znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 625/2013-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   PaedDr.   A.   K.,   N.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou L., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. G. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C/548/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PaedDr. A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/548/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/548/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PaedDr. A. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť PaedDr. A. K. trovy konania v sume 156,58 € (slovom stopäťdesiatšesť eur a päťdesiatosem centov) na účet Advokátskej kancelárie L., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 625/2013   z 10.   októbra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PaedDr. A. K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „navrhovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/548/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 30. júla 2004 okresnému súdu návrh „vo veci náhrady škody na zdraví, náhrady vecnej škody, náhrady nákladov spojených s liečením a náhrady straty na zárobku“.

Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci okresný súd plynulo nekoná a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   Spr. 3831/2013   (doručeným   ústavnému   súdu   11.   novembra   2013),   v   ktorom   sa okrem iného uvádza:

«Predmetom sporu je odškodnenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia a ich   mimoriadne   zvýšenie,   náhrada   vecnej   škody,   strata   na   zárobku   počas práceneschopnosti a náhrada nákladov spojených s liečením.

Pokiaľ ide zložitosť sporu, možno zhodnotiť, že ide o „stredne“ právne náročný spor, v ktorom je právne náročné ustáliť pasívnu legitimáciu a zároveň je nevyhnutné ustáliť znaleckým dokazovaním rozsah poškodenia zdravia navrhovateľky...

V priebehu konania súd zistil, že odporca v 2. rade spoločnosť D., spol.   s. r. o., zanikol bez právneho nástupcu výmazom z Obchodného registra SR dňa 04. 05. 2006, preto súd konanie proti nemu zastavil uznesením č. k. 8 C 548/251 zo dňa 15. 01. 2008.

Z dôvodu, že dňa 15. 02. 2013 zástupca odporcu v 1. rade – D., a. s., oznámil súdu, že   odporca   v   2. rade   –   L.,   s. r. o.,   bol   zrušený   zlúčením   ešte   dňa   27. 01. 2012   a   jeho právnym   nástupcom   sa   po   viacerých   zmenách   stala   spoločnosť   I.,   s. r. o.,   súd po pojednávaní dňa 01. 03. 2012 a oznámení právneho zástupcu odporcu v 2. rade zo dňa 04. 03. 2013 o tom, že na odporcu v 2. rade je od dňa 20. 07. 2012 vyhlásený konkurz a vyjadrení   správcu   zo   dňa   04. 04. 2013,   oznámil   účastníkom   konania   listom   zo   dňa 10. 04. 2013, že konanie je v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii prerušené   zo   zákona,   keďže   vyzvaný   správca   konkurznej   podstaty   odporcu   v   2. rade nenavrhol,   aby   sa   v   konaní   pokračovalo.   Pretože   navrhovateľka   podaním   zo   dňa 30. 04. 2013   vzala   návrh   proti   odporcovi   v   2. rade   späť   /po výzve   správcovi   zo   dňa 06. 05. 2013 a jeho vyjadrení k späťvzatiu doručeného súdu dňa 15. 05. 2013/ súd konanie proti   odporcovi   v   2. rade   zastavil.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa

05. 07. 2013,   t. j.   do   tohto   dátumu   bolo   konanie   v   dôsledku   vyhláseného   konkurzu na odporcu v 2. rade prerušené...

K vytýkanej skutočnosti, že od úkonu dňa 27. 04. 2010 bolo ďalšie pojednávanie určené   až   na   termín   17. 06. 2011   súd   uvádza,   že   spis   bol   v   zmysle   prípisu   zo   dňa 27. 04. 2010 zaslaný na vypracovanie znaleckého posudku MUDr. J. C., znalcovi z odboru – Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie – plastická chirurgia,   pričom dĺžka vypracovania posudku   bola   ovplyvnená   aj   tým,   že   znalec   listom   vyzval   navrhovateľku   na doplnenie nevyhnutných dokladov..., čo oznámil súdu podaním zo dňa 22. 06. 2010. Navrhovateľka na výzvu   znalca   nereagovala,   preto   súd   musel   vyzvať   navrhovateľku   výzvou   zo   dňa 15. 07. 2010 na poskytnutie súčinnosti pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, pričom jej nečinnosť konštatoval aj jej právny zástupca podaním zo dňa... Problémy s poskytovaním súčinnosti   zo   strany   navrhovateľky   oznámil   znalec   aj listom   zo   dňa   26. 10. 2010..., v dôsledku ktorých bol posudok vypracovaný len z časti. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 21. 12. 2010. Možno skonštatovať, že z dôvodu neposkytnutia riadnej súčinnosti navrhovateľka ovplyvnila dĺžku vypracovávania posudku (a teda dĺžku konania),   ale aj nutnosť potom doplniť dokazovanie, nakoľko znalecký posudok bol vypracovaný len z časti pre nedokladovanie podkladov z jej strany na preukázanie ňou tvrdených nárokov (súd poukazuje aj na vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľky k dôvodom nedostavenia sa na navrhovateľky na vyšetrenie k znalcovi...).

