znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 628/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   čl.   46   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť F. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 (ďalej aj „napadnutá vec“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal 8. februára 2008 Okresnej prokuratúre Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona predsedníčkou Spoločenstva vlastníkov bytov..., N. (ďalej len „spoločenstvo“). Poverený príslušník Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania Nové Mesto nad Váhom, pracovisko Myjava (ďalej len „odbor skráteného vyšetrovania“), uznesením sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 22. marca 2008 (ďalej len „uznesenie z 22. marca 2008“) podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie sťažovateľa odmietol, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup   podľa   §   197   ods. 2   Trestného   poriadku.   Proti   označenému   uzneseniu   podal sťažovateľ 7. apríla 2008 sťažnosť, o ktorej rozhodol poverený príslušník odboru skráteného vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. mája 2008 podľa § 190   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku   tak,   že   jej   vyhovel   a sťažnosťou   napadnuté uznesenie z 22. marca 2008 zrušil v celom rozsahu.

Na základe uznesenia sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. mája 2008 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku 10. júna 2008 opätovne začaté trestné stíhanie za prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona. V jeho ďalšom priebehu poverený príslušník odboru skráteného vyšetrovania vydal uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. januára 2009, ktorým bol podľa § 142   ods.   1   Trestného   poriadku   do   konania   pribratý   znalec   z odboru   ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva na vypracovanie znaleckého posudku. Proti   označenému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   okresná   prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 534/08-15 z 19. februára 2009 rozhodla tak, že ju v súlade s § 193 ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietla   ako   nedôvodnú.   Na   základe   podania sťažovateľa   z 23.   marca   2009,   ktorým   sa   domáhal   rozšírenia   znaleckého   dokazovania, prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   preskúmal vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 a vyzval sťažovateľa na doplnenie podania;   sťažovateľ   ho   doplnil   podaním   3.   júna   2009.   Následne   prokurátor   krajskej prokuratúry   v súvislosti   s vybavovaním   podania   sťažovateľa   v prípise   č.   1   KPt   597/09 z 30. júna 2009 uviedol, že jeho podnet na rozšírenie znaleckého dokazovania je dôvodný, v dôsledku čoho bolo uznesením povereného príslušníka odboru skráteného vyšetrovania sp.   zn.   ČVS:   ORP-484/5-OSV-TN-2008   z 10. augusta   2009   rozšírené   znalecké dokazovanie.

Napriek   uvedenému   bolo   uznesením   povereného   príslušníka   Policajného   zboru sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 zo 4. februára 2010 podľa § 215 ods. 4 Trestného poriadku s poukazom na § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie za prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 9. marca 2010 sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 534/08-36 z 30. marca 2010 zamietla ako podanú oneskorene.

