znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 629/2013-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti   Š. R., zastúpeného JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Levárska 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV   v konaní vedenom pod   sp.   zn. 8 C 391/2004,   za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   4 500   €   (slovom štyritisícpäťsto   eur),   ktoré mu j e   Okresný   súd   Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý uhradiť Š. R. trovy konania v sume 496,97   €   (slovom   štyristodeväťdesiatšesť   eur   a deväťdesiatsedem   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Ivana Bojnu, Levárska 11, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená sťažnosť Š. R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Levárska 11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Co 329/2009 a sp. zn. 3 Co 196/2011 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   navrhovateľom   v   napadnutom   konaní vedenom   okresným   súdom,   predmetom   ktorého   je   rozhodovanie   o   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode.   V   rámci   napadnutého   konania sťažovateľ inter alia navrhol, aby okresný súd odporkyňu zaviazal na vyplatenie polovice hodnoty členského podielu v Stavebnom bytovom družstve Bratislava IV viažuceho sa na 4-izbový byt (ďalej len „predmetný byt“). Manželstvo sťažovateľa a odporkyne bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 206/2000-26 z 2. októbra 2001. Právo spoločného nájmu bytu bolo zrušené rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 28/2004-57 zo 16.   júna   2005,   na   základe   čoho   sa   výlučnou   nájomníčkou   predmetného   bytu   stala odporkyňa.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Okresný súd Bratislava IV rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom č. 8 C 391/2004- 128 zo dňa 4. 3. 2009. Bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov vyporiadal tak, že hnuteľné veci   vyporiadal   v   súlade   s   ich   súhlasnými   návrhmi   a   odporkyňu   zaviazal   zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie podielov sumu 52 548 €, ktorú ustálil ako polovicu hodnoty členského podielu viažuceho sa k bytu. Pri určení hodnoty členského podielu okresný súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. vypracovaného I. Č. zo dňa 5. 11. 2007. Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č. 6 Co 329/09-161 zo dňa 17. 12. 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd totiž dospel k záveru, že vzhľadom na pomerne dlhý časový odstup medzi vypracovaním znaleckého   posudku   a   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   hodnota   členského   podielu stanovená znaleckým posudkom v čase rozhodovania súdu už nebola aktuálna. Po vrátení veci na Okresný súd Bratislava IV došlo k opätovnému vypracovaniu znaleckého posudku I. Č... Znalec bol následne vypočutý aj na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2011...

Prvostupňový   súd   sa   stotožnil   so   záverom   znalca   ohľadne   hodnoty   členského podielu v bytovom družstve. Následne rozsudkom č. 8 C 391/2004-257 zo dňa 8. 2. 2011 rozhodol   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   pričom   odporkyňu zaviazal,   aby   navrhovateľovi   (sťažovateľovi)   vyplatila   na   vyrovnanie   podielov   sumu   42 755,- €.

Proti   uvedenému   rozsudku   podala   odporkyňa   odvolanie,   v   ktorom   namietala,   že hodnota členského podielu nebola určená správne... Ďalej odporkyňa namietala neúplné zistenie   skutkového   stavu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   nevykonaním   výsluchov   svedkov o údajných pôžičkách, ktoré si mala odporkyňa zobrať ešte za trvania manželstva od dcér účastníkov.   Napokon   prvostupňovému   súdu   vytkla   aj   to,   že   sa   nezaoberal   otázkou,   kto z bývalých manželov sa viac zaslúžil o udržanie spoločných vecí a kto sa vo väčšej miere staral o rodinu, či chod spoločnej domácnosti.

Krajský   súd   v   Bratislave   následne   uznesením   č.   3   Co   196/2011-269   zo   dňa 25. 8. 2011   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Pokiaľ ide o určenie hodnoty členského podielu, navrhol prvostupňovému súdu, aby sa pokúsil túto hodnotu zistiť náhradnou metodikou... Ďalej odvolací súd uviedol, že bude potrebné v konaní zamerať pozornosť aj na zistenie, či nie sú dané podmienky pre stanovenie iného než rovnakého pomeru podielov účastníkov pri vyporiadaní. Následne Okresný   súd   Bratislava   IV   vo   veci   opätovne   konal,   pričom   postupne   vykonal   výsluchy viacerých svedkov najmä vo vzťahu k otázkam starostlivosti o rodinu a domácnosť počas manželstva účastníkov, ale aj ohľadne údajných pôžičiek od dcér účastníkov. Na ostatnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13. 3. 2013 súd vypočul svedka S., ktorý je predsedom bytového družstva,   k otázkam týkajúcim sa trvania nájomného vzťahu medzi družstvom a odporkyňou... Svedok uviedol, že sa pokúsia s odporkyňou dosiahnuť dohodu ohľadne existencie nájmu, ktorá by mohla byť uzatvorená do 1 mesiaca. V uvedenej lehote mal právny zástupca odporkyne súdu oznámiť, či k dohode došlo. Následne súd pojednávanie odročil na neurčito a ďalší termín do dnešného dňa nevytýčil.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „Postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní č. 8 C 391/2004 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacích konaniach č.   6   Co   329/2009   a   3   Co   196/2011   bolo...   porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Od podania návrhu na začatie konania až dodnes prešlo   už   osem   rokov   a   takmer   osem   mesiacov   a   konanie   nielenže   nie   je   právoplatne ukončené, ale ani nie je predpoklad, že by sa tak v dohľadnej dobe mohlo stať...

