znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 624/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   G.   S.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   A.   V.,   B, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/22/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. G. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. septembra 2013 doručený návrh Ing. G. S. (ďalej len „navrhovateľka“), ktorým sa podľa čl. 10 ods. 2 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“ alebo „výbor“) č. VP/22/13-K z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z návrhu a priloženej dokumentácie vyplýva, že napadnutým rozhodnutím výbor pre nezlučiteľnosť funkcií podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu   uložil   navrhovateľke,   ktorá   v   relevantnom   období   vykonávala   funkciu   členky Bankovej rady Národnej banky Slovenska, pokutu v sume 1 383,08 € z dôvodu porušenia povinnosti   podať   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov verejných   funkcionárov   (ďalej   len   „oznámenie“)   v lehote   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľka vo svojom návrhu okrem iného uvádza:„Listom zo dňa 23. 05 2013, ktorý mi bol doručený 5. 6. 2013 mi Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť   funkcií   zaslal   Oznámenie   o začatí   konania   vo   veci   ochrany   verejného záujmu. V prílohe listu mi bolo zaslané aj Uznesenie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií   o začatí   konania   z dôvodu   porušenia   povinnosti   podať   oznámenie   funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov do 31. 03. za rok 2012. Súčasne bol predseda výboru požiadaný, aby zabezpečil vyžiadanie môjho stanoviska k návrhu na začatie konania a určila poslanca A. P. za spravodajcu výboru v predmetnom konaní...

V stanovenej lehote do 15 dní od doručenia uznesenia som sa písomne vyjadrila, a to listom zo dňa 16. 06 2013... V liste som jednoznačne uviedla, že som si zákonné povinnosti splnila podaním predmetného oznámenia spolu s potvrdením o podaní daňového priznania za rok 2012. Súčasne som uviedla, že ak neevidujú spomenuté dokumenty, tak ich v kópii v prílohe   zasielam.   Záverom   som   vyjadrila   presvedčenie,   že   došlo   k nedorozumeniu a uznesenia ako aj konanie budú zrušené.

O to   viac   ma   prekvapilo   Rozhodnutie   Výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií o uložení pokuty. Poznamenávam, že v medziobdobí sa zo strany Výboru nikto so mnou nekontaktoval, či už predseda alebo menovaný spravodajca a teda nikto neprejavil záujem a objasnenie celej záležitosti. Okrem toho je až zarážajúce, že Rozhodnutie výboru je zo dňa 25. 06. 2013, ale mne bolo doručené až 07. 08. 2013 t. j. po 43 dňoch (na obálke poštová pečiatka 06. 08. 2013). Na druhej strane však dokázal výbor veľmi rýchlo, bez záujmu o spravodlivé   posúdenie,   rozhodnúť   za   8   dní   od   môjho   vyjadrenia   (moje   vyjadrenie odovzdané 17. 06. 2013 a rozhodnutie výboru zo dňa 25. 06. 2013) a uložiť pokutu. Dôrazne   vznášam   námietky   voči   konaniu   a rozhodnutiu   Výboru   NR   SR   pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorý absolútne nebral do úvahy moje vyjadrenie ako aj dobrú vôľu komunikovať a vydokladovať formou kópie už raz zaslané Oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov. Žiaľ doklad o podaní na pošte nemám k dispozícii, preto predkladám prehlásenie s notársky overeným podpisom...“

Na základe argumentácie uvedenej v návrhu sa navrhovateľka domáha, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) zrušil.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania návrhu si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ako aj spisový materiál týkajúci sa napadnutého rozhodnutia. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií sa k návrhu vyjadril v prípise č. VP/22/13-K z 1. októbra 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu, formálno-právne a vecne správne, pričom k jednotlivým námietkam navrhovateľky uviedol:

„1. K námietke navrhovateľky, že si zákonné povinnosti splnila včasným podaním oznámenia, uvádzame, že výbor oznámenie, ktoré podľa tvrdenia navrhovateľky zaslala so skorším   dátumom,   neeviduje.   Navrhovateľka   nepredložila   žiaden   doklad,   ktorý   by potvrdzoval jej argument, že oznámenie zaslala včas. Máme za to, že ide o účelovú obranu, keďže nemá relevantný doklad, ktorý by jej tvrdenie potvrdil.

2. K námietke navrhovateľky, že ju prekvapilo rozhodnutie výboru bez toho, aby ju výbor kontaktoval, uvádzame, že v konaní výbor uplatňuje zásadu písomnosti, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že vo väčšine prípadov je možné uskutočniť konanie na základe písomných náležitostí, ktoré sú súčasťou spisu. Keďže dôkazné bremeno bolo na strane navrhovateľky a táto   nevedela   dostatočne   preukázať,   že   oznámenie   podala   včas,   mal   výbor   za   to,   že oznámenie bolo navrhovateľkou podané až po stanovenej lehote.