K vytýkanej skutočnosti, že od vyjadrenia dňa 16. 08. 2011 súd až výzvou zo dňa 06. 02. 2012 vyzval navrhovateľku na predloženie dokumentácie k nariadenému doplneniu znaleckého   dokazovania   súd   uvádza,   že   už   na   pojednávaní   dňa   17. 06. 2011   bolo rozhodnuté   o   doplnení   znaleckého   dokazovania   a   navrhovateľke   cestou   jej   právneho zástupcu   bola   uložená   povinnosť,   aby   v   lehote   30   dní   poskytla   podklady   a   informácie nevyhnutné   na   vypracovanie   ďalšieho   posudku.   Navrhovateľka   tak   urobila   až   podaním doručeným súdu dňa 18. 08. 2011, avšak sa nevysporiadala so všetkými uloženými úlohami súdu (reagovala len na možnosť predloženia fotografií, nie k otázke vyšetrenia u znalca a predloženia zdravotnej dokumentácie vrátane psychologických vyšetrení), napriek tomu, že   išlo   o   dôkazy   na   preukázanie   navrhovateľkou   tvrdeného   nároku.   Následne   ju   súd prípisom   zo   dňa   06. 02. 2012   vyzval   na   doloženie   uvedených   podkladov.   Vzhľadom na uvedené možno skonštatovať, že samotná navrhovateľka svojou nečinnosťou spôsobila sklz v predložení veci znalcovi na vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku, a to napriek skutočnosti, že na pojednávaní dňa 17. 06. 2011 bol účastníkom oznámený jasný rámec ďalšieho postupu v dokazovaní v záujme čo najrýchlejšieho prejednania veci. Dňa   23. 07. 2012   bol   navrhovateľke   doručený   doplnok   znaleckého   posudku... s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila, pričom samotná navrhovateľka požiadala súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa do 09. 11. 2012... a toto vyjadrenie predložila súdu až   dňa   07. 11. 2012.   Keďže   sa   v   roku   2012   riešilo   doplnenie   znaleckého   dokazovania a následne   navrhovateľka   žiadala   predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   sa   k   doplnenému znaleckému   posudku,   nebolo   v   roku   2012   vo   veci   žiadne   pojednávanie.   Termín pojednávania   súd   určil   až   dňa   14. 01. 2013   po   naštudovaní   uvedeného   vyjadrenia navrhovateľky na termín dňa 01. 03. 2013, čo navrhovateľka vytýka vo svojej sťažnosti. V tomto   smere   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   o   predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   sa k posudku žiadala navrhovateľka práve z dôvodu zložitosti a dôležitosti veci...

Súd má za to, že súd vo veci v rámci možností a stavu oddelenia zákonnej sudkyne koná priebežne.»

Okresný súd vo svojom prípise napokon poukázal na to, že:«Sťažovateľka namietla, že v období od 02. 04. 2009 do 14. 10. 2009 súd vykonal len jediný procesný úkon, a to vymenovanie nového znalca MUDr. J. K. K uvedenému súd uvádza,   že   predmetný   spis   bol   do   oddelenia   „6 C“   dňa   02. 04. 2009   prevedený   spolu s ďalšími 449 spismi prerozdelenými z ostatných oddelení, z ktorých boli viaceré sťažnostné a mnohé reštančné, ktoré bolo nevyhnutné rozdeliť, naštudovať zákonnou sudkyňou, čo vyžadovalo značný časový priestor. Námietky boli doručené súdu dňa 03. 04. 2009, pričom v období do 14. 10. 2009 k nim dožiadal znalca o vyjadrenie a preveril zoznam znalcov, zároveň   prípisom   zo   dňa   14. 10. 2009   v   snahe   o   zachovanie   princípu   hospodárnosti a rýchlosti konania dožiadal účastníkov konania, aby sa vyjadril k pribratiu nového znalca MUDr. J. K., ktorého do konania napokon súd ani nepribral, lebo znalec bol dodatočne vyčiarknutý zo zoznamu znalcov ku dňu 29. 09. 2009, pričom v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR bol ešte dňa 14. 10. 2009 uvedený ako riadne zapísaný v zozname.

