znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 622/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   17 Co/29/2013-338 z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2013 doručená faxom a 14. augusta 2013 v origináli sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách   aj „navrhovateľ“), ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 Co/29/2013-338 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 31. decembra 2007 Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“), smerujúcou proti obchodnej spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   aj   „žalovaná“),   ako   aj   proti   bratovi   sťažovateľa   domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. K podaniu žaloby podnietil sťažovateľa príspevok   odvysielaný 12. novembra   2006   v Novinách   TV...   o tom,   ako sa starší   ľudia   stávajú   obeťami   podvodníkov.   Ako   konkrétny   príklad   bol   uvedený   prípad sťažovateľa,   ktorý   mal   podvodom   získať   byt   od   svojej   tety.   V predmetnom   príspevku odzneli formulácie typu „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom. Svedčí o tom aj prípad 89-ročnej pani z Bratislavy...“ alebo „Tak to bolo zrejme aj v prípade pani P. Č., ktorá prišla o byt“. Sťažovateľ zastáva názor, že tieto formulácie ho vykreslili ako podvodníka, a to iba na základe tvrdenia jeho brata a faktu, že bolo začaté trestné konanie vo   veci   zločinu   podvodu,   pričom   v skutočnosti   voči   nemu   vôbec   nebolo   vznesené obvinenie.

Sťažovateľ v žalobe navrhol, aby sa mu žalovaná na svoje náklady v hlavnej večernej spravodajskej relácii TV... ospravedlnila z dôvodu zásahu do jeho cti a dobrého mena „pre nepravdivosť údajov   týkajúcich   sa   mojej   osoby   odvysielaných   v príspevku   zo   dňa 12. 11. 2006“. Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   mu   okresný   súd   priznal   voči   obom žalovaným   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   1 3000 000   Sk   (voči   jeho   bratovi 300 000 Sk a voči obchodnej spoločnosti M., s. r. o., 1 000 000 Sk).

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   v konaní   pred   okresným   súdom „preukazoval,   aký negatívny dopad mal zverejnený príspevok na môj pokojný spôsob života a mojej rodiny. Odvysielanie príspevku v hlavnej spravodajskej relácii TV... mi privodilo ujmu na zdraví, negatívne ovplyvnilo moje podnikanie ako majiteľa stavebnej spoločnosti poklesom obratu a zhoršili sa aj vzájomné vzťahy u nás v obci medzi príbuznými a aj známymi. V konaní som preukazoval,   že   príbuzní   aj   známi   verili   v pravdivosť   skutočností   uvádzaných   v TV... vo vzťahu k mojej osobe a nijakým spôsobom nepochybovali, že sa hovorilo o mne.“.

Okresný súd 19. októbra 2010 zastavil konanie voči bratovi sťažovateľa, keďže tento v dôsledku jeho úmrtia zobral návrh v časti smerujúcej voči nemu späť.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/50/2008-275 z 10. októbra 2012 rozhodol o žalobe sťažovateľa tak, že uložil žalovanej, aby sa mu v hlavnej večernej spravodajskej relácii TV... ospravedlnila z dôvodu, že uverejnila nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje týkajúce sa jeho osoby. V časti týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá,   pričom   dôvodom   zamietnutia   tejto   časti   žaloby   bolo   podľa okresného   súdu   to,   že   sťažovateľ   nedostatočne   preukázal,   že   došlo   k zníženiu   jeho dôstojnosti   alebo   vážnosti   v spoločnosti   v značnej   miere,   a preto   nebol   daný   dôvod na priznanie tohto nároku.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu,   a to   proti   jeho   zamietajúcej   časti (t. j. pokiaľ ide o nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) podal sťažovateľ 30. novembra 2012 odvolanie, v ktorom namietal, že sa ako prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí   nevysporiadal   s tým,   akým   spôsobom   by   si   predstavoval   značné   zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, aby mohla byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „uznal, že moje práva boli porušené závažným spôsobom jednak médiami so širokým rozsahom a jednak vo vysoko sledovanej relácii. Veď som bol označený za podvodníka, osobu páchajúcu trestnú činnosť, čo citeľne ovplyvnilo môj ďalší spôsob života!“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu ako   vecne   správny   potvrdil,   vysloviac   názor,   že „je   morálna   satisfakcia   definovaná v ospravedlnení a je pre mňa dostatočnou morálnou satisfakciou za utrpenú ujmu a nie je preto potrebná z hľadiska intenzity a trvania daného zásahu aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   krajský   súd „ako   jeden   z ochrancov   práva   zlyhal v oblasti ochrany môjho subjektívneho práva vydaním rozhodnutia v konaní, ktoré vykazuje znaky   svojvôle,   ktoré   nemá   legitímny   základ,   u ktorého   ide   o nesúlad   medzi   právnymi predpismi   a skutkovým   stavom   veci   a ktoré   porušili   moje   základné   práva.   Práve   tieto okolnosti považujem za podstatu ingerencie ústavného súdu v danej právnej veci.“.