Hoci sťažovateľ súdom vytýka predovšetkým neprimeranú celkovú dĺžku konania, považujeme za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v období od 10. 12. 2007 (kedy sťažovateľ súdu doručil vyjadrenie k znaleckému posudku) až do 21. 1. 2009 (kedy sa konalo   pojednávanie)   súd   vo   veci viac ako rok nekonal.   Toto   obdobie   nečinnosti súdu nepochybne zapríčinilo príliš veľký časový odstup medzi vypracovaním znaleckého posudku (5. 11. 2007) a prvým prvostupňovým rozhodnutím vo veci (4. 3. 2009), čo sa napokon stalo dôvodom pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní. Pritom chceme osobitne zdôrazniť, že sťažovateľ podaním zo dňa 19. 5. 2008 doručeným súdu dňa 21. 5. 2008 písomne žiadal o vytýčenie   pojednávania,   čím   sa   snažil   postup   súdu   urýchliť,   no   napriek   tomu   bolo pojednávanie vytýčené až na 21. 1. 2009.

S výnimkou uvedeného obdobia dlhotrvajúcej nečinnosti Okresný súd Bratislava IV vo veci vykonával úkony s časovými odstupmi cca 3 - 5 mesiacov a Krajský súd rozhodoval v prvom prípade cca 8 mesiacov a v druhom necelé 4 mesiace, avšak v konečnom dôsledku ich postup neviedol k účinnému poskytnutiu právnej ochrany a odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v primeranej lehote.

To, že oba doposiaľ vydané prvostupňové rozsudky boli odvolacím súdom zrušené, jednoznačne   preukazuje,   že   Okresný   súd   Bratislava   IV   vo   veci   nepostupoval   správne... Pokiaľ ide o postup Krajského súdu, hoci konania pred ním trvali relatívne akceptovateľnú dobu, v konečnom dôsledku prispeli k neprimeranej celkovej dĺžke konania, a preto táto sťažnosť   smeruje   aj   voči   nemu.   Ochrana   právam   sťažovateľa   tak   prostredníctvom jednotlivých   úkonov   a   rozhodnutí   dotknutých   súdov   nebola   riadne   poskytnutá   a   ich nesprávnou resp. pomalou činnosťou bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Celková dĺžka konania je alarmujúca aj s prihliadnutím na pomerne vysoký vek sťažovateľa, ktorý má v súčasnosti už 68 rokov. Táto skutočnosť,   podľa nášho názoru, odôvodňuje požiadavku na právoplatné ukončenie veci v čo najkratšom možnom čase a na vykonávanie jednotlivých úkonov v konaní s maximálnou mierou účelnosti a so zvýšenou prioritou.   V   opačnom   prípade   hrozí,   že   sťažovateľ   sa   právoplatného   rozsudku, a v konečnom dôsledku vyplatenia peňažného vyrovnania od svojej exmanželky, nemusí ani dožiť. Nezanedbateľný   je taktiež   význam predmetu konania   pre sťažovateľa,   ktorý   pred rokmi súhlasil s tým, aby sa odporkyňa stala výlučnou nájomníčkou bytu a spoliehal sa, že finančné prostriedky, ktoré dostane vyplatené od odporkyne, mu umožnia v dôchodkovom veku zabezpečiť si bývanie a základné životné potreby...

Pokiaľ ide o správanie samotného sťažovateľa v priebehu konania, sme presvedčení, že mu nie je čo vytknúť...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Š. R. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   391/2004   v   spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Co 329/2009 a 3 Co 196/2011 porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   Š.   R.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6 000   €,   ktoré   sú Okresný   súd   Bratislava   IV   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinné   spoločne   a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi Š. R. priznáva náhradu trov povinného zastúpenia v sume 331,12 €, ktorú   sú   Okresný   súd   Bratislava   IV   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinné   spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr.   Ing.   Ivana Bojnu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Pre   prípad,   že by Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že Krajský súd   v Bratislave   sa porušenia   práva   sťažovateľa   nedopustil,   eventuálne   navrhujeme,   aby   vydal   nález v nasledovnom znení:

Základné právo sťažovateľa Š. R. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 porušené bolo. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   Š.   R.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6 000   €,   ktoré   je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi Š. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,12 €, ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Ivana Bojnu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   629/2013-21   z 10.   októbra   2013   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 391/2004 prijal na ďalšie konanie a v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6   Co   329/2009   a sp. zn. 3 Co 196/2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z.   z.   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).   Po   prijatí   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. 3457/2013   zo   4.   decembra   2013,   v ktorom   poukázal   na   procesné   úkony   vykonané v napadnutom konaní vedenom okresným súdom a zároveň uviedol:

„Z hľadiska posudzovania zodpovednosti Okresného súdu Bratislava IV za prieťahy v napadnutom konaní je potrebné zohľadniť právnu a faktickú zložitosť veci. Predmetom namietaného   konania   je   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po rozvode. Mám za to, že v danom prípade sa jedná o procesné náročnú vec, aj vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bolo pre rozhodnutie potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na ustálenie hodnoty členského podielu v bytovom družstve. Z prehľadu postupu a úkonov súdu v konaní vyplýva, že vo veci sa vykonávali potrebné procesné úkony a pojednávalo sa, pričom spis bol viackrát postúpený na krajský súd. Pre správne posúdenie veci je potrebné poukázať   aj   na   ďalší   dôvod   ovplyvňujúci   dĺžku   konania,   ku   ktorej   prispeli   aj   samotní účastníci   konania,   tým,   že   žiadali   súd   o   odročenie   pojednávaní,   nakoľko   malo   dôjsť k mimosúdnej   dohode   medzi   účastníkmi,   k   uzatvoreniu   ktorej   nedošlo.   K   prieťahom   v konaní prispela aj odporkyňa, ktorá opakovane sťažovala postup súdu najmä tým, že sa neustanovovala riadne na pojednávania, následkom čoho bolo veľa pojednávaní zbytočne zmarených.   V   závere,   musím   konštatovať,   že   konanie   vedené   na   Okresnom   súde Bratislava IV   pod   sp.   zn.   8   C   391/2004   bolo   poznačené   prieťahmi,   ktoré   však   nemali preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľovi (sťažovateľ nijako nepreukázal, že by mu bola priamym následkom porušenia jeho základných práv spôsobená akákoľvek ujma).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky,   aby   sťažnosť   vo   vzťahu   k   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   ako   nedôvodnú zamietol.“

Predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámila,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenie   okresného   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«V prvom rade odmietame argument OS BA IV o právnej a faktickej zložitosti vecí. Z hľadiska vyporiadania BSM ide, podľa nášho názoru, o právne i fakticky jednoduchú vec, keďže   jedinou   relevantnou   (nenulovou)   hodnotou   je   členský   podiel   v   bytovom   družstve a s ním spojený družstevný byt. Otázka vyporiadania takéhoto členského podielu je podľa nášho názoru aj v judikatúre dostatočne ustálená (napr. rozsudok NS SR 5Cdo 29/2000. publikované   uznesenie   KS   Nitra   6Co   113/2006,   rozsudok   NS   ČR   22   Cdo   775/2007, rozsudok NS SR 2 Cdo 8/2007, rozsudok NS ČR 31Cdo 2036/2008). Podľa nášho názoru je spor na jednej strane umelo predlžovaný odporkyňou, ako vidieť aj zo strany OS BA IV v podaní zo dňa 4. 12. 2013 predloženého sumáru úkonov (ďalej len „sumár úkonov“), ktoré   však súd podporuje napr.   nedostatočným   dôrazom na   zásadu   povinnosti   tvrdenia a s tým súvisiace dôkazné bremeno (§ 101 ods. 1 O. s. p.), čo možno dokumentovať, že do dnešného dňa súd neprimäl odporkyňu uviesť, či a v čom vidí disparitu podielov podľa § 150 O. Z. napriek tomu, že práve namietnutie neskúmaní a prípadnej disparity podielov v odvolaní proti rozsudku 1. stupňového súdu zo dna 8. 2. 2011 odporkyňou bolo dôvodom pre zrušovacie uznesenie KS Bratislava zo dňa 25. 8. 2011 (hoci až do podania odvolania nielen že nepreukázala prípadnú disparitu podielov, ale túto ani nenamietala). Aj argument OS BA IV o procesnej zložitosti vecí z dôvodu „že v konaní bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na ustálenie hodnoty členského podielu v bytovom družstve“ považujeme za neadekvátny, pretože znalecké dokazovanie samo o sebe nerobí súdny spor po procesnej stránke zložitým. To, že napr. prvé rozhodnutie OS BA IV bolo zo strany KS Bratislava zrušené   z   dôvodu   neaktuálnosti   znaleckého   posudku   v   čase   rozhodnutia   vo   veci   samej (posudok   súdu   doručený   5.   11.   2007,   rozsudok   vyhlásený   4.   3.   2009),   považujeme   za jednoznačné zavinenie OS BA IV. Argument OS BA IV o tom, že „vo veci sa vykonávali potrebné procesné úkony a pojednávalo sa, pričom spis bol viackrát postúpený na krajský súd“ nespochybňujeme, avšak len zo samotného vykonávania procesných úkonov nemožno dôvodiť, že dĺžka konaní a je primeraná a že postupom súdu nebolo porušené právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Opakujeme,   v   spore   ide   o   jednu   jedinú relevantnú   majetkovú   hodnotu,   ktorá   má   však   priamy   dosah   na   možnosť   realizácie navrhovateľovho práva na vlastné bývanie. Ako vidieť aj zo sumáru úkonov v mnohých prípadoch prešla medzi úkonmi súdov značná časová doba, pričom za všetky spomenieme: 26.   9.   2005   (doručenie   žiadosti   o   vytýčenie   pojednávania)   -   7.   2.   2007   (vytýčené pojednávanie)   -   vyše   1   roka   a   3   mesiacov,   5.   11.   2007   (doručenie   znal.   posudku)   - 21. 5. 2008   (žiadosť   navrhovateľa   o   vytýčenie   pojednávania   z   dôvodu   nečinnosti   súdu)