Sťažovateľka   zároveň   namietala,   že   od   dňa   14. 10. 2009   do   27. 04. 2010   súd nevykoval žiadny procesný úkon. K uvedenému súd uvádza, že od dňa 14. 10. 2009 uplynula účastníkom konania lehota na vyjadrenie sa k navrhovanej novej osobe znalca, pričom súd toto vyjadrenie dňa 25. 11. 2009 urgoval, keďže odporca v 3. rade sa nevyjadril. Následne bol dňa 15. 12. 2009 daný pokyn zákonnej sudkyne na vydanie uznesenia o zmene znalca, avšak   z   dôvodu,   že   Dodatkom   k rozvrhu   práce   č. 1   zo   dňa   31. 12. 2009   došlo   od   dňa 01. 01. 2010   k zmene vyššieho súdneho   úradníka   v oddelení   (z čoho vyplynula   nutnosť novoprideleného vyššieho súdneho úradníka naštudovať všetky pridelené spisy a pokyny zákonnej   sudkyne)   bolo   dňa   21. 04. 2010   preverené,   že   navrhovaný   nový   znalec   bol nezisteného dňa dodatočne vyčiarknutý zo zoznamu znalcov k 29. 06. 2009 a teda ho nebolo možné ustanoviť, o čom súd účastníkov ihneď informoval.

Sťažovateľka   namietala,   že   v   roku   2012   nebolo   vytýčené   žiadne   pojednávanie. Pojednávanie nemohlo byť vytýčené, nakoľko sa riešilo doplnenie znaleckého dokazovania (ako je už uvedené vyššie), a to až dňa 03. 07. 2012, keď bol znalcom doručený doplnok k znaleckému   posudku,   ktorý   bol   účastníkom   konania   zaslaný   s   určenou   lehotou na vyjadrenie a následne bolo aj rozhodované o znalečnom uznesením zo dňa 10. 09. 2012. Súd poukazuje na to, že samotná navrhovateľka žiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k znaleckému posudku do 09. 11. 2012..., ku ktorému sa vyjadrila až podaním doručeným dňa 07. 11. 2012.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   bolo   vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   a   nepriznal   jej   finančné   zadosťučinenie v uplatnenej plnej výške.»

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj prehľad procesných úkonov dosiaľ vykonaných v priebehu napadnutého konania, z ktorých vo vzťahu k predmetu sťažnosti považoval ústavnú súd za boli relevantné tieto:

„- dňa 30. 07. 2004 – doručený návrh na začatie konania

-dňa 17. 05. 2005 – návrh na doplnenie a rozšírenie návrhu

-dňa 28. 06. 2005 – uznesením č. k. 8 C 548/2004-74 súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu

-dňa   26. 07. 2005   –   odvolanie   odporcu   v   1. rade   proti   uzneseniu   zo   dňa

28. 06. 2005

-dňa   05. 08. 2005   –   odvolanie   odporcu   v   2. rade   proti   uzneseniu   zo   dňa

28. 06. 2005

-dňa 08. 08. 2005 – podľa ust. § 374 ods. 3 tretia veta O. s. p. zákonná sudkyňa odvolaniu nevyhovela

-dňa 10. 08. 2005 – predloženie veci odvolaciemu súdu

-dňa 03. 01. 2006 – vrátenie súdneho spisu z odvolacieho súdu – Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.   8 Co 281/05-97   zo   dňa 29. 09. 2005   uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