Namietané   porušenie   v petite   sťažnosti   označených   práv   odôvodňuje   sťažovateľ takto:«Mám za to, že v konaní boli porušené moje ústavné práva a najmä právo podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd svojím rozhodnutím neposkytol dostatočnú ochranu   môjho   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena.

Okresný súd Prievidza a následne i Krajský súd v Trenčíne zhodne konštatovali, že odvysielaním   uvedenej   relácie   v   hlavnej   spravodajskej   relácii   televízie   došlo k informovanosti širokého okruhu divákov. Súdy jednoznačne došli k záveru, že reportáž ako celok navodzuje dojem, že je to práve navrhovateľ, ktorý pripravil tetu o byt a že sa voči nej dopustil podvodu (napr. str. 11 ods. 1 rozsudku KS Trenčín).

Súdy tiež konštatovali, že k odvysielaniu relácie došlo až po dvoch mesiacoch od jej natočenia v čase keď som dar – byt dobrovoľne vrátil a v čase keď už bolo zrejmé, že k trestnému činu nedošlo. Nebolo voči mne vznesené žiadne obvinenie. Teta nakoniec byt previedla na môjho tretieho brata.

Okresný   súd   sa   nevysporiadal   z   dôvodmi,   prečo   mi   primerané   finančné zadosťučinenie nepriznal.   Krajský súd sa vecou vysporiadal   na str.   12 ods. 3 rozsudku takto... Pri rozhodovaní o prípadnom peňažnom plnení by malo byť súdom preukázané, že sú tu okolnosti dokladujúce. že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne a to   predovšetkým   z   hľadiska   intenzity,   trvania   a   rozsahu   nepriaznivých   následkov vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti. Ak vychádzame zo samotného odôvodnenia   rozsudku,   súd konštatoval,   že v konkrétnom prípade došlo k intenzívnemu zásahu (veľká sledovanosť.) Zásah, dojem že som podvodník, trval od jeho vykonania v roku 2006 do výroku súdu v roku 2013. Rozsah nepriaznivých následkov – hrubý útok na česť – navodenie dojmu, že som podvodník – i samotný názov relácie   „Dôverčivosť   starších   ľudí   nahráva   do   kariet   podvodníkom“,   je   taký!).   Moje postavenie v rodine a v bližšom okolí bolo zdokumentované výpoveďami svedkov. Moja rodina a priatelia mi verili, ale odvysielaní relácie začali mať o mne pochybnosti. Niektorí obchodní partneri začali byť obozretní a nedávali mi nové ponuky na spoluprácu. Celá dedina bola proti nám, bavili sa na náš úkor. Manželka i moja matka sa z hanby báli ísť na ulicu!

Zdá sa, že som splnil všetky podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem jedného. Moje spoločenské postavenie, ako bežného podnikateľa nie ja také, aby mi náhrada bola priznaná. Ako viem, priznávajú sa miliónové náhrady politikom, sudcom, ale nie bežným občanom. Nezaváži, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť verejne činná osoba menej chránená ako bežná.

