znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 621/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.   Andrea   Cviková,   s. r. o.,   Kubániho   16,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Andrey Cvikovej, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1269/2012   a jeho   uznesením   z 20. marca   2013,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava V, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V   v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1269/2012 a jeho uznesením z 20. marca 2013   p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava V č. k.   36 Er 1269/2012-43   z   20. marca 2013   z r u š u j e a vec   m u   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť I. H. trovy konania v sume 496,68 € (slovom štyristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatosem centov) na účet Advokátskej kancelárie   JUDr.   Andrea   Cviková, s. r. o.,   Kubániho 16, Bratislava, do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2013 doručená   sťažnosť   I.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj „sťažovateľ“),   ktorou namieta   porušenie   čl. 1   ods. 1   a   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 36 Er 1269/2012 a jeho uznesením z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou «exekučného konania na strane povinného vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 36 Er 1269/2012. Exekučné konanie je vedené za účelom splnenia povinnosti podľa Výkazu nedoplatkov č. 1261153913 zo dňa 03. 01. 2012 vydaného Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a. s., krajská pobočka Bratislava (ďalej aj Výkaz nedoplatkov).

Proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   zo   dňa   02. 04. 2012   vydaného   povereným súdnym   exekútorom   sťažovateľ   podal   námietky,   o   ktorých   bolo   rozhodnuté   uznesením sp. zn. 36 Er 1269/2012-18 tak, že sa námietky zamietajú.

Dňa   09. 01. 2013   podal   sťažovateľ   návrh   na   odklad   exekúcie   a   na   zastavenie exekúcie, v ktorom namietal, že Výkaz nedoplatkov nie je vykonateľným rozhodnutím, nikdy mu doručený nebol a súčasne neboli splnené ani zákonné podmienky pre fikciu doručenia či inú skutočnosť, na ktorej základe by bolo možné spomenutý výkaz nedoplatkov považovať za doručený. Exekúcia je preto vedená v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Výkaz nedoplatkov vydala Všeobecná zdravotná poisťovňa a na základe preneseného výkonu verejnej správy.

Zo   strany   oprávneného   bolo   v   rámci   exekučného   konania   tvrdené,   že   výkaz nedoplatkov doručoval na adresu T...

Pre prehľadnosť sťažovateľ podotýka, že v čase doručovania Výkazu nedoplatkov mal   trvalý   pobyt   na   adrese   N...   Tento   trvalý   pobyt   bol   v   období   od   22. 11. 2010   do 02. 05. 2012.

Exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, podľa ktorého „Súd   preskúmal   návrh   povinnej   spolu   s   vyjadrením   oprávneného   a   vykonal   dopyt na Register obyvateľov, na základe ktorého zistil, že povinná má nahlásenú zmenu adresy na súčasnú adresu trvalého pobytu, H..., odo dňa 02. 05. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že k zmene   adresy   trvalého   pobytu   povinnej   došlo   až   po   vykonaní   pokusu   o   doručenie exekučného   titulu   oprávneným.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   zákonných ustanovení   dospel   súd   k   záveru,   že   oprávneným   uplatnená   fikcia   doručenia   podľa ustanovenia § 17b ods. 5 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení bola uplatnená správne.“.

O návrhu na zastavenie exekúcie bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 20. marca 2013 č. k.   36 Er 1269/2012-43   tak,   že   návrh   bol   zamietnutý.   Podľa   ust.   § 202   ods. 2   zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   platnom   znení   (ďalej   aj   OSP)   nie   je   voči uzneseniu   vydaného   porušovateľom   dňa   20. marca   2013   pod   č. k.   36 Er 1269/2012-43 odvolanie prípustné.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava V   zo   dňa   20. marca 2013   č. k. 36 Er 1269/2012-43 bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. 05. 2013.».

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   cituje   relevantné,   na   vec   sa   vzťahujúce ustanovenia právnych predpisov a poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, argumentujúc tým, že vo veci proti nej vedeného exekučného konania ide o prípad, keď sú porušované jej základné práva a slobody, pretože exekučné konanie je podľa nej vedené na základe nevykonateľného rozhodnutia. Ďalej tvrdí, že obmedzenie jej práv „nemá oporu nielen v čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, ale ani v akomkoľvek ustanovení právneho poriadku.