-dňa 13. 01. 2006 – vytýčenie termínu pojednávania

-dňa 20. 02. 2006 – pojednávanie - odročené na termín 21. 03. 2006

-dňa 21. 03. 2006 – zmena termínu pojednávania

-dňa 01. 06. 2006 – pojednávanie - odročené na termín dňa 20. 10. 2006

-dňa 20. 10. 2006 – pojednávanie - odročené na termín dňa 01. 12. 2006

-dňa   30. 11. 2006   –   zrušenie   termínu   pojednávania   z   dôvodu   PN   zákonnej sudkyne

-dňa 09. 01. 2007 – pojednávanie – odročené na termín 27. 03. 2007

-dňa 27. 03. 2007 – pojednávanie – - odročené na termín 14. 09. 2007

-dňa 14. 09. 2007 – pojednávanie – odročené na termín 18. 09. 2007

-dňa 18. 09. 2007 – pojednávanie – odročené na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania

-dňa   15. 01. 2008   –   súd   uznesením   č. k.   8 C 548/2004-251   konanie   proti odporcovi v 2. rade zastavil (právoplatné dňa 11. 02. 2008)

-dňa 30. 11. 2008 – súd uznesením č. k. 8 C 548/2004-257 nariadil   vo veci znalecké dokazovanie (vypracovanie znaleckého posudku)

-dňa 03. 04. 2009 – právny zástupca navrhovateľky doručil súdu námietku k osobe znalca

-dňa 29. 05. 2009 – výzva   súdu na vyjadrenie   sa k námietkam adresovaná znalcovi

-dňa 17. 06. 2009 – oznámenie znalca k námietkam navrhovateľky

-dňa   13. 10. 2009   –   výzva   súdu   adresovaná   účastníkom   konania,   či   majú námietky k ustanoveniu nového znalca

-dňa 26. 04. 2010 – úradný záznam – znalec bol vyčiarknutý spätne ku dňu

29. 09. 2009 zo zoznamu znalcov

-dňa   15. 07. 2010   –   výzva   súdu   adresovaná   navrhovateľke   na   poskytnutie súčinnosti znalcovi...

-dňa 12. 10. 2010 – súd vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty...

-dňa 02. 12. 2010 – súd vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty...

-dňa 21. 12. 2010 – doručenie znaleckého posudku...

-dňa 05. 01. 2011 – výzva súdu adresovaná účastníkom konania na vyjadrenie sa k znaleckému posudku

-dňa 24. 11. 2011 – žiadosť navrhovateľky o predĺženie lehoty na vyjadrenia sa k znaleckému posudku...

-dňa 30. 03. 2011 – súd   uznesením č. k.   8 C 548/2004-330 priznal   znalcovi znaleckú odmenu

-dňa 03. 03. 2011 – vyjadrenie   navrhovateľky   k   znaleckému   posudku...   dňa

13. 05. 2011   –   predvolanie   na   termín   pojednávania   dňa   17. 06. 2011   dňa

17. 06. 2011   –   pojednávanie   –   odročené   na   neurčito   dňa   30. 06. 2011   – vyjadrenie odporcu v 1. rade

-dňa   06. 02. 2012   –   výzva   súdu   adresovaná   navrhovateľke   na   predloženie dokumentov

-dňa 04. 05. 2012 – uznesením č. k. 8 C 548/2008-383 súd nariadil doplňujúce znalecké dokazovanie k znaleckému posudku č. 75/2010

-dňa 03. 07. 2012 – doplnok k znaleckému posudku...

-dňa 10. 09. 2012 – uznesením č. k. 548/2004-406 súd priznal znalcovi odmenu za vypracovanie   doplňujúceho   znaleckého   posudku   (právoplatné   dňa

13. 12. 2012)

-dňa 06. 09. 2012   –   vyjadrenie   navrhovateľky   k   doplňujúcemu   znaleckému posudku

-dňa 31. 10. 2012   –   vyjadrenie   navrhovateľky   k   doplňujúcemu   znaleckému posudku

-dňa 07. 11. 2012   –   podanie   navrhovateľky   –   žiadosť   o   ustanovenie   znalca a vyhotovenie nového znaleckého posudku

-dňa 15. 01. 2013 – predvolanie na termín pojednávania dňa 01. 03. 2013

-dňa 01. 03. 2013 – pojednávanie – odročené na neurčito z dôvodu potreby doplnenia dokazovania

-dňa 04. 03. 2013 – oznámenie o zaniknutí právneho zastúpenia + oznámenie o vyhlásení konkurzu...

