znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 626/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., V., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v..., Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v... a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v... pri zabezpečení jeho rozhovorov s jeho zástupkyňou A. P.,

- prípisom   Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže č. GR ZVJS-sť-36/16-2012 z 10. mája 2012,

- prípisom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   21755/2012/120 z 18. júna 2012,

- prípisom Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. 1 Kn 175/12 z 2. apríla 2012,

- prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. IV/2 Gn 27/12 z 30. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012   doručená   sťažnosť   B.   A.,   V.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy

- postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v..., Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v... a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v... pri zabezpečení jeho rozhovorov s jeho zástupkyňou A.   P. (ďalej len „namietaný postup ústavov“),

-   prípisom   Generálneho riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže (ďalej   len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-sť-36/16-2012 z 10. mája 2012 (ďalej len „namietaný prípis generálneho riaditeľstva“),

- prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)   č.   21755/2012/120   z 18. júna   2012   (ďalej   len   „namietaný   prípis ministerstva spravodlivosti“),

-   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) č. 1 Kn 175/12 z 2. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný prípis krajskej prokuratúry“) a

-   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. IV/2 Gn 27/12 z 30. júla 2012 (ďalej len „namietaný prípis generálnej prokuratúry“).

Sťažovateľ   súčasne   s doručením   sťažnosti   požiadal   ústavný   súd   aj   o   ustanovenie právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   na   svoje   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia   slobody,   pričom   trest   v období   relevantnom   pre   podanie   sťažnosti   vykonával vo viacerých ústavoch. Od januára 2012 navštevuje sťažovateľa v ústavoch pani A. P., ktorú sťažovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie vo viacerých občiansko-právnych konaniach vrátane konaní, ktoré vedie proti niektorému z ústavov.

Pani A. P. nie je advokátka, a preto ju treba na účely zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) považovať v zmysle § 38 za inú osobu poskytujúcu právnu pomoc sťažovateľovi.

Návštevy pani A. P. v ústavoch, počas ktorých mala so sťažovateľom prerokúvať postup   v   právnych   veciach,   v   ktorých   ho   zastupuje,   sa   pravidelne   uskutočňovali   za prítomnosti príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „príslušník“), ktorý obsah rozhovorov medzi sťažovateľom a pani A. P. počúval. Sťažovateľ namieta, že takýto postup   ústavov   je   v rozpore   so   zákonom,   keďže   § 38   zákona   o   výkone   trestu   odňatia slobody v znení účinnom do 31. decembra 2012 takéto oprávnenie príslušníka neobsahuje.

Podľa § 38 zákona o výkone trestu odňatia slobody v znení účinnom do 31. decembra 2012 odsúdený má právo na poskytovanie právnej pomoci advokátom alebo inou osobou, ktorá   ho   zastupuje   v   inej   právnej   veci,   ktorá   môže   v   medziach   svojho   splnomocnenia korešpondovať a hovoriť s odsúdeným. Rozhovor sa môže uskutočniť len v čase a rozsahu nenarúšajúcom ústavný poriadok. Riaditeľ ústavu zabezpečí, aby určený príslušník zboru mohol rozhovor medzi odsúdeným a advokátom vidieť, nie však počuť.

V nadväznosti na namietaný postup jednotlivých ústavov sťažovateľ poukazuje na čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a v tejto súvislosti tvrdí, že ak § 38 zákona   o   výkone   trestu   odňatia   slobody   v   znení   účinnom   do   31. decembra   2012 neobsahoval   oprávnenie,   resp.   povinnosť   príslušníka   byť   prítomný   pri   rozhovore odsúdeného   s   inou   osobou,   ktorá   ho   zastupuje   v   inej   právnej   veci,   bol   opačný   postup spočívajúci   v zabezpečení   prítomnosti   príslušníka   pri   jeho   rozhovoroch   s   pani   A.   P. nezákonný. Podľa názoru sťažovateľa takýmto postupom zároveň došlo k neprípustnému zásahu   do   tých   jeho   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru,   ktorých porušenie namieta.

Sťažovateľ   namietal   postup   jednotlivých   ústavov   okrem   iného   aj   sťažnosťou adresovanou riaditeľovi príslušného ústavu a následne aj sťažnosťami či inak označenými podaniami   adresovanými   generálnemu   riaditeľstvu   a   ministerstvu   spravodlivosti,   ako   aj podaniami adresovanými krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre.