-21. 1. 2009 (pojednávanie) - vyše 1 roka a 2 mesiacov. Taktiež dávame do pozornosti Ústavného   súdu   SR,   že   OS   BA   IV   niekoľkokrát   odročoval   pojednávanie,   pričom vychádzajúc zo sumára úkonov to bolo 3x z dôvodov na strane odporkyne (7. 2. 2007, 14. 3. 2007, 15. 6. 2010), 6x z dôvodu doplnenia dokazovania (28. 4. 2010, 30. 11. 2010, 4. 4 2012, 30. 5. 2012, 23. 1. 2013, 13. 3 2013) a 3x z neuvedených dôvodov (29. 5. 2007, 27. 6. 2007, 10. 10. 2012), teda celkovo 12-krát čo ostro kontrastuje s ustanovením § 114 ods. 1 O. s. p. V neposlednom rade je potrebné na tomto mieste poukázať na záver vyjadrenia OS BA IV zo dňa 4. 12. 2013, kde samotný OS BA IV uznáva existenciu prieťahov. Argument súdu o tom, že k celkovej dĺžke konania prispeli účastníci (čo má byť ďalším dôvodom ovplyvňujúcim   dĺžku   konania)   tým,   že   „žiadali   o odročenie   pojednávaní,   nakoľko   malo dôjsť k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi, k uzatvoreniu ktorej nedošlo“ považujeme za vyslovene klamlivý. Aj z predloženého sumáru výkonov vidieť, že nešlo o viaceré takéto žiadosti, ale o žiadosť jednu, pričom časový úsek, ktorý bol touto žiadosťou ovplyvnený predstavuje 21 dní (doba od 21. 1. 2009 do 11. 2. 2009)! Argument OS BA IV o tom, že nie je preukázané, že by prieťahy, ktoré uznáva, spôsobili ujmu sťažovateľovi považujeme za alibistický.   Samotné   konanie   trvá   po   jeho   obnovení   (po   zrušení   spoločného   členstva   v bytovom   družstve)   viac   ako   8   rokov   -   od   26.   9.   2005   (kedy   sme   žiadali   o   vytýčenie pojednávania),   pričom   celková   dĺžka   konania   presahuje   9   rokov.   Zdôrazňujeme,   že aktuálna   procesná   situácia   je   stále   taká,   že   sa   len   má   vykonávať   dokazovanie   na   1. stupňovom súde. Vzhľadom na vysoký vek sťažovateľ a (čoskoro 69 rokov) si tento nemôže zabezpečiť   vlastné   bývanie   z   vlastných   zdrojov   (úspory   nemá,   možnosť   lukratívneho zamestnania z dôvodu dôchodkového veku neprichádza do úvahy, hypotekárny úver mu nikto neposkytne), a tak je odkázaný na život v neistote, napriek tomu, že v čase zániku BSM bol spoluvlastníkom značnej majetkovej hodnoty, z ktorej podielu by si túto svoju bytovú otázku dokázal bez problémov vyriešiť (vzhľadom na ceny napr. 1-izbových bytov, ktoré sa pohybujú v cenovej úrovni okolo 30-35 tisíc eur). Táto majetková hodnota (členský podiel) ho zároveň oprávňovala (spolu s vtedajšou   manželkou)   nadobudnúť   družstevný   byt   za   zostatkovú   hodnotu   podľa príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 2. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Sťažovateľ súhlasil s tým, aby výlučnou členkov družstva zostala odporkyňa (v tom čase bývala v byte aj jedna neplnoletá dcéra), pričom veril, že jeho ústretový postoj povedie k rýchlemu vyriešeniu majetkovej otázky. Viac ako 8 ročná neistota sťažovateľa o tom, či a kedy sa domôže majetkového podielu z BSM (pričom ani v súčasnej fáze konania nie je vidieť „svetlo na konci tunela“), jedine prostredníctvom ktorého by si vedel zabezpečiť vlastné bývanie, považujeme za dostatočnú ujmu, ktorá síce je ťažko kvantifikovateľná v peniazoch,   to   však   neznamená,   že   neexistuje.   Sme   toho   názoru,   že   naša   sťažnosť   je opodstatnená a Ústavný súd SR by jej mal v plnom rozsahu vyhovieť. Dĺžka konania podľa nášho   názoru   porušuje   nielen   namietané   práva,   ale   nepriamo   i   vlastnícke   právo   (keď postupom súdov nedošlo doteraz k požadovanej transformácii práva z členského podielu na iné majetkové právo) a právo na bývanie, ktoré je garantované napr. aj čl. 31 Európskej sociálnej charty, keďže sťažovateľ sa bez riadneho ukončenia súdneho sporu nachádza v stave permanentnej neistoty ohľadne vlastného bývania.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   súčasne   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní vo veci, a uplatnil úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 496,97 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 391/2004   ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého konania:

Dňa   5.   novembra   2004   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   proti odporkyni na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „návrh“); návrh bol pridelený sudcovi JUDr. Ondrejovi Krajčovi.

Dňa   15.   novembra   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh a súčasne ho vyzval, aby tento doplnil o náležitosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Dňa 13. decembra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu v zmysle jeho výzvy doplnený   návrh   a následne   26. septembra   2005   požiadal   o   nariadenie   pojednávania v napadnutom konaní s prihliadnutím na skutočnosť, že 16. júna 2005 okresný súd vydal rozsudok, ktorým rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu bytu sťažovateľa a odporkyne (rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 C 28/2004 právoplatný 24. augusta 2005).

Dňa 2. novembra 2006 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 7. február 2007. Dňa 6. februára 2007 sa odporkyňa ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 7. február 2007 zo zdravotných dôvodov, pričom pojednávanie nariadené na 7. február 2007 bolo   odročené   na   14.   marec   2007.   Dňa   13.   marca   2007   sa   odporkyňa   opätovne ospravedlnila   z   neúčasti   na   pojednávaní   nariadenom   na   14.   marec   2007,   pričom   aj pojednávanie nariadené na 14. marec 2007 bolo opätovne odročené na 29. máj 2007. Dňa 21. mája 2007 okresný súd vyzval ošetrujúcu lekárku odporkyne v zmysle § 128 OSP   o súčinnosť,   predovšetkým   aby   sa   vyjadrila   k   možnosti   výsluchu   odporkyne a prípadných následkov jeho vykonania na jej zdravotný stav. Pojednávanie nariadené na 29.   máj   2007   bolo   opätovne   odročené   na   27. jún   2007.   Ošetrujúca   lekárka   odporkyne

11. júna   2007   oznámila   okresnému   súdu   zdravotnú   spôsobilosť   odporkyne   absolvovať pojednávania a výsluch v rámci napadnutého konania.

Právny   zástupca   odporkyne   na   pojednávaní   27.   júna   2007   navrhol   odročiť pojednávanie   na   účely   mimosúdneho   urovnania   sporu,   pojednávanie   bolo   následne odročené na 6. júl 2007. Dňa 6. júla 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd zistil, že k mimosúdnemu vyrovnaniu sporu nedošlo; pojednávanie bolo odročené na účely   vykonania   znaleckého   dokazovania   na   ustálenie   všeobecnej   hodnoty   členského podielu v bytovom družstve.

Dňa 24. augusta 2007 okresný súd ustanovil I. Č., znalca z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností na určenie všeobecnej hodnoty členského podielu družstevného   bytu   podľa   stavu   bytu   k   3.   decembru   2001.   Dňa   17.   októbra   2007   bol okresnému   súdu   doručený   návrh   znalca   na   predĺženie   termínu   predloženia   znaleckého posudku z dôvodu nemožnosti vykonania obhliadky bytu (prekážky na strane odporkyne). Znalecký   posudok   určujúci   všeobecnú   hodnotu   členského   podielu   v bytovom družstve   bol   okresnému   súdu   doručený   5.   novembra   2007   (ďalej   aj   „prvý   znalecký posudok“). Okresný súd uznesením z 15. novembra 2007 priznal znalcovi odmenu v sume 5 028 Sk a 16. novembra 2007 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k znaleckému posudku, ktorý   v podaní   z   10.   decembra   2007   vyhlásil,   že   k   znaleckému   posudku   nemá   žiadne výhrady.