-dňa 11. 03. 2013 – žiadosť o informáciu o stave konkurzného konania

-dňa   27. 03. 2013   –   výzva   súdu   adresovaná   správcovi   konkurznej   podstaty odporcu v 2. rade...

-dňa 10. 04. 2013 – oznámenie súdu o stave konania adresovaná účastníkom konania...

-dňa 30. 04. 2013 – späťvzatie navrhovateľky proti odporcovi v 2. rade

-dňa 07. 05. 2013 – výzva súdu adresovaná účastníkom konania na vyjadrenie súhlasu so späťvzatím návrhu

-dňa   27. 05. 2013   –   uznesením   č. k.   8 C 548/2004-487   súd   konanie   proti odporcovi v 2. rade zastavil (právoplatné dňa 05. 07. 2013).“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2013), v ktorom okrem iného uviedla:

«K   vyjadreniam   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava I,   že   „z   dôvodu neposkytnutia riadnej súčinnosti navrhovateľa ovplyvnila dĺžku vypracovávania posudku (a teda   dĺžku   konania)“;   „samotná   navrhovateľka   spôsobila   svojou   nečinnosťou   sklz v predložení veci znalcovi“ a k vyjadreniam, že k prieťahom na strane Sťažovateľky došlo aj z   dôvodu,   že   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   sa   k   doplnku   znaleckého posudku   zo   dňa   23. 7. 2013   a   svoje   vyjadrenie   predložila   Okresnému   súdu Bratislava I až dňa 7. 11. 2012 si Sťažovateľka dovoľuje poukázať na nasledovné.

K   nariadeniu   znaleckého   dokazovania   sa   pristúpilo   v   roku   2008   uznesením   č. k. 8 C 548/2004-257   z   30. 11. 2008,   avšak   Žalobný   návrh   Sťažovateľka   podala   už   v   roku 2004. Je teda evidentné, že prieťahy v konaní boli o. i. už pred začatím vyhotovovania znaleckého posudku, nakoľko sa k znaleckému dokazovaniu pristúpilo až 4 roky po začatí konania.   Pokiaľ   ide   o   údajnú   nesúčinnosť   Sťažovateľky   pri   vypracovaní   znaleckého posudku a neskôr jeho doplnku, Sťažovateľka trvá na svojich vyjadreniach uvedených v bodoch   9.3   –   9.13   ústavnej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ďalej   zdôrazňuje   skutočnosť,   že napadnuté konanie pod sp. zn. 8 C 548/2004 vedené na Okresnom súde Bratislava I trvá 9 rokov, pričom stále nebolo rozhodnuté ani len na 1. stupni. S poukazom na skutočnosti a argumenty   uvedené   v ústavnej   sťažnosti   sa   Sťažovateľka   tiež   domnieva,   že   postup Sťažovateľky v konaní, vzhľadom na iné úkony a celkový neefektívny postup Okresnému súdu   Bratislava I   v napadnutom   konaní,   podstatne   neprispeli   k   predĺženiu   doby predmetného konania, vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania 9 rokov.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že lehoty, v ktorých koná a postupuje Okresný súd Bratislava I,   považuje,   s   prihliadnutím   na   vykonané   procesné   úkony,   za   neprimerané a neodôvodnene dlhé, čo Sťažovateľka uviedla aj v dvoch sťažnostiach na prieťahy v konaní (zo dňa 9. 4. 2010 a dňa 30. 4. 2013), ktoré na Okresný súd Bratislava I podávala. V závere odpovede   na   sťažnosť   zo   dňa   30. 5. 2013   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava I potvrdila objektívne prieťahy v konaní.

