znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr.   Jánom   Ščurym,   Laurinská   12,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu   práce, sociálnych vecí   a rodiny   v Bratislave a jeho   rozhodnutím   č.   B3/2010/10921/1/AMA   z 9. novembra   2010,   postupom   Ústredia práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr   a jeho   rozhodnutím   z 28. februára   2011,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 57/2011 a jeho rozsudkom z 26. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 12/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v   Bratislave   (ďalej   len   „úrad   práce“)   a jeho   rozhodnutím   č. B3/2010/10921/1/AMA z 9. novembra   2010   (ďalej   aj   „rozhodnutie   úradu   práce“),   postupom   Ústredia   práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   v Bratislave   (ďalej   len   „ústredie“)   v konaní   vedenom   pod č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr   a jeho   rozhodnutím   z 28. februára   2011   (ďalej   aj „napadnuté   rozhodnutie   ústredia“),   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/57/2011 a jeho rozsudkom z 26. januára 2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Sžso 12/2012 a   jeho   rozsudkom   z   27.   februára   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   požiadal   o priznanie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky   osobného   motorového   vozidla   (ďalej   len   „finančný   príspevok“).   Úrad   práce rozhodnutím   č. B3/2010/10921/1/AMA   z   9.   novembra   2010   mu   finančný   príspevok nepriznal   z dôvodu,   že   sťažovateľ   je   síce   osobou   s ťažkým   zdravotným   postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %, ale v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok na priznanie   príspevku,   keďže   sťažovateľ   nie   je   odkázaný   na   individuálnu   dopravu.   Proti rozhodnutiu úradu práce sa sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Ústredie   rozhodnutím   č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr   z   28.   februára   2011 odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietlo a napadnuté rozhodnutie úradu práce potvrdilo. V rozhodnutí ústredie poukázalo na to, že sťažovateľ využil možnosť doplniť   zdravotnú   dokumentáciu   a   doložil   lekárske   správy   a   odborné   nálezy,   využil aj možnosť klásť posudkovému lekárovi a sociálnym pracovníkom otázky. Podľa ústredia mali   posudkoví   lekári   k   dispozícii   dostatok   aktuálnych   lekárskych   nálezov,   ktoré   boli podkladom   lekárskych   posudkov   a   tie   zas   podkladom   komplexných   posudkov,   najmä posudku   č. AA/2011/02158-NSVOPČ   zo   7.   februára   2011.   Z   obsahu   uvedeného komplexného   posudku   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   považuje   za   fyzickú   osobu   s   ťažkým zdravotným postihnutím, a to v dôsledku toho, že v roku 1994 utrpel úraz krčnej chrbtice s následnou   operačnou   liečbou,   fixáciou   krčných   stavcov,   s   trvalým   obmedzením pohyblivosti krčnej chrbtice, s občasným dráždením nervov, ktoré postihuje najmä horné končatiny. Na dolných   končatinách   má ľahšie dráždenie nervov,   ktoré   sa   premieta   ako senzomotorická porucha ľahkého stupňa. Svalové napätie a svalová sila na končatinách je až na mierne oslabenie svalovej sily na pravej hornej končatine v norme. Poruchy jemnej motoriky   nie   sú   zdokumentované.   Z   posudku   tiež   vyplýva,   že   žalobca   je   schopný samostatnej   chôdze   a   nie   je   odkázaný   na   individuálnu   prepravu   osobným   motorovým vozidlom. V posudku nebola v oblasti mobility navrhnutá kompenzácia. Proti rozhodnutiu ústredia   ako   správneho   orgánu   podal   sťažovateľ   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   ktorú   odôvodnil   tvrdením   o   nedostatočnom   zistení skutkového stavu, v dôsledku čoho mu mali byť upreté jeho procesné práva v správnom konaní.

Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   ústredia   zamietol.   V   odôvodnení   rozsudku   poukázal   na   to,   že   v správnom konaní   sťažovateľ   využil   možnosť   doplniť   zdravotnú   dokumentáciu   a   možnosť   klásť posudkovému   lekárovi   a   sociálnym   pracovníkom   otázky,   ako   aj   možnosť   nahliadnutia do administratívneho   spisu.   Krajský   súd   sa   preto   nestotožnil   s   tvrdeniami   žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a ani s názorom, že mu boli upreté jeho procesné práva v správnom konaní. Keďže na priznanie peňažného príspevku sa vyžaduje nielen to, aby fyzická osoba bola ťažko zdravotne postihnutá, čo žalobca spĺňa, ale súčasne musí byť na požadovanú kompenzáciu aj odkázaná, a túto odkázanosť žalobca nespĺňa, krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Namietal,   že   jeho zdravotný stav je od roku 2005 zhoršený a že ani v správnom konaní nebol správne zistený. Sociálny pracovník ani posudkový lekár mu podľa jeho názoru vôbec neodôvodnili ním položené otázky a v čase osobného pohovoru nemohol vedieť, na akom podklade bude vypracovaný posudok a následné rozhodnutie. Sťažovateľ poukazoval na to, že lekárske nálezy odôvodňovali záver, že jeho zdravotný stav je chronický, s trvalým poškodením a miera funkčnej poruchy je definitívna. Vzhľadom na to jeho zdravotný stav vyžaduje prepravu   osobným   motorovým   vozidlom   v sprievode   inej   fyzickej   osoby,   čo   má potvrdzovať aj stanovisko neurológa a fyziatra.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 12/2012 z 27.   februára   2013   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu.   V   jeho   odôvodnení uviedol:

„Medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že   žalobca   je   občanom   s   ťažkým   zdravotným postihnutím. Podkladom rozhodnutia o peňažnom príspevku je komplexný posudok (§ 55 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch) vypracovaný na účely kompenzácie podľa § 11 ods. 11 citovaného zákona, ktorý musí podľa § 13 ods. 9 zákona o peňažnom príspevku obsahovať záver,   či   fyzická   osoba   s   ťažkým   zdravotným   postihnutím   je   odkázaná   na   individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.   Lekársky posudok vypracúva posudkový lekár, ktorý   pri   vykonávaní   lekárskej   posudkovej   činnosti   spolupracuje   s   lekárom   so špecializáciou v príslušnom špecializačnom odbore a sociálnym pracovníkom príslušného orgánu. V prejednávanej veci podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu pre rozhodnutie žalovaného bol komplexný posudok zo 7. februára 2011, z ktorého vyplýva, že   žalobca   má   v   dôsledku   narušenia   telesných   funkcií   sťaženú   pohybovú   schopnosť premiestňovať sa – pohybuje sa s oporou jednej francúzskej barly a v sprievode inej fyzickej osoby je schopný premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a k prostriedku železničnej   dopravy   a   späť,   nastupovať   do   vozidla   verejnej   hromadnej   dopravy   osôb a do prostriedku železničnej dopravy, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a z prostriedku železničnej dopravy, je orientovaný a nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Na základe zisteného zdravotného   stavu   nebola   navrhnutá   kompenzácia   zvýšených   výdavkov   súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Námietku   žalobcu,   že   posudkoví   lekári   neprihliadali   na   ním   predložené   lekárske správy podané neurológom a fyziatrom,   odvolací súd nepovažoval za dôvodnú,   pretože z posudkovej dokumentácie žalovaného vyplýva, že pri posudzovaní zdravotných postihnutí žalobcu posudkový lekár vychádzal z aktuálnych odborných lekárskych nálezov vrátane tých, ktoré žalobca predložil pri osobnom pohovore dňa 25. januára 2011. Odvolací súd mal   preto   za   preukázané,   že   posúdenie   zdravotného   stavu   bolo   vykonané   v   súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a vychádzalo z odborných lekárskych nálezov. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 O. s. p.) a nie je možné prihliadať na prípadné neskoršie zhoršenie zdravotného stavu a s tým súvisiaci možný neskorší vznik odkázanosti na kompenzáciu, čo by   mohlo   mať   vplyv   na   rozhodovanie   správneho   orgánu   o   novej   žiadosti   o   peňažný príspevok. Súd preto skúmal len to, či rozhodnutie žalovaného vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu. Záver   o   tom,   že žalobca   nie   je   odkázaný   na   individuálnu   dopravu,   podľa   názoru odvolacieho súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a správne uváženie žalovaného nevybočilo   z   medzí   zákona.   Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   jeho   zdravotné   postihnutie   je ťažkého stupňa, také tvrdenie samo o sebe, bez dôkazu, napr. lekárskej správy z obdobia pred   vydaním   rozhodnutia   žalovaného,   nebolo   spôsobilé   spochybniť   správnosť   záverov žalovaného o tom, že na individuálnu prepravu odkázaný nie je. Z lekárskych nálezov, doložených   v   správnom   konaní   nevyplýva   rozpor   medzi   záverom   posudkového   lekára a závermi odborných lekárov.“

