znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 620/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.   128-PLO/O-1240/2011   a   jej   rozhodnutím   č.   RP/27/2011   zo   7.   júna   2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v konaní vedenom pod sp. zn. 128-PLO/O-1240/2011 a jej rozhodnutím   č.   RP/27/2011   zo   7.   júna   2011   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Dňa 13. 12. 2010 o cca 22:12 hod. sťažovateľka, ako vysielateľ programovej služby TV, odvysielala program N...

Dňa   17.   12.   2010,   Rada...   doručila   sťažovateľke   výzvu   na   doloženie   záznamu z vysielania Programu. Sťažovateľka RVR záznam z vysielania Programu nedoručila, za čo jej rozhodnutím RVR, sp. zn.: RP/24/2011, uložila pokutu vo výške 2.500,- EUR.

...   Dňa   16.   03.   2011,   RVR   doručila   sťažovateľke   oznámenie   o   začatí   správneho konania, v ktorom na strane č. 2 inter alia uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú (i) záznam z vysielania Programu a (ii) prepis/popis skutkového stavu.

... Dňa 07. 06. 2011 na vytýčenom ústnom pojednávaní RVR, sťažovateľka namietala zákonnosť   získaného   dôkazu   -   záznamu   z   vysielania   Programu,   ako   podkladu   pre rozhodnutie RVR.“

Rada v predmetnej veci rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011 rozhodla tak, že sťažovateľka porušila povinnosť   podľa   §   19   ods.   1   písm.   a) zákona č.   308/2000 Z.   z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) tým, že 13. decembra 2010 o cca 22.12   h   na   programovej   službe...   odvysielala   program   N.   (ďalej   len   „Program“),   ktorý spôsobom   svojho   spracovania   a svojím   obsahom   zasiahol   do   ľudskej   dôstojnosti súťažiaceho M. z programu F. Za uvedené porušenie povinnosti Rada uložila sťažovateľke pokutu 5 000 € podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. Rada vo výroku svojho rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za porušenie ktorej sa sankcia uložila, a rozhodla, že podľa § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   Rady   opravný   prostriedok   podľa   §   250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sž/18/2011 z 29. marca 2012 tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľka uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, pričom táto skutočnosť nebola v predmetných konaniach sporná, že podkladom pre vydanie   rozhodnutia   RVR,   ktoré   bolo   potvrdené   Najvyšším   súdom   SR,   bol   záznam z vysielania Programu, ktorý si vyhotovila RVR na svojom vlastnom nahrávacom zariadení. Sťažovateľka   tvrdí,   že   vyhotovenie   záznamu   vysielania   Programu   na   vlastnom nahrávacom   zariadení   RVR   a   jeho   následné   použitie,   ako   dôkazu   v   správnom   konaní vedenom proti sťažovateľke je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu   pre   ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Bykov proti Ruskej federácii z 10. marca 2009 a na dvojstupňový test, ktorý ESĽP v predmetnej veci aplikoval, ktorý spočíva v zodpovedaní dvoch okruhov otázok:

„...   Či   bolo   rešpektované   právo   na   obhajobu   sťažovateľky,   najmä   či   mala sťažovateľka   príležitosť   namietať   autenticitu   a   zákonnosť   dôkazov   a   zároveň   namietať zákonnosť ich použitia v konaní;

... Aká je kvalita dôkazov, vrátane toho či okolnosti, za ktorých bola získaná, vrhajú pochybnosť na ich spoľahlivosť a presnosť.

... Sťažovateľka k aplikácii prvej otázky vyššie uvedeného testu na konkrétny skutkový prípad   uvádza,   že   počas   celého   konania   pred   RVR   ako   aj   v   odvolacom   konaní   pred Najvyšším súdom SR, mala príležitosť namietať zákonnosť a použitie záznamu z vysielania Programu, pričom túto možnosť v oboch konaniach riadne a včas využila.

V   predmetných   konaniach   nebolo   sporné,   že   záznam   z   vysielania   Programu sťažovateľka RVR nedodala, pričom RVR v správnom konaní použila záznam z vysielania Programu,   ktorý   (i)   bez   súhlasu   sťažovateľky   v   zmysle   Autorského   zákona   alebo   (ii) akejkoľvek   inej   zákonnej   licencie   na   vyhotovenie   záznamu   z   vysielania   (pozn.:   tak   ako umožňuje napr. český autorský zákon) alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia, povolenia, príkazu nezávislého orgánu súdnej moci, vyhotovila na vlastnom nahrávacom zariadení, pričom o jeho vyhotovení informovala sťažovateľku až na vyžiadanie sťažovateľky. Najvyšší súd sa následne stotožnil s právnym názorom RVR, podľa ktorého žiaden zákon RVR, ako správnemu orgánu, nezakazuje vyhotoviť záznam z vysielania Programu na účely naplnenia poslania RVR, a teda správneho konania a trestania.“

K aplikácii druhého okruhu otázok z predmetného testu sťažovateľka uvádza:„...   Je   jednoznačné   a   nepochybné,   že   záznam   z   vysielania   Programu   bol   RVR vyhotovený ako dôkaz proti sťažovateľke v správnom konaní a trestaní, na ktoré sa musia uplatňovať zásady trestného práva.

... Je jednoznačné a nepochybné, že prístup k záznamu z vysielania Programu má široký okruh funkcionárov, členov a zamestnancov RVR.

... Je jednoznačné a nepochybné, dokonca nerozporované, že RVR a jej zamestnanci vyhotovili záznam z vysielania (i) bez súhlasu sťažovateľky v zmysle Autorského zákona alebo (ii) akejkoľvek inej zákonnej licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak ako   umožňuje   napr.   český   autorský   zákon)   alebo   (iii)   bez   akéhokoľvek   rozhodnutia, povolenia, príkazu nezávislého orgánu súdnej moci

... Je jednoznačné a nepochybné, že záznam z vysielania Programu bol vyhotovený na   vlastnom   nahrávacom   zariadení   RVR,   ktorého   parametre,   spôsob   zaznamenávania, autenticita, kalibrácia, rozsah zaznamenávania, kvalita zaznamenávania, možnosti zásahu do zaznamenávania, nastavenia zariadenia,   možnosti úpravy záznamu vysielania nie sú sťažovateľke známe, nie sú verejnosti známe, neboli sťažovateľke preukázané, sťažovateľka pri úkone zaznamenávania nebola,   nebola k nemu   prizvaná,   ani   nebola pri vyhotovení záznamu   z   vysielania   Programu   a   ani   na   vyhotovenie   záznamu   z   vysielania   nebola upozornená.

... Je jednoznačné a nepochybné, že autorizácia pripojenia nahrávacieho zariadenia RVR na vysielanie sťažovateľky nebola sťažovateľke preukázaná, sťažovateľka sa dokonca domnieva, že nahrávacie zariadenie RVR nijaký orgán neautorizoval.

... Sťažovateľka... ďalej uvádza, že zatiaľ čo rovnaký spôsob vyhotovenie záznamu z vysielania Programu zo strany RVR môže byť súdmi považovaný za zákonný, vyhotovenie záznamu   z   vysielania   Programu   musí   zodpovedať   minimálnej   požiadavke   správneho trestania,   že   sťažovateľ   musí   byť   upozornený   na   vyhotovenie   záznamu   z   vysielania Programu   a   pokiaľ   sa   tento   vykonáva   na   zariadení   RVR,   má   právo   byť   prítomný   pri takomto úkone, z dôvodu overenia autenticity.

Zo   skutkového stavu nie   je   známe ani   zrejmé,   kto   záznam vyhotovil,   kto   bol pri vyhotovení záznamu prítomný, či boli pri vyhotovení záznamu zamestnanci RVR, či boli pri vyhotovení   záznamu   nezávislí   svedkovia,   akým   spôsobom   sa   záznam   uschoval,   kto   mal možnosť sa so záznamom oboznámiť, kto si záznam prezeral, kto mal možnosť so záznamom manipulovať, či bolo možné do záznamu zasahovať, či nebolo do záznamu zasiahnuté, či bol záznam   voľne   prístupný   k   nahliadnutiu,   prípadne   či   došlo   k   použitiu   záznamu   inými osobami ako zamestnancami RVR a pod.

Vzhľadom na uvedené má sťažovateľka za to, že v žiadnom prípade nie je možné eliminovať pochybnosť spoľahlivosti a presnosti záznamu z vysielania Programu, nakoľko tak ako bolo naznačené, existuje množstvo možností, ktoré sú spôsobilé spochybniť konečný obsah záznamu z vysielania ako dôkazu v samotnom správnom konaní....

Záverom   aplikácie   testu   ESĽP   je   potrebné   posúdiť   dôležitosť   dôkazu,   ktorého nezákonnosť bola sťažovateľkou namietaná.

Je   nepochybné   a   jednoznačné,   že   záznam   z   vysielania   Programu   bol   jediným a hlavným dôkazom v konaní proti sťažovateľke. RVR v správnom konaní nevykonala žiadne iné   dôkazy,   a   preto   dôležitosť   záznamu   z   vysielania   Programu   pre   rozhodnutie   o   vine sťažovateľky   a   uložení   sankcie   -   pokuty,   je   absolútne   kruciálna.   Čo   je   pravdepodobne najdôležitejšie je, že len tento jediný dôkaz spojil sťažovateľku s porušením povinnosti.... Práve okolnosti, za ktorých bol tento dôkaz získaný nie sú schopné eliminovať všetky pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu a tým pádom do značnej miery spochybňujú kvalitu predmetného dôkazu.

... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľka za to, že spôsob, akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti sťažovateľke, mal jednoznačný vplyv na konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces, súdnu a inú právnu ochranu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o.,... podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5Sž/18/2011   zo   dňa   29.   03.   2012,   v   spojení   a   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu zo dňa 07. 06. 2011, číslo RP/27/2011, v konaní vedenom pod spisovou značkou 128-PLO/O-1240/2011, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M. s. r. o... trovy konania... vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom   Rady   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   128-PLO/O-1240/2011   a   jej rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom Rady   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   128-PLO/O-1240/2011   a   jej   rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   postup   Rady   v   namietanom   konaní   a   jej rozhodnutie č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011, pretože ho preskúmal na základe opravného prostriedku podľa § 250l OSP najvyšší súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   slobody   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   je z ústavného hľadiska pre ústavný súd preto podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudku z 29. marca 2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   slobody   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sž/18/2011   a   jeho rozsudkom z 29. marca 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 5 Sž/18/2011 z 29. marca 2012 potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011. V odôvodnení svojho rozsudku v prvom rade vymedzil okruh sporných skutočností, ktoré tvorili predmet konania:

„Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 13. 12. 2010 o cca 22:12 hod. odvysielal v rámci programovej služby... program N.

Predmetom   preskúmavaného   konania   v   danej   veci   je   rozhodnutie   a   postup odporkyne - správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.

Úlohou Najvyššieho súdu... preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.“

Následne   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   v   odôvodnení   rozsudku   s   jednotlivými námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v opravnom prostriedku. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namieta   porušenie   označených   základných   práv a slobody podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že Rada vyhotovila záznam z Programu na vlastnom nahrávacom zariadení a tento záznam použila ako dôkaz v konaní. Z týchto dôvodov je pre ústavný súd relevantné preskúmať to, či sa najvyšší   súd   v   konaní   o   opravnom   prostriedku   vysporiadal   ústavne   akceptovateľným spôsobom s touto námietkou sťažovateľky. V príslušnej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd uviedol:

«V oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. 1/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na   vyžiadanie   Rady   poskytnúť   záznam   vysielania   na   zvyčajnom   technickom   nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Na nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo vyžiadanie si záznamu zo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali doteraz, právny zástupca navrhovateľa uviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným vyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene zasiahnuté   do   vysielania   v   zmysle   autorského   zákona,   ktorý   vyžaduje   súhlas   autora s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone, M. Rade súhlas nedal a zákon č.   308/2000   Z.   z.   takéto   oprávnenie   taktiež   nedáva.   Vyriešenie   tejto   otázky   je   pre navrhovateľa   zásadné   aj   v   tom,   že   obdobným   spôsobom   Rada   získala   záznam   vo   veci občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“. Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§   6   zákona   č.   308/2000   Z.   z.),   možnú   periodicitu   jej   zasadaní,   prípadné   námietky vysielateľa   proti   dôvodom,   resp.   oprávnenosti   žiadosti   a   potrebu   rozhodnutia   o   týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 03. 2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.

V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1 písm. a/ až d/ § 6 ods. 2 písm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje.

Nad   rámec   uvedeného   najvyšší   súd   uvádza,   že   ani   odlišný   právny   názor navrhovateľa na formu žiadosti o poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15. 12. 2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú vecnú reakciu (námietku z 15. 03. 2011), urobenú s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho povinnosti na uchovanie záznamu spornej relácie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.

Zákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto dohľadu. Z uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý musí zabezpečiť samotná Rada permanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík predmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.) a jeho   rozsahu   vyplýva,   že   pre   splnenie   daného   účelu   musí   mať   odporkyňa   možnosť zabezpečiť   sledovanie   televízneho   vysielania   (monitoring)   aj   pomocou   technických prostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly o nárokoch na štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie počtu pracovníkov v oblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie). Oprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa   je   teda   len   ďalším,   nie   však   jediným   spôsobom   realizácie   dohľadu,   resp. získania   podkladov   pre   plnenie   úloh   ďalších   úloh   odporkyne   v   oblasti   výkonu   štátnej správy.

Z obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. 03. 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania (č. l. 7), odpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. 04. 2011 (č. l. 6) a listu odporkyne zo 06.   05.   2011   jednoznačne   vyplýva,   že   odporkyňa   z   vlastného   automatického nahrávacieho zariadenia na účely dohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. 1/ zákona č. 308/2000 Z. z. neposkytol.

Takto   vytvorený   záznam   bol   odporkyňou   použitý   výlučne   na   účely   a   potreby správneho konania,   ktoré   jej   vyplývajú z ustanovení   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   a zákon č. 71/1967 Zb.

K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať.

Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods. 2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t. j. jej konanie na základe zákona.

Námietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.

Podľa   najvyššieho   súdu   nemožno   vylúčiť,   že   motív   tohto   konania   vysielateľa vychádza aj z porovnania zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur do 66.387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný (3.319 eur do 165.969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania na vyžiadanie Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj vyššej   pokute.   Uvedené   konštatovanie   najvyššieho   súdu   utvrdzuje   aj   vyjadrenie navrhovateľa,   ktorý   na   nariadenom   pojednávaní,   ako   je   uvedené   vyššie   uviedol,   že „vyriešenie tejto otázky je pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala   záznam   vo   veci   občianskeho   združenia   99   %   a   aj   za   toto   vysielanie   bola navrhovateľovi uložená sankcia.»

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   a   slobody   sťažovateľky napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu   verejnej   správy,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   boli nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou,   pretože predmetom konania bolo rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Vzhľadom na to ústavný súd posudzoval z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu   ako   odvolacieho   súdu   týkajúcim   sa   hodnotenia   postupu   Rady   so „zákonnosťou získania dôkazu záznamu vysielania Programu ako podkladu pre rozhodnutie RVR“, ako podkladom pre jej rozhodnutie. Je toho názoru, že získaný dôkaz nebol v súlade so zákonom [predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z. z., zákona č. 71/1967 Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Správny poriadok“) a zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“)].

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s postupom   Rady,   ktorá   vyhotovila   záznam Programu   vlastným nahrávacím   zariadením a následne   tento   záznam   použila   v   správnom   konaní   ako   dôkaz   a   podklad   pre   svoje rozhodnutie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že zo zákona č. 308/2000 Z. z. možno odvodiť takéto právo Rady, hoci nie je explicitne vyjadrené v texte zákona.   Pri   svojej   argumentácii   najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   do   pôsobnosti   Rady v oblasti   výkonu   štátnej   správy   patrí   dohliadať   na dodržiavanie   povinností   vysielateľov a v prípade   porušenia   povinností   ukladať   sankcie   [§   5   ods.   1   písm.   g)   a   h)   zákona č. 308/2000 Z. z.]. Poukázal tiež na to, že zákon č. 308/2000 Z. z. neupravuje konkrétne a vyčerpávajúco všetky spôsoby realizácie tohto dohľadu. Charakter dohľadu vymedzil tak, že tento dohľad vykonáva Rada ex offo, teda aj bez vonkajšieho podnetu, permanentne a vlastnými prostriedkami. Špecifiká predmetu dohľadu a jeho rozsah [§ 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.] odôvodňujú záver, že Rada musí mať možnosť zabezpečiť nepretržité sledovanie   televízneho   vysielania   (monitoring),   pričom   tento   záver   je   podporený   aj dôvodovou správou k zákonu č. 308/2000 Z. z., ktorá predpokladá zakúpenie videotechniky pre monitorovanie. Najvyšší súd tiež uviedol, že oprávnenie žiadať o poskytnutie záznamu [§ 5 ods. 1 písm. m) zákona č. 308/2000 Z. z.] je ďalší, nie však jediný spôsob realizácie dohľadu.

Následne najvyšší súd hodnotil spôsob, akým Rada vykonala oprávnenie vyhotoviť vlastný záznam z vysielania. V tejto súvislosti poukázal na to, že Rada vyhotovila kópiu (rozmnoženinu)   Programu   z   automatického   nahrávacieho   zariadenia   až   potom,   čo sťažovateľka neposkytla potrebnú súčinnosť a neposkytla sama záznam z vysielania s tým, že   táto   kópia   bola   použitá   výlučne pre   účely   a   potreby   správneho   konania.   Pokiaľ   ide o námietku sťažovateľky, že vyhotovenie kópie Programu predstavuje porušenie autorského práva,   najvyšší   súd   uviedol,   že   autorský   zákon   sa   týka   súkromno-právnych   vzťahov a postup Rady len v minimálnom rozsahu porušuje právo sťažovateľky podľa § 68 ods. 2 písm. c) autorského zákona s tým, že táto námietka je tiež v správnom konaní irelevantná.

V súvislosti s výkladom zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý v prerokúvanom prípade uskutočnil najvyšší súd, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako   jednoznačný a   určitý,   ale predovšetkým   podľa   zmyslu a účelu   zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;   na   overenie   správnosti   či   nesprávnosti   výkladu,   resp.   na   jeho   doplnenie   či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Najvyšší súd v predmetnom výklade príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. uvedené zásady výkladu právnych predpisov rešpektoval. Výklad tohto zákona nezaložil na jeho textovom znení, ale zohľadnil zmysel a účel predmetnej právnej úpravy, pričom sa podľa ústavného súdu nedopustil excesu, teda svojvoľného alebo zjavne účelového výkladu. V   kontexte   s   týmto   ústavne   súladným   výkladom   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   nemožno akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   o   nezákonnosti   dôkazu,   ktorý   Rada   získala vyhotovením   kópie   Programu   vlastným   nahrávacím   zariadením,   a   tiež   o   porušení autorského   zákona.   Z   týchto   dôvodov   považuje   ústavný   súd   citované   právne   závery najvyššieho   súdu   za   ústavne   akceptovateľné,   pretože   nie   sú   prejavom   svojvôle,   teda arbitrárnosti a sú primeraným spôsobom odôvodnené. Táto časť odôvodnenia poskytuje dostatočný podklad pre potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základných práv vyjadrených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   právne   závery primeraným   spôsobom   odôvodnil,   tieto   závery   sú   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajú z aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona   č.   308/2000   Z.   z.,   Správneho   poriadku a autorského   zákona,   nie   sú   zjavne   neodôvodnené   a   ani   arbitrárne,   preto   sú   ústavne udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení,   predovšetkým   zákona č. 308/2000 Z. z. takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   označeným   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho rozsudkom z 29. marca 2012 bola porušená jej sloboda prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj sloboda prejavu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr.   II.   ÚS   78/05)   aj   naďalej   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudok z 29. marca 2012 nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený,   nemohlo   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho rozsudkom dôjsť ani k porušeniu slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012