustanovený zákonom...) počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že   zanikli   skutkové   okolnosti,   ktoré   viedli   ku   vzatiu   do   väzby,   a nepribudli   ani   ďalšie skutkové   okolnosti,   ktoré   aj   po   určitom   čase   odôvodňujú   trvanie   väzby,   a preto   nie   je potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.   A to   je   záver,   ktorý   je   oprávnený   a povinný   urobiť   výlučne   všeobecný   súd. Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových   úvah   a hodnotení   o existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby (porovnaj II. ÚS 76/02).

Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len nadriadenému, funkčne príslušnému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup prostredníctvom možnosti   podať   sťažnosť   proti   každému   rozhodnutiu   o väzbe,   ktoré   vyvolal   žiadosťou o prepustenie   z väzby.   Prijatím   takýchto   záverov   však   väzobné   súdy   zásadne   nie   sú spôsobilé porušiť čl. 17 ods. 5 ústavy, pretože konajú v rámci svojej právomoci a zákonom vymedzených oprávnení.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že prepustenie z väzby, a teda skúmanie dôvodov   trvania   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené   zákonným oprávnením   obvineného   žiadať   o prepustenie   z väzby   kedykoľvek,   najmenej   každých štrnásť dní. Napokon vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili.

Ústavný súd pripomína aj to, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 55/98, I. ÚS 13/00).

III.

Ústavný súd z rozhodnutí väzobných súdov zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 59/02 z 2. mája 2002 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ napadol toto uznesenie sťažnosťou, ktorá bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 95/02 z 21. mája 2002. Sťažovateľ podal na okresný súd žiadosť o prepustenie z väzby, ktorý žiadosť sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 3 T 224/02 z 21. novembra 2002. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 724/02 z 15. januára 2003 zamietol. Uvedené uznesenia sťažovateľ napadol sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. februára 2003.

Vychádzajúc   z obsahu   napadnutých   rozhodnutí   (uznesení), z konania,   ktoré   mu predchádzalo, ako aj z argumentácie sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Okresný   súd   konštatoval, že dôvody   väzby existujú   tak,   ako existovali aj v čase vzatia sťažovateľa do väzby, a okrem toho aj keď doposiaľ vykonané dokazovanie zoslabilo niektoré závery v rozhodnutí o vzatí do väzby, je potrebné vykonať ešte ďalšie dôkazy, ktoré sú nevyhnutné na posúdenie toho, či sťažovateľ konal len náhodne a ojedinele a bez toho,   aby   tak   konal   aj   v minulosti,   alebo   tomu   tak   nie   je.   Krajský   súd   sa   v uznesení o zamietnutí   sťažnosti   stotožnil   s odôvodnením   okresného   súdu   a doplnil   jeho   úvahy a závery tak, že výsledky dokazovania zatiaľ nerozptýlili podozrenie o spáchaní trestnej činnosti, a preto je potrebné trvať na väzbe ako zabezpečovacom prostriedku. Krajský súd odmietol   vstupovať   do   hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   pretože   podľa   neho   to   patrí prvostupňovému   súdu   a tieto   dôkazy   sa   podstatnejšie   nezmenili   oproti   stavu,   keď   bol sťažovateľ vzatý do väzby.

Ústavný súd z týchto odôvodnení vyvodil záver, že napadnuté postupy a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu spĺňajú ústavnoprocesné požiadavky, ktoré sú uvedené pod bodom II tohto uznesenia. Vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku rozhodnutia súdu prvého stupňa i nadriadeného súdu vo svojom odôvodnení obsahujú konkrétne skutočnosti,   ktoré súdy   viedli k odôvodnenej   obave, že sťažovateľ   by   sa   mohol   zachovať   (pri   svojom   prepustení   na   slobodu)   tak,   ako   to predpokladá § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a tieto dôvody väzby naďalej trvajú, aj keď už uplynula doba jedenástich mesiacov od jeho vzatia do väzby. Naviac, k opodstatnenosti väzby prispieva aj to, že je potrebné ešte vykonať dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo   záver,   že   osobu   sťažovateľa   už   nie   je   potrebné   zabezpečovať   na   účely trestného konania súdneho prostredníctvom väzby.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z odôvodnenia   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľa skúmal to, či obsahu označeného základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy zodpovedá povinnosť nadriadeného väzobného súdu hodnotiť dôkaznú situáciu, a dospel k názoru, že nadriadený väzobný súd takú povinnosť podľa zákona nemá. V rámci preskúmania   konania   predchádzajúceho   napadnutému   uzneseniu,   ktorým   sa   zamietla žiadosť   o prepustenie   z väzby,   nadriadený   súd   musí   preskúmať   konanie   od   začiatku trestného   stíhania   až   do   vydania   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu a predovšetkým musí preskúmať, či boli v tomto konaní dodržané ustanovenia Trestného poriadku.   Nadriadený   súd   sa   však   nezaoberá   hodnotením   dôkaznej   situácie   v rámci vyšetrovania, a preto medzi jeho rozhodovaním a možnosťou porušiť obsah namietaného základného práva nie je žiadna príčinná súvislosť.

Na   základe   uvedených   skutočností   nemožno   namietané   postupy   a   rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 3 T 224/02 z 21. novembra 2002 a krajského súdu sp. zn. 1 To 714/02   z 15.   januára   2003   označiť   vo   vzťahu   k preskúmaniu   a spôsobu   odôvodnenia zákonných dôvodov trvania väzby za také, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Preto ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2003