znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 623/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. G., B., zastúpeného N. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co/94/2011 z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. G., o d m i e t a pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. I. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného N. s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   N.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/94/2011 z 31. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Návrhom   na začatie konania, ktorý   bol okresnému súdu   doručený 23. septembra 2009, sa sťažovateľ domáhal proti mestu P. podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C Mestského zastupiteľstva mesta P. z 20. októbra 2006 a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 60 000 €. O návrhu na začatie konania okresný súd uznesením sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) takto rozhodol:

„I. Konanie v časti o určenie neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského zastupiteľstva Mesta P. zastavuje.

II. Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje konanie v časti o určenie neplatnosti odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského zastupiteľstva Mesta P. Okresnej prokuratúre P.

III. Konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur prerušuje do právoplatnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P, o návrhu v časti určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského zastupiteľstva Mesta P.“

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „... v danom prípade nie je splnená podmienka konania spočívajúca v právomoci tunajšieho súdu na konanie o predmetnom návrhu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného kontrolóra,   ku   ktorému   došlo   vyššie   špecifikovaným   uznesením   prijatým   mestským zastupiteľstvom Mesta P.

Je zrejmé, že navrhovateľ na základe podaného návrhu v podstate žiada preskúmať zákonnosť uznesenia mestského zastupiteľstva a následne určiť jeho neplatnosť, pretože k odvolaniu z funkcie došlo práve uznesením prijatým mestským zastupiteľstvom. Vyššie citované zákonné ustanovenie zákona o prokuratúre výslovne upravuje osobitný postup, ktorým je takéto preskúmanie možné, t. j. prostredníctvom protestu prokurátora, a v prípade nevyhovenia protestu dáva ustanovenie § 250zf ods. 1 O. s. p. prokurátorovi možnosť podal v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Uvedená právna úprava, podľa názoru súdu, súčasne vylučuje možnosť domáhať sa určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme uznesenia   mestského   zastupiteľstva,   určovacou   žalobou   podľa   §   80   písm.   c)   O.   s.   p., nakoľko týmto spôsobom by sa v podstate obchádzala osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o prokuratúre a následne v V. časti O. s. p.

Súd preto dospel záveru, že v danom prípade nie je s poukazom na § 7 ods. 1 O. s. p. daná právomoc tunajšieho súdu na konanie o podanom návrhu v časti určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra a preto konanie v tejto časti zastavil, s tým, že po právoplatnosti uznesenia, bude konanie v tejto časti postúpené príslušnej prokuratúre. O prerušení konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur   súd   rozhodol   s   poukazom   na   §   109   ods.   2,   písm.   c)   O.s.p.,   nakoľko   na   Okresnej prokuratúre sa v zmysle výroku II. tohto uznesenia bude riešiť otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v zostávajúcej časti návrhu.“.

Sťažovateľ uznesenie okresného súdu napadol odvolaním. Krajský súd na základe podaného   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   uznesením   sp.   zn.   11   Co/94/2011 z 31. mája   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „napadnuté   rozhodnutie“) rozhodol o odvolaní tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „jednou   zo   základných podmienok   konania,   ktorých   dodržanie   je   predpokladom   toho,   aby   konanie   mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie, je právomoc súdu na konanie a rozhodovanie vo veci. Na to, či je daná právomoc súdu na konanie v konkrétnej veci, súd prihliadne z úradnej   povinnosti   v   každom   štádiu   konania.   Ak   súd   zistí,   že   vec   nepatrí   do   jeho právomoci, konanie zastaví a vysloví, ktorému orgánu bude vec postúpená.... Nedostatok právomoci   súdu   na   konanie   vo   veci   je   totiž   neodstrániteľným   nedostatkom   podmienky konania. Právomoc súdu je v ustanovení § 7 Občianskeho súdneho poriadku vymedzená tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány   (ods.   1).   Ďalej   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov   verejnej   moci   a   rozhodujú   o   súlade   všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú   o   nich   iné   orgány   (ods.   2).   Iné   veci   prejednávajú   a   rozhodujú   súdy   v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3).

Konanie   o   preskúmaní   zákonnosti   uznesení   obecného   zastupiteľstva,   mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku je upravené v siedmej hlave upravujúcej osobitné konania, konkrétne v ustanovení § 250zf piatej časti OSP.

Podľa § 250zf ods. 1 OSP ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje s použitím ustanovenia §   219   ods.   2   O.   s.   p.   sa   obmedzuje   už   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“

K odvolacím argumentom sťažovateľa krajský súd uviedol: „... odvolací súd za to, že preskúmavané   uznesenie   mestského   zastupiteľstva   je   zmiešaným   typom   správneho   aktu, v ktorom   sa   prelína   znak   individuálneho   správneho   aktu   tým,   že   sa   dotýka   práv a oprávnených   záujmov   konkrétnej   fyzickej   osoby,   ale   rovnako   aj   znak   normatívneho správneho   aktu,   keďže   ho   mestské   zastupiteľstvo   vydalo   na   základe   zákonom   zverenej právomoci   a jeho zákonnosť   sa preskúmava   podľa §   250zf OSP   tak ako to   uviedol   aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Sžo 146/2010.... Limitom súdneho prieskumu je zákonnosť. Zákonnosťou rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky.   Správny   súd   pri   preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa zásadne obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä s ohľadom   na   prameň,   z   ktorých   pochádzajú,   alebo   pre   porušenie   niektorej   procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným   skutkový   záver,   ku   ktorému   orgán   verejnej   správy   dospel.   Správny   súd   pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.... Správny súd nemôže preskúmavať vhodnosť a účelnosť obsahu výrokov napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Posudzovanie vhodnosti a účelnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy správnemu   súdnictvu   nepatrí,   lebo súdy   by takýmto   posudzovaním   nahradzovali orgány výkonnej moci a zasahovali by nedovoleným spôsobom do otázok voľnej úvahy správneho orgánu. Ak by súd posudzoval kvalitu plnenia povinností hlavného kontrolóra, dokonca určiac, že v danej veci nebolo hrubé ani opakované zanedbanie povinnosti z jeho strany preukázané, prekročil by tak právomoc súdu a súd by tak v podstate zasiahol do právomoci mestského zastupiteľstva vymedzenej v § 11 ods. 4 Zákona o obecnom zariadení. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že uznesenie mestského zastupiteľstva nie je právnym úkonom, ktorého (ne)platnosť by mohol súd prvého stupňa posúdiť podľa tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku a ktoré konanie by tak mohlo byť predmetom tzv. určovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. ako to žiada navrhovateľ. Ustanovenie § 22 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre totiž výslovne upravuje   osobitný   postup,   ktorým   je   takéto   preskúmanie   možné,   a   to   prostredníctvom protestu prokurátora a v prípade nevyhovenia protestu dáva ustanovenie § 250 zf ods. 1 O. s. p. prokurátorovi možnosť podať v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto uznesenia.   Uvedená   právna   úprava   tak   súčasne   vylučuje   možnosť   domáhať   sa   určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme uznesenia mestského zastupiteľstva určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Z vyššie uvedených dôvodov, ak by aj zo strany prokurátora nebol v zmysle § 26 Zák. o prokuratúre podaný protest a následne by nenastal postup podľa § 250 zf O. s. p., nešlo by u navrhovateľa o postup   priečiaci   sa   zásadám   demokratického   právneho   štátu   (tzv.   denegatio   iustitiae, odopretie spravodlivosti).“

Porušenie sťažovateľom označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že «... mu bolo Uznesením OS a Uznesením KS odňaté právo konať pred súdom, a to tvrdením, že uvedené súdy nemajú právomoc rozhodnúť o predloženej veci a tvrdením, že v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 22 ods. 1 písm. c) zákona o prokuratúre, ako aj § 250zf ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, je „upravený osobitný postup, ktorým je takéto   preskúmanie   možné,   t.   j.   prostredníctvom   protestu   prokurátora,   a   v   prípade nevyhovenia protestu je daná možnosť prokurátorom podať v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie uznesenia“.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... vo svojom návrhu poukazoval tak na jeho (uznesenie mestského zastupiteľstva č. 178/2006/C mesta P. z 20. októbra 2006, pozn.) nezákonnosť čo do   väčšiny   použitej   na   jeho   odvolanie,   ako   aj   na   nedostatok   dôvodov   a dôkazov preukazujúcich   hrubé   porušenie   jeho   povinností   ako   dôvodu   na   odvolanie   z funkcie. Uznesením   mestského   zastupiteľstva   došlo   k   zásahu   do   práv   navrhovateľa,   čím   bol jednoznačne   dotknutý   jeho   osobný   status.“. Z   uvedených   dôvodov   je   toho   názoru,   že „... takáto   právomoc   je   jednoznačne   daná   všeobecným   súdom,   na   ktoré   sa   so   svojím návrhom aj neúspešne obrátil.... Navrhovateľ má za to,   že súdy mali jeho vec riadne prejednať. V právnom štáte je neprijateľný stav, keď osoba ktorá bola dotknutá na svojich právach, okrem iných aj práva na prístup k funkcii, nemá možnosť obrátiť sa na žiadny nestranný a nezávislý tribunál, ktorý by vec preskúmal. S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že konaním Okresného súdu Piešťany, ako aj Krajského súdu v Trnave, došlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Piešťany   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8C/213/2009   a   Krajský   súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: 11Co/94/2011 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Uznesenie   Okresného   súdu   Piešťany   zo   dňa   21.   02.   2011,   sp.   zn.   8C/213/2009 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 05. 2012, sp. zn. 11Co/94/2011, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR, ktorú sú Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v U., a.s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ podal 24. augusta 2012 proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu dovolanie. V čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok   (odvolanie)   na dosiahnutie   nápravy ním   tvrdeného porušenia   práv (ktorý   aj využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Využitie   tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky prijatia sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.

Ústavný súd je v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   obsahuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Zo skutočností uvedených sťažovateľom, z príloh pripojených k sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným najvyššiemu   súdu,   o   ktorom   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ   podaním   dovolania   (založeného   v   zásade   na   obdobnej   argumentácii,   akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť,   že   uplatnenie právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010, III. ÚS 504/2011).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd ani v danom prípade nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už stabilne   v   jeho   judikatúre   vyslovovaného   názoru   (m.   m.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   v   zásade   za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s   výnimkou prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú   (m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S   poukazom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie sťažovateľom   označených   práv   a   sťažnosť   z   uvedených   dôvodov   odmietol,   tak rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom   označených   práv,   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012