Mám za to, že v mojom prípade sa jedná je jednoduchý prípad, keď mi všeobecné súdy neposkytli primeranú ochranu len preto, že nie som osoba verejne činná. Veď ako si možno vyložiť, že veľká televízna spoločnosť odvysiela zaujímavú reláciu na môj úkor, za čo sa po tokoch len ospravedlní. Ja musím znášať náklady na celý proces i keď som úspešný. Ako sa má brániť bežný človek proti útokom médií? Radšej sa nesúdiť, nech sa na vec zabudne, ináč bude platiť!»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa čl. 19 odsek 1, na právo vlastniť   majetok   podľa   článku   20   odsek   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa článku   6   odsek   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn. 17 Co/29/2013, bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn. 17 Co/29/2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   I.   G.   vo   výške   331,13   EUR   v   lehote   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,   že ústavný súd   nie   je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že všeobecné   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s ústavnými   princípmi,   ktoré vyplývajú   najmä   z druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy.   Okrem   toho   z princípu nezávislosti   súdov   podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia dôkazov zakotvená aj v § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,   a to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s ich   hodnotením   sám   nestotožňoval.   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o nespravodlivosti   sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu v rámci konania o ochranu osobnosti, a to na základe odvolaní podaných tak sťažovateľom, ako aj žalovanou. Prvostupňovým rozsudkom bola uložená povinnosť žalovanej uverejniť počas troch dní na svoje náklady vo svojej hlavnej spravodajskej večernej relácii sťažovateľovi ospravedlnenie v tom zmysle, že informácia odvysielaná 12. novembra 2006 v „Novinách TV...“ pod názvom „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom“ týkajúca sa jeho   osoby   je   údajom   nepravdivým   a pravdu   skresľujúcim,   ktorý   sa   dotkol   jeho   cti a dobrého   mena.   Vo   zvyšku,   t. j. v časti   požadovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Námietky sťažovateľa smerujú výlučne proti potvrdzujúcemu výroku krajského súdu vo   vzťahu   k zamietavému   výroku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   dospel   k   záveru,   že   pre sťažovateľa bude primeranou satisfakciou samotné uverejnenie ospravedlnenia v hlavnej spravodajskej relácii žalovanej počas troch po sebe nasledujúcich dní, a v nadväznosti na to jeho žalobu v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 33 193,92 € zamietol.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v   napadnutom   potvrdzujúcom   rozsudku   vyslovil nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere, že to malo za následok porušenie jeho   ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   predovšetkým skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Rozsudkom okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu,   teda   aj   v časti, ktorou bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa   nároku   na   priznanie   nemajetkovej   ujmy   ako   vecne   správny, stotožnil   sa   s jeho odôvodnením a k   námietkam   sťažovateľa   k namietanému   potvrdzujúcemu   výroku v podstatnom zhrnul:

„Aj   v   tejto   časti   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   vecne   správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd   prvého   stupňa   sa   dôsledne   vo   svojom   odvolaní   zaoberal   jednotlivými   svedeckými výpoveďami,   ktoré   boli   vykonané   pred   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   následkami odvysielanej relácie. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že dostatočnou   satisfakciou   pre   navrhovateľa   bude   práve   odvysielanie   ospravedlnenia odporcom   s   tým,   že   možnosť   priznania   primeraného   peňažného   zadosťučinenia predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia ukazuje v tomto konkrétnom prípade ako nedostatočná, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Pri rozhodovaní   o   prípadnom   peňažnom   plnení   by   malo   byť   súdom   preukázané,   že   sú   to okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti. Pri stanovení peňažnej   satisfakcie   zákon   taxatívne   určuje   dve   kritériá   a   to   závažnosť   vzniknutej nemajetkovej   ujmy   a   tiež   okolnosti,   za   ktorých   k   neoprávnenému   zásahu   do   práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivých súvislostiach, ako aj z hľadiska skutkového a v konečnom dôsledku správne dospel k záveru, že vzhľadom na osobu navrhovateľa a jeho osobný, súkromný, spoločenský a pracovný život ako aj povahu a obsah odvysielanej informácie je morálna satisfakcia definovaná vo výroku I rozsudku súdu prvého stupňa dostatočnou morálnou satisfakciou za utrpenú   ujmu   a   nie   je   tu   potrebná   z   hľadiska   intenzity   a   trvania   daného   zásahu aj náhrada   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   zo   strany   odporcu   voči   navrhovateľovi.   Pri rozhodovaní   o   náhrade   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   je   potrebné   prihliadnuť   aj k zadosťučineniu, ktoré sa postihnutej osobne dostáva, tiež aj obsah odôvodnenia rozsudku, v ktorom je konštatované, že došlo k porušeniu jej práva na ochranu osobnosti. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti   a   súkromného   života,   teda   základných   práv   stojacich   na   rovnakej   úrovni   je predovšetkým vecou súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.