K vyjadreniam predsedníčky Okresného súdu Bratislava I v súvislosti s vykonaním jediného procesného úkonu v období od 2. 4. 2009 do 14. 10. 2009, že „predmetný spis bol do oddelenia 6 C dňa 2. 4. 2009 prevedený spolu s ďalšími 449 spismi prerozdelenými z ostatných   oddelení,   z   ktorých   boli   viaceré   sťažnostné   a   mnohé   reštančné,   ktoré   bolo nevyhnutné   rozdeliť,   naštudovať   zákonnou   sudkyňou,   čo   vyžadovalo   značný   časový priestor“, si Sťažovateľka dovoľuje upriamiť pozornosť na stály právny názor Ústavného súdu, na ktorý poukázala aj v bode 10.10 svojej ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka si tiež dovoľuje vysloviť názor, že predmetné napadnuté konanie je konaním o náhradu škodu na zdraví, pričom túto Sťažovateľka utrpela bez akéhokoľvek svojho zavinenia. Sťažovateľka zastáva názor, že súdy by mali pri takýchto typoch konaní postupovať   obzvlášť   dôsledne   a   rýchlo.   Uvedené   potvrdzuje   aj   právny   názor,   na   ktorý Sťažovateľka poukázala v bode 11.8 svojej ústavnej sťažnosti. Je zrejmé, že Okresný súd Bratislava I nedal prioritu tomuto napadnutému konaniu a možno povedať, že v dôsledku jeho dlhého rozhodovania sa vytvoril žalovaným priestor a možnosti, ktorými dva z troch žalovaných subjektov (spoločnosť D., spol. s r. o., a spoločnosť L., s. r. o.) spôsobili zánik ich pasívnej legitimácie, čo výrazne, ak nie úplne znemožnilo, domôcť sa Sťažovateľke jej práv.   Je   zrejmé,   že   Okresný   súd   Bratislava I   požiadavku   osobitnej   rýchlosti   konania od samého začiatku nerešpektoval.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 6. novembra 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povaha   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie   o sťažovateľkou   uplatnených   nárokoch   (odškodnenie   za   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia   vrátane   ich   mimoriadneho   zvýšenia,   náhrada   vecnej   škody, náhrada   za   stratu   na   zárobku   počas   práceneschopnosti   a náhrada   nákladov   spojených s liečením)   vyplývajúcich   z úrazu,   ktorý   utrpela   na   spoločenskom   podujatí.   Vec   nie   je právne   zložitá,   o čom   svedčí   dostatok   stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov aplikovateľnej aj na daný prípad. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti veci, ktorá vyplýva z nutnosti vykonania pomerne náročného znaleckého dokazovania. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   napadnutého   konania v procesnom postavení navrhovateľky, ústavný súd pripúšťa jej určitý podiel na spomalení priebehu   konania   najmä   v súvislosti   s nedostatočnou   súčinnosťou   so   znalcom   pri vypracovávaní   znaleckého   posudku.   Sťažovateľka   ustanovenému   znalcovi   nepredložila v potrebnom   rozsahu   všetky   ním   požadované   doklady   zo   zdravotnej   dokumentácie nevyhnutné na vypracovanie znaleckého posudku, čo ovplyvnilo nedodržanie určenej lehoty na predloženie znaleckého posudku okresnému súdu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka   sa   pred vypracovaním znaleckého posudku č. 75/2010 doručeného okresnému súdu 21. decembra 2010 k znalcovi nedostavila na lekárske vyšetrenie a, ako už bolo uvedené, nepredložila všetky znalcom požadované podklady, čo vyvolalo potrebu vypracovania doplňujúceho znaleckého posudku č. 26/2012, ktorý   bol   okresnému   súdu   predložený   3.   júla   2012.   Na   uvedené   skutočnosti   poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. novembra 2013, pričom nedostatky v poskytovaní   náležitej   súčinnosti   zo   strany   sťažovateľky   priznal   s ospravedlnením aj právny   zástupca   sťažovateľky   vo svojom   oznámení   z 27.   júla   2010   adresovanom okresnému súdu, v ktorom okrem iného uviedol, že zdravotná dokumentácia a podklady na vypracovanie   znaleckého   posudku   budú   ustanovenému   znalcovi   predložené   bez zbytočného odkladu.

K určitému   spomaleniu   priebehu   napadnutého   konania   došlo   aj   v súvislosti so sťažovateľkou uplatnenou námietkou voči osobe ustanoveného znalca, avšak ústavný súd napriek   uvedenému   zastáva   názor,   že   táto   skutočnosť   síce   mohla   ovplyvniť   dĺžku napadnutého   konania,   no   nie   rozhodujúcou   mierou.   Podiel   sťažovateľky   na   spomalení napadnutého   konania   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom   konaní mohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   bol   postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nebol dostatočne aktívny hneď na začiatku   napadnutého   konania,   ktoré   začalo   30.   júla   2004,   keď   neodoslal   odporcovi návrh na vyjadrenie, na čo ho upozornila aj sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 7. februára 2005.