3.   K námietke   navrhovateľky,   že   rozhodnutie   výboru   jej   bolo   doručené   až   po 43 dňoch, pričom rozhodol do 8 dní odo dňa zaslania jej vyjadrenia, uvádzame, že výbor začal   konanie   uznesením   č. 158   z 23.   5.   2013   a následne   požiadal   navrhovateľku o vyjadrenie   k uzneseniu   o začatí   konania.   Navrhovateľka   sa   vyjadrila   listom   zo   dňa 16. 6. 20123, doručenom 17. 6. 2013. Výbor zasadá 1x mesačne, spravidla druhý utorok počas schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, t. z. dátum rokovania je známy vopred. Tým,   že   navrhovateľa   zaslala   vyjadrenie   16.   6.   2013,   bolo   doručené   pred   rokovaním 10. schôdze výboru, ktorá sa konala 25. 6. 2013. Z tohto dôvodu bolo konanie VP/22/13-K zaradené na rokovanie tejto schôdze.

Podľa § 9 ods. 5 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania s tým, že toto rozhodnutie doručí verejnému funkcionárovi, proti ktorému konanie smeruje, a tomu na čí podnet sa koná. Máme za to, že stanovený termín bol zo strany výboru dodržaný. Ústavný zákon neurčuje lehotu, v ktorej má byť rozhodnutie výboru   doručené   verejnému   funkcionárovi,   a aj   jej   prípadné   prekročenie   nemá   vplyv na platnosť takéhoto rozhodnutia.“

Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií poukázal napokon aj na to, že ústavný súd   v obdobnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   I. ÚS 174/09   odmietol   obranu   verejného funkcionára s tvrdením, že je vecou verejného funkcionára dostatočne preukázať, že podal predmetné   oznámenie   v zákonnej   lehote.   Takúto   obranu   verejného   funkcionára   – porovnateľnú ako je to v prípade navrhovateľky, považoval ústavný súd za účelovú a právne nerelevantnú, a preto by sa mal podľa názoru predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií pridržiavať svojej doterajšej rozhodovacej praxe aj vo vzťahu k návrhu navrhovateľky.

V nadväznosti na uvedené predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Keďže   vyjadrenie predseda   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   nevnieslo   podľa názoru ústavného súdu do prerokúvanej veci nič, čo by mohlo akokoľvek ovplyvniť jeho rozhodovanie, nepovažoval ústavný súd za potrebné zasielať ho navrhovateľke na zaujatie stanoviska.

II.

Z návrhu, dokumentácie predloženej navrhovateľkou, z vyjadrenia predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ako aj z ním predloženej spisovej dokumentácie v predmetnej veci ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľka vykonávala do 1. júna 2012 funkciu členky Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Výbor   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   po   zistení,   že   navrhovateľka   nepodala v ustanovenej lehote písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu,   uznesením   č. 158   z   23.   mája   2013   začal   proti   nej   konanie   vo   veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v oznámení   z 23.   mája   2013   predložil   navrhovateľke   označené   uznesenie   a   zároveň   ju vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k nemu vyjadrila v lehote 15 dní od jeho doručenia (označené uznesenie si navrhovateľka prevzala 5. júna 2013).

Navrhovateľka   na   výzvu   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   reagovala   svojím vyjadrením zo 16. júna 2013, v ktorom uviedla, že „s mimoriadnym prekvapením som si prečítala Váš list – oznámenie o začatí konania, ako aj uznesenie Výboru.

Zákonné povinnosti som si splnila, tak ako každý rok, podaním Daňového priznania fyzických   osôb   za   rok   2012   a Oznámenia   funkcií   zamestnaní,   činností   a majetkových pomerov verejných funkcionárov a to dňa 2. 4. 2013, nakoľko dni 31. 3. 2013 a 1. 4. 2013 boli dňami pracovného pokoja.

Vážený pán predseda, v prípade, ak neevidujete vyššie uvedené dokumenty, zasielam Vám týmto v prílohe ich kópiu.

Dovoľujem si týmto vyjadriť presvedčenie, že došlo k nedorozumeniu a uznesenie ako aj konanie budú zrušené.“.

Navrhovateľka k svojmu vyjadreniu priložila fotokópiu oznámenia za rok 2012 a tiež fotokópiu   daňového   priznania   k dani   z príjmov   fyzických   osôb   za   rok   2012,   avšak nepredložila žiaden doklad, napr. fotokópiu podacieho lístka, na základe ktorého by bolo možné   hodnoverne   preukázať,   že   si   splnila   povinnosť   vyplývajúcu   pre   ňu   ako   verejnú funkcionárku z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote v ňom ustanovenej.

Následne výbor pre nezlučiteľnosť funkcií napadnutým rozhodnutím vyslovil, že si navrhovateľka ako verejná funkcionárka, „bývalá členka Bankovej rady Národnej banka Slovenska   tým,   že   nepodala   oznámenie   podľa   čl. 7   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote stanovenej v tomto článku, porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z.“, zároveň konštatujúc,   že   jej   funkčné   obdobie   uplynulo   1.   júna   2012   a za   rok   2012   mala   podať predmetné oznámenie do 31. marca 2013, pričom ho podala 17. júna 2013. V nadväznosti na to výbor pre nezlučiteľnosť funkcií uložil navrhovateľke uvedenú pokutu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa v súvislosti s obranou navrhovateľky, že si   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu   ustanovenú   povinnosť   včas   splnila, uvádza:

„Dotknutá verejná funkcionárka sa k uzneseniu o začatí konania vyjadrila listom zo dňa 16. 6. 2013, v ktorom uviedla, že si zákonné povinnosti splnila tak, ako každý rok, podaním daňového priznania fyzických osôb za rok 2012 a oznámenia funkcii, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, a to dňa 2. 4. 2013, nakoľko dni 31. 3. 2013 a 1. 4. 2013 boli dňami pracovného pokoja. Ďalej uviedla, že v prípade, že výbor neeviduje uvedené dokumenty, zasiela ich v kópii. Vyjadrila presvedčenie, že došlo k nedorozumeniu a uznesenie aj konanie budú zrušené.

Podľa   čl. 9   ods. 6   ústavného   zákona,   ak   sa   v   konaní   preukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže   ide o porušenie   povinnosti   podľa   čl. 7   ústavného   zákona   podať   oznámenie   do   31.   marca za predchádzajúci kalendárny rok).

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak   sa   v   konaní   nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti ustanovené týmto ústavným zákonom.

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   verejnú   funkcionárku zodpovednosti   za   jeho   porušenie   z   takýchto   dôvodov.   Výbor   neeviduje   skoršie   podanie oznámenia menovanej verejnej funkcionárky, a menovaná ani nepredložila žiaden doklad, ktorý potvrdzoval jej tvrdenie, že oznámenie zaslala včas.

Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanej Ing. G. S., bývalej členke Bankovej rady Národnej banky Slovenska ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejnej funkcionárky podľa čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   25.   júna   2013 schválené uznesením č. 221.“

Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 7. augusta 2013.

III.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Tomu zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v tomto   konaní;   ak   senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára   nebolo   v   rozpore   s uvedeným   ústavným   zákonom,   tak   ho   zruší,   a   naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

Z právnej   povahy   inštitútu   predbežného   prerokovania   návrhu   podľa   § 25   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, sú zjavne neopodstatnené.

Navrhovateľka   sa   domáha   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   výboru   pre nezlučiteľnosť   funkcií,   argumentujúc   predovšetkým   tým,   že   oznámenie   podľa   čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podala včas, a to 2. apríla 2013, pretože nedeľa   31.   marca   2013   a pondelok   1.   apríla   2013   boli   dňami   pracovného   pokoja. Na preukázanie   pravdivosti   uvedeného   tvrdenia   navrhovateľka   v konaní   pred   ústavným súdom predložila čestné vyhlásenie zo 6. septembra 2013 s notárskym osvedčením pravosti jej podpisu.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 na základe porovnateľného skutkového stavu formuloval právny   záver, podľa   ktorého „V uvedenom   konaní to bol práve   navrhovateľ,   ktorý   bol   zaťažený   dôkazným   bremenom   preukázania   podania oznámenia   výboru“,   pričom   „záver   výboru   týkajúci   sa   nesplnenia   povinnosti   podať oznámenie   navrhovateľom   vychádzajúci   z   toho,   že   navrhovateľom   predložené   dôkazy nemôžu spochybniť tvrdenie výboru o nedoručení uvedeného oznámenia navrhovateľom, ktoré je podložené evidenciou sekretariátu výboru (podľa tejto evidencie bolo uvedenou poštovou zásielkou výboru doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona) a aj   programom   16.   schôdze   výboru   z   3.   apríla   2008,   do   takej   miery,   aby   založilo odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie výboru.   Vzhľadom   na   uvedené   záver   výboru   o   nedoručení   oznámenia   navrhovateľom, z ktorého v napadnutom   rozhodnutí vychádzal, podľa   ústavného súdu   nemožno označiť za svojvoľný alebo arbitrárny.“.

Právny záver vyslovený ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 (z neho vyplýva obrana výboru pre nezlučiteľnosť funkcií aj v tejto veci, pozn.) založený na tom, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   bolo   podané   riadne   a včas, spočíva na dotknutom verejnom funkcionárovi, je aplikovateľný aj na vec navrhovateľky (rovnako aj uznesenie ústavného súdu IV. ÚS 635/2012 zo 14. decembra 2012).

Za týchto okolností záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého výbor vzhľadom na zistenie, že oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov bolo navrhovateľkou doručené do podateľne Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky 17. júna 2013, vyhodnotil jej vyjadrenie len v tom   zmysle,   že   má „vysvetľujúci   charakter“,   zároveň   konštatujúc,   že   navrhovateľka „nepredložila žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval jej tvrdenie, že oznámenie zaslala včas“, ústavný   súd   ani   v posudzovanom   prípade   nepovažuje   za   svojvoľný,   príp.   zjavne neodôvodnený.

Navrhovateľka   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   údajného   včasného   doručenia oznámenia   uplatnila   už   v rámci   konania   pred   výborom   pre   nezlučiteľnosť   funkcií. V uvedenom konaní to bola práve navrhovateľka, ktorá bola zaťažená dôkazným bremenom preukázania podania predmetného oznámenia výboru. Navrhovateľka sa v rámci konania pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií dostala do dôkaznej núdze, keď predložila ako dôkaz   doručenia   oznámenia   iba   jeho   kópiu   (spolu   s kópiou   daňového   priznania   k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012).

Čestné   vyhlásenie   navrhovateľky   predložené   ako   príloha   jej   návrhu   doručeného ústavnému súdu, ktorým sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, a taktiež ani dodatočne, po lehote ustanovenej ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií predložená kópia oznámenia nemôže postačovať podľa názoru ústavného   súdu   na   preukázanie   skutočnosti,   že   si   navrhovateľka   splnila   povinnosť ustanovenú v § 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a týmito dôkazmi nemožno   taktiež   relevantným   spôsobom   vyvrátiť   ani   spochybniť   zistenia   výboru   pre nezlučiteľnosť   funkcií   uvedené   v napadnutom   rozhodnutí.   Ústavný   súd   považuje v nadväznosti na uvedené predmetnú argumentáciu navrhovateľky za zjavne účelovú.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   postup   výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií smerujúci   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže tento vyzval navrhovateľku, aby sa vyjadrila k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na jej všetky námietky (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku navrhovateľky založenú na tom, že rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií jej bolo doručené až po 43 dňoch, pričom rozhodol do 8 dní od zaslania   jej   vyjadrenia,   zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   nesporne   vyplýva,   že výbor   síce   vyhotovil   napadnuté   rozhodnutie   v rámci   lehoty   uvedenej   v čl. 9   ods. 5 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   [v zmysle   ktorej   mal   výbor   rozhodnúť vo veci navrhovateľky v lehote 60 dní odo dňa začatia konania (konanie začalo 23. mája 2013   a rozhodnutie   bolo   vydané   25.   júna   2013)],   avšak   navrhovateľke   bolo   doručené až 7. augusta 2013, t. j. uvedená lehota v prípade navrhovateľky dodržaná nebola.

Z hľadiska   právnych   následkov   nedodržania   uvedenej   lehoty   však   ústavný   súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 23/07, III. ÚS 24/07, IV. ÚS 3/07, IV. ÚS 141/07)   konštatuje,   že   v ústavnom   zákone   o ochrane   verejného   záujmu ani v nijakom   inom   právnom   predpise   nie   je   obsiahnutá   právna   úprava   následkov prekročenia tejto   lehoty,   t.   j. jej uplynutie sa   nespája so   žiadnymi právnymi účinkami. Na základe   toho   možno   dospieť   k záveru,   že   výbor   môže   ústavne   akceptovateľným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu   na   tento   právny   záver   ústavný   súd   považuje   aj   v tomto   prípade   za   potrebné zdôrazniť,   že   je   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníkov konania, aby výbor vydával, ale aj doručoval rozhodnutia v lehote ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   námietky   navrhovateľky   voči napadnutému   rozhodnutiu   sú   zjavne   neodôvodnené   a   nezakladajú   také   dôvody na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktoré by bolo   potrebné   posúdiť   po prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   návrh navrhovateľky ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013