znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 627/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 prerokoval podanie doc. JUDr. J. Č., PhD., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. K., z 15. novembra 2012 označené ako „Námietka predpojatosti podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“, ktorým uplatňuje námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky   Ľubomírovi   Dobríkovi   a   Jánovi   Auxtovi   vo   veci   vedenej   Ústavným   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľubomír Dobrík a Ján Auxt   s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2011 doručená sťažnosť doc. JUDr. J. Č., PhD., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 21 ods. 4 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 26 paktu nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky súvisiacou   s návrhom na jeho vymenovanie do   funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   pridelená   na   rozhodnutie   III.   senátu   ústavného   súdu, ktorého   členmi   sú   sudcovia   Ľubomír   Dobrík   a   Ján   Auxt,   a   je   vedená   pod   sp.   zn. III. ÚS 427/2012.

Dňa 15. novembra 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa označené ako „Námietka predpojatosti podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“ (ďalej len „námietka predpojatosti“), v ktorom sa okrem iného uvádza:«... sťažovateľ týmto podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení (ďalej len ZoUS) vyhlasuje, že vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sťažovateľa proti nečinnosti prezidenta zo dňa 7. novembra 2011 (ďalej len sťažnosť) v konaní pod sp. zn. III. ÚS   427/2012   odmieta   pre   predpojatosť   sudcov   Ústavného   sudu   JUDr.   Jána   Auxta a JUDr.   Ľubomíra   Dobríka   z   dôvodov,   že   existujú   skutočnosti   zakladajúce   dôvodné pochybnosti o ich nepredpojatosti v tejto veci. Odôvodnenie tejto námietky predpojatosti si dovoľujeme uviesť nižšie:

(A) VČASNOSŤ PODANIA NÁMIETKY

1.   Podľa   §   28   ods.   1   druhej   vety   ZoUS:   „Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.“

2. Skutočnosti, ktorými odôvodňujeme túto námietku predpojatosti a ktoré uvádzame nižšie,   vznikli   pred   začiatkom   ústneho   pojednávania,   ktorého   termín   je   stanovený   na 20. novembra   2012   o   11:00   hodine.   Keďže   túto   námietku   podávame   5   dní   pred   týmto termínom, je táto námietka podaná včas v zmysle § 28 ods. 1 druhej vety ZoUS.

(B)   KRITÉRIÁ   PRE   POSUDZOVANIE   (NE)PREDPOJATOSTI   SUDCOV ÚSTAVNÉHO SÚDU

3.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (porov. III. ÚS 16/00).

4. Nestrannosť treba teda skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudca   predpokladá   až do predloženia dôkazu opaku (porov. Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) z 1. októbra 1982).

5.   Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z   objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosti nielenže má byť učinené zadosť, ale sa musí aj javiť, že sa jej činí zadosť (porov. Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

6. Judikatúra Ústavného súdu aj ESĽP teda vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti   zakladala   na   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu nestranného.   Existencia   oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 158/08).

7. Na vylúčenie sudcu z rozhodovania nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je predpojatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

(C) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. JÁNA AUXTA

8.   V   prípade   sudcu   JUDr.   Jána   Auxta   existujú   podľa   nášho   názoru   dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k prejednávanej veci.

9.   Niekoľko   dní   pred   podaním   tejto   námietky   sme   sa   neformálnym   spôsobom dozvedeli, že blízka osoba sudcu Jána Auxta - konkrétne... - bola nedávno údajne prijatá na miesto prokurátorky Okresnej prokuratúry v B., na ktoré má nastúpiť od 1. januára 2013. Pred tým v rezorte prokuratúry nepôsobila.

10.   Keďže   každého   prokurátora   vymenúva   do   funkcie   generálny   prokurátor,   je nepochybné, že k tomuto vymenovaniu došlo s vedomím a súhlasom súčasného vedenia prokuratúry.

11. Je všeobecne známou a overiteľnou skutočnosťou, že k vymenovaniu osoby, ktorá predtým na prokuratúre nepôsobila ako právny čakateľ, priamo do funkcie prokurátora dochádza len vo veľmi výnimočných prípadoch. V takýchto prípadoch navyše vymenovanie úplne závisí od voľnej úvahy a slobodného rozhodnutia generálneho prokurátora, pretože na   získanie   tejto   funkcie   nemá   žiadna   osoba   právny   nárok   (a   právne   predpisy   ani nestanovujú   žiadne   podmienky,   za   splnenia   ktorých   by   takýto   právny   nárok   mohol vzniknúť).