Na základe ďalšieho podania sťažovateľa z 21. júna 2010 adresovaného orgánom prokuratúry a vybavovaného prípisom prokurátorky krajskej prokuratúry č. 1 KPt 597/09-26 z 22.   augusta   2010   bolo   vyšetrovateľkou   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru v Novom   Meste   nad   Váhom,   odboru   justičnej   a kriminálnej   polície,   oddelenia   justičnej polície   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „vyšetrovateľka   okresného   riaditeľstva“), 4. novembra 2010 opätovne začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu porušovania   povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku   podľa   §   237   ods. 1   a 3   písm.   b) Trestného   zákona.   Následne   bolo   trestné   stíhanie   uznesením   vyšetrovateľky   okresného riaditeľstva   sp. zn.   ČVS:   ORP-464/JP-NM-2010   z 2.   augusta   2011   podľa   §   215   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku zastavené s odôvodnením, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie,   sa   nestal.   Proti   tomuto   uzneseniu   vyšetrovateľky   okresného   riaditeľstva   podal sťažovateľ 8. augusta 2011 sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka okresnej prokurátorky uznesením č. k. 1 Pv 534/08-74 z 24. augusta 2011 tak, že ju zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Na   základe   podnetu   sťažovateľa   z 26.   septembra   2011   mu   prokurátor   krajskej prokuratúry prípisom č. k. 1 KPt 597/2009-36 z 15. novembra 2011 oznámil, že vo veci budú vykonané ďalšie úkony (vypočutie súdnej znalkyne a prípadné doplnenie znaleckého posudku). Následne prokurátorka okresnej prokuratúry vydala podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku pokyn č. k. 1 Pv 534/08-104 zo 4. mája 2012 Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddeleniu ekonomickej kriminality Trenčín (ďalej   len   „Okresné   riaditeľstvo   Trenčín“),   na   základe   ktorého   vyšetrovateľ   Okresného riaditeľstva   Trenčín   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1344/OEK-TN-2011   z 9.   mája   2012 pribral   do   konania   znalca   z odboru   ekonómie   a manažmentu,   odvetvia   účtovníctva a daňovníctva   Ing.   E.   J.   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Proti   tomuto   uzneseniu Okresného riaditeľstva Trenčín podal sťažovateľ sťažnosť, «ktorú Okresná prokuratúra v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 Pv 534/08-117 zo 14. 06. 2012 zamietla ako nedôvodnú, hoci v jeho odôvodnení konštatuje príslušná prokurátorka, že vo vydanom uznesení sú pisárske chyby, ktoré si vyšetrovateľ odstráni opravným uznesením.

Krajská   prokuratúra   v   Trenčíne   svojim   prípisom   dňa   28.   05.   2012   pod   sp.   zn. 1 KPt 597/09-43 reagovala na moje podanie - sťažnosť z 23. 04. 2012 a konštatovala, že moje podanie je dôvodné, najmä čo sa týka prieťahov v konaní.

Krajská   prokuratúra   v   Trenčíne   svojim   prípisom   dňa   19.   09.   2012   pod   sp.   zn. 1 KPt 597/09-50 reagovala na moje podanie z 20. 08. 2012 a konštatovala nedostatky v konaní prokurátorky okresnej prokuratúry a aj vyšetrovateľa PZ.

Po oboznámení sa so znaleckým posudku znalca Ing. J., kde aj sám znalec uvádza chýbajúce finančné prostriedky na účte „spoločenstva“ som vypracoval písomnú analýzu k tomuto posudku, pričom som vychádzal z údajov použitých samotným znalcom Ing. J. a dožadoval som sa doplnenia znaleckého posudku v konkrétnostiach. Zároveň som poukázal na pochybenie znalca Ing. J. v tom, že ako znalec nie je oprávnený v znaleckom posudku hodnotiť právne otázky, konkrétne že... „nedošlo k sprenevere“, pričom ale znalec ničím v posudku nezdôvodnil skutočný stav a dôvody, ktoré viedli k finančnému schodku, na ktorý schodok sám znalec v uvedenom znaleckom posudku dospel.

Napriek môjmu namietaniu záverov znaleckého posudku Ing.   J.   a bez vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, ktorými boli okrem iného aj navrhované výsluchy ďalších svedkov   -   poškodených   členov   „spoločenstva“   vyšetrovateľ   PZ   uznesením   pod ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 zo dňa 28. 01. 2013 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného zákona zastavil trestné stíhanie s odôvodnením, že vo veci nejde o trestný čin a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto uznesenie mi bolo doručené dna 04. 02. 2013 a okamžite som v ten istý   deň   proti   tomuto   uzneseniu   podal   písomnú   sťažnosť   s   uvedením,   že   keďže   ide o rozsiahlejšiu   a   náročnejšiu   vec   tak   podrobné   zdôvodnenie   mojej   sťažnosti   pošlem vyšetrovateľovi najneskôr do 10 dní doporučene poštou. Podrobné písomné zdôvodnenie podanej sťažnosti som vyšetrovateľovi zaslal doporučene už dňa 11. 02. 2013, teda už po siedmych dňoch.

Dňa 13. 02. 2013 mi bolo doručené uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín zo dna 11. 02. 2013 pod sp. zn. 1 Pv 534/08-159, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamieta mnou podanú sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ pod ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 zo dňa 28. 01. 2013 o zastavení trestného stíhania ako   nie   dôvodnú.   V   písomnom   odôvodnení   prokurátorka   okrem   iného   uvádza,   že   som v podanej sťažnosti neuviedol žiadne dôvody a že som v sťažnosti uviedol, že svoju sťažnosť bližšie   písomne   zdôvodním,   čo   sa   do   dňa   kedy   prokurátorka   rozhodla   nestalo.   Pani prokurátorka pokiaľ ale moju sťažnosť čítala, tak musela vidieť, že sťažnosť som podal dňa 04. 02. 2013 a že uvádzam aj konkrétnu lehotu, že ju dodatočne odôvodním do 10 dní, teda maximálne do 14. 02. 2013, pričom ale ona už dňa 11. 02. 2013 o sťažnosti rozhodla. Neakceptovaním možnosti odôvodnenia mojej sťažnosti už samotným vyšetrovateľom ale dokonca aj prokurátorkou Okresnej prokuratúry v Trenčíne došlo k porušeniu môjho práva ako poškodeného v trestnom konaní, ale aj k porušeniu môjho ústavného práva ako občana na súdnu a „inú právnu ochranu“.

Dňa   21.02.2013   som   na   základe   uvedeného   písomne   podal   podnet   na   Krajskú prokuratúru   v   Trenčíne   na   preskúmanie   správnosti   postupu   prokurátorky   Okresnej prokuratúry   Trenčín...   v   súvislosti   s   ňou   vydaným   uznesením   sp.   zn.   1   Pv   534/08-159 z 11. 02. 2013, ktorým predčasne zamietla moju sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ Trenčín zo dňa 28. 01. 2013 pod ČVS: ORP-1344/OEK-TN- 2011, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku vo veci zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona a súčasne som žiadal aj o preskúmanie postupu vyšetrovateľa OR PZ Trenčín... hlavne z toho dôvodu, že počas trestného stíhania sa vôbec nevysporiadal   s   mojimi   písomnými   návrhmi   na   vykonanie   ďalších   dôkazov   za   účelom zistenia objektívnej pravdy, nevyžiadal doplnenie znaleckého posudku Ing. J., prípadne aj formou   vypočutia   tohto   znalca,   pričom   znalec   Ing.   J.   v   závere   znaleckého   posudku   v rozpore so zákonom sa vyjadril k právnej otázke, na čo ako znalec nie je vôbec oprávnený a vyšetrovateľ   a   ani   prokurátorka   sa   týmto   porušením   zákona   vôbec   nezaoberali   a   v konečnom dôsledku po tom, ako som v zákonnej lehote podal proti uzneseniu o zastavení písomnú   sťažnosť   s   výslovným   vyhlásením,   že   túto   moju   sťažnosť   v   lehote   do   10   dní podrobne   odôvodním,   tak   vyšetrovateľ   na   moje   odôvodnenie   vôbec   nepočkal,   úmyselne sťažnosť   bez   môjho   avizovaného   dodatočného   odôvodnenia   zaslal   prokurátorke a prokurátorka ešte v lehote, počas ktorej som mal možnosť sťažnosť písomne odôvodniť ju ako neodôvodnenú zamietla.

Krajská   prokuratúra   v   Trenčíne   mi   prípisom   zo   dňa   03.   04.   2013   pod   sp.   zn. 1 KPt 597/09-63 oznámila, že tento môj podnet nie je dôvodný a moje podanie odložila. Na základe uvedeného som dňa 24. 04. 2013 podal podnet na generálnu prokuratúru SR na preskúmanie správnosti postupu Krajskej prokuratúry v Trenčíne a súčasne aj návrh na   postup   generálneho   prokurátora   SR   podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku.   Dňa 08. 07. 2013   mi   bolo   doručené   rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   SR   pod   sp.   zn. IV/6 GPt 99/13-7 zo dňa 27. 06. 2013 ktorým príslušný prokurátor moje podanie vyhodnotil ako opakovaný podnet a bez toho aby sa bližšie zaoberal jednotlivými bodmi môjho podania toto odložil.

Dôrazne   odmietam   konštatovanie   prokurátora   generálnej   prokuratúry   SR,   že   sa v danej veci jednalo o opakovaný podnet. Svoj podnet na generálnu prokuratúru SR som podal nie ako opakovaný podnet ale ako reakciu na nezákonný postup vyšetrovateľa PZ, prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   v   Trenčíne   a   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s upretím môjho práva ako poškodeného podávať v rámci trestného konania návrhy, podnety a opravné prostriedky v súlade s ustanovením § 46 ods. 1, ods. 5 Trestného poriadku.

Prokurátor generálnej prokuratúry SR sa ani slovom nezmienil o mojej sťažnosti proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   PZ   a   hlavne   o   mojom   písomnom   vyjadrení,   že   podanú sťažnosť   v   konkrétnej   lehote   doplním,   čo   som   aj   vykonal.   Neberie   sa   do   úvahy   ani niekoľkonásobne   potvrdená   nečinnosť   či   už   zo   strany   povereného   príslušníka   PZ, vyšetrovateľov a aj prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne.

Z   tohto   dôvodu   svoju   sťažnosť   podávam   aj   za   porušenie   môjho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Napokon rozhodnutie generálnej prokuratúry SR považujem za nezákonné aj preto, že ho nepodpísal osobne generálny prokurátor SR ale v z. prokurátor, čo je podľa môjho presvedčenia nielen v rozpore so zákonom o prokuratúre č. 153/2005 Z. z. v platnom znení ale aj so zákonom o vybavovaní sťažností č. 757/2004 Z. z. v platnom znení.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa F. B. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46   ods.   1,   ods.   4   a   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného   oznámenia   znovu   konala   a   rozhodla   o   vykonaní   riadneho   vyšetrovania a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva F. B. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľovi F. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   JUDr.   J.   P...   sa   priznáva   náhrada   trov právneho zastupovania... 223,46,- € špecifikovaná v prílohe.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z petitu sťažnosti, ako aj jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v   spojení   s čl.   46   ods.   4   ústavy,   ako   aj porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   generálnej prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV/6   GPt   99/13,   ktorý   súvisel   so   spôsobom vybavovania jeho podania z 24. apríla 2013; toto podanie sťažovateľa generálna prokuratúra vyhodnotila ako opakovaný podnet.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   v spojení   s čl.   46   ods.   4   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu „na preskúmanie postupu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s jej rozhodnutím pod sp. zn. 1 KPt 597/09-63 zo dňa 3. apríla   2013   o doložení   môjho   podnetu   a súčasne   návrh   na   postup   generálneho prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 trestného poriadku – podanie“ vo veci vedenej pod sp. zn.   IV/6   GPt   99/13   ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   k   nej   priložených   príloh   zistil,   že generálna prokuratúra ho prípisom č. k. IV/6 GPt 99/13-7 z 27. júna 2013 odložila ako nedôvodný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   postavení oznamovateľa a zároveň poškodeného podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odboru kriminálnej polície, oddelenia ekonomickej kriminality Trenčín sp.   zn.   ČVS:   ORP-1344/OEK-TN-2011   z 28. januára   2013   (ďalej   len   „uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013“) bolo v súlade s § 215 ods. 1   písm.   b)   Trestného   poriadku   trestné   stíhanie   vo   veci   podozrenia   zo   spáchania uvedeného trestného činu zastavené s odôvodnením, že nejde o trestný čin a nie je dôvod na postúpenie   veci   bez   toho,   aby   bolo   vznesené   obvinenie   konkrétnej   osobe.   O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013 prokurátorka   okresnej   prokuratúry   rozhodla   tak,   že   túto   ako   nedôvodnú   uznesením č. k. 1 Pv   534/08-159   z 11.   februára   2013   zamietla   (ďalej   len   „uznesenie   prokurátorky okresnej   prokuratúry   z 11. februára   2013“),   pričom   preskúmala   označené   uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Trenčín, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Na základe podnetu   sťažovateľa   z 21.   februára   2013   prokurátorka   krajskej   prokuratúry prípisom č. k. 1 KPt 597/09-63 z 3. apríla 2013 (ďalej len „prípis prokurátorky krajskej prokuratúry z 3. apríla 2013“) preskúmala zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013, ako aj uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry z 11. februára 2013 a dospela k záveru, že podnet sťažovateľa nie je dôvodný. Generálna prokuratúra vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 prípisom z 27. júna 2013 vybavila opakovaný   podnet   sťažovateľa   z 29.   apríla   2013,   v   ktorom   sa   domáhal   preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a prokurátorky krajskej prokuratúry vo veci jeho trestného oznámenia. Z obsahu označeného prípisu generálnej prokuratúry   vyplýva,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   sa   opakovaným   podnetom sťažovateľa   riadne   zaoberal   a   po   preskúmaní   kompletného   spisového   materiálu   dospel k záveru, že je nedôvodný, a preto ho odložil.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že v obdobných   prípadoch,   ako   je   aj   vec   sťažovateľa,   už   viackrát   vyslovil   právny   názor, v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II.   ÚS   238/02,   III.   ÚS   198/03).   Uvedený   článok   ústavy   garantuje   ochranu   pred protiústavným   postupom   orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp.   opakovanému   podnetu   vyhoveli   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I.   ÚS   38/02,   II.   ÚS   358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že tento nie je vôbec aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľa a na základe svojich zistení ho prípisom č. k. IV/6 GPt 99/13-7 z 27. júna 2013 odložila.

Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľom prezentované námietky, ktoré   v konečnom   dôsledku   súvisia   s   otázkou   právneho   posúdenia   ním   oznámených skutočností   o   trestnej   činnosti   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto   vzťahu   medzi   páchateľom   a   štátom   a   ochrana   celospoločenských   hodnôt,   a   nie bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   práv   oznamovateľa   trestného   činu (m. m. I. ÚS 68/2012).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/6 GPt 99/13-7 z 27.   júna   2013   „nepodpísal   osobne   generálny   prokurátor“,   čím   zároveň   spochybňuje právomoc   prokurátora   generálnej   prokuratúry   konať   a vybaviť   opakovaný   podnet sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na ustanovenia zákona o prokuratúre (§ 31 a nasl.), podľa   ktorého   sa   sťažovateľ   môže   originálnym   (prvotným)   podnetom   domáhať preskúmania zákonnosti takéhoto postupu   prokurátora   generálnej prokuratúry samotným generálnym   prokurátorom,   príp.   prvým   námestníkom   generálneho   prokurátora,   ktorý po posúdení veci, ak zistí, že prokurátor generálnej prokuratúry nemal právomoc konať, môže sám túto právomoc vykonať (k tomu pozri aj II. ÚS 394/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06) vychádzajúca   z   rozhodovacej   činnosti   ESĽP   (rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005), ktorá sa týka základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch, keď jeho porušenie namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa   ustálila   v   tom,   že   taká   osoba   sa   v   rámci   trestného   konania   v predmetnej   veci   bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07,   II.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06).   Až   vznesenie obvinenia konkrétnej osobe je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

V namietanom trestnom konaní, v rámci ktorého nedošlo ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, bol sťažovateľ v procesnom postavení svedka — poškodeného, a preto s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemohol v relevantnom čase „profitovať“ zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 286/2011).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013