Sťažovateľ so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí, a preto podáva proti napadnutému rozhodnutiu   ústredia,   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   ústredia   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr   a jeho   rozhodnutím   z   28.   februára   2011,   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 57/2011 a jeho rozsudkom z 26. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 12/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013. Zároveň navrhuje, aby bol napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušený a aby bola vec vrátená ústrediu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha úhrady trov konania, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   ústredia   a   napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal   podaním   žaloby   proti   napadnutému   rozhodnutiu   ústredia   a po   jej   zamietnutí napadnutým rozsudkom krajského súdu aj podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v častiach smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu ústredia a proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Ústavnému súdu tak zostáva preskúmať, či sú dané dôvody, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   už   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa   čl. 48   ods. 1 ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením splnenia predpokladov na priznanie finančného príspevku. Podstata jeho argumentácie spočíva v tom, že ak mal správny orgán pochybnosti o poruche   jeho   jemnej   motoriky,   mal   si   od   neho   vyžiadať   predloženie   podkladov na preukázanie   tejto   poruchy.   Na   podporu   svojho   tvrdenia   argumentuje   tým,   že v podkladoch na rozhodnutie ústredia (lekársky posudok z 25. januára 2011, posudkový záver   zo 7. februára   2011   a komplexný   posudok   zo 7.   februára   2011)   a v   rozhodnutí ústredia   sa   uvádza, že „Nie sú zdokumentované poruchy jemnej motoriky.“. Z toho má podľa   sťažovateľa   vyplývať,   že   správny   orgán   nemal   dostatok   listinných   dôkazov preukazujúcich   jeho   zdravotný   stav.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom neodstránil ani nesprávne závery správneho orgánu ani jeho nesprávny procesný postup pri zisťovaní skutkového stavu, nevysvetlil, prečo správny orgán nežiadal predložiť podklady   na preukázanie   poruchy   jemnej   motoriky.   Sťažovateľ   navyše   tvrdí,   že   ak zodpovedá skutočnosti, že nepredložil podklady, ktoré by záver o poruche jemnej motoriky preukazovali pred vydaním správneho rozhodnutia, mal si ich správny orgán od sťažovateľa „aktívne“ vyžiadať. Keďže tak neurobil a nespolupracoval so sťažovateľom pri zisťovaní skutkového stavu, porušil povinnosť riadne zistiť skutkový stav.

Uvedené námietky sťažovateľa v podstate smerujú voči zisteniu skutkového stavu (nesprávnosti   lekárskych   posudkov   a chybám   pri   vyvodzovaní   záverov   z nich vyplývajúcich), a to vrátane námietok voči procesnému postupu ústredia, ktorý mal vyústiť do nesprávne zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

Pri   posudzovaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a osobitne   jeho odôvodnenia zohľadnil ústavný súd to, že tento rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd rozhodujúci v správnom súdnictve (napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu a vyvodzovania   záverov   z toho   vyplývajúcich   (v   tomto   prípade   záver,   či   sťažovateľ   je odkázaný   na   individuálnu   dopravu),   ale   len   preskúmať   zákonnosť   ich   rozhodnutí,   teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy   (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010, IV. ÚS 411/2011).

Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol, či mal skúmať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Nie je preto ani úlohou ústavného súdu v okolnostiach danej veci posudzovať, či je sťažovateľ odkázaný na individuálnu dopravu, resp. či trpí poruchou jemnej motoriky. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výpovede účastníkov konania alebo posúdenie listinných dôkazov, lekárskych posudkov a iné). Takýto postup by bol nielen   v   rozpore   s   jeho   už   spomínaným   postavením,   ale   popieral   by   základné   zásady ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpoklady na zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011, IV. ÚS 497/2013). Ústavný súd skúma napadnutý   rozsudok   iba   z   hľadiska   už   spomenutých   kritérií   ústavnej   konformity,   teda hľadiska jeho potenciálnej zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Navyše, kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené na vnútorne nerozporuplných skutkových zisteniach správnych orgánov (posudky zdravotného stavu), ktoré ústavný súd považuje za dostačujúce na potvrdzujúci výrok napadnutého rozsudku. Ústavný súd osobitne poukazuje na to, že najvyšší súd sa dôkladne vysporiadal s námietkou týkajúcou sa zhodnotenia zdravotného stavu sťažovateľa a jeho možnosti navrhnúť dôkazy na podporu   svojich   tvrdení,   v rámci   ktorej   rekapituloval   skutkové   zistenia   správneho orgánu,   a vzal   do   úvahy   aj   možnosť   sťažovateľa   navrhnúť   dôkazy   na   posúdenie   jeho zdravotného   stavu   (podklady   predložené   pri   osobnom   pohovore   na   ústredí   25.   januára 2011).   Zároveň   zdôraznil,   že   zistenia skutkového stavu   sa   uskutočnili   ku   konaniu pred správnym   orgánom,   a podklady   produkované   sťažovateľom   následne   preto   nemôžu   byť zohľadnené pri posudzovaní dodržania právnych predpisov pri zisťovaní skutkového stavu správnym orgánom. Skutočnosť, že správny orgán nevyhodnotil dôkazy tak, ako si to želá sťažovateľ, nemôže sama osebe zakladať porušenie označených práv sťažovateľa.

Bez ohľadu na to, či je daná aplikácia právnych noriem v súvislosti s posudzovaním zákonnosti   postupov   správneho   orgánu   pri   preskúmaní   žiadosti   o finančný   príspevok na individuálnu dopravu jedinou možnou, nie je podľa názoru ústavného súdu takou, ktorá by   zásadne   popierala   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy.   Napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dôvody, na ktorých je založený, a tieto nie sú zjavne protirečivé ani nepopierajú pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a nie sú ani zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

V súvislosti so skúmaním zdravotného stravu sťažovateľa ústavný súd dodáva, že z vyjadrenia,   že   určitá   zdravotná   porucha   (v   tomto   prípade   porucha   jemnej   motoriky) „nebola zdokumentovaná“, bez ďalšieho nevyplýva, že by sa s ňou správny orgán (resp. lekár poverený vypracovaním posudku) vôbec nezaoberal, ale do úvahy prichádza aj taký výklad (a teda také zistenie skutkového stavu správnym orgánom), že predmetná zdravotná porucha nebola zistená. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj námietku sťažovateľa, že správny orgán mal „aktívne“ zisťovať dôkazy, ktoré by potvrdzovali existenciu poruchy jemnej   motoriky.   Navyše,   z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal možnosť predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Ústavný súd z uvedených dôvodov nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a nič neindikuje možnosť vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozsudkom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   postupu,   resp.   rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy. Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   (ako   aj   z napadnutého   rozhodnutia ústredia) vyplýva, že sťažovateľ sa mal možnosť vyjadriť k dôkazom a navrhnúť vlastné dôkazy, mal možnosť nahliadnuť do spisu a tieto možnosti aj využil.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľ neuviedol žiadny argument, ktorý by mal odôvodňovať porušenie tohto   základného   práva. Táto   časť   petitu   teda   nemá oporu v argumentoch   a   tvrdeniach   produkovaných   v   sťažnosti   (absencia   odôvodnenia   návrhu a navrhovaných   dôkazov),   ktoré   sú   výlučne   zamerané   na   preukázanie   namietaného porušenia   ďalších   označených   práv.   Vzhľadom   na   to,   ako   aj   so   zreteľom   na   právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z týchto   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie označených rozhodnutí, úhrada trov konania a nárok na primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014