12. Je rovnako všeobecne známou skutočnosťou že množstvo záujemcov o funkciu prokurátora   dlhodobo   a   niekoľko   stonásobne   prevyšuje   počet   voľných   miest.   Táto skutočnosť v kombinácii s neexistenciou možnosti ani len podmieneného právneho nároku na získanie funkcie a prakticky neobmedzenou kontrolou vedenia prokuratúry nad výberom prokurátorov   znamená,   že   získanie   funkcie   prokurátora   osobou   bez   predchádzajúceho pôsobenia   na   prokuratúre   je   privilégium.   To   platí   aj   vtedy,   ak   uchádzač   spĺňa   všetky odborné a iné predpoklady na výkon funkcie prokurátora. Pre vylúčenie pochybností, nijako nespochybňujeme, že uvedená blízka osoba sudcu JUDr. Jána Auxta spĺňa odborné a iné zákonné predpoklady na výkon funkcie prokurátora a že uvedené miesto získala v súlade s platným zákonom. Tvrdíme len to, že aj ak všetky predpoklady spĺňa a miesto získala zákonne, konečné rozhodnutie o prijatí na toto miesto záviselo od voľnej a neobmedzenej úvahy   vedenia   prokuratúry   (ktoré   môže   rozhodnúť   akokoľvek   a   nemusí   to   ničím odôvodňovať). Na získanie miesta prokurátora nestačí len spĺňať všetky odborné a zákonné predpoklady,   nakoľko   uchádzačov   spĺňajúcich   tieto   predpoklady   je   omnoho   viac   ako voľných   miest.   Na   získanie   miesta   je   okrem   splnenia   týchto   predpokladov   potrebné pozitívne rozhodnutie vedenia prokuratúry o výbere konkrétneho uchádzača, ktoré závisí od voľnej úvahy vedenia prokuratúry. Preto je získanie takéhoto miesta vo svojej podstate privilégiom.

13. Osoba, ktorej sa tohto privilégia dostane, a tým aj jej blízke osoby, majú teda všetky   dôvody   byť   vďačné   tomu,   vďaka   komu   sa   jej   tohto   privilégia   dostalo.   Sudca JUDr. Ján Auxt má teda dôvod byť vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry. Na samotnej vďačnosti, ktorá patrí medzi pozitívne ľudské vlastnosti, by ešte nebolo nič zlé. Problém však nastáva, ak existujú dôvodné pochybnosti, že by prejavy tejto vďačnosti mohli viesť až k porušeniu práva inej osoby na spravodlivé súdne konanie a na nestranné rozhodovanie sudcu v ňom.

14.   Je   všeobecne   známou   skutočnosťou,   že   súčasné   vedenie   prokuratúry   vždy zastávalo negatívny postoj k ustanoveniu sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora. Tento   postoj   sa   konkrétne   prejavil   aj   iniciovaním   konaní   na   Ústavnom   súde   vedených pod sp. zn.:

(a) PL. ÚS 95/2011 (návrh zastupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu   zákona   s   ústavou,   ktorého   výsledkom   v   prípade   úspechu   by   bola   neplatnosť zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a (b)   IV.   ÚS   433/2012   (sťažnosť   bývalého   generálneho   prokurátora   a   súčasného námestníka   generálneho   prokurátora,   ktorou   napadol   okrem   iného   aj   platnosť   voľby sťažovateľa   za   kandidáta   na   vymenovanie   do   funkcie   generálneho   prokurátora   zo   dňa 17. júna 2011).

15.   Iniciovaním   týchto   dvoch   konaní   na   Ústavnom   súde   zastupujúci   generálny prokurátor   a   jeho   námestník   jednoznačne   dali   najavo,   že   majú   záujem   na   tom,   aby sťažovateľ do funkcie generálneho prokurátora vymenovaný nebol. O tomto závere nemôže byť rozumná pochybnosť, nakoľko presne toto by bolo výsledkom každého z týchto konaní, ak   by   Ústavný   súd   návrhu   vyhovel.   Zároveň   neexistuje   žiadna   skutočnosť,   z   ktorej   by vyplývalo, že tento záujem súčasného vedenia prokuratúry už neexistuje.

16.   Tento   záujem   súčasného   vedenia   prokuratúry   je   zhodou   okolnosti   identický so záujmom   prezidenta   ako   účastníka   konania   o   sťažnosti   sťažovateľa.   Je   úplne nepochybné, že prezident sťažovateľa do funkcie, do ktorej bol riadne zvolený, vymenovať nechce.   Ak   by   totiž   chcel,   nikdy   mu   nič   nebránilo,   aby   tak   urobil.   Pritom   však   nie   je schopný sformulovať žiadne dôvody na nevymenovanie, ktoré by neboli osobne svojvoľné.

17. Vzhľadom na tieto skutočnosti máme dôvodnú obavu, že sudca JUDr. Ján Auxt by   z   vďačností   za   privilégium,   ktorého   sa   rozhodnutím   súčasného   vedenia   prokuratúry dostalo   jeho   blízkej   osobe,   mohol   pri   svojom   rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľa uprednostniť   záujmy   súčasného   vedenia   prokuratúry   (ktoré   sú   identické   so   záujmami prezidenta   ako   druhého   účastníka   konania).   Tým   je   daná   dôvodná   pochybnosť   o nepredpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta v tejto veci, ktorá odôvodňuje jeho vylúčenie z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa.