Námietka sťažovateľa   v exekučnom   konaní,   že výkon   rozhodnutia   sa   uskutočňuje na základe rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľné, je dostatočne závažnou preto, aby súd náležite   overil   predpoklady   jeho   núteného   výkonu.   Sťažovateľ   presne   a   jednoznačne vymedzil dôvody, pre ktoré Výkaz nedoplatkov nie je vykonateľný.

V nadväznosti   na   námietku   sťažovateľa,   že   exekúcia   je   vedená   na   základe nevykonateľného rozhodnutia, mal exekučný súd preskúmať celý proces doručovania tak, aby mohol urobiť objektívny a s realitou korešpondujúci záver potrebný na posúdenie tejto námietky. Objektívne bolo potrebné (a zároveň aj postačujúce) len náležite overiť adresu sťažovateľa evidovanú v čase doručovania Výkazu nedoplatkov v Registri obyvateľov SR, prípadne v Centrálnom registri poistencov.

Z Registra obyvateľov SR vyplýva, že v čase doručovania výkazu nedoplatkov mal sťažovateľ trvalý pobyt na adrese N... Podľa evidencie sa tento trvalý pobyt začal dňa 22. 11. 2010 a skončil dňa 2. 5. 2012. Je teda na tomto mieste nesporné, kde trvalý pobyt sťažovateľa bol v čase doručovania Výkazu nedoplatkov. Evidovaný pobyt predchádzajúci uvedenému bol na adrese F... (od 4. 6. 2009 do 22. 11. 2010).

Výkaz nedoplatkov bol oprávneným v exekučnom konaní doručovaný na adresu T., ktorý bol evidovaný od 11. 5. 1984 do 20. 07. 2007. Medzi touto adresou pobytu a dňom, kedy malo dôjsť k doručovaniu výkazu nedoplatkov, sa trvalý pobyt sťažovateľa zmenil postupne ešte trikrát.

V návrhu   na   zastavenie   exekúcie   sťažovateľ   výslovne   uviedol,   že   doručovanie na adresu T..., nemohlo mať účinky doručovania na poslednú adresu trvalého pobytu ani podľa § 17b ods. 3 písm. c) zákona č. 580/2004 Z. z. Na danej adrese trvalý pobyt v čase doručovania sťažovateľ nemal.

Poslednou   adresou   podľa   uvedeného   zákona   č. 580/2004   Z. z.   (§ 23)   je   údaj oznámený   príslušnej   poisťovni,   pričom   príslušnou   poisťovňou   je   práve   tá   poisťovňa, s ktorou   má   poistenec   poistný   vzťah   v   čase,   kedy   dochádza   k   zmene   údajov.   V   čase doručovania Výkazu nedoplatkov mal sťažovateľ poistný vzťah s poisťovňou Dôvera, a. s., čo bolo v exekučnom konaní preukázané.

V rozpore   s   povinnosťou   náležite   preveriť   okolnosti   doručovania   Výkazu nedoplatkov porušovateľ len zistil poslednú zmenu trvalého pobytu (na adresu H...) od 2. 5. 2012.   Následne,   bez   opory   v   akomkoľvek   dôkaze,   exekučný   súd   nesprávne predpokladal,   že   do 01. 05. 2012   sťažovateľ   mal   trvalý   pobyt   na   adrese   doručovania Výkazu nedoplatkov.

Z vyššie uvedeného, ako aj z výpisu registra obyvateľov SR vyplýva, že súd buď zjavne nevenoval náležitú pozornosť výpisu z registra obyvateľov, alebo vôbec nezisťoval, kde v čase   údajného doručovania Výkazu   nedoplatkov   mal   sťažovateľ   evidovaný   trvalý pobyt. Konštatovanie porušovateľa, že k zmene adresy trvalého pobytu povinnej došlo až po vykonaní   pokusu   o   doručenie   exekučného   titulu   oprávneným,   nemá   s   námietkou sťažovateľa nič spoločné.

