znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 624/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 3 C 98/2012 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 98/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 98/2012, pričom   jej žaloba smeruje proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.   V   označenom   konaní   sa   sťažovateľka   domáha   náhrady   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok   na   trovy   konania   v sume   1 601 387   €,   a   to   do   40   dní   od   právoplatnosti napadnutého uznesenia. Proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením   §   4   ods.   1   písm.   k)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateľky založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totižto   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP. Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto   povinnosti   s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojim úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľka   upozorňuje   na   to,   že   okresný   súd   si   túto   jej   argumentáciu   osvojil v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo   o   totožných   návrhoch   žalovanej   na   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok natrovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   16   C   162/2011-161   z   21.   marca   2012   a   č.   k. 16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).

Sťažovateľka   ďalej zdôrazňuje, že   je v   konaní vedenom   okresným súdom   vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Tam,   kde   zákon   presne   ustanoví,   že navrhovateľ je oslobodený   od platenia   súdneho   poplatku   v   konaní,   v   ktorom   sa   domáha   náhrady   škody   v   súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy,   ak   sa   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   výška   preddavku   je   5   %   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných   prípadoch   je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku   prevyšuje   5   % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie   účelu,   na   ktorý   by   mal   byť   zložený   preddavok   použitý.   Okresný   súd   sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy   nemôže   slúžiť   racionálnemu   cieľu.   V   tomto   type   konania   objektívne   nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto   podľa   sťažovateľky   viac   než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   bola   postavená   do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania....

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.... Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Po preskúmaní sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a to aj napriek zohľadneniu závažnosti námietok sťažovateľky a akceptácii skutočnosti, že meritórna   argumentácia   sťažovateľky   obsiahnutá   v   sťažnostiach   má   ústavnoprávnu relevanciu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia,   ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto   uznesenia   nemá   totiž   bez   ďalšieho   za   následok   stratu   prístupu   k   súdu   pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť   až   prípadným   vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania   v   zmysle   už   citovaného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (obdobne   pozri   napr.   II.   ÚS   129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné   súdy   preto   budú   mať možnosť   skúmať,   či   prípadné   zastavenie   konania   pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 3 C 98/2012 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti. Ústavný súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka  zastúpená   v konaní   kvalifikovaným   právnym zástupcom, síce namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu, to však   k sťažnosti   nepriložila,   hoci   na   prvej   strane   sťažnosti   uvádza,   že   k sťažnosti   sú priložené „dokumenty podľa textu“ (z obsahu sťažnosti vyplýva, že vrátane uznesenia).

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   a   s   ním   spojené   náležitosti,   ktoré   musí   každý   návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje také   nedostatky   náležitostí   predpísaných   zákonom,   že nemožno   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sú   splnené predpoklady   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   aj   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   ústavnej   sťažnosti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa k námietke   nekonzistentnosti   jeho   rozhodovacej   činnosti   v obdobných   či   rovnakých prípadoch, pričom podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 sa ústavný súd „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako   sťažovateľ   L.   a.   s.   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú“. V   súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   síce   dáva   za   pravdu   sťažovateľke,   že   v   obdobnej   právnej   veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012