Dňa 21. mája 2008 sťažovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania. Dňa 17.   septembra   2008   došlo   k zmene   zákonného   sudcu   vo   veci   (vec   bola   pridelená   na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Zuzane Rigáňovej). Dňa 29. októbra 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. január 2009, ktoré bolo následne odročené na 11. február 2009 na   účely   uzavretia   súdneho   zmieru.   Dňa   9. februára   2009   právny   zástupca   sťažovateľa oznámil, že rokovanie o súdnom zmiere skončilo neúspechom.

Dňa 11. februára 2009 okresný súd na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil ho na 4. marec 2009 na účely vyhlásenia rozsudku. Rozsudkom okresného súdu č. k.   8   C   391/2004-128   zo   4.   marca   2009   bola   odporkyni   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi z titulu vyrovnania členského podielu 52 548 € do 3 rokov od právoplatnosti rozsudku   v   šiestich   splátkach   a   zároveň   boli   v   tomto   rozsudku   vyšpecifikované   veci prikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľovi a odporkyni (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“).

Odporkyňa   doručila   okresnému   súdu   18.   marca   2009   odvolanie   proti   prvému rozsudku okresného súdu. Okresný súd následne 1. apríla 2009 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril   k odvolaniu odporkyne;   vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu   doručené 22. apríla   2009.   Dňa   2.   apríla   2009   okresný   súd   zaslal   odporkyni   tlačivo   –   potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na účely rozhodnutia o oslobodení od platenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie.   Dňa   28.   augusta   2009   okresný   súd   priznal odporkyni oslobodenie od platenia súdneho poplatku za odvolanie a 28. septembra 2009 predložil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní   krajskému   súdu,   ktorý   uznesením   č.   k. 6 Co 329/2009-161 zo 17. decembra 2009 prvý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný súd 11. marca 2010 nariadil pojednávanie na 28. apríl 2010. Odporkyňa sa 23. apríla 2010 ospravedlnila z neúčasti na tomto pojednávaní, ktoré bolo následne odročené na 15. jún 2010. Dňa 29. apríla 2010 okresný súd vyzval odporkyňu, aby v lehote 10 dní uviedla rozhodujúce skutočnosti, označila a predložila všetky dôkazy, ktoré navrhuje v   napadnutom   konaní vykonať.   Právny   zástupca   odporkyne   sa   11.   júna   2010 ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 15. jún 2010, pojednávanie bolo následne odročené na 21. september 2010.

Uznesením č. k. 8 C 391/2004-180 zo 16. júla 2010 okresný súd ustanovil súdneho znalca I. Č. vypracovaním znaleckého posudku a uložil sťažovateľovi zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ 2. augusta 2010 navrhol okresnému súdu zmenu uznesenia o ustanovení znalca (uznesenie č. k. 8 C 391/2004-180 zo 16. júla 2010) v tom zmysle, aby sa nemusela vykonávať opätovne obhliadka predmetného bytu, keďže už bola raz vykonaná a zbytočne predĺži spor, a súčasne podal odvolanie proti výroku tohto uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co 288/2010-195 z 10. septembra 2010. Súdny znalec 19. augusta 2010 okresnému súdu oznámil, že nemôže splniť termín vypracovania znaleckého posudku z dôvodu,   že odporkyňa a jej právny zástupca mu neposkytli požadovanú súčinnosť.

Dňa 24. augusta 2010 okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 21. september 2010. Dňa   19.   septembra   2010   súdny   znalec   vypracoval   znalecký   posudok   a určil všeobecnú hodnotu bytu na sumu 91 288,55 €.

Dňa 25. októbra 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. november 2010, ktoré bolo odročené na 8. február 2011 na účely predvolania a výsluchu znalca.

Dňa 8. februára 2011 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 391/2004-257 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“), ktorým prikázal v ňom bližšie špecifikované veci do výlučného vlastníctva sťažovateľa a odporkyne a uložil odporkyni zaplatiť sťažovateľovi sumu 42 755 € v šiestich splátkach.

Dňa 4. apríla 2011 odporkyňa doručila okresnému súdu odvolanie proti druhému rozsudku   okresného   súdu.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k   odvolaniu odporkyne 4. mája 2011. Spis bol 11. mája 2011 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom   prostriedku,   pričom   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   196/2011-269 z 25. augusta 2011 druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa   14.   októbra   2011   sťažovateľ   okresnému   súdu   oznámil,   že   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 196/2011-269 z 25. augusta 2011 podal sťažnosť ústavnému súdu doručenú   19.   októbra   2011,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   20.   decembra   2011   konanie uznesením   č. k. 8 C   391/2001-282   z   20.   decembra   2011   prerušil   až   do   rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti.