Spôsob,   akým   teda   exekučný   súd   postupoval   pri   posúdení   otázky,   či   vykonávané rozhodnutie je vykonateľné, predstavuje porušenie základnej povinnosti súdu... (čím, pozn.) došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vykonanie doručenia výkazu nedoplatkov tak, aby sa jeho adresát mal možnosť s ním oboznámiť, je základným predpokladom právoplatnosti a vykonateľnosti výkazu. Zákon umožňuje,   aby   sa   výkaz   nedoplatkov   stal   vykonateľným   aj   v   prípade,   ak   jeho   adresát nevyužije opravné prostriedky, alebo ho neprevezme alebo vlastným porušením zákonnej povinnosti   oznámiť   zmenu   pobytu   zmarí   jeho   doručenie   na   poslednú   adresu   pobytu. V prípade sťažovateľa nenastala ani jedna z možností, nakoľko výkaz nedoplatkov nebol doručovaný v súlade so zákonom č. 580/2004 Z. z. na poslednú adresu sťažovateľa.“.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti je sťažovateľka presvedčená, že napadnutým uznesením boli porušené označené články, ako aj jej základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd v merite veci nálezom takto rozhodol:„1. Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava V   zo   dňa   20. 03. 2013   č. k. 36 Er 1269/2012   bol   porušený   článok   1   ods. 1   a   článok   2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2.Základné právo I. H. na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V   z   20. marca   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 Er 1269/2012   bolo porušené.

3.Uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 20. marca 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1269/2012 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4.Okresný   súd   Bratislava V   je   povinný   zaplatiť   I.   H.   finančné   zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur (slovom päťtisíc eur) do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

5. Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť I. H. trovy konania v sume 331,14 Eur vrátane DPH 12 úkony – prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti á 156,20 Eur vrátane DPH /130,17 Eur + 20 % DPH/, 2x režijný paušál á 9,37 Eur vrátane DPH /7,81 Eur + 20%   DPH/   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu aj prijatie dočasného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti súdnemu exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti   podľa   výkazu   nedoplatkov   č. 1261153913   z   3.   januára   2012   vydaného Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a. s., krajská pobočka Banská Bystrica, aby sa zdržal vykonávania úkonov smerujúcich k vymoženiu povinnosti uloženej predmetným výkazom nedoplatkov, a to až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti.

Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 621/2013-22 z 3. októbra 2013 bola sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie a návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavný súd nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti bola sťažnosť zaslaná okresnému súdu na vyjadrenie. Predseda okresného súdu sa prípisom zo 16. októbra 2013 vyjadril k sťažnosti, uvádzajúc, že z nej „nevyplýva, akým spôsobom si poistenec plnil povinnosti vyplývajúce z § 23 ods. 1, písm. a) zák. č. 580/2004, či oznámil, kedy a akým spôsobom príslušnej zdravotnej poisťovni zmenu trvalého pobytu – lehota 8 dní ak k zmene dôjde.

V   prípade,   že   poistenec   si   túto   povinnosť   nesplnil,   poisťovňa   zasiela   výkaz nedoplatkov   na   adresu,   ktorú   poisťovni   oznámil.   Zo   spisu   vyplýva,   že   poisťovňa postupovala podľa § 17b) zák. č. 580/2004 a teda v súlade s týmto zákonom.

Súd pri posudzovaní námietok a návrhu na zastavenie exekúcie vychádzal z toho, že rozhodnutie je vykonateľné, pričom doručené bolo v súlade s § 17b) vyššie cit. zákona. Netrvám na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.“.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd sťažovateľke na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v stanovisku   z 21.   novembra   2013 uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, trvá,   a ďalej   dodala,   že «Základným   nedostatkom   v   postupe   porušovateľa   vedúceho k porušeniu ústavných práv sťažovateľky je pripustenie výkonu rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľné. Porušovateľ tento protiústavný stav umožnil na nesprávnom výklade zákona č. 580/2004   Z. z...   ohľadne   doručovania   výkazu   nedoplatkov   na   evidentne   nesprávnu adresu.

Uvedený zákon (§ 17b) umožňuje pre účinné doručenie zaslanie výkazu nedoplatkov na poslednú adresu. V tej súvislosti ustanovenie § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. preto ukladá poistencovi, aby zmenu trvalého pobytu oznamoval príslušnej poisťovni, teda tej, s ktorou je v poistnom vzťahu v čase, kedy dochádza k zmene jej údajov. Dôsledky nesplnenia   oznamovacej   povinnosti   voči   príslušnej   poisťovni   znáša   poistenec.   Výklad spojenia „príslušnej poisťovni“ však v kontexte s obsahom povinnosti oznamovať zmenu údajov neumožňuje v zmysle žiadnych metód právnej interpretácie iný záver ako ten, že sa týka len tej poisťovne, s ktorou je subjekt v danom čase (v čase zmeny údajov) v poistno- právnom vzťahu.

