znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 629/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   L.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   M.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/221/13039-82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo platobný výmer Daňového úradu v Lučenci (ďalej len „daňový úrad“) č. 664/230/5860/10/Gol z 5. februára 2010; označeným platobným výmerom bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty   v   sume   10 886,94 €   za   zdaňovacie   obdobie   jún   2000.   Krajský   súd   žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011 zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011 potvrdil.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   nebol   oprávnený   vyvodiť   záver   o   tom,   že nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010   zo   4.   marca   2011,   ktorým   bolo   preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým   bolo   preskúmavané   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/221/13037-82792/2010/990325-r   z   23.   augusta   2010   vo   veci   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty uplatnenej   sťažovateľkou   za zdaňovacie   obdobie   september   2000,   pričom   v označených rozsudkoch   bola otázka   platnosti   predmetnej   nájomnej zmluvy   posúdená   odlišne   ako   v namietanom rozsudku (ďalej len „prvá námietka“).

2.   Zo   strany   žalovaného   (daňového   riaditeľstva,   pozn.)   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľky   k   porušeniu   §   15   ods.   5   písm.   d)   a   e)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti s   ústnym   pojednávaním   dňa   11.   12.   2009   na   ktorom   vypočul   štatutárneho   zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r. o.,   klásť   otázky   a   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   uvádzaným   v jeho   výpovedi...“,   keďže „štatutárny zástupca žalobcu a ani jeho právny zástupca nebol žalovaným upovedomený a prizvaný na úkon kde by svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej len „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka formuluje výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J. M.   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu,   keďže   z   tejto   výpovede „jednoznačne vyplynulo že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L. vykonávala svoju   podnikateľskú   činnosť,   že   tento   objekt   stavebne   upravovala   a   rekonštruovala   v súvislosti s už spomínanou nájomnou zmluvou... ak aj vypovedal k niektorým otázkam nie celkom zrozumiteľne, tak len vo vzťahu ku skutočnostiam dotýkajúcich sa rozsahu a objemu žalobcom vykonaných prác, a nie vo vzťahu k okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť   odôvodnená   pochybnosť,   že   dotknuté   rekonštrukčné   práce   na   objekte   L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej len „tretia námietka“).

4.   Podľa   sťažovateľky „zistenia   znaleckého   posudku   č.   58/2003   vypracovaného znalcom Ing. P. H. č. 58/2003 nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L..., a to už so zreteľom   k   tej   skutočnosti,   že   svedok   MUDr.   J.   M.   vo   svojej   výpovedí   na   ústnom pojednávaní pred správcom dane uviedol,   že dotknutý nehnuteľný objekt videl v štádiu rekonštrukcie a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní a   následne   i   konaní   súdnom   a   súčasne   poukazuje   opätovne   na   porušenie   zákonných ustanovení   §   15   ods.   3   písm.   e/   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov [sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.]. Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1, 2, 3, 4, 5 a súčasne v bode II./1, 2, 3, 4, 5 je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom daňovom a   následne i   súdnom   konaní,   t.   j.   najmä keby   sťažovateľ mohol   v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3 písm. d/ a e/ Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v dotknutom daňovom konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 „bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   voči   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   25/2011 zo 14. februára   2012,   ktorým   podľa   jej   názoru   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   každý   má právo,   aby sa   mohol vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožno považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   I/221/13039-82799/2010/990325-r z 23. augusta 2010, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011) a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade   identické,   a   preto   ústavný   súd   v   ďalšom   poukazuje   na   tie   časti   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje so sťažovateľkou   tvrdenou   dobromyseľnosťou   pri   užívaní   nehnuteľností   na   základe nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi   ňou   a L.,   a.   s.,   z   30.   novembra   1999,   keďže „O nedobromyseľnosti   žalobkyne   vo   vzťahu   k   predmetnej   nájomnej   zmluve   svedčí predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 9. septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal,   pretože   žiadal zmluvu   doplniť   o niektoré   body   obmedzujúce žalobkyňu v nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať do zmluvy podmienku schválenia zamýšľaných rekonštrukčných prác predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy. Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie. Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe výhrady   predsedu   predstavenstva   L.   k   obsahu   zmluvy   a   je   vysoký   predpoklad,   že   tieto výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver,   že   v   roku   2000   bola   žalobkyňa   v   užívaní   nehnuteľnosti   prenajatých   kúpeľov dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s., podľa   ktorého   v   mene   spoločnosti   konajú   a   podpisujú   vždy   najmenej   dvaja   členovia predstavenstva.   Zápis   spôsobu   konania   obchodnej   spoločnosti   v   obchodnom   registri   je súčasťou   obsahu   verejnej   listiny,   ktorá   slúži   verejnosti,   tretím   osobám   na   overenie relevantných   informácií,   potrebných   pri   vstupe   s týmito   obchodnými   spoločnosťami   do právnych   vzťahov.   V   záujme   predchádzania   právnej   neistote   a   v   záujme   uzatvárania jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občianskeho zákonníka),   to   zahŕňa   i   povinnosť   overiť   si   informácie   a skutočnosti   ohľadne   svojho obchodného   partnera.   Inak   sa,   napr.   aj   v   podnikateľskej   sfére,   následky   nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania   väčšieho   podnikateľského   rizika,   ktoré   samozrejme   zahŕňa   aj   následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999 mala a mohla vedieť, akým účinným a zaväzujúcim spôsobom jej zmluvný partner L., a. s., koná. Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu (§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti nedostatok   podpisov   členov   štatutárneho   orgánu   spoločnosti   podľa   spôsobu   uvedeného v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy (§   40   Občianskeho   zákonníka).   Nakoľko   sa   jedná   o   nedodržanie   písomnej   formy vyžadovanej   zákonom,   má   tento   nedostatok   zmluvy   za   následok   absolútnu   neplatnosť právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba   dovolávala.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   okolnosti   uzavretia   spornej nájomnej   zmluvy   a   na   vedomosť   žalobkyne   o   nesúhlase   predsedu   predstavenstva   L.   s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá zmluvná   strana,   vedela   o   neakceptovaní   zmluvného   návrhu   a   prenajímateľ   s úmyslom neuzavrieť   navrhovanú   zmluvu   nedoplnil   podpis   predsedu   predstavenstva,   preto   možno uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú (§ 40 Občianskeho zákonníka) resp. za neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú. V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobkyňa   k   dodávateľským   daňovým   dokladom   nepredložila   nájomnú   zmluvu   správne, pretože vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania vzal do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 4 zákona č. 511/1992 Zb.).“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky   je   právny   záver   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v odôvodení   napadnutého rozsudku   (založený   v   prvom   rade   na   neplatnosti   predmetnej   nájomnej   zmluvy   pre nedostatok   formy   v zmysle   §   40   Občianskeho   zákonníka)   z   ústavného   hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   v časti   týkajúcej   sa   skúmania platnosti nájomnej zmluvy, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby platiteľ   zdaniteľné   plnenia   prijímal   na   uskutočnenie   svojich   zdaniteľných   plnení. Samozrejme   nesmie   byť   spochybnené,   resp.   nepreukázateľné,   uskutočnenie   zdaniteľných plnení,   a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie   účelu   prijímania   zdaniteľných   plnení   platcom   DPH   je   prvoradé a podstatné,   pričom   prijímanie   takýchto   plnení   na   základe   neplatného   právneho   úkonu nemá   vplyv   na   vznik   nároku   na   odpočet   DPH.   Neplatnosť   právneho   úkonu   by   bola významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona o DPH.

Obdobný   výklad   pri   skúmaní   podmienok   na   určenie   daňovej   povinnosti   na   dani z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 z 18.   septembra   2008,   v   zmysle   ktorého,   podľa   hmotnoprávnej   úpravy   dane   z   príjmov v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej základe sú alebo nie sú daňovými výdavkami.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku na odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   je   prvoradé   splnenie   hmotnoprávnej   podmienky spočívajúcej v tom, aby zdaniteľné plnenie platiteľ dane prijímal, nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady. V nadväznosti na tento právny záver možno potom tvrdiť, že aj splnenie ďalších   hmotnoprávnych   podmienok   je   logicky   spojené   s   preukázaním   uskutočnenia zdaniteľného plnenia, so zaúčtovaním dane na vstupe, zaplatením dane platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad a na doklady preukazujúce zaplatenie dane [§ 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu – daňového riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“)].

Vzhľadom   na   už   uvedené   stráca   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   posúdenia (ne)platnosti   nájomnej   zmluvy   vzhľadom   na   jej   irelevantnosť   pre   posúdenie   splnenie podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného senátu   najvyššieho súdu   vyjadrené   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf 30/2011 z 3. októbra   2011,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r   z   23.   augusta   2010   vo   veci   odpočtu   dane   z   pridanej hodnoty   uplatnenej   sťažovateľkou   za   zdaňovacie   obdobie   júl   2000,   a   v   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 25/2011 z 2. augusta 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   101/2010   zo   4.   marca   2011,   ktorým   bolo   preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie   september   2000,   ktorý   otázku   platnosti   nájomnej   zmluvy   posúdil   odlišne   ako v namietanom rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   v   identických,   resp.   porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd   len   na   jej   základe   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   ak v posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa nemohla zúčastniť „ústneho pojednávania dňa 11. 12. 2009“, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najmä uviedol:

«K   námietke   žalobkyne   ohľadne   nezabezpečenia   jej   účasti   správcom   dane   pri výsluchu svedka – konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na   skutočnosť,   že   účelom   výsluchu   bolo   podanie   vysvetlenia   k dokladmi   podloženým zisteniam   a   k   informácii   poskytnutej   Mestom   L.,   ktoré   bolo   objednávateľom   prác vykonaných   spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.,   sa   účasť   žalobkyne   nejaví   ako   nevyhnutná   na zabezpečenie   jej   práv,   pričom   možnosť   jej   oboznámenia   sa   s obsahom   dôkazu   formou nahliadnutia   do   spisu,   čo   žalobkyňa   nevyužila,   prípadne   jej   vyjadrenie   sa   k   zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobkyne   na   výsluchu   tohto   svedka   nejaví   ako   okolnosť,   ktorá   by   mohla   zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka   mal   len   dotvoriť   celkový   obraz   o   realizovanej   plynofikácii   prenajatého   objektu, ktorej realizovanie žalobkyňa na rozdiel od vypočutého svedka nevedela žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali S ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. F-2000/01715 zo dňa 6. septembra 2000 vydané na stavebníka S., š. p., OZ L., faktúra vystavená Mestu L. spoločnosťou E., s. r. o, za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobkyňou nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobkyňa i jej právny zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi otázky nevyužili. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K. žalobkyni nevyhodnotil ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona č. 511/1992 Zb. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v rámci výkonu - opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobkyňou navrhované dôkazy (napr. predvolaním   svedka   P.   B.).   Správca   dane   sa   vysporiadal   s   námietkami   žalobkyne predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho   intenzita   a   existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavou garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľky   v napadnutom   rozsudku   zaoberal,   pričom   pripustil   možnosť,   že   zo   strany správneho   orgánu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však   primeraným spôsobom   odôvodnil, z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä   v   súvislosti   s   vyhodnotením   ďalších dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky spočívajúcej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. najvyšší súd konštatuje, že táto bola prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená správne bez zaujatosti v neprospech žalobkyne a v súlade so zásadami logiky, pričom ani odpovede uvedeného svedka na otázky žalobkyne počas výsluchu nedávajú jednoznačnú odpoveď   na   nezodpovedané   otázky,   či   žalobkyňa   v   kontrolovanom   zdaňovacom   období vykonávala rekonštrukčné práce na sporných objektoch a v akom rozsahu.“

Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 98/2010 zo 4. marca 2011, podľa ktorého „vykonaním tohto dôkazu v skutočnosti nebol zistený ani rozsah prác vykonaných na prenajatých nehnuteľnostiach a ani to, či tieto práce boli vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach a ani to, či boli žalobkyňou prijaté“.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   aj   s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V   rámci   štvrtej   námietky   sťažovateľka   formuluje   výhrady   voči   zisteniam obsiahnutým   v   znaleckých   posudkoch.   Na   túto   námietku   reagoval   najvyšší   súd v napadnutom rozsudku takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia prenajatých   nehnuteľností   pred   ich   rekonštrukciou   a   po   rekonštrukcii   dvoma   odlišnými znalcami bolo pre účely preukázania tvrdení žalobkyne realizované správcom dane práve na návrh žalobkyne. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním žalobkyne   o   preukázaní   ňou   uvádzanej   výšky   zhodnotenia   predmetného   majetku,   nie   je dôvodom,   aby   na   ne   správca   dane   pri   hodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   v   ich vzájomnej   súvislosti   neprihliadal.   V   tejto   súvislosť   nemožno   prisvedčiť   argumentácii žalobkyne   o   nadmernej   opotrebovanosti   a   nadmernom   zdevastovaní   posudzovaných objektov,   nakoľko   v   priebehu   troch   rokov   od   žalobkyňou   deklarovanej   rekonštrukcie objektov (investícia v sume cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak, vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových   kontrolách,   zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   a   obhliadke,   povinné   záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo   vzťahu   k štvrtej,   ale   i tretej   námietke   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   dôkazmi vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti.   Zohľadňujúc   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nedospel k záveru, že by argumentácia sťažovateľky   (spochybňovanie   hodnotenia   svedeckej   výpovede,   ako   aj   spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné   napadnutý   rozsudok   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľný   a neudržateľný. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Najvyššiemu   súdu   z   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v   administratívnom   spise žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by žalobkyňa mala v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia na   uskutočnenie   jej   vlastných   zdaniteľných   plnení,   teda   realizovať   tam   podnikateľskú činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobkyňa realizovala prípravu   a   kroky   potrebné   na   zahájenie,   prípadne   činnosti   spojené   s   rekonštrukciou a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložila dôležité súvisiace listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých L.   kúpeľov,   projektová   dokumentácia   na   realizáciu   rekonštrukcie   alebo   plynofikácie objektov,   stavebný   denník,   súpis   vykonaných   stavebných   prác,   protokoly   o vykonaných prácach a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že žalobkyňa zrejme nemala v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné plnenia.

Hodnovernosti   žalobkyňou   deklarovaných   zdaniteľných   plnení   a   jej   tvrdeniam neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložila požiadavku na vyplatenie 527 730,46 eura, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr dosahovala výšku 59 542,64 eura. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ nevedel zistiť, a to konštatoval po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto daný doklad vystavil, schválil, podpísal. Doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa, doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov, nie   je   možné   skontrolovať,   kto   materiál   dodal,   prevzal,   kde,   kedy   a   ako   bol   v rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z   listinného   dôkazu   predloženého   Mestom   L.   -   úradného   záznamu   k   posúdeniu účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001 vyplýva, že pri kontrole realizovaných stavebných prac sa so zástupcami mesta na základe požiadavky žalobou stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. už bývalý konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobkyne, resp. vykonávateľom stavebných prác, realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečovala žalobkyňa, ktorá ich mala prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobkyne, ktorá na otázky zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009 správcovi dane do zápisnice odpovedala, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto dôkazy a súvislosti, ale aj mnohé iné, podrobne rozobraté v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného, svedčia o nedôveryhodnosti žalobkyňou deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení ako i o nevieryhodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že sťažovateľka   ako   daňový   subjekt,   u   ktorého   sa   vykonáva   daňová   kontrola,   má   právo vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V   poradí   piata   námietka   sťažovateľky   má   všeobecný   a   sumarizujúci   charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného hľadiska relevantné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že nimi došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné   alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľka   v tomto   konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založený   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 25/2011 zo 14. februára 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší   súd   dospel,   sú   založené   na   jeho   vlastných   myšlienkových   postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Sťažovateľka súčasne v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva domáhať sa   preskúmania   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   súdom   zaručeného   čl.   46 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   skutkových   zistení vyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností   a   s prihliadnutím   na   už   vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods.   2 ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné   dôkazy   preukazujúce   opak.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   danom   prípade nerozhodol   podľa   predstáv   sťažovateľky,   totiž   nemôže   zakladať   dôvod   na   vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie svojho základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   závery   a   konštatuje,   že   ak   nezistil neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku   najvyššieho súdu   v súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012