Preto   z   hľadiska   intenzity   tvrdeného   porušenia   základného   práva   na   ochranu osobnosti a dobrej povesti a z hľadiska proporcionality je nutné konštatovať, že postup súdu prvého stupňa, ktorý zaviazal odporcu k zverejneniu ospravedlnenia, a zároveň vo zvyšnej časti, kde sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ako nedôvodný zamietol, bol   v   celom   rozsahu   správny   a   odvolací   súd   sa   s   týmto   rozsudkom   v   celom   rozsahu stotožňuje.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.“

K   námietkam   sťažovateľa,   ktoré   sa   vzťahujú   na   skutkové   okolnosti   a ich   právne posúdenie,   ústavný   súd   súhrnne   uvádza,   že   sťažovateľ   v podstate   požaduje   revíziu napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o ochranu osobnosti v časti týkajúcej sa náhrady   nemajetkovej   ujmy   zamietnutá. Ústavný   súd   preskúmal   ústavnoprávny   rozmer námietok sťažovateľa a konštatuje, že krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku logicky a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami a jeho postup pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny v tom zmysle, že by   ním   mohlo   dôjsť   k zásadnému   popretiu   účelu   a   významu   zákonného   predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd sa osobitne zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom boli tvrdenia o tom, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené aj preto, že krajský súd a rovnako   tak   pred   ním   okresný   súd   sa   nevysporiadali,   resp.   nedostatočne   vysporiadali s dôvodmi, pre ktoré mu nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa   § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.) najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Krajský   súd   a zjavne   rovnako   tak   pred   ním   aj   okresný   súd   pri   aplikácii   týchto ustanovení   vychádzali   z   takého   ich   výkladu,   podľa   ktorého   na   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje od žalobcu v konaní o ochranu osobnosti, aby preukázal   (uniesol   dôkazné   bremeno   na   svoje   tvrdenie),   že   v   dôsledku   neoprávneného zásahu   do   jeho   osobnosti   nebolo   postačujúce   priznanie   morálnej   satisfakcie   (ktorú sťažovateľovi priznal) najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť ako osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Náhrada   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   patrí   žalobcovi   v   konaní   o   ochranu osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné aplikovať § 13 ods. 2 a   § 13   ods. 3   Občianskeho zákonníka   v   ich   vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. V súdnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide o vyjadrenie   miery,   akou   bola   zásahom   znížená   dôstojnosť   alebo   vážnosť   osoby v spoločnosti,   treba   vychádzať   z následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v   rodinnom, pracovnom,   či   inom   prostredí   fyzickej   osoby.   Túto   mieru   treba   zisťovať   dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere   v   zmysle   § 13   Občianskeho   zákonníka,   môže   byť fyzickej   osobe   výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   4 Cdo 15/03.   Zo   súdnej   praxe,   2003,   č. 3,   s. 68).   Pri   rozhodovaní   o   náhrade nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   musí   mať   súd   preukázané,   že   sú   tu   okolnosti,   ktoré nasvedčujú   tomu,   že   z   hľadiska   intenzity,   trvania   a   rozsahu   nepriaznivých   následkov vzniknutých   fyzickej   osobe   vzhľadom   na   jej   postavenie   v   rodine   a   spoločnosti v konkrétnom   prípade   nepostačuje   zadosťučinenie   podľa   § 13   ods. 1   Občianskeho zákonníka.   Najvyšší   súd   vo svojej   rozhodovacej   praxi poukázal aj na to,   že   závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.