Zákon   neukladá   povinnosť   oznamovať   zmeny   aj   tým   poisťovniam,   s   ktorými   už v žiadnom poistnom právnom vzťahu osoba v čase zmeny nie je. Existuje Centrálny register poistencov, kde sú všetky údaje pre všetky poisťovne dostupné. To svedčí o tom, že ani úmyslom   zákonodarcu   nebolo,   aby   plnenie   hore   uvedenej   povinnosti   sa   realizovalo   aj vo vzťahu k bývalým poisťovniam. Ak postačuje doručovanie na poslednú adresu, potom touto   adresou   je   tá,   ktorá   je   v   rozhodujúcom   čase   oznámená   príslušnej   poisťovni   ako posledná. Príslušnou poisťovňou v čase výkazu nedoplatkov bola poisťovňa Dôvera, a. s. Výkaz   nedoplatkov   vydaný   Všeobecnou   zdravotnou   poisťovňou,   a. s.,   nebol doručovaný   na   poslednú   adresu   podľa   zákona   č. 580/2004   Z. z..., (a   preto,   pozn.) sa nemohol stať ani vykonateľným a teda nemohol a nemôže byť žiadnym podkladom pre vedenie exekúcie.

Exekučný   súd   sa   uvedenými   skutočnosťami   dôsledne   nezaoberal,   hoci   ich sťažovateľka tvrdila. Síce v odôvodnení uznesenia sa uvádza, kedy došlo k poslednej zmene trvalého   pobytu,   ale   miesto   trvalého   pobytu   a   najmä   poslednú   adresu   podľa   zákona č. 580/2004 Z. z. v rozhodnom čase doručovania výkazu nedoplatkov vôbec súd neskúmal. Výkon   rozhodnutia,   ktoré   nie   je   vykonateľným,   je   porušením   práva   na   súdnu ochranu.   Vykonateľnosť   rozhodnutia   je   exekučný   súd   povinný   skúmať   ex offo.   V   tomto prípade nevykonateľnosť rozhodnutia bola sťažovateľkou výslovne namietaná.

Ak by mali byť pre každú bývalú poisťovňu (s ktorou bol ukončený poistno-právny vzťah)   relevantné   len   údaje   jej   oznámené,   potom   vzhľadom   na   tvrdosť   § 17b   zákona č. 580/2004 Z. z. by každý poistenec musel zmeny svojich údajov oznamovať aj všetkým bývalým poisťovniam. Zákon by ale musel výslovne stanoviť takúto povinnosť. Sťažovateľka sa   o   údajnom   svojom   záväzku   voči   bývalej   poisťovni   dozvedela   až   v   rámci   exekúcie, predtým nikdy nebola o ňom oboznámená.

Ďalším   zásadným   pochybením   je,   že   exekučný   súd   sa   žiadnym   spôsobom nevyporiadal   pri   svojom   rozhodovaní   s   výslovnou   námietkou   sťažovateľky   v   uvedenom smere,   vec   riešil   neúplne   a   povrchne.». Sťažovateľka   ďalej   upravila   uplatnený   nárok na náhradu trov konania o ďalší úkon právnej služby.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky,   ako   aj   predseda   okresného   súdu   oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho   ústavný   súd   v súlade   s   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   keďže   dospel   k názoru,   že   od   neho   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   a napadnutým   uznesením   došlo k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 520/2012, IV. ÚS 471/2012). Rovnaký záver platí vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže výkon rozsudku   alebo   iného   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. DMD Group, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 19334/03, rozsudok z 5. 10. 2010, ods. 47 a 48 a tam citovaná prejudikatúra).

Obsahom základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa konštantnej judikatúry aj právo na riadne a príslušným procesným ustanoveniam [najmä § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Citované ustanovenie pritom nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   proti   Španielsku,   sťažnosť č. 18390/91,   rozsudok   z   9.   12.   1994,   Georgiadis   proti   Grécku,   sťažnosť   č. 21522/93, rozsudok z 29. 5. 1997).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s výkladom   predpokladov   fikcie doručenia výkazu nedoplatkov podľa § 17b ods. 5 v spojitosti s § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z.   o   zdravotnom   poistení   a   o   zmene a   doplnení   zákona č. 95/2002   Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení relevantnom pre danú vec (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“), ktorý zaujal okresný súd v napadnutom uznesení, a s tým súvisiaca námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa   § 17b   ods. 5   zákona   č. 580/2004   Z. z.   výkaz   nedoplatkov   sa   považuje za doručený dňom prevzatia písomnosti adresátom. Za deň doručenia výkazu nedoplatkov sa   považuje   aj   deň,   keď   bolo   prijatie   písomnosti   adresátom   bezdôvodne   odopreté. Ak zásielka   doručovaná   poštou   ako   doporučená   zásielka   s   doručenkou   a   poznámkou „do vlastných rúk“ nebola prevzatá adresátom, považuje sa za doručenú dňom, keď bola zásielka vrátená zdravotnej poisťovni, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. poistenec je povinný oznámiť príslušnej zdravotnej poisťovni najneskôr do ôsmich dní... zmenu trvalého pobytu...

V konaní vo veci samej bola podstatná otázka, či nastáva fikcia doručenia výkazu nedoplatkov   vydaného   zdravotnou   poisťovňou,   v ktorej   bola   sťažovateľka   poistená v minulosti, ak ten bol zaslaný na adresu, ktorá bola poisťovni posledná známa (oznámená v čase, kým poistný vzťah medzi nimi trval) aj vtedy, ak sťažovateľka zmenila zdravotnú poisťovňu a následné zmeny trvalého pobytu pôvodnej poisťovni neoznámila.

Relevantná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu znie: „Súd preskúmal návrh povinnej spolu s vyjadrením oprávneného a vykonal dopyt na Register obyvateľov, na základe ktorého zistil, že povinná má nahlásenú zmenu adresy na súčasnú adresu trvalého pobytu, H..., odo dňa 02. 05. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že k zmene   adresy   trvalého   pobytu   povinnej   došlo   až po   vykonaní   pokusu   o   doručenie exekučného   titulu   oprávneným.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   zákonných ustanovení   dospel   súd   k   záveru,   že   oprávneným   uplatnená   fikcia   doručenia   podľa ustanovenia § 17b ods. 5 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, bola uplatnená správne. Exekučný titul, rozhodnutie Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., v Bratislave č. k. 1261153913 zo dňa 03. 01. 2012 tak nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26. 01. 2012 a stal sa tak spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto štádiu exekučného konania sa toto rozhodnutie považuje za vecne i právne správne a je tak riadnym a spôsobilým exekučným titulom.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   bolo   odôvodnené úvahou spočívajúcou v tom, že k poslednej zmene adresy trvalého pobytu sťažovateľky tak, ako to vyplýva z registra obyvateľov, došlo až po vykonaní pokusu o doručenie výkazu nedoplatkov oprávnenou. Z toho by malo vyplývať, že sú splnené predpoklady nastúpenia fikcie   doručenia v zmysle § 17b ods. 5 zákona č. 580/2004 Z. z. Predmetné rozhodnutie (výkaz nedoplatkov) sa tak podľa okresného súdu považuje za vecne i právne správne a je riadnym a spôsobilým exekučným titulom.

Sťažovateľka   s takým výkladom   nesúhlasí a   ako už v návrhu   na odklad   exekúcie uviedla, podľa nej sa oznamovacia povinnosť vzťahuje na tú poisťovňu, v ktorej je v danom čase poistenec poistený. Zároveň tvrdí, že okresný súd mal prihliadnuť na to, že údaj o tom, u koho je poistenec poistený, je verejne prístupný v centrálnom registri poistencov. Nebolo by racionálne,   aby mal poistenec   povinnosť   10   rokov   po   zmene   poisťovne   oznamovať prípadné zmeny relevantných okolností aj predchádzajúcej poisťovni. S týmito námietkami sa okresný súd v napadnutom uznesení podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal.

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou v tom, že okresný súd sa jej námietkam nevenoval. Neskúmal opakované zmeny jej trvalého pobytu od času, keď mal vzniknúť nedoplatok na poistnom, resp. v čase, keď bola poistenkyňou oprávnenej, a neskúmal ani to, kde mala sťažovateľka trvalý pobyt v čase doručovania výkazu nedoplatkov, a ani to, či a aký údaj o trvalom pobyte sťažovateľky bol dostupný v centrálnom registri poistencov prístupnom   oprávnenej.   Aj   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti   zo 16.   októbra   2013 indikuje, že okresný súd neskúmal, či a ako si sťažovateľka plnila povinnosti informovať (novú)   poisťovňu   o zmene   jej   trvalého   bydliska,   keďže   okresný   súd   v tomto   vyjadrení uvádza   iba   potenciálnu   možnosť   nesplnenia   predmetnej   povinnosti: „V   prípade,   že poistenec si túto povinnosť nesplnil...“ Z pohľadu posúdenia ústavnej konformity záverov okresného súdu je dôležité, že sa okresný súd nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľky, že z § 17b ods. 5 a § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. nevyplýva záver, podľa ktorého   je   poistenec   povinný   informovať   o zmene   trvalého   pobytu   nielen   zdravotnú poisťovňu,   v ktorej   je   aktuálne   poistený,   ale   aj   tie   poisťovne,   v ktorých   bol   poistený v minulosti. Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou, keď tvrdí, že práve táto námietka je   pre   rozhodnutie   vo   veci   podstatná,   keďže   oprávnená   doručovala   výkaz   nedoplatkov na poslednú adresu, ktorá jej bola v minulosti oznámená.

Podľa názoru ústavného súdu iba z tej okolnosti, že posledná zmena trvalého pobytu sťažovateľky   bola   ohlásená   až   po   pokuse   o doručenie   výkazu   nedoplatkov,   nevyplýva záver, že by oprávnená doručila výkaz nedoplatkov na adresu podľa § 17b ods. 5 v spojitosti s § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. Z tejto okolnosti nevyplýva ani žiadny iný záver o adrese, ktorá   mala byť pre doručenie výkazu nedoplatkov podstatná (či už ide o adresu   sťažovateľky   zistiteľnú   z evidencie   obyvateľstva,   alebo   o adresu   oznámenú zdravotnej poisťovni, v ktorej je v čase doručovania oznámená, resp. o adresu oznámenú zdravotnej   poisťovni,   v ktorej   bola   v minulosti   poistená).   Odôvodnenie   napadnutého uznesenia okresného súdu neobsahuje dostatok dôvodov na záver, ku ktorému okresný súd dospel, čo v spojitosti s nevysporiadaním sa so zásadnou námietkou sťažovateľky uvedenou v návrhu na odklad exekúcie vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

V podstate okresný súd vychádzal pri aplikácii § 17b ods. 5 zákona č. 580/2004 Z. z. z prísne   formalistického   výkladu,   keď,   hoci   bez   toho,   aby   to   výslovne   uviedol, predpokladal, že oznamovacia povinnosť poistenca sa vzťahuje aj na poisťovne, v ktorých bol poistenec poistený v minulosti, čo by viedlo, tak ako to tvrdí sťažovateľka, k uloženiu povinnosti   poistencom   oznamovať   zmeny   v povinne   ohlasovaných   údajoch   svojim predchádzajúcim poisťovniam, a to aj akúkoľvek dlhú dobu potom, ako poistenec zmení poisťovňu (potenciálne obmedzené na uplynutie premlčacej doby nárokov poisťovne voči poistencovi).

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   doplniť,   že   v čase,   keď   mal vzniknúť nedoplatok na poistnom, bol účinný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z. z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Podľa § 27 písm. c) zákona č. 273/1994 Z. z. síce vyplývala povinnosť oznamovať príslušnej poisťovni zmenu adresy trvalého pobytu, zároveň však podľa § 11 ods. 12 zákona č. 273/1994 Z. z. bola príslušnou poisťovňou tá poisťovňa, ktorú si poistenec vybral na vykonávanie zdravotného poistenia, pričom   z uvedeného   ustanovenia   sa   nedá vyvodiť, že by sa oznamovacia povinnosť vzťahovala na všetky predchádzajúce poisťovne, v ktorých by bola osoba poistená.

K rovnakému záveru vedie výklad aj § 6 ods. 6 zákona č. 580/2004 Z. z. (pre prvú prihlášku na verejné zdravotné poistenie) a § 7 ods. 3 zákona č. 580/2004 Z. z. (pre zmenu zdravotnej poisťovne), z ktorých vyplýva, že príslušnou poisťovňou pre poisteného je tá poisťovňa, v ktorej je aktuálne poistený. Preto má podľa názoru ústavného súdu poistený oznamovaciu povinnosť voči tejto zdravotnej poisťovni a vzťahujúcu sa na zmenu údajov, ktorá nastala v čase, keď bol u nej poistený.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ďalej dodáva, že výklad zastávaný okresným súdom v konečnom dôsledku nielen znemožňuje sťažovateľke účinne sa brániť voči výkazu nedoplatkov, ale odníma jej aj možnosť dobrovoľne plniť povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím a priamo ju vystavuje exekúcii.

Podľa názoru ústavného súdu má povinný (v tomto prípade sťažovateľka) ochrany hodný záujem, aby pred núteným výkonom rozhodnutia mal možnosť dobrovoľne plniť povinnosť uloženú mu vykonateľným rozhodnutím. Ako už ústavný súd uviedol, exekúcia znamená väčší zásah do majetkovej sféry povinného ako dobrovoľné plnenie prinajmenej z dvoch   dôvodov:   1. Pri   exekúcii   musí   povinný   uhradiť   navyše   trovy   exekúcie. 2. Pri dobrovoľnom   plnení   povinný   rozhoduje,   ktorou   časťou   svojho   majetku   alebo i úverom splní svoje záväzky, kým v exekúcii rozhoduje exekútor o tom, čo z majetku povinného použije na splnenie jeho záväzkov (PL. ÚS 115/2011).

Z uvedených   dôvodov   vyplýva,   že   gramatický,   systematický   a historický   výklad predmetných   ustanovení   zákona   č. 580/2004   Z. z.   (vymedzenie   príslušnej   poisťovne na účely informovania) vedie k záveru, že oznamovacia povinnosť poistenca podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. sa vzťahuje na tú zdravotnú poisťovňu, v ktorej je poistenec poistený v relevantnom čase (§ 6 ods. 6 a § 7 ods. 3 zákona č. 580/2004 Z. z.). Príkaz   na ústavne   súladný   výklad   právnych   predpisov   (porovnaj   čl. 152   ods. 4   ústavy) vyžaduje, aby bol § 17b ods. 5 zákona č. 580/2004 Z. z. vykladaný tak, aby v prípade, že si poistenec splní povinnosť oznámiť zmenu svojho trvalého pobytu (a teda aj zmenu adresy na   doručovanie   výkazu   nedoplatkov)   v danom   čase   príslušnej   poisťovni,   mu   nebolo doručovaním výkazu nedoplatkov zdravotnou poisťovňou, v ktorej bol poistený v minulosti, znemožnené   brániť   sa   proti   tomuto   výkazu   a   svoju   povinnosť   voči   predchádzajúcej poisťovni splniť dobrovoľne.

Podľa názoru ústavného súdu tak okresný súd nielen že nedal relevantnú odpoveď na podstatnú   námietku   sťažovateľky, ktorá   má   zásadný   význam   pre   posúdenie   splnenia podmienok   fikcie   doručenia   v zmysle   § 17b   ods. 5   zákona   č. 580/2004   Z. z.,   čo   malo za následok zjavnú neodôvodnenosť napadnutého uznesenia, ale zároveň zapríčinil aj jeho arbitrárnosť, keďže poprel význam a účel predmetných ustanovení zákona č. 580/2004 Z. z., čím porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   evidentnú   a nespochybniteľnú   spojitosť   čl. 46   ods. 1   ústavy s ústavnými princípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy nepovažoval ústavný súd   za   potrebné výslovne uviesť   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu   aj to,   že   k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu došlo v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,   keďže   už   v samotnom   deklarovaní   porušenia   tohto   základného   práva   je   táto skutočnosť nepochybne implicitne obsiahnutá.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavy a zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Ďalej bude povinnosťou okresného súdu   riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila pocitmi nespravodlivosti, ktoré ju sprevádzali pri porušovaní jej základných práv. Ústavný súd   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   (bod   4   výroku   nálezu),   pretože vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jej základných práv dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu trov konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 496,68 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   konania   pozostávajúcu   z   odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2013   (príprava   a   prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti,   písomné   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu) po 130,16   €.   Ďalej   má   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   nárok   aj   na   náhradu   režijného paušálu 7,81 € za tri úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Keďže Advokátska kancelária   JUDr.   Andrea   Cviková,   s. r. o.,   Kubániho 16,   Bratislava,   je   platcom   DPH, v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky odmena a náhrady boli zvýšené o daň z pridanej hodnoty.

Úhrada   trov   konania   uplatnená   sťažovateľkou   nepresahuje   sumu,   ktorú   vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke nárok na úhradu trov konania v sume 496,68 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet Advokátskej   kancelárie   JUDr.   Andrea   Cviková,   s. r. o.,   Kubániho 16,   Bratislava   (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014