18. Táto predpojatosť sa podľa nášho názoru už aj konkrétne prejavila. Za jeden z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho konanie, resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní IV. ÚS 433/2012 o sťažnosti bývalého   generálneho   prokurátora   spochybňujúcej   platnosť   zvolenia   sťažovateľa   dňa 17. júna   2011.   Túto   sťažnosť   Ústavný   súd   24.   augusta   2012   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú a podanú neoprávnenou osobou, pričom sudca JUDr. Ján Auxt si k tomuto rozhodnutiu vyhradil odlišné stanovisko. Prejav predpojatosti vidíme predovšetkým v tom, že vydanie tohto odlišného stanoviska sudcovi JUDr. Jánovi Auxtovi trvalo tak dlho, že uvedené   rozhodnutie   podľa   našich   informácií   sa   doručuje   účastníkom   a   stane   sa právoplatným len v najbližších dňoch napriek tomu, že bolo vydané už pred tromi mesiacmi. Keďže   rozhodnutie   znie   v   neprospech   bývalého   generálneho   prokurátora,   zdržiavanie nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je zhodou okolností totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

19. Aj keď obsah uvedeného odlišného stanoviska zatiaľ nepoznáme, dá sa dôvodne predpokladať a je pravdepodobné, že bude hájiť záujem bývalého generálneho prokurátora ako sťažovateľa v predmetnom konaní (totožný so záujmom prezidenta v tomto konaní), ktorý je v priamom protiklade so záujmami sťažovateľa v tomto konaní. Jeho obsah sa však nemáme ako dozvedieť predtým, ako bude zverejnené na stránke Ústavného súdu, k čomu dochádza až po doručení rozhodnutia účastníkom a nadobudnutí jeho právoplatnosti.

20. Ako vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Indra v. Slovensko z 1. februára 2005, aj rozhodovanie   sudcu   v   inej   veci   (vo   všetkých   jeho   formách,   vrátane   postupu   v   konaní a odlišného   stanoviska)   môže   byť   samostatným   dôvodom   predpojatosti,   ak   toto rozhodovanie mohlo vyvolať u sťažovateľa odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím názorom   dal   najavo,   že   nebude   pristupovať   k   jeho   prípadu   s   požadovanou nepredpojatosťou,   alebo ak   názory   vyjadrené   v odlišnom stanovisku či   postup   pri   jeho vydávaní   odôvodňujú   sťažovateľove   obavy,   že   sudcovi   chýba   v   jeho   veci   potrebná nestrannosť.

21. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že vo vzťahu k sudcovi JUDr. Jánovi Auxtovi   existujú   významné   okolnosti   zakladajúce   objektívne   pochybnosti   o   jeho nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočnosti je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by sudca JUDr. Ján Auxt mal byť z rozhodovania v tejto veci vylúčený.

(D) DÔVODY NA VYLÚČENIE SUDCU JUDr. ĽUBOMÍRA DOBRÍKA, PhD.

22. V prípade sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. existujú podľa nášho názoru dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k veci a k druhému účastníkovi konania.

23. Je všeobecne známou skutočnosťou, že sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka PhD. a prezidenta   ako   druhého   účastníka   konania   spája   spoločná   politická   minulosť,   keď v rokoch 1994 až 1997 obaja boli vysokopostavenými členmi politickej strany H. a zastávali ako   nominanti   tejto   politickej   strany   vysoké   politické   funkcie   -   prezident   ako   predseda Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   sudca   JUDr.   Ľubomír   Dobrík   PhD.   ako   štátny tajomník   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Národná   rada   Slovenskej republiky pod vedením súčasného prezidenta následne v roku 1997 zvolila JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. ako nominanta H. za kandidáta na sudcu Ústavného súdu.

24.   Táto   spoločná   minulosť   sudcu   JUDr.   Ľubomíra   Dobríka,   PhD.   a   prezidenta vo vrcholovej politike môže sama osebe zakladať dôvodné pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr.   Ľubomíra Dobríka,   PhD,   Je pravdou,   že každý človek má svoje politické presvedčenie, ktoré mu nikto nemôže vziať, a preto náhodná totožnosť politických názorov sudcu   s   politickými   názormi   niektorého   účastníka   konania   bežne   nie   je   problematická (najmä nie v prípadoch, ktoré nemajú žiaden politický kontext). Vo väčšine prípadov je politické presvedčenie internou súkromnou záležitosťou každej osoby, a nie je preto ani verejne známe. Problém však nastáva v prípade, ak je odôvodnená obava, že toto politické presvedčenie   môže   stáť   v   ceste   nestrannému   rozhodovaniu   a   spravodlivému   súdnemu konaniu. Takáto dôvodná obava existuje, ak:

(a)   totožnosť   politických   názorov   sudcu   a   účastníka   konania   je   verejne   známa a oficiálne potvrdená minulým pôsobením oboch pre tú istú politickú stranu a oficiálnou reprezentáciou týchto politických názorov vo vysokých politických funkciách; a zároveň (b) predmetom konania, v ktorom má sudca rozhodovať, je posúdenie politického postupu účastníka - aktívneho a vysokopostaveného politika, ktorého politické presvedčenie je zhodné s politickým presvedčením konajúceho sudcu (čo je oboch prípadoch verejne známe   a   potvrdené   oficiálnym   minulým   pôsobením   oboch   v   tej   istej   politickej   strane), pričom výsledok konania je spôsobilý mať aj politicko-reputačný dopad na tohto účastníka. Keďže   obe   tieto   podmienky   sú   vo   vzťahu   medzi   sudcom   JUDr.   Ľubomírom Dobríkom,   PhD.   a   prezidentom   ako   účastníkom   konania   splnené,   zakladá   to   dôvodnú pochybnosť o tom, či sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. bude v tejto veci rozhodovať nestranne a nepredpojato a či sa to tak bude aj javiť.

25.   Z   obdobia   ich   spoločného   politického   pôsobenia   pochádza   priateľský   vzťah sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD. k súčasnému prezidentovi, ktorý pretrváva dodnes. Priateľský vzťah je samozrejme subjektívna skutočnosť, ktorej existencia sa dá v prípade potreby aj účelovo popierať. Preto je pri posudzovaní predpojatosti z dôvodu existencie priateľského vzťahu potrebné vychádzať z objektívneho testu predpojatosti a skúmať jej prípadné vonkajšie prejavy a doterajšie udalosti, ktoré by existenciu tohto priateľského vzťahu priamo alebo nepriamo potvrdzovali alebo vyvracali.

26. Dňa 11. júna 2012 bol v týždenníku Trend publikovaný článok „Prezidentov Dobrík“ (viď príloha č. 1), v ktorom sa píše: „Ak vezmeme do úvahy, že sudca Ľ. Dobrík a prezident Ivan Gašparovič sú starí priatelia ešte z H., je to určite „pech“, že sťažnosť [J. Č.   proti   nečinnosti   prezidenta,   pozn.]   dostal   na   stôl   práve   on.“   Výrok   je   sprevádzaný obrázkom (karikatúrou), na ktorom sú vyobrazení prezident so sudcom JUDr. Ľubomírom Dobríkom, PhD. v priateľskom objatí, a ktorý tiež poukazuje na ich priateľský vzťah.

27.   Dňa 3. septembra 2012 bol rovnako v týždenníku Trend publikovaný článok „Čakanie   na   Dobríka“   (viď   príloha   č.   2)   sprevádzaný   obrázkom   (karikatúrou),   ktorá vyjadruje, že sudca JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. svojím postupom v konaní o sťažnosti sťažovateľa prezidenta chráni.

28. Uvedené dva články a ich sprievodné ilustrácie boli verejným konštatovaním existencie dlhého priateľského vzťahu medzi sudcom JUDr. Ľubomírom Dobríkom, PhD. a prezidentom, ako aj pochybností o nepredpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.

29.   Dodnes   sme   nezaznamenali,   že   by   sudca   JUDr.   Ľubomír   Dobrík,   PhD. pravdivosť   týchto   zverejnených   informácií   o   jeho   priateľskom   vzťahu   k   súčasnému prezidentovi a tejto zverejnenej polemiky o jeho nepredpojatosti niekedy poprel alebo sa voči nej inak verejne ohradil, či už formou tlačovej správy Ústavného súdu SR alebo inak, a to napriek tomu, že tieto skutočnosti (pokiaľ nie sú spoľahlivo vyvrátené) zakladajú veľmi významné   pochybnosti   o   jeho   nepredpojatosti   v   konaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti prezidentovi.

30. Za jeden z vonkajších prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.   možno   považovať   aj   to,   akým   spôsobom   ako   sudca   spravodajca   postupoval   v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa:

(a) Po prvé, napriek opakovaným žiadostiam o prednostné prerokovanie sťažnosti bola sťažnosť predbežne prerokovaná a prijatá na ďalšie konanie až 12. septembra 2012, čo bolo viac ako 10 mesiacov od jej podania. Počas tohto obdobia sa pritom nevyskytla a ani   nehrozila   žiadna   skutočnosť,   ktorá by   mohla   mať   akýkoľvek dopad na rozhodnutie Ústavného súdu o prijatí. Napriek medializovaným vyhláseniam, že dôvodom tohto odkladu predbežného   prerokovania   sťažnosti   bolo   začatie   konania   o   výklad   Ústavy   pod   sp.   zn. PL. ÚS 4/2012 a čakanie na jeho výsledok, nakoniec k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie došlo aj tak ešte pred skončením uvedeného konania o výklad Ústavy, takže viac ako 10-mesačné otáľanie s predbežným prerokovaním sťažnosti sa v tomto svetle ukazuje ako neodôvodniteľné.   Rovnako   nikdy   nebolo   zdôvodnené,   prečo   Ústavný   súd   nevyhovel žiadostiam o prednostné prerokovanie.

(b) Po druhé, sudca spravodajca JUDr. Ľubomír Dobrík nás dňa 14. februára 2012 vyzval, aby sme sa vyjadrili k písomnému stanovisku prezidenta zo dňa 7. februára 2012, ktoré nám bolo doručené s výzvou, a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Aj keď sme nakoniec stanovisko sťažovateľa v tejto lehote stihli pripraviť a doručiť Ústavnému súdu, s takouto extrémne krátkou lehotou na podanie písomného vyjadrenia sme sa dosiaľ v našej profesionálnej   praxi   nestretli.   Skutočnosťou,   ktorá   v   tejto   súvislosti   nasvedčuje o predpojatosti   sudcu   JUDr.   Ľubomíra   Dobríka,   PhD.   je,   že   z   písomného   vyjadrenia prezidenta zo dňa 7. februára 2012 vyplýva,   že jemu bola poskytnutá podstatne dlhšia lehota na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, nakoľko o vyjadrenie ho Ústavný súd požiadal 1. decembra 2012 a prezident svoje vyjadrenie doručil Ústavnému súdu až 14. februára 2012. Takéto rozdielne zaobchádzanie s účastníkmi konania zo strany sudcu spravodajcu je právne neodôvodniteľné inak ako jeho predpojatosťou.

(c) Po tretie, sudca JUDr. Ľubomír Dobrík v tejto veci ako spravodajca postupoval tak,   že   nielen   neprihliadal   na   žiadosti   o   prednostné   prerokovanie   sťažnosti,   ale nezabezpečil ani to, aby k predbežnému prerokovaniu sťažnosti došlo v poradí, v ktorom na Ústavný súd napadla. Pritom z § 26 ZoUS vyplýva, že Ústavný súd sa pri prerokúvaní vecí musí   riadiť   poradím,   v   akom   mu   veci   došli,   s   výnimkou   prípadov   prednostného prerokovania veci z dôvodu naliehavosti. Z tlačových správ o rozhodovacej činnosti III. senátu   Ústavného   súdu   SR   po   podaní   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola predbežne prerokovaná výrazne neskôr ako mnoho iných podaní, ktoré na Ústavný súd napadli neskôr ako táto sťažnosť.

31.   Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   aj   vo   vzťahu   k   sudcovi   JUDr. Ľubomírovi Dobríkovi, PhD. existujú významné a dosiať spoľahlivo nevyvrátené okolnosti zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho nepredpojatosti. V dôsledku týchto skutočností je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým   ani   nebude   javiť.   Preto   by   sudca   JUDr.   Ľubomír   Dobrík,   PhD.   mal   byť z rozhodovania v tejto veci vylúčený.

(E) NÁVRH ROZHODNUTIA

Na základe vyššie uvedených dôvodov si sťažovateľ dovoľuje navrhnúť Ústavnému súdu, aby vydal nasledovné UZNESENIE:

„Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík PhD. sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.“»

Sudca   Ľubomír   Dobrík   vo   svojom   vyjadrení   z   21.   novembra   2012   k   námietke predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

«... bola mi predložená námietka predpojatosti sťažovateľa doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorú uplatnil podľa ustanovenia § 28 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Uvádzané skutočnosti o mojom profesnom postupe a o miestach, kde sme sa mali údajne   stretnúť   s   pánom   prezidentom,   sú   faktografické,   neúplné   a   boli   publikované v predchádzajúcom období a sťažovateľ ich podľa môjho názoru použil účelovo až v snahe ovplyvniť rozhodovanie senátu III. ÚS 20. novembra 2012.

Sťažovateľ   zabudol   podotknúť,   že   už   od   roku   1973   bol   pán   prezident   mojím pedagógom   (katedra   trestného   práva,   kriminalistiky   a   kriminológie   Právnickej   fakulty Univerzity   Komenského)   a   zaiste   aj   pedagógom   sťažovateľa   (ale   v   iných   časových dimenziách).   Pre   čistotu   veci   treba   povedať,   že   členstvo   pedagógov   na   tejto   katedre u sťažovateľa a pána prezidenta trvá dosiaľ.

Uvádzané skutočnosti   sú zrejme   založené   na   námietkach   bývalej   pani   ministerky spravodlivosti, ktorá ich rada používala, keď potrebovala ovplyvniť zloženie najmä pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).

Ďalšia   časť   námietok   sa   vzťahuje   na   procesné   lehoty   v   spise,   čo   ponechávam na posúdení námietkovému senátu, bez toho, aby sťažovateľ namietol konkrétne porušenie príslušných   ustanovení   upravujúcich   konanie   o   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplývajúce zo zákona o ústavnom súde alebo OSP.

V   tretej   časti   sťažovateľ   vychádza   z   článku   a   „informácií“   pána   L.   doplnenými karikatúrami pán „D.“, ktoré ma vykresľujú ako „priateľa z mokrej štvrte (poháriky a fľaše)“ a „nohsleda“ pána prezidenta, ktorým účelovo dokumentuje svoju námietku a ktorú pripojil v prílohe námietky.

K tejto veci uvádzam, že takto kombinovaný útok dosiahol svoj efekt, t. j. ovplyvnenie zloženia senátu podľa priania   sťažovateľa   a vzbudil u mňa stav,   ktorý mi bráni   konať vo veci sťažovateľa bez predpojatosti voči jeho osobe.

Záverom uvádzam, že vyššie uvedený a dokumentovaný mediálny tlak, ktorý musí verejný činiteľ bez ďalšieho prijímať „až po svoj hrob“, v spojení s nedôverou sťažovateľa u mňa navodil taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať nezaujate vo veci sťažovateľa a podľa § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vyhlasujem svoju predpojatosť vo veci sťažovateľa.»

Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 21. novembra 2012 k námietke predpojatosti sťažovateľa najmä uviedol:

«Dňa   14.   novembra   2012   bolo   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný súd“) doručené podanie právneho zástupcu doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorého vyplýva, že: „Dozvedeli sme sa informáciu, že Vaša blízka osoba... bola údajne nedávno prijatá na miesto prokurátora Okresnej prokuratúry v B., na ktoré má v blízkej budúcnosti nastúpiť“.

Dňa   15.   novembra   2012   bola   právnym   zástupcom   sťažovateľa   ústavnému   súdu doručená „Námietka predpojatosti...“ proti mne a sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi, ktorú sťažovateľ vo vzťahu k mojej osobe odôvodnil tým, že osoba, ktorá mala byť „prijatá na miesto prokurátorky“, je moja..., a bolo už uvedené aj jej správne meno, pričom dôvody námietky   boli   ďalej   rozvádzané   o   údajný   (nekonkretizovaný)   môj   vzťah   so   „súčasným vedením prokuratúry“, čo deklaroval skutočnosťou, že:

„súčasné   vedenie   prokuratúry   vždy   zastávalo   negatívny   postoj   k   ustanoveniu sťažovateľa   do   funkcie   generálneho   prokurátora.   Tento   postoj   sa   konkrétne   prejavil   aj iniciovaním konaní na Ústavnom súde vedených pod sp. zn.:

(a) PL. ÚS 95/2011 (návrh zatupujúceho generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu   zákona   s   ústavou,   ktorého   výsledkom   v   prípade   úspechu   by   bola   neplatnosť zvolenia sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora); a (b)   IV.   ÚS   433/2012   (sťažnosť   bývalého   generálneho   prokurátora   a   súčasného námestníka   generálneho   prokurátora,   ktorou   napadol   okrem   iného   aj   platnosť   voľby sťažovateľa   za   kandidáta   na   vymenovanie   do   funkcie   generálneho   prokurátora   zo   dňa 17. júna 2011).“

na   základe   čoho   má   sťažovateľ   „dôvodnú   obavu,   že   sudca   JUDr.   Ján   Auxt   by z vďačnosti za privilégium, ktorého sa rozhodnutím súčasného vedenia prokuratúry dostalo jeho blízkej osobe, mohol pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa uprednostniť záujmy súčasného vedenia prokuratúry (ktoré sú identické so záujmami prezidenta ako druhého účastníka konania).“, pričom táto predpojatosť sa už aj prejavila, a to konkrétne: „Za jeden z objektívnych prejavov predpojatosti sudcu JUDr. Jána Auxta považujeme jeho konanie, resp. nekonanie v súvislosti s odlišným stanoviskom v konaní IV. ÚS 433/2012 o sťažnosti bývalého generálneho prokurátora...“

K citovaným tvrdeniam sťažovateľa podávam nasledovné vyjadrenie: Je   pravdou,   že   moja...   bola   5.   júna   2012   po   splnení   všetkých   zákonných predpokladov a podmienok prijatá na Okresnú prokuratúru B., pričom do tohto konania (procesu)   som   nijakým   spôsobom   nezasahoval,   neviem,   akým   spôsobom   bol   výber realizovaný, ani som sa o to nikdy nezaujímal, moja... je dospelá osoba a svoje záležitosti si rieši sama.

Sťažovateľ   odôvodňuje   úspech   tohto   výberu   údajným   „privilégiom“,   ktorého   sa mojej... dostalo a za ktoré mám byť „vďačný súčasnému vedeniu prokuratúry“, o ktorom je všeobecne   známe,   že   zastáva   negatívny   postoj   k   ustanoveniu   sťažovateľa   do   funkcie generálneho prokurátora.

Neviem sa vyjadriť k údajnému „privilégiu“, ktorého sa malo dostať mojej..., pretože sťažovateľ neuviedol nie konkrétne o citovanom „privilégiu“, ani o mojich vzťahoch so „súčasným vedením prokuratúry“, a taktiež neviem, ako toto súvisí s prejednávanou vecou, ale to, čo má slúžiť na podporu tvrdení sťažovateľa, v skutočnosti dokazuje, že opak je pravda.

Ako dôkaz uvádzam nasledovné:

a)   v   sťažovateľom   označenej   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   95/2011,   v   ktorej   ústavný   súd rozhodoval   o   návrhu   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   začatie   konania   o   súlade   niektorých   ustanovení   zákona č. 153/2011 Z.   z.,   ktorým   sa mení   a   dopĺňa   zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky č. 350/1996   Z.   z.   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, s Ústavou Slovenskej republiky, bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. októbra 2011 rozhodnuté, že návrhu navrhovateľa sa nevyhovuje.

Rovnako   ako   väčšina   sudcov   pléna   ústavného   súdu,   aj   ja   som   hlasoval   za   toto rozhodnutie,   teda   proti   návrhu   „súčasného   vedenia   prokuratúry“,   a   pri   rozhodovaní v citovanej veci som sa riadil svojím vedomím a svedomím, bez toho, aby som uprednostnil záujmy súčasného vedenia prokuratúry, tak ako to tvrdí sťažovateľ, z čoho teda vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa sú nepravdivé a sú iba obyčajným výmyslom proti mojej osobe pre účel zdiskreditovať ma,

b) vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 433/2012, v ktorej podľa tvrdenia   sťažovateľa   sa   moja   „predpojatosť...   už   aj   konkrétne   prejavila“   v   tom,   že v predmetnej veci som neprimerane dlho vypracovával odlišné stanovisko, v dôsledku čoho predmetné   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktoré   bolo   vydané   23.   augusta   2012,   sa   stane právoplatným   len   v   najbližších   dňoch   napriek   tomu,   že   bolo   vydané   už   pred   troma mesiacmi, a keďže toto rozhodnutie znie v neprospech bývalého generálneho prokurátora, „zdržiavanie nadobudnutia jeho právoplatnosti bolo v súlade s jeho záujmom, ktorý je zhodou okolností totožný so záujmom prezidenta v konaní o sťažnosti sťažovateľa“. Rovnako ani v tejto veci nemá sťažovateľ pravdu, o čom svedčí nasledovné: Je pravdou, že k rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 433/2012 z 23. augusta 2012 som dal odlišné stanovisko, pričom spisový materiál spolu s odôvodnením rozhodnutia mi bol predložený pre účel vypracovania odlišného stanoviska až 4. októbra 2012 o 12.25 h, hoci vo veci bolo rozhodnuté 23. augusta 2012, a je všeobecne známe, že odlišné stanovisko sa   môže   vypracovať   až   po   konečnej   úprave   všetkých   dôvodov   rozhodnutia   a   po   jeho podpísaní predsedom senátu.   Ja som odlišné stanovisko vypracoval 7.   novembra 2012, pričom v čase od 7. októbra 2012 do 22. októbra 2012 som v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 94/2006   Z.   z.   absolvoval   plánovanú   preventívnu   rehabilitáciu.   Teda   stanovisko   som vypracoval   v   priebehu   12   pracovných   dní   a   i   keď   citované   rozhodnutie   nie   je   ešte do dnešného dňa právoplatné, nie je to z dôvodu, že vypracovanie odlišného stanoviska mi trvalo   „dlho“,   čo   je   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v   záujme   bývalého   generálneho prokurátora a prezidenta Slovenskej republiky, ale z toho dôvodu, že spisový materiál mi bol predložený sudcom spravodajcom až po uplynutí 6 týždňov od rozhodnutia.

Pre sťažovateľa, ktorý očakáva, že v predmetnom odlišnom stanovisku budem hájiť záujem bývalého generálneho prokurátora, uvádzam, že môj návrh v senáte bol, a toto tvrdenie tvorí aj obsah odlišného stanoviska, aby vec bola prijatá na ďalšie konanie a aby ústavný   súd   rozhodoval   po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   a   v rámci   konania   aby   boli objasnené skutkové okolnosti, ktoré ústavný súd v čase rozhodovania podľa môjho názoru nemal dostatočne objasnené a preukázané, pričom citujem z odlišného stanoviska; „Až na základe takéhoto objasnenia veci, resp. vykonania dôkazov, mal ústavný súd rozhodovať o opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti sťažovateľových (JUDr. D. T., pozn.) námietok.“

- koniec citátu.

Čo sa týka môjho vzťahu k druhému účastníkovi konania (prezidentovi Slovenskej republiky), sťažovateľ ho taktiež nekonkretizoval, z jeho námietky vyplývajú len všeobecné informácie, no i napriek tomu prehlasujem, že nemám žiadny vzťah k tomuto účastníkovi, ani som nikdy nemal, nebol ani mojím pedagógom, ani ma nevymenoval do funkcie sudcu ústavného súdu.

Do   pozornosti   sťažovateľovi   dávam   aj   skutočnosť,   ktorá   súvisí   s   prejednávanou vecou, a to je samotná sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal ústavnému súdu 7. novembra 2011. Túto sťažnosť predložil sudca spravodajca na predbežné prerokovanie 4x, pričom rozhodovanie o nej bolo na neverejných zasadnutiach senátu konaných 31. januára 2012, 6. marca 2012, 19. júna 2012 a 3. júla 2012 vždy odročené, a to na základe najmä mojej argumentácie, že vec je potrebné prijať na ďalšie konanie, a že nie je dôvod na procesný postup podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v dôsledku čoho bola táto sťažnosť nakoniec uznesením sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 12. septembra 2012 aj prijatá na ďalšie konanie.

Rovnako aj na neverejnom zasadnutí tretieho senátu konanom 13. novembra 2012, kedy   senát   realizoval   prípravu   verejného   ústneho   pojednávania,   ktoré   sa   malo   konať 20. novembra 2012, moja argumentácia okrem iných výhrad k predloženému návrhu sudcu spravodajcu   spočívala   aj   v   tom,   že   doba,   ktorá   uplynula   od   predloženia   návrhu na vymenovanie   generálneho   prokurátora   prezidentovi,   je   neprimerane   dlhá   (som presvedčený, že o obsahu predloženého pracovného materiálu, minimálne o jeho výroku, bol mne neznámou nelegálnou formou sťažovateľ upovedomený, a jeho reakcia na tento materiál je podanie námietok voči mne a sudcovi spravodajcovi).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal tieto námietky proti mojej osobe úplne na nepodložených a nepravdivých skutočnostiach, a to len v úmysle privodiť mi nepriazeň a vyvolať   škandál   okolo   mojej   osoby,   čo   ja   hodnotím   ako   útok   na   moju   osobu,   ktorá okolnosť mi od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako doteraz,   to   znamená   nezaujato   a   nestranne,   ktorou   skutočnosťou   vznikli   dôvody   môjho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   upovedomujem   predsedníčku   ústavného   súdu   o   dôvodoch vylúčenia mojej osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej nepredpojatosti,   a   žiadam,   aby   vec   bola   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde predložená   v   súlade   s   platným   rozvrhom   práce   príslušnému   senátu   ústavného   súdu na rozhodnutie   o   podaných   námietkach   sťažovateľa   a   o   dôvodoch   vylúčenia   z   výkonu sudcovskej funkcie, a navrhujem:

- námietky sťažovateľa ako neopodstatnené zamietnuť,

- sudca Ján Auxt je na základe oznámených dôvodov vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 427/2012.»

II.

Podľa   § 27 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sudca   je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nepredpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť   rozhodne iný senát;   odmietnutý   člen   senátu   nehlasuje. Pri   rovnosti   hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Predsedníčka   ústavného   súdu   predložila   námietku   predpojatosti   sťažovateľa na rozhodnutie IV. senátu ústavného súdu v zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012), podľa ktorého o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje IV. senát, ak ide o sudcov III. senátu.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   obsahom   práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania   rovnaké   príležitosti   na   uplatnenie   všetkých   práv,   ktoré   im   zaručuje   právny poriadok,   pokiaľ   súd   má   právomoc   o   takomto   práve   rozhodnúť   (II.   ÚS   71/97, III. ÚS 188/2011).

Ústavný súd v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pred ľudské práva (Piersack v. Belgicko   –   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   1.   októbra   1982)   skúma nestrannosť   sudcov   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j. zisťuje osobné presvedčenie a subjektívny vzťah namietaného sudcu k prerokúvanej veci, a z   objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   zisťuje,   či   sú   v   posudzovanom   prípade poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý má o veci rozhodovať. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sa   nemožno   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov, avšak podľa objektívnych symptómov. Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska nemusí byť rozhodujúce to, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti   v   očiach   strán   a   verejnosti   (m.   m. III. ÚS 158/08).

Aplikujúc uvedené právne názory na posudzovanú vec ústavný súd konštatoval, že sťažovateľom   uplatnené   námietky   predpojatosti   obsahujú   aj   také   skutočnosti,   ktoré pri skúmaní   nestrannosti   oboch   namietaných   sudcov   z   objektívneho   hľadiska   nemožno považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 za neopodstatnené (objektívne nepodložené). Tieto skutočnosti by však samy osebe zrejme nepostačovali na presvedčivý záver o ich vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, a to aj vzhľadom na obsah vyjadrení sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Jána Auxta k argumentácii sťažovateľa. Za daných okolností boli pre rozhodnutie ústavného súdu podstatné tie časti vyjadrení   oboch   namietaných   sudcov,   z   ktorých   zjavne   vyplýva,   že   sa   necítia   byť pri rozhodovaní predmetnej veci nestranní zo subjektívneho hľadiska.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   tú   časť   vyjadrenia   sudcu   Ľubomíra Dobríka,   v   ktorej   konštatuje,   že „uvedený   a   dokumentovaný   mediálny   tlak...   v   spojení s nedôverou sťažovateľa“ navodil u neho „taký stav, že sa necítim oprávnený rozhodovať nezaujate vo veci sťažovateľa a podľa § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vyhlasujem svoju predpojatosť vo veci sťažovateľa“.

Obdobne   sudca   Ján   Auxt   v   záverečnej   časti   svojho   vyjadrenia   sťažovateľom uplatnené námietky proti svojej osobe hodnotí „ako útok na moju osobu, ktorá okolnosť mi od tohto okamihu bráni, aby som pri rozhodovaní tejto veci postupoval tak, ako doteraz, to znamená   nezaujato   a   nestranne,   ktorou   skutočnosťou   vznikli   dôvody   môjho   vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, a preto v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde upovedomujem predsedníčku ústavného súdu o dôvodoch vylúčenia mojej osoby z výkonu sudcovskej funkcie, pretože existujú pochybnosti o mojej nepredpojatosti, a žiadam, aby vec bola podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde predložená v súlade s platným rozvrhom práce príslušnému senátu ústavného súdu na rozhodnutie o podaných námietkach sťažovateľa a o dôvodoch vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zohľadňujúc skutočnosti uvedené v podaní sťažovateľa   z   15.   novembra   2012   a   predovšetkým   akceptujúc   obsah   vyjadrení   oboch namietaných sudcov v zhode so svojou doterajšou judikatúrou v obdobných veciach (napr. IV. ÚS 99/2012) rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012