Sťažovateľ okresnému súdu 25. januára 2012 oznámil, že konanie pred ústavným súdom bolo právoplatne skončené. Okresný súd následne nariadil pojednávanie na 4. apríl 2012,   ktoré   bolo   odročené   na   30.   máj   2012   na   vyšpecifikovanie   skutkových   tvrdení odporkyne týkajúcich sa určenia rozdielnych členských podielov a predloženia dôkazných návrhov   a tiež   na   vyžiadanie   spisu   vzťahujúceho   sa   na   predmetný   byt   od   Stavebného bytového družstva Bratislava IV.

Okresný   súd   si   10.   apríla   2012   vyžiadal   od   Stavebného   bytového   družstva Bratislava II a Stavebného bytového družstva Bratislava IV informácie týkajúce sa výšky odplaty za prevod členských práv uskutočnených v rokoch 2005 a 2011 (odpoveď bola okresnému   súdu   doručená   27.   apríla   2012   a   11.   mája   2012).   Odporkyňa   podala 24. mája 2012 okresnému súdu vyjadrenie k navrhovaným dôkazom a 30. mája 2012 sa uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   15.   august   2012   na   účely   výsluchu svedkov.

Dňa 31.   mája   2012   si   okresný   súd   vyžiadal   kópiu   kompletného   členského   spisu sťažovateľa vedeného Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV, ktorý bol okresnému súdu predložený 11. júna 2012. Dňa 31. júla 2012 právny zástupca odporkyne požiadal o odročenie   termínu   pojednávania   nariadeného   na   15.   august   2012;   okresný   súd pojednávanie zrušil a odročil ho na 10. október 2012.

Pojednávanie uskutočnené 10. októbra 2012 bolo odročené na 28. november 2012. Sťažovateľ   okresnému   súdu   doručil   20.   novembra   2012   vyjadrenie   a zároveň   predložil listinné dôkazy o svojich príjmoch.

Dňa 26.   novembra   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti právneho   zástupcu   odporkyne   zo   zdravotných   dôvodov   na   pojednávaní   nariadenom   na 28. novembra 2012; na tomto základe okresný súd pojednávanie odročil na 23. január 2013. Pojednávanie konané 23. januára 2013 bolo odročené na 13. marec 2013, na ktorom bol vypočutý svedok...; okresný súd pojednávanie odročil na neurčito na účely uskutočnenia rokovania medzi odporkyňou a Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV.

Dňa 17. júna 2013 bol spis pridelený zákonnej sudkyni JUDr. Jane Fígerovej. Dňa   12.   augusta   2013   okresný   súd   vyzval   odporkyňu,   aby   oznámila   výsledok rokovania   so   Stavebným   bytovým   družstvom   Bratislava   IV,   ktorá   9. septembra   2013 oznámila, že k uzavretiu dohody nedošlo. Dňa 20. októbra 2013 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie na 11. december 2013, ktoré bolo následne odročené na 5. február 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Vychádzajúc   z predmetu   namietaného   konania   (rozhodovanie   o   vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov), ústavný súd konštatuje, že z právneho hľadiska ide   o vec,   ktorá   patrí   k štandardnej   rozhodovacej   agende   okresných   súdov,   pričom   jej predmetom   je   problematika,   ku   ktorej   existuje   bohatá   a v zásade   ustálená   judikatúra. Ústavný   súd   preto   z právneho   hľadiska   nepovažuje   vec   sťažovateľa   za   právne   zložitú. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci, ústavný súd pripúšťa, že za určitých okolností môžu byť obdobné spory zložitejšie vzhľadom na potrebu vykonať časovo náročné dokazovanie. V posudzovanej veci ale k takémuto záveru nemožno dôjsť. Ústavný súd v tejto súvislosti neakceptuje obranu okresného súdu, ktorý poukazuje na potrebu nariadiť vo veci znalecké dokazovanie na ustálenie hodnoty členského podielu v bytovom družstve, čo podľa jeho tvrdenia odôvodňuje skutkovú zložitosť veci. Ústavný súd aj s prihliadnutím na vyjadrenie sťažovateľa,   podľa   ktorého „znalecké   dokazovanie   samo   o sebe   nerobí   súdny   spor   po procesnej stránke zložitým“ nepovažuje túto argumentáciu za dôvodnú. Navyše zo zistení ústavného súdu vyplýva, že súdny znalec vypracoval prvý znalecký posudok v lehote dvoch mesiacov   (okresný   súd   ustanovil   súdneho   znalca   na   vypracovanie   znaleckého   posudku

24. augusta 2007, pričom súdny znalec prvý znalecký posudok doručil okresnému súdu 5. novembra 2007, pozn.).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k tomuto kritériu ústavný súd konštatuje, že na doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania   nemalo   negatívny   vplyv   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto   konania. Sťažovateľ bol v jeho doterajšom priebehu aktívny, na súdom nariadených pojednávaniach sa zúčastňoval, bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a na výzvy okresného súdu reagoval v určených lehotách.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen   neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení   uvedených   v časti   II   tohto   nálezu,   ústavný   súd konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   je   v napadnutom   konaní   poznačený   dlhšími obdobiami nečinnosti (napr. od doručenia žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania 26. septembra 2005 do uskutočnenia pojednávania 7. februára 2007, resp.   od doručenia znaleckého   posudku   5.   novembra   2007   do   uskutočnenia   ďalšieho   pojednávania   – 21. januára   2009).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   navyše   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní poznamenaný aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou; okresný súd síce v ďalšom období relatívne plynulo nariaďoval pojednávania, ale väčšinu z nich z rôznych dôvodov následne odročil bez meritórneho prerokovania veci, resp. vykonania efektívneho dokazovania. Okresný súd toleroval neúčasť, resp. opakované ospravedlnenia odporkyne a jej právneho zástupcu z účasti na nariadených pojednávaniach, pričom k ich aktivizácii nevyužil poriadkové opatrenie podľa § 53 OSP (pokuta, príp. hrozba pokutou). Ako   neefektívny   hodnotí   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu   súvisiaci   so zabezpečovaním znaleckého dokazovania. V dôsledku nesústredeného postupu okresného súdu krajský súd uznesením č. k.   6 Co 329/2009-161 zo 17. decembra 2009 zrušil prvý rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho   súdu   okresný   súd   pochybil,   keď   pri   určení   hodnoty   členského   podielu predmetného bytu vychádzal zo znaleckého posudku z 5. novembra 2007, keďže medzi jeho vypracovaním a vyhlásením prvého rozsudku okresného súdu (4. marca 2009, pozn.) došlo k značnému   časovému   odstupu   a aj   k   zmene   cien   nehnuteľností,   z ktorých   znalec   pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal. Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že z dôvodu   zrušenia   druhého   rozsudku   okresného   súdu   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 196/2011-269 z 25. augusta 2011 nie je vec sťažovateľa ani po viac ako 9 rokoch od začatia   konania   právoplatne   skončená,   čo   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné a neospravedlniteľné (obdobne pozri IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní okresného súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   uložil   konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo napadnuté konanie ešte právoplatne skončené, a preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   6   000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, pričom poukázal na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ktorá je alarmujúca „aj s prihliadnutím na pomerne vysoký vek sťažovateľa, ktorý má v súčasnosti už 68 rokov. Táto skutočnosť,   podľa nášho názoru, odôvodňuje požiadavku na právoplatné ukončenie veci v čo najkratšom možnom čase a na vykonávanie jednotlivých úkonov v konaní s maximálnou mierou účelnosti a so zvýšenou prioritou.   V   opačnom   prípade   hrozí,   že   sťažovateľ   sa   právoplatného   rozsudku, a v konečnom dôsledku vyplatenia peňažného vyrovnania od svojej exmanželky, nemusí ani dožiť.   Nezanedbateľný je taktiež   význam predmetu   konania   pre   sťažovateľa,   ktorý pred rokmi súhlasil s tým, aby sa odporkyňa stala výlučnou nájomníčkou bytu a spoliehal sa, že finančné prostriedky, ktoré dostane vyplatené od odporkyne, mu umožnia v dôchodkovom veku zabezpečiť si bývanie a základné životné potreby...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľovi, prihliadajúc   na   okolnosti   uvedeného   prípadu   (najmä   na   jeho   doterajšiu   dĺžku,   povahu a dôvody   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom,   ako   aj   na   závažnosť predmetu konania pre sťažovateľa), sumu 4 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Táto suma zohľadňuje   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa s ohľadom na pretrvávajúci stav právnej neistoty vo vzťahu k ním uplatneným majetkovým právam. Ich ochrany sa na okresnom súde domáhal pred viac ako deviatimi rokmi bez dosiahnutia konečného právoplatného rozhodnutia vo veci.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 €, keďže išlo o 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2013,   ktorá   bola 804 €, keďže 1 úkon právnej služby bol vykonaný v roku 2014. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (2 úkony po 130,17 € a 1 úkon po 134 €), čo predstavuje sumu 394,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (7,81 € + 7,81 € + 8,04 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 501,60 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania v sume 496,97 €, ústavný súd úhradu priznal v ním požadovanej sume (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014