znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 623/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. D., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   3 Tos/38/2013-94 z 15. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“),   doplnená podaním   doručeným 23. augusta 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   3 Tos/38/2013-94   z 15.   mája 2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   fotokópie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   právoplatne   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 134/2010 z 18. januára 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 20/2011 z 24. marca 2011 za pokračujúci zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Označeným rozsudkom okresného súdu bol zároveň sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   6   rokov   a 6   mesiacov,   pričom na výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podal v trestnej veci aj dovolanie, ktoré však bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/34/2012 zo 4. júla 2012 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   31. augusta 2012   domáhal povolenia   obnovy   konania   v trestnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn. 3 T 134/2010. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Nt/108/2012 z 11. februára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013“), vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie   obnovy   konania   odôvodnil   tým,   že   v   (pôvodnom)   konaní   pred   okresným súdom neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia, že vo výpovediach poškodenej a svedka Ž.   sú   rozpory,   ktoré   neboli   odstránené,   že   vyhotovený   znalecký   posudok   je   z dôvodu nedisponovania celou zdravotnou dokumentáciou nepravdivý (pričom v sťažnosti sa jeho argumentácia sústredila len na nevysporiadanie sa krajského súdu len s touto námietkou).

Okresný súd uznesením z 11. februára 2013 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania, pretože podľa jeho názoru neboli v danej veci zistené podmienky obnovy konania   podľa   § 394   ods. 1   Trestného   poriadku.   V odôvodnení   označeného   uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza: «Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394 Tr. por. Súd, ktorý rozhoduje o takomto návrhu na povolenie obnovy konania, je v zásade oprávnený zaoberať   sa   iba   tými   výrokmi,   pri   ktorých   sa   navrhovateľ   domáha   povolenia   obnovy konania.   To   znamená,   že iba   pri   tých   výrokoch   rieši   súd   otázku,   či   v   návrhu   uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi   mohli   odôvodniť   ich   zmenu.   Skutočnosťou   predtým   neznámou   sa   rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne   preukázať   novými   dôkazmi.   Predtým   neznámym   dôkazom   sa   naopak   rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu. Postup podľa § 394 ods. 4 Tr. por. súvisí s uplatňovaním práv fyzických osôb v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 394 ods. 5 Tr. por. musí byť skutočnosť, že porušenie povinnosti policajta alebo prokurátora, sudcu alebo prísediaceho v pôvodnom konaní je trestným činom, zistená právoplatným rozsudkom.

Odsúdeným prezentované dôvody obnovy konania tak v návrhu, ako aj na verejnom zasadnutí pozostávali z nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu, pretože a) neboli   vypočutí   ním   navrhovaní   svedkovia   a   výpovede   poškodenej   a   svedka   Ž.   sa rozchádzajú, pričom nedošlo k odstráneniu týchto rozporov, b) právne úkony vykonávané orgánmi   prípravného   konania   boli   vykonávané   v   čase,   keď   bol   pod   vplyvom   rôznych antidepresív a sedatív, c) nepravdivosť vyhotoveného znaleckého posudku.

Uvedené   tvrdenia   a   návrhy   na   nové dôkazy už   boli   uplatnené a to v pôvodnom konaní,   a preto   nepredstavujú   nové   dôkazy   a nové   skutočnosti   k   odôvodneniu   celého konania.   Prvostupňový aj odvolací súd sa s návrhmi odsúdeného na vypočutie ďalších svedkov   a   s   požiadavkou   odstránenia   rozporov   v   ich   výpovediach   už   vysporiadal v rozhodnutiach,   keď   ustálil,   že   nebol   dôvod   vypočúvať   ďalších   svedkov,   ktorí   neboli bezprostredne   pri   vyhrážaní   sa   poškodenej,   a   taktiež,   že   aj   napriek   tomu,   že   sa vo výpovediach   svedkov   nachádzajú   určité   rozpory,   či   už   z   časového   hľadiska   alebo z hľadiska konania obžalovaného, nemali vplyv na rozhodnutie o vine. Odsúdený taktiež poukazoval na nezákonnosť prípravného konania, súd však žiadne procesné pochybenia v naznačenom smere nezistil. „Pokiaľ ide o proklamované užívanie antidepresív a sedatív zo strany   obvineného,   ktoré   ako   uvádza   v   dovolaní,   mal   pravidelne   užívať   od   svojho podmienečného prepustenia dňa 12. augusta 2010 až do zadržania dňa 27. augusta 2010 (pretože mal mať abstinenčnú krízu) a v spojitosti s tým vykonanými právnymi úkonmi orgánmi prípravného konania, s týmito námietkami sa, i podľa názoru dovolacieho súdu, jednoznačne vysporiadali znalci z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) – MUDr. S. D. a MUDr. A. K., ktorí vypracovali   znalecký   posudok   dňa   16.   októbra   2010   tesne   pred   podaním   obžaloby a po vykonaní   všetkých,   právne   relevantných   dôkazov   v   prípravnom   konaní“   (čl. 308a konania pod sp. zn. 3 T/134/2010 – uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1 Tdo/34/2012-306 zo dňa 04. 07. 2012), keď ustálili záver, že obvinený v čase spáchania trestnej činnosti vedel plne rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a rovnako plne mohol toto svoje   konanie   ovládať.   Pokiaľ   bol   pod   vplyvom   alkoholu,   prípadne   benzodiazepínovej medikácie,   mohlo   sa   jednať   len   o   opitosti   ľahké   simplexné   (prípadne   v   kombinácii s neveľkým množstvom benzodiazepínovej medikácie), ktoré si privodil sám a dobrovoľne, majúc   dostatočné   vedomosti   a   skúsenosti   s   vplyvom   alkoholu,   ako   i   kombinácie alkoholbenzodiazepíny   na   svoje   správanie.   Vyjadrenie   súdnych   znalcov   (a to   aj po podrobnom preštudovaní celej zdravotnej dokumentácie zapožičanej z ÚVTOS...) zostalo nezmenené,   s tým,   že   okrem   už   uvedeného   zaujali   jednoznačný   názor,   že   aj   v prípade užívania   liekov,   príp.   alkoholu   bola   rozpoznávacia   a   ovládacia   schopnosť   odsúdeného v čase spáchania skutku prinajhoršom zmenšená len nepodstatne, forenzne nevýznamné. Súd považuje naďalej za preukázané, že M. H. sa dopustil skutku, pre ktorý bol právoplatne odsúdený. Jeho vinu preukazujú naďalej mnohé dôkazy vykonané v pôvodnom konaní, predovšetkým výpovede poškodenej a ostatných svedkov, znalcov ako aj listinné dôkazy.   Odsúdený   nepreukázal   žiadne   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť považované za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., a preto nie je na mieste meniť či už výrok o vine v pôvodnom konaní, alebo na to nadväzujúci výrok o treste. Taktiež neboli v konaní preukázané žiadne skutočnosti uvedené v § 394 ods. 4 a ods. 5 Tr. por...»

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 29. novembra 2012, v ktorej (ako sa uvádza v napadnutom   uznesení   krajského   súdu) namietal   správnosť   uznesenia   okresného   súdu z 11. februára 2013 s poukazom na to, že „okolnosti, na ktoré podrobne poukázal vo svojom návrhu   a   opakovane   aj   v   sťažnosti,   podľa   jeho   názoru   odôvodňovali   záver   o   splnení podmienok pre povolenie obnovy konania. Namietal, že okresný súd za účelom preverenia ním v návrhu na povolenie obnovy konania uvedených okolností nepostupoval správne, keď vypočul len jedného znalca – MUDr. S. D. napriek tomu, že znalecký posudok z odvetvia psychiatrie v pôvodnom konaní podali dvaja znalci, a preto podľa jeho názoru aj napriek vyjadreniu vypočutého znalca o tom, že spolu so znalcom MUDr. A. K. mali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu zapožičanú v ÚVTOS..., veľmi podrobne sa s ňou oboznámili, že dospeli   k   zhodným   záverom   a   že   predniesol   tieto   zistenia   a závery   aj   v   mene   druhého znalca, nie je žiadny dôkaz, resp. potvrdenie o tom, že znalec MUDr. A. K. sa so závermi prednesenými znalcom MUDr. S. D. stotožňuje a ani o tom, či sa súdni znalci dôkladne oboznámili s obsahom celej zdravotnej dokumentácie odsúdeného, pretože ju (ani jej kópiu) znalec   pri   výsluchu   nemal   so   sebou.   Navrhol   preto,   aby   krajský   súd   zrušil   napadnuté uznesenie a aby sám rozhodol vo veci tak, že obnovu konania v jeho prospech povolí alebo alternatívne, aby vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol,   pričom v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy a skutočnosti,   ktoré   by   v   zmysle   § 394   ods. 1   Tr. por.   mohli   viesť   k   zmene   pôvodného odsudzujúceho   rozsudku.   V   napadnutom   uznesení   veľmi   podrobne,   vecne   správne a presvedčivo   vyložil   dôvody,   pre   ktoré   nepovažoval   odsúdeným   podaný   návrh za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval. Pokiaľ odsúdený žiadal prehodnotiť správnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku vo výrokoch o jeho vine a treste, je treba zdôrazniť, že   v   konaní   o   povolenie   obnovy   zákon   takúto   možnosť   súdu   nedáva.   Toto   konanie   sa obmedzuje   len   na   riešenie   otázky,   či   vyšli   najavo   skutočnosti   alebo   dôkazy   súdu   skôr neznáme a takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k výrokom o vine a treste. V danom prípade tomu tak nie je, preto okresný súd správne rozhodol, keď návrh odsúdeného ako nedôvodný zamietol, pretože odsúdeným uvádzané okolnosti   nemajú   povahu   dôkazov   a   skutočností,   ktoré   by   boli   súdu   skôr   (v   pôvodnom konaní) neznáme a ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho rozsudku. Okresný súd za účelom preverenia ním v návrhu na povolenie obnovy   konania   uvedených   okolností   postupoval   vecne   správne,   keď   vypočul   znalca MUDr. S. D. a keď na podklade ním prednesených zistení a záverov, ku ktorým dospeli so znalcom   MUDr.   A.   K.   a o   ktorých   nie   sú   ani   podľa   zistenia   krajského   súdu   žiadne pochybnosti,   nepovažoval   argumenty   a   tvrdenia   odsúdeného   vzhľadom   aj   na   dôkazy vykonané   v   pôvodnom   konaní   za dôvodné   a   keď   ich   neakceptoval.   Krajský   súd   sa so záverom   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   stotožnil,   preto   nepovažoval   námietky odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti za opodstatnené a neakceptoval ich...“

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že „V   odôvodnení   sa   Krajský   súd   obmedzil   len na konštatovanie   námietok,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   a   na   súhlas s uznesením Okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme a takého charakteru, ktoré predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k výrokom o vine a treste. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa   nedostatočne   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   sťažnosti. Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že uvedeným uznesením Krajského súdu   v   Trenčíne   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa ustanovenia   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   nakoľko   takéto   rozhodnutie   je nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.

Takýmto postupom Krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu ust. § 176 ods. 1 Trestného poriadku a tým aj jeho ústavného práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/1994 z 10. 5. 1994). V napadnutom uznesení Krajský súd vôbec neuviedol dôvody, na základe ktorých považoval námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti za nedôvodné a to napriek tomu, že sťažovateľ vo vyššie spomenutej sťažnosti namietal celkom konkrétne nevykonanie niektorých dôkazov. Skutočnosť, že Krajský súd v napadnutom   uznesení   absolútne   nereagoval   na   ostatné   skutočnosti   namietané sťažovateľom a týmito sa ani len nezaoberal, spôsobuje podľa názoru sťažovateľa, že takéto jeho rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a je potrebné ho zrušiť. Z obsahu právnej teórie   nesporne   vyplýva,   že   účastník   konania   má   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné a dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   pričom   však   všeobecný   súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (nález Ústavného súdu slovenskej republiky IV. ÚS 115/03, I. ÚS 110/07 a III. ÚS 209/04).“.

Sťažovateľ   vyjadruje   presvedčenie,   že „aj   v   návrhu   na   obnovu   konania   a   aj v sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín o zamietnutí návrhu na obnovu konania sťažovateľ dostatočne preukázal, že znalecký posudok č. 261/2010 nebol vykonaný v súlade so zákonom,   keďže   súdni   znalci   nedisponovali   kompletnou   zdravotnou   dokumentáciou. Na základe tohto skutkového a právneho stavu sme presvedčení, že obnova konania mala byť povolená.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu „nedostatočne odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal podstatnými bodmi sťažnosti zn. AK/PO/397/13/MR, a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že:

„1/   Základné právo   M.   H...   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   ktoré   je upravené v čl. 46   ods. 1   zákona   č. 460/1992   Zb.   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/38/2013-94 porušené bolo. 2/ Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/38/2013-94 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ M. H... sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Sťažovateľ   namieta „... porušenie   svojho   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky“, pretože podľa jeho názoru je napadnuté uznesenie krajského súdu „nedostatočne odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal podstatnými   bodmi   sťažnosti...,   a   preto   je   toto   uznesenie   nepreskúmateľné,   arbitrárne a svojvoľné“, teda porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 11.   februára 2013,   ktorým   bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve na súdnu   ochranu vykonáva   (čl. 46   ods. 4   ústavy   v spojení s   čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   však   nepatrí   právo   účastníka konania,   resp.   strany   v trestnom   konaní   na   to,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením   dôkazov,   preto   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nemožno   považovať   za   porušenie   tohto základného práva (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Toto základné právo je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol   jeho   návrh   na   obnovu   konania,   ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že v takomto konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa existencia   niektorého   z   právom   predpokladaných   dôvodov,   na   základe   ktorých   môže príslušný všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (ktorý   sa so závermi okresného súdu obsiahnutými v uznesení okresného súdu z 11. februára 2013 v celom rozsahu stotožnil) vyplýva, že pre zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2013 bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti alebo   nové   dôkazy,   ktoré   by   boli   konajúcemu   okresnému   súdu   predtým   neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania, pritom krajský   súd   nepovažoval   námietky   sťažovateľa   spochybňujúce   správnosť   znaleckého posudku vypracovaného znalcami MUDr. D. a MUDr. K., pričom jedného z nich okresný súd   na   verejnom   zasadnutí   aj   vypočul   a tento   uviedol,   že „zdravotnú   dokumentáciu zapožičanú z ÚVTOS... mal k dispozícii a spolu s druhým znalcom sa s ňou veľmi podrobne oboznámili“. Ďalej na vysvetlenie uviedol, že „znalci posudzujú duševný stav odsúdeného a)   ako   taký,   b)   v čase   spáchania   skutku   a c)   v čase,   keď   vyšetrovanie   vykonávajú. Vo všetkých troch prípadoch dospeli znalci k záveru, že bez ohľadu na to, či odsúdeným uvádzané antidepresíva a sedatíva užíval alebo nie (jeho vyjadrenia sa vo vzťahu k tejto otázke   často   menili)   závery   ich   pôvodného   znaleckého   posudku   to   nemohlo   žiadnym spôsobom   ovplyvniť,   a teda   v čase   spáchania   trestnej   činnosti   vedel   plne   rozpoznať nebezpečnosť   svojho   konania   pre   spoločnosť   a rovnako   plne   mohol   toto   svoje   konania ovládať.“.

Krajský súd nemal žiadne pochybnosti o záveroch súdnych znalcov prezentovaných jedným   z nich   na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   a plne   sa   stotožnil   so   závermi okresného súdu, že aj po podrobnom preštudovaní a oboznámení sa   s celou zdravotnou dokumentáciou zapožičanou z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... súdni znalci zaujali jednoznačný záver, že „aj v prípade užívania liekov, príp. alkoholu bola rozpoznávacia a ovládacia schopnosť odsúdeného v čase spáchania skutku prinajmenšom zmenšená len nepodstatne, forenzne nevýznamne“.

Podľa   názoru   ústavného súdu   všeobecný   súd nemôže hodnotiť obsah znaleckého vyjadrenia po stránke jeho správnosti z hľadiska odboru, pre ktorý bol znalec ustanovený, pretože na takéto hodnotenie súdu chýbajú odborné vedomosti. Je len na voľnom hodnotení všeobecného súdu, či sa javí znalec v konkrétnom prípade vierohodným a či jeho vyjadrenie zodpovedá   pravidlám   logického   myslenia,   resp. či   znalec   vychádza   zo   zistených skutočností.

Preto krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bola sťažnosť proti uzneseniu   okresného   súdu   z 11.   februára   2013   zamietnutá,   považuje   ústavný   súd za legitímne a ústavne akceptovateľné, vychádzajúce z racionálnej analýzy a platnej právnej úpravy.   Krajský   súd   náležite   vysvetlil   predpoklady   povolenia   obnovy   konania   podľa platných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   v   ich   intenciách   v   sťažovateľovom   prípade rozhodol. Ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise.

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nesignalizuje   porušenie   sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o možnom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, posúdiac ju ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013