Ústavný   súd   v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   zistil   jedno   obdobie dlhodobejšej   nečinnosti   okresného   súdu,   a to   od   18.   septembra   2007   (uskutočnené pojednávanie) do 30. novembra 2008 (okresný súd nariadil znalecké dokazovanie).

Okrem   uvedeného   bolo   však   napadnuté   konanie   poznačené   neefektívnosťou a nesústredenosťou, a to predovšetkým v súvislosti s nariadeným znaleckým dokazovaním. Ústavný súd v zhode s tým, čo uviedla sťažovateľka, konštatuje, že znalecké dokazovanie bolo nariadené až uznesením z 30. novembra 2008, teda viac ako 4 roky po začatí konania, keď znalcovi bola uložená povinnosť vyhotoviť znalecký posudok v lehote 90 dní odo dňa doručenia uznesenia. Skutočnosť, že znalecký posudok bol okresnému súdu predložený až 21. decembra 2010, nesvedčí o efektívnosti postupu okresného súdu. Aj keď na uvedenom predĺžení konania má svoj podiel (ako už bolo uvedené) aj sťažovateľka, ústavný súd však poukazuje na to, že zodpovednosť za priebeh znaleckého dokazovania nesie okresný súd. Ústavný súd poznamenáva, že pôvodne určená lehota 90 dní na vypracovanie znaleckého posudku bola značne prekročená.

V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (II. ÚS 311/06, IV. ÚS 279/08,   IV. ÚS 327/2013)   už   uviedol,   že   všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil tento stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa naň   fyzická   (alebo   právnická)   osoba   obrátila so žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že priebeh napadnutého konania sa do určitej miery   spomalil   aj v dôsledku   návrhu   sťažovateľky   zo   16.   mája   2005   na „doplnenie a rozšírenie návrhu podľa § 92 O. s. p.“ (pristúpenie ďalších účastníkov na strane odporcu). Túto   skutočnosť   z pohľadu   hodnotenia,   či   v   napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom,   samu   osebe   nemožno   pripísať   na ťarchu   sťažovateľky   ani   okresného   súdu. Je však potrebné konštatovať, že neprimeraná doterajšia dĺžka napadnutého konania má vplyv na zníženie možnosti sťažovateľky domôcť sa svojho práva, keďže medzičasom došlo k zániku   pôvodného   odporcu   v 2. rade   a vyhláseniu   konkurzu   na   majetok   právneho nástupcu odporcu v 3. rade.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti („predmetný spis bol do oddelenia 6 C... prevedený spolu s ďalšími 449 spismi prerozdelenými z iných oddelení..., zmena vyššieho súdneho úradníka v oddelení, z čoho vyplynula nutnosť novoprideleného vyššieho súdneho úradníka naštudovať všetky pridelené spisy...“),   keď   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06) v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne vyjadruje názor, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   z ústavnoprávneho   hľadiska za neprijateľné,   aby   právna   neistota   sťažovateľky   v napadnutom   konaní   (najmä s prihliadnutím   na   jeho   povahu   –   náhrada   škody   na   zdraví,   ktorá   vyžaduje   „osobitnú“ rýchlosť konania) nebola odstránená ani po uplynutí takmer deväť a pol roka od jeho začatia (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 459/2013).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/548/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   okrem   iného   na   to,   že „počas prebiehajúceho   konania   zanikli   dva   z troch   žalovaných   subjektov“,   čím   sa   jej „pozícia na uspokojenie   žalovaných   nárokov   výrazne   oslabila   a spôsobila   ešte   väčšiu   právnu neistotu“. Ďalej uviedla, že „v dôsledku neodôvodnene neprimerane dlhých lehôt, v ktorých súd konal..., došlo k zmareniu možnosti sťažovateľky domôcť sa svojho práva“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C/548/2004, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam výsledku konania   pre   sťažovateľku,   ako   aj   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 4 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou L., s. r. o., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone poskytnutej   právnej   služby   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2009,   ktorá   bola   721,40   €,   a pri   druhom   úkone poskytnutej   právnej   služby   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 156,58 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie L., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013