znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 628/2018-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Tiborom Bacsóom, Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2018 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016.

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016 bol aj sťažovateľ odsúdený pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005, pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2 písm. i) a j) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné, za čo mu bol uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 rozhodol o zrušení rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016 vo výroku o treste obžalovaných a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol o uložení úhrnného výnimočného trestu odňatia slobody v trvaní 24 a pol roka trestu odňatia slobody nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

3.1 Zo sťažovateľom predostretej argumentácie v podanej sťažnosti (písanej bez diakritiky, pozn.) a z jej doplnení z 10. júla 2018, 13. júla 2018, 19. júla 2018, 20. júla 2018, 26. júla 2018, 30. júla 2018 a napokon 27. augusta 2018 v podstatnom vyplýva, že „... obidva spomenute sudy zanedbali a opomenuli overenie vsetkých aspektov na vyhodnotenie hodnovernosti korunného svedka cim zanedbali doslednu previerku jeho výpovedi do čoho spada aj nevysporiadanie sa z podstatnými rozpormi protichodnými tvrdeniami a taktiez nezakonne a predčasne rozhodnutie obydvoma sudmi o zamietnuti vykonanat podstatne dokazy vzhladom na dokazy a fakty ktore vcase rozhodovania pretrvavali a doteras pretrvavaju a na ktore som poukazoval opakovane a na ktore poukazujem aj v tejto Ustavnej staznosti. Zaroven sa obydva sudy nedostatočne vysporiadali s mojimi doplňujúcimi návrhmi na doplnenie dokazovania a hlavne sa nedostatocne vysporiadali z mojou dokladnou zaverecnou recou pred specializovanym sudom na co nadvezoval odsudzujuci rozsudok a nasledne moje podrobne odvolanie podane Najvysiemu sudu a opetovne nedostatocne sa vysporiadanie tiež Najvysim sudom z mojou argumentaciou proti rozsudku specializovaneh sudu. Tie bolo porusene moje pravo na zakonu a adekvatnu vysku uloženia trestu vzhladom na to ze trestne konanie trvalo 13. rokov. Z odovodneni obydvoch rozsudkov je vyditelne badat ze mojimi podrobnymi argumentami sa sudy vobec nezaoberali a ze racsej fakty ktore som uvadzal odignorovali a je zjavne ze len preto lebo by sa tazko obydvom sudom odovodnovali rozsudky – hlavnou vetou- ze svedok vždy opisoval dôležité skutočnosti rovnako a ze jeho vypoveď kerešponduje z nepriamymi dôkazmi. V zaujme vylúčenia potenciálneho nebespecenstva ucelovych a nepravdivých výpovedi zákony ukladajú sudom povinnost vykonat dôslednú previerku hodnovernosti a teda kvality takto podaných svedectiev ktorých pripadne zanedbanie by mohlo signalizoval porušenie garancii spravodlivého procesu. Všetky mnou napadané vysie uvedene skutočnosti ktoré spadajú do porušenia mojich práv a slobod odôvodňujem nasledovne.“. V ďalšom sťažovateľ veľmi podrobnou argumentáciou podporenou viacerými príkladmi vykresľuje obraz nedôveryhodnosti „korunného svedka “, pričom uzatvára, že „Z praxe sudov je zrejme ze ak pochybnost v dokaznej situaci pretrvava hlavne ked usvedcuje obzalovaneho len jedina vypoved plna neodstranenych a nekonfrontovanych rozporov tak sud ma rozhodnut v prospech obzalovanych no v nasom pripade obydva sudy toto pravidlo odignorovali a zalepili to odovodnenim ze svedok vzdy všetko popísal rovnako co vlastne po analize spisu ani neni pravda.“.