Všetky inštitúcie, resp. orgány, na ktoré sťažovateľ adresoval svoje sťažnosti, resp. iné podania, vo svojich „odpovediach“ zaujali k nim totožné stanovisko, v zmysle ktorého je namietaný postup príslušných ústavov v súlade s § 38 zákona o výkone trestu odňatia slobody v znení účinnom do 31. decembra 2012, keďže pani P. nie je advokátka, a teda z tohto   dôvodu   je   ich   rozhovor   počúvaný   príslušníkom,   aby   bolo   možné   zabezpečiť vykonanie tohto rozhovoru v medziach udeleného splnomocnenia na zastupovanie v inej právnej   veci   (pozri   namietaný   prípis   ministerstva   spravodlivosti,   namietaný   prípis generálneho riaditeľstva, namietaný prípis krajskej prokuratúry, ako aj namietaný prípis generálnej prokuratúry, pozn.).

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva B. A. podľa čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 22 ods. 1 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 ods. 2, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na dôverný rozhovor s inou osobou podľa § 38 zákona č.   475/2005 Z.   z.   o výkone trestu odňatia slobody   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   bolo porušené   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutiami   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky zo dňa 18. júna 2012 pod č. 21755/2012/120, Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 06. decembra pod č. GR ZVJS-1-275/21/2011 (z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť „č. GR ZVJS-sť-36/16-2012 z 10. mája 2012“, pozn.) upovedomením Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1 Kn 175/12-3 zo dňa 02. apríla 2012 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 27/12-19 zo dňa 30. júla 2012, Ústavmi na výkon trestu odňatia slobody a výkonu väzby v...

2. Rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21755/2012/12 zo dňa   18.   júna   2012,   Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže č. GR ZVJS-1-275/21/2011 zo dňa 06. decembra 2011, Krajskej prokuratúry Trenčín pod sp. zn. 1 Kn 175/12-3 zo dňa 02. apríla 2012 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 27/12-19 zo dňa 30. júla 2012 sa zrušujú.

3. Sťažovateľovi B. A. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5 000 eur, ktoré je mu povinné Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyplatiť vo výške 2 000 eur a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže vo výške 3 000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   obsahu   sťažnosti   a   najmä   jej   petitu   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy namietaným postupom ústavov, namietaným prípisom generálneho   riaditeľstva,   namietaným   prípisom   ministerstva   spravodlivosti,   namietaným prípisom krajskej prokuratúry a tiež namietaným prípisom generálnej prokuratúry.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu   rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   je založená na princípe subsidiarity.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Zmysel   a   účel   princípu   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Všetky sťažovateľom namietané postupy ústavov a tiež namietaný prípis generálneho riaditeľstva,   namietaný   prípis   ministerstva   spravodlivosti,   namietaný   prípis   krajskej prokuratúry, ako aj namietaný prípis generálnej prokuratúry sa vzťahujú na sťažovateľom opisované rozhovory medzi ním ako odsúdeným a pani A. P., ktorá ho zastupuje v jeho iných právnych veciach – občianskoprávnych sporoch (t. j. nie v trestných veciach, pozn.), pri ktorých bol prítomný príslušník, ktorý tieto rozhovory pozoruje a najmä počúva.

Vychádzajúc z už uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či možno sťažnosť sťažovateľa považovať za prípustnú vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   t.   j.   posudzoval   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   či   sťažovateľ vo vzťahu   k   namietanému   postupu   ústavov   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky,   resp. právne prostriedky ochrany, ktoré mu osobitné predpisy na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytujú a na ktorých použitie je oprávnený.

Podľa   §   96   zákona   o   výkone   trestu   odňatia   slobody   dozor   nad   zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Zákon o výkone trestu odňatia slobody v § 96 odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori   dozorom   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   miestach,   kde   sú   držané   osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomným príkazom   zrušiť   alebo   pozastaviť   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo   opatrenia orgánov   vykonávajúcich   správu   miest   uvedených   v   odseku   1   alebo   ich   nadriadeného orgánu,   ak   sú   v rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným   právnym predpisom.

Podľa § 18 ods. 5 písm. d) zákona o prokuratúre pri vykonávaní dozoru je prokurátor oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že dozor nad zachovávaním zákonnosti   v   miestach,   kde   sú   držané   osoby   pozbavené   osobnej   slobody   alebo   osoby, ktorých   osobná   sloboda   je   obmedzená   na   základe   rozhodnutia   súdu   alebo   iného oprávneného štátneho orgánu, je zverený do pôsobnosti orgánov prokuratúry, ktorým zákon zveruje účinné právne prostriedky a oprávnenia na ochranu zákonnosti, a teda aj ochranu práv osôb, ktoré sú pozbavené osobnej slobody.