Ústavný súd stabilne judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

V spojitosti s tým upriamuje ústavný súd pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby sťažovateľa v časti týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v ktorej okresný súd uviedol: „Takáto náhrada prichádza do úvahy výnimočne za predpokladu, že sa preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere a nepostačuje morálna satisfakcia. V konaní podľa názoru súdu nebolo dostatočne preukázané, že by v prípade navrhovateľa bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ   v   konaní   uvádzal,   že   v   dôsledku   odvysielanej   reportáže   mal   zdravotné problémy, avšak bolo zistené, že pre tieto problémy sa nepotreboval liečiť. Taktiež nebolo žiadnym hodnoverným spôsobom preukázané, že by u navrhovateľa došlo k problémom v pracovnej   oblasti   práve   v   súvislosti   s   predmetnou   reportážou.   Naopak,   z   písomných vyjadrení niektorých spolupracovníkov navrhovateľa vyplynulo, že obsahom reportáže boli pohoršení a navrhovateľa považujú za čestného, slušného a poctivého človeka. Nebolo tiež dostatočne   preukázané,   že   by   v   príčinnej   súvislosti   s   odvysielaním   reportáže   došlo   ku zhoršeniu vzťahov v rámci rodiny, resp. príbuzenstva navrhovateľa. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že nedošlo ku žiadnej zmene vo vzťahoch s príbuznými – Ing. E. P., L. B., M. B., pretože ani   pred   odvysielaním   príspevku   medzi nimi   a   navrhovateľom   prakticky   žiadne vzťahy neboli a ku zmene nedošlo ani potom. Odvysielaná reportáž neovplyvnila postoj V. L. voči navrhovateľovi, ich vzťahy sú naďalej dobré. Švagor M. B. síce uviedol, že pod vplyvom odvysielanej relácie nadobudol pochybnosti voči navrhovateľovi, ale v súčasnosti je jeho vzťah k navrhovateľovi dobrý. Navyše vo svojom písomnom vyjadrení uvádza, že rodinu navrhovateľa pozná ako slušnú rodinu a zverejnené informácie iba poškodzujú jej dobré meno. Manželka navrhovateľa uvádzala, že asi tri mesiace nemohla ísť do obchodu, nekomunikovala s okolím, bolo to však na základe jej subjektívneho pocitu a obáv, že sa jej ľudia budú pýtať, o čo ide. Žiadne konkrétne negatívne prejavy voči navrhovateľovi alebo svojej   osobe   však   neuviedla.   Vzťahy   navrhovateľa   s   bratom   J.   L.   a   jeho   rodinou   boli narušené   už   niekoľko   rokov   pred   odvysielaním   reportáže,   i   keď   je   zrejmé,   že v nasledujúcom období sa vzájomný negatívny postoj ešte prehĺbil. Nepochybne k tomu okrem odvysielania príspevku prispelo aj to, že J. L. podal voči navrhovateľovi trestné oznámenie   a   žalobu   na súd.   Pokiaľ   ide   o   postoj   ostatných   ľudí   voči   navrhovateľovi, v konaní bolo zistené,   že zverejnená reportáž narušila dôveru v navrhovateľa u Ing. V., ktorý je navrhovateľov známy, z jeho výpovede tiež vyplynulo, že v obci si ľudia o tomto príspevku rozprávali, čo uviedol i svedok V. L. Odvysielaná reportáž nemala ani výraznejší dôsledok v súvislosti so vzťahom syna navrhovateľa a jeho vtedajšou priateľkou. V konaní bolo zistené, že v súčasnosti sú manželmi a navrhovateľ má dobré vzťahy aj s rodinou synovej manželky.

Na základe takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce poskytnutie morálnej satisfakcie navrhovateľovi zo strany odporcu vo forme ospravedlnenia   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   rozsudku.   Nárok   navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy súd nepovažoval z vyššieuvedených dôvodov za dôvodný a v tejto časti návrh zamietol.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   spôsob   výkladu   § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka krajským súdom v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je súladný s doterajšou rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov   a   nevybočuje   z   nej.   Aj   ústavný   súd   je   toho názoru,   že   záver   všeobecného   súdu   o   tom,   že   v   konkrétnom   prípade   nepostačuje na odstránenie   následkov   neoprávneného   zásahu   do   osobnosti   fyzickej   osoby   morálne zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah intenzity a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie   v   rodine   a   spoločnosti.   Nepostačuje   iba   tvrdenie   žalobcu   o   existencii nepriaznivých   následkov   vzniknutých   na   jeho   osobnosti   v   príčinnej   súvislosti s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné súdy rozhodovali (aj o tejto otázke) inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.

Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavného hľadiska. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom (v tomto prípade Občianskeho zákonníka) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa,   a preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   nevyhnutné zasiahnuť do napadnutého rozsudku   krajského   súdu   a   akýmkoľvek   spôsobom   ovplyvniť   jeho   názor   týkajúci sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zmietnutie žaloby v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že závery krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na plný úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu týchto práv odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru dopĺňa, že o prípadnom porušení sťažovateľom označených hmotných práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich   porušením   (podobne   I. ÚS 194/2010,   I. ÚS 325/09).   Medzi   namietaným   porušením základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a rozhodnutím krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 10. októbra 2013