3.2 Sťažovateľ ďalej v rámci svojej argumentácie poukázal aj na ďalšie pochybenia vo veci konajúcich súdov, a to tieto: (i) Obidva sudy sa vzhladom na dokazy vobec dostatocne na vysporiadali s rozhodnutím ked odmietli vypocut svedkynu z uradneho zaznam a odovodnenie ze v spise su dokazy postacujuce na rozhodnutie sa javy ako svojvola sudu. Nevepocutie jedinej priamej svedkyne vrazdy vzhladom na uvadzane okolnosti v suhrne zaklada vazne porusenie mojich prav uvadzanvch na pociatku tejto Ustavnej staznosti. (ii) Ja som po vypocuti znalca chcel dopcut znalca no toto mi nebolo umoznene ani Specializovanym trestnym sudom ani Najvyssim sudom a zas sa javi ze obidva sudy prejavili pri rozhodovani o zamietnuti dopocut znalca svojvolu uz vzhladom na vykonanane dokazovanie. Dokonca sa obydva sudy vobec vo svojich odovodneniach dostatocne nevysporiadali z poziciou strelca Z AK47 ze de stal nakolko obydvaja znalci aj potvrdili to ze strelec nemohol stat len pri zadnych dverach ako to tvrdi svedok ale ze strelec bol pocas strelby v pohybe smerom do krizovatky az na prechod pre chodcov. (iii) Podla mojho nazoru doslo k porušeniu mojich prav aj vtedy ked Specializovany trestny sud odmietol vypocut niektorých mojich spoluobzalovanyh ktorych som navrhol vypocut pocas rozdelenia konania na osobytne konanie nakolko boli ako svedkovia vypocuti ku vrazde ešte pred vznesenim obvynenia mojej osobe. Tyto obzalovany boli vypocuti z dovodu podozrenia ze zo skutkom nieco mali alebo ze o niecom mohli vediet a preto bolo na mieste ich vypocut. V pripravnom konani po mojom obvyneni ku vrazde vypocuty neboli a neboli vypocuty ani na sude. Tyto obzalovany boli vypocuvani len ku svojim skutkom no nie ku mojmu vrazde. Obzalovany v case mojho navrhu boli z mojho konania vyluceni takze kludne mohli byt vypocuti ako svedkovia v mojej veci no ako uz vieme sud spojil vec na spoločne konanie tak moj navrh na ich vypocutie sa mal preniest do spolocneho konania a mali byt vypocuti ako obzalovany lebo ustalena súdna prax hovori ze spoluobzalovany sa vypočuje ako spoluobzualovany ak vypoveda ohladne ineho skutku z ktorého neni vyneny vypocuvany. Sud mal moznost tychto obzalovanych zabespecit na pojednavani lebo ak je pritomnost obzalovaneho na pojednavani nutna sud to v predvolani zdorazni a ak obzalovany odmietne moze byt predvolany, tu neplati pravydlo ze ak da suhlas obzalovany aby sa konalo bez neho tak sa nemoze zabespecit jeho ucast bud vyzvou alebo predvedenim. Tuto okolnost ohladne nevypocutia spoluobzalovanych som vytkol aj v odvolani no Naj,sud prvostupnove odmietnutie odobril... V suhrne aj k tejto argumentacii nevypocutia potencionalnych svedkov - mojich spoluobvinenych sudmi, podla mna doslo k poruseniu mojich prav vzhladom na ine uz spomenute dokazy. Odovodnenie sudov ze svedkov-spoluobzalovanych neni potrebne vypocut je nedostatočne vzhladom na ine spomenute dokazy a tie vzhladom na skutocnost ze boli tito spoluobyalovani svedkovia hnet na druhy denpo vražde vypocucuvani ku vrazde ako potencionalni pachatelia. To ze boli vvpocuti ako podozrivi potvrdzuje aj fakt ze spoluobzalovanym boli odoberane pachove stopi. (iv) Sudy odmietnutím vykonat vyšetrovací pokus opet porušili moje prava na vykonanie dôkazu v moj prospech ktory mohol naznacit ze som v aute nesedel a tiež porušili moje prava tym ze v odovodneni sa dostatočne nevysporiadali prečo by nemal zmysel tento dokaz vykonat. (v) Vzhladom na to ze dovolanie ohladne vysky trestu nie je pripustne ak bol trest ulozeny v zakonej sadzbe, tak z tohto dovodu som do tejto Ustavnej staznosti zahrnul aj ulozenie neprimeraneho trestu vzhladom na 13 rocnu dlzku trvania celeho trestneho konania ktore spada pod porusenia mojich prav uvedenych na zaciatku tejto ustavnej staznosti.“

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Specializovaneho trestneho sudu v konani vedenom pod sp.zn. 1 Tú14/2007 a jeho rozsudkom z 9.augusta 2016 a postupom Najvysieho sudu Slovenskej republiky v konani vedenom pod sp.zn.4To/1/2017 a jeho rozsudkom z 11.aprila 2018 bolo porusene moje zakladne pravo podla cl.46ods.1,cl48ods. 2, a cl 50ods.3 Ustavy slovenskej republiky a taktiez pravo na spravodlive sudne konanie a tiez aj porusenia cl.8ods.2, cl 36 ods.1listiny zakladnych prav a slobod a najme cl.6ods.1 a ods.3pis.d.dohovoru o ochrane ludskych prav a slobod.

Taktiez navrhujem aby Ustavny sud zrusil rozsudok specializovaneho trestneho sudu sp.zn. 1T/14/2007 z 9 augusta 2016 a rozsudok Najvysieho sudu sp.zn. 4To/1/2018 z 11. aprila 2018 a vratil trestnu vec na nove rozhodnutie dotknutym sudom.“

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal názor (I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010, IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porov. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010 a tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 31. augusta 2018 proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 na špecializovanom trestnom súde mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ktoré je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1 TdoV 8/2018.

13. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ domáha ochrany uvedených práv súčasne na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, a keďže o ochrane ním označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, musí najskôr rozhodovať najvyšší súd, ústavný súd sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis túto odmietol pre jej predčasnosť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018