Z hľadiska ochrany práv fyzických osôb (a teda aj sťažovateľa) a právnických osôb, ktoré   poskytujú   príslušné   orgány   prokuratúry,   sú   ale   relevantné   aj   ďalšie   ustanovenia zákona o prokuratúre, a to predovšetkým ustanovenia jeho štvrtej časti označenej nadpisom „Vybavovanie podnetov a súčinnosť pri plnení úloh prokuratúry“ (§ 31 a nasl.).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom   na   účely   tohto   zákona   nie   je podanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor   zistí,   že podnet   je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa   tohto   zákona   za   právne   prostriedky,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   v   obdobných   veciach,   ako   je   vec sťažovateľa,   pravidelne   poukazuje   na   právny   názor,   podľa   ktorého   vynechanie   tohto prostriedku   nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Ak   teda   sťažovateľ   nesúhlasil   s   namietaným   postupom   ústavov   súvisiacim so zabezpečovaním priebehu jeho rozhovorov s pani A. P. (ako inou osobou v zmysle § 38 zákona o výkone trestu odňatia slobody, pozn.), mal sa v záujme ochrany svojich ústavou garantovaných práv domáhať ochrany predovšetkým podaniami adresovanými príslušným orgánom   prokuratúry,   ktoré   boli   oprávnené   a aj   povinné   tieto   jeho   podania   preskúmať a zaujať k nim stanovisko, resp. prípadne aj prijať v rámci svojej pôsobnosti opatrenia na odstránenie   zistenej   nezákonnosti   (príp.   aj   neústavnosti).   Z hľadiska   posúdenia   toho,   či sťažnosť spĺňa podmienku prípustnosti, bolo v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v danom prípade relevantné preskúmať, či sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv,   ktoré   mu   mechanizmus právnej ochrany obsiahnutý v zákone o prokuratúre poskytuje.

Z dokumentácie,   ktorú   sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil,   vyplýva,   že   krajská prokuratúra   namietaným   prípisom   reagovala   (okrem   iného)   na   podanie   sťažovateľa z 1. februára 2012 smerujúce proti odpočúvaniu jeho rozhovorov s pani A. P. príslušníkmi Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v... Prokurátorka krajskej prokuratúry kvalifikovala toto podanie sťažovateľa „ako sťažnosť na postup príslušníkov Ústavu... v súvislosti s ich postupom   podľa   §   38   zákona   č.   475/2005...“,   pričom   jeho   sťažnosť   vyhodnotila   ako nedôvodnú.

Z namietaného   prípisu   generálnej   prokuratúry   vyplýva,   že   prokurátor   generálnej prokuratúry   ním   (okrem   iného)   reagoval   na   podanie   sťažovateľa   z 29.   februára   2012 označené   ako „žiadosť   o preskúmanie   postupu   prokurátorky“,   ktorým   namietal   postup prokurátorky krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho sťažnosti proti postupu príslušníkov Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v... a jej prípis č. 1 Kn 175/12 z 2. apríla 2012. Prokurátor generálnej prokuratúry kvalifikoval v namietanom prípise podanie sťažovateľa ako   podnet   podľa   §   31   ods.   1   a nasl.   zákona   o prokuratúre,   pričom   ho   po   preskúmaní spisovej dokumentácie ako nedôvodný odložil.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v predmetnej   veci   podal   sťažnosť   proti namietanému   postupu   príslušníkov   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   v...   podľa zákona   o výkone   trestu   odňatia   slobody,   ktorú   vybavila   namietaným   prípisom   krajská prokuratúra,   a následne   podal   podnet   podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre,   ktorý vybavila   namietaným   prípisom   generálna   prokuratúra   (jej   prokurátor).   Zároveň   ale   zo zistení ústavného súdu vyplýva, že do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nepodal opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý by mal vybaviť nadriadený prokurátor, resp. ani prípadný ďalší opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, t. j. pred podaním sťažnosti nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   na   ochranu   jeho   práv   zákon   o prokuratúre   účinne   poskytuje   a na   ktorých uplatnenie je podľa osobitného predpisu oprávnený.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   z dôvodu   nevyčerpania   všetkých   právnych prostriedkov nápravy bolo bez právneho dôvodu posudzovať, či sa generálna prokuratúra v namietanom   prípise   vysporiadala   s podnetom   sťažovateľa   ústavne   akceptovateľným spôsobom